znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 688/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení   s   čl.   12   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu Topoľčany č. k. 6 C 263/2012-90 z 3. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2014 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   a   4   ústavy   rozsudkom   Okresného   súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 263/2012-90 z 3. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 263/2012-90 z 3. mája 2013 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanej náhradu rov konania nepriznal. Rozhodol po tom, čo vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov R. O., A. V., Š. J., M. P., I. M., oboznámil   sa   s   obsahom   pripojených   spisov   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Topoľčany ČVS: ORP-310/TO-TO-2012 a ČVS: ORP-758/TO-TO-2012. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že medzi účastníkmi došlo k slovnej hádke, pri   ktorej   žalovaná   použila   na   adresu   sťažovateľa   aj   vulgárne   slová,   čo   vyplynulo   aj z výpovede   samotnej   žalovanej. Zamietnutie   žaloby   odôvodnil   okresný   súd   po   tom,   čo odcitoval ustanovenia § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), takto:

„V zmysle ustanovenia § 11 OZ právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe.   Z   hľadiska   poskytnutia   ochrany   nie   je   významné,   či   neoprávnený   zásah   bol spôsobený zavinene či nezavinenie alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby....

Citované ustanovenie § 13 OZ poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia   občianskej   cti   a   dôstojnosti,   ktoré   predstavuje   zásah   do   osobnosti   občana, pričom   tento   zásah   musí   byť   objektívne   spôsobilý   takúto   ujmu   vyvolať   alebo   spôsobiť. Zákon v danom prípade poskytuje občianskoprávnu ochranu len v prípadoch závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana. Tým je vyjadrený zámer, že premetom ochrany cti podľa týchto ustanovení nemôžu byť   menej   závažné   verbálne   alebo   iné   urážky.   Ďalšou   nevyhnutnou   podmienkou   tejto ochrany je, aby zásah do práva na ochranu osobnosti bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti občana privodiť. Zákon poskytuje ochranu takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti   treba   vychádzať   z   následnej   reakcie,   ktorú   zásah   vyvolal   v   rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Forma zadosťučinenia môže byť rôzna a môže spočívať vo verejnom ospravedlnení sa za zásahy do morálnej integrity občana a tiež v akej konkrétnej   výške   v   peniazoch,   bude   toto   zadosťučinenie   spočívať.   Konanie   o   ochranu osobnosti   je   návrhové   konanie   a   jeho   nárok   je   vymedzený   petitom   žaloby,   teda skutočnosťami, na základe ktorých je tento petit uplatnený.

Z   vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázané,   že žalovaná   sa   vyjadrila   na adresu žalobcu pri vzájomnom konflikte - hádke medzi účastníkmi dňa 21.9.2012 a to i za použitia   vulgárnych   slov.   Súd   pri   rozhodovaní   o   žalobnom   návrhu   posudzoval   mieru takéhoto   zásahu   do   osobnostných   práv   žalobcu   a   pokiaľ   tento   požaduje   náhradu nemajetkovej   ujmy,   súd   posudzoval,   či   bola   v   značnej   miere   znížená   dôstojnosť   osoby žalobcu,   alebo jeho vážnosti   v spoločnosti.   Z   výpovede svedka   R.   O.,   synovca žalobcu vyplýva,   že   dňa   21.9.2012   žalovaná   nadávala   žalobcovi   na   jeho   pozemku,   čoho   bol prítomný. Bolo to potom ako zastavili traktor spolu so žalobcom, na žalobcovom pozemku. Museli dávať nohy pod kolesá traktora, lebo chcel traktorista odísť. Asi po 5-tich minútach prišla   žalovaná   a   vtedy   na   pokyn   žalobcu   začal   zhotovovať   zvukový   záznam,   z ktorého počuť,   že používala   vulgárne   slová na adresu žalobu.   Svedok A.   V.   vo svojej výpovedi uviedol, že sa dostavil na miesto konfliktu účastníkov, ale osobne nepočul, žeby sa žalovaná vyjadrovala vulgárne na adresu žalobcu. Bol prítomný incidentu, keď žalobca zastavoval traktor a boli volaní policajti. Stál vtedy za vlečkou a z pozadia asi 10 metrov. Ďalej uviedol,   že   padalo   tam   vtedy   veľmi   veľa   slov   aj   z   jednej   strany   aj   z   druhej,   vtedy   sa prekrikovali jeden cez druhého a keďže bola tma nevedel, na ktorú osobu do padalo. Svedok M. P. vo svojej výpovedi uviedol, že keď prišiel na miesto konfliktu videl, že žalobca stál pri traktore a prišli policajti. Bola tam aj žalovaná navzájom si účastníci po sebe vykrikovali. Bol naštartovaný traktor, nič konkrétnejšie však nepočul. Svedok I. M., manžel žalovanej vo svojej výpovedi uviedol, že prišiel potom ako ho bol zavolať vnuk. Bola tam už polícia, nepočul však, žeby sa žalovaná vulgárne vyjadrovala na adresu žalobcu. Potvrdil, že bola medzi nimi ďalej hádka.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že incident, ku ktorému došlo dňa 21.9.2012 vo večerných hodinách medzi žalobcom a žalovanou a najmä vulgárne použité   slová   žalovanou   na   adresu   žalobcu,   pre   ktoré   tento   žalobný   návrh   podáva, nevyvolal takú reakciu, ktorá by mala za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v obci v značnej miere a preto nebolo možné vyhovieť žalobcovmu návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedený konflikt, najmä vyjadrenia žalovanej na adresu žalobcu, nezasiahli do osobnej a morálnej integrity žalobcu natoľko, že by znižovalo jeho dôstojnosť, vážnosť, česť a to vo vzťahu k ostatným spoluobčanom obce tým, žeby ohrozilo jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Okrem svedka, synovca žalobcu R. O., ktorý   vyjadrenia   žalovanej   nahrával,   nikto   z   uvedených   svedkov   nepočul   vulgárne vyjadrenia žalovanej na adresu osoby žalobcu, teda žeby sa pri tomto konflikte znižovala dôstojnosť samotného žalobcu vo vzťahu nielen k týmto svedkom, ktorí tohto incidentu boli prítomní,   ale   aj   voči   ostatným   spoluobčanom.   Ani   jeden   zo   svedkov,   okrem   synovca žalobcu, nič takéto nepotvrdil, neuviedol, žeby bol napríklad pohoršený nad správaním sa žalovanej a jej vyjadreniami na adresu žalobcu. Slovné urážky na adresu žalobcu možno teda považovať za menej závažné.

Pri rozhodovaní o danom nároku žalobcu súd v neposlednej miere musel prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Je nesporné, že vznikol predmetný incident,   avšak   treba   vychádzať   i   z   toho,   že   ako   uviedla   žalovaná,   jej   manžel,   ako i svedkovia A. V., Ing. Š. J., nezhody a spory medzi účastníkmi pretrvávajú už niekoľko rokov. Žalovaná i jej manžel poukazovali na časté sťažnosti na nich zo strany žalobcu, nato, že často sú riešení a prevolávaní na políciu, čo všetko ovplyvňuje ich kľudný spôsob života natoľko,   že   sa   to   prejavuje   aj   v   ich   zdravotnom   stave,   ako   to   vyplýva   aj   z lekárskeho potvrdenia MUDr. K. G. k zdravotnému stavu žalovanej. Takže pokiaľ táto prišla na miesto samé   predmetného   konania   incidentu,   tak   ako   vyplýva   aj   z výpovede   svedkov   došlo k vzájomnej hádke, konfliktu a pokiaľ aj padli z jej strany vulgárnejšie slová na adresu žalobcu, bolo jej konanie ovplyvnené nielen celkovou situáciou, ktorá bola v ten večer vyvolaná, ale aj dlhodobejšími nezhodami medzi rodinou žalovanej a žalobcom. Na základe uvedeného súd nemal za preukázané, že boli splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 13 ods. 2 OZ a preto žalobný návrh žalobcu zamietol.“

Proti výroku o náhrade trov konania tohto rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná a sťažovateľ podal odvolanie proti všetkým jeho výrokom. Sťažovateľ v odvolaní poukázal najmä na to, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   K   zníženiu   dôstojnosti   sťažovateľa a poškodeniu   jeho   cti   žalovanou   došlo   verejne   pred   ôsmimi   ľuďmi   a   napriek   tomu sťažovateľovi okresný súd odoprel ochranu. Morálna satisfakcia je už neaktuálna, a preto sťažovateľovi   musí   patriť   náhrada   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   Žalovaná   napadla sťažovateľa   vedome   a   úmyselne,   oplzlo   a   vulgárne.   K   vzájomnej   hádke   medzi sťažovateľom a žalovanou nedošlo, sťažovateľ sa iba bránil, nikdy v minulosti žiadnu ujmu žalovanej ani jej manželovi nespôsobil.

Krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 39,25 €.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 14. novembra 2013.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   tvrdené   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 263/2012-90 z 3. mája 2013 odôvodnil tým, že mu bola okresným súdom odňatá možnosť konať pred súdom, keďže mu nebolo umožnené predniesť   na pojednávaní   jeho   námietky   a   keď   ich   doručil   okresnému   súdu   písomne, okresný súd sa nimi nezaoberal. Rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013 boli označené práva sťažovateľa porušené z dôvodu, že krajský súd, ak mal pochybnosti   o konaní   žalovanej,   mal   doplniť   dokazovanie,   čo   však   neurobil.   Tým,   že odvolací   súd   poukázal   na   dedinské   prostredie,   vypätie,   emotívnosť,   menej   slušnejší a spisovnejší jazyk, ospravedlňuje žalovanú, zbavuje ju zodpovednosti a tým porušuje aj princíp rovnosti občanov. Keďže súdy upierali sťažovateľovi vlastnícke právo k parc. č... v k. ú...,   hoci mali k dispozícii výpis z listu vlastníctva   č... a kópiu katastrálnej mapy, zasiahli do jeho základného práva na vlastníctvo. Hoci sťažovateľ má právo na ochranu svojej osobnosti, všeobecné súdy mu ju odmietli poskytnúť, a tým porušili jeho základné právo na ochranu cti garantované čl. 19 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu....

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na zachovanie občianskej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ústavy, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 263/2012-90 z 3. mája 2013 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 263/2012-90 z 3. mája 2013. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci vyplývajúcim z čl. 127 ústavy dospel ústavný súd k záveru, že je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa konal a rozhodol rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013. Krajský súd ako súd odvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3.   júla   2013.   V   tejto   časti   je   sťažnosť   podaná   včas   a   smeruje   proti   rozhodnutiu, na preskúmanie ktorého má ústavný súd právomoc.

Krajský súd rozsudok č. k. 25 Co 190/2013-121 z 3. júla 2013 odôvodnil takto:„Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku správne. Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia.   Nemusí   preto   vo   svojom   rozhodnutí   uvádzať   všetky   dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Je samozrejmé, že túto fakultatívnu možnosť odvolacieho   súdu   je   však   potrebné   aplikovať   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) aj vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   zaoberajúcej   sa   právom   účastníka   konania   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Predmetom konania je žaloba o ochranu osobnosti žalobcu, keď žalovaná svojimi prejavmi neoprávnene zasiahla do práva na jeho občiansku česť a dobré meno. Na jeho pozemku ho mala verejnou, hrubou neslušnosťou slovne napadnúť, čím mu poškodila česť a dobré meno. Žalovaná nepopierala slovné prejavy vo vzťahu k žalobcovi. Argumentovala však nadmerným emočným vypätím spôsobeným neustálymi spormi medzi nimi ako susedmi. Obe strany potvrdili dlhotrvajúce spory, aj súdne, týkajúce sa okrem iného aj sporného prechodu cez pozemok, kde došlo k verbálnym prejavom, z ktorých sa odvodzuje žalované právo.   Žalobca   sa   domáha   priamo   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   lebo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ by bolo nepostačujúce a v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť. K udalosti, pri ktorej došlo k slovným (verbálnym) prejavom na adresu žalobcu, došlo na súkromnom pozemku (prechod traktora vezúceho drevo po pozemku) a nie na verejnom priestranstve alebo vo verejnej budove, v zásade pred príbuzenstvom oboch strán a v časoch neustálych, vzájomne prebiehajúcich susedských sporoch (vrátane súdnych   sporov).   Je   prirodzené,   že   na   psychike   účastníkov   tieto   nedorozumenia,   spory nepridávajú,   ale   ju   ovplyvňujú.   Pri   susedských   sporoch,   najmä   v   dedinskom   prostredí a v dlhšie trvajúcich obdobiach bývajú reakcie spontánnejšie, emotívnejšie, ale aj vypätejšie a   tým   aj   jazyk vyjadrovania je   menej slušnejší   a spisovnejší,   i   s použitím vulgarizmov (oplzlostí).   Treba   ich   však   hodnotiť   v   celkových   súvislostiach   a   neposudzovať   ich   iba izolovane   ako   jednotlivý   dej.   Hodnotenie   komplexnosti   vzájomných   vzťahov   účastníkov a výrokov vyústilo potom do záveru súdu prvého stupňa, že nedošlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu – jeho cti a dobrého mena v obci i v spoločnosti. Súd skúmal pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu – kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí.“

Sťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv rozhodnutím krajského súdu   v   podstate   tým,   že   krajský   súd   nedoplnil   dokazovanie,   hoci   z   odôvodnenia   jeho rozhodnutia   vyplýva,   že   mal   o   veci   pochybnosti,   nedôvodne   poukazoval   na   dedinské prostredie, v ktorom ku konfliktu došlo, a pristupoval nerovne k sťažovateľovi a žalobkyni, čoho dôsledkom bolo, že uprel sťažovateľovi vlastnícke právo nehnuteľnosti a odmietol poskytnúť ochranu jeho cti.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu   sťažovateľa   reagoval   primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   že dôvodom, pre ktorý nebolo možné návrhu sťažovateľa vyhovieť, je nesplnenie podmienok ustanovených v § 13 Občianskeho zákonníka na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy   v   peniazoch.   Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   nebolo pochybností   o   tom,   že   žalovaná   svojimi   prejavmi   neoprávnene   zasiahla   do   práva sťažovateľa na jeho občiansku   česť   a dobré   meno, avšak iba to pre priznanie náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   nepostačuje.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je   pritom potrebné posudzovať v spojení s rozhodnutím okresného súdu, na obsah ktorého krajský súd odkázal.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie   imateriálne   najmä   preto,   že   bola   v   značnej   miere   znížená   dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ústavný   súd   považuje   aplikáciu   tohto   ustanovenia   krajským   súdom za zodpovedajúcu právnej úprave i záverom právnej teórie a stotožňuje sa i s konštatovaním krajského súdu o tom, že v prípade sťažovateľa neboli podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch naplnené, pretože sťažovateľ nepreukázal, že v dôsledku konania   žalovanej   bola   v   značnej   miere   znížená   jeho   dôstojnosť   alebo   vážnosť v spoločnosti.

Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie,   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   Aplikácia   príslušných   zákonných   ustanovení krajským súdom na vec sťažovateľa nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu   postupoval v súlade so zásadou   ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil   taký   výklad   dotknutých   ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

V   situácii,   keď   neobstojí   argumentácia   sťažovateľa,   pokiaľ   ide   o   nesprávnosť právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   považuje   ústavný   súd   za   vylúčené,   aby rozhodnutím   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   zásahu   do   základného   práva   sťažovateľa garantovaného čl. 48 a čl. 19 ods. 1 ústavy.

Na rozdiel od sťažovateľa zastáva preto ústavný súd názor, podľa ktorého výkon súdnej   moci   krajským   súdom   vo   veci   sťažovateľa   smeroval   k   uplatneniu   ideálu spravodlivosti, rešpektoval procesné pravidlá a i požiadavku rozumného výkladu hmotného i procesného práva.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

S   ohľadom   na   skutočnosť,   že   v   prípade   sťažovateľa   neboli   splnené   podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd predbežne prerokoval jeho sťažnosť, aj keď   nepredložil   splnomocnenie   na   zastupovanie   advokátom   v konaní   pred   ústavným súdom (podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde tak bol povinný postupovať).

Ústavný   súd   vychádzal   z toho,   že   ak   zákon   o   ústavnom   súde   vyžaduje povinné zastúpenie   advokátom,   očividne   tým   nesleduje,   aby   sa   bránilo   ochrane   porušených ústavných práv sťažovateľa. Práve naopak, hlavným cieľom tejto požiadavky je, aby sa aj prostredníctvom   profesionálne kvalifikovaného zastúpenia   mohla ochrana   práv,   ktorá   je zverená do pôsobnosti ústavného súdu, poskytnúť efektívne. V odôvodnených prípadoch, napr. ak navrhovateľ nemá dostatočné finančné prostriedky na platenie hotových výdavkov zástupcu a na odmenu za zastupovanie, zákonná úprava umožňuje ustanoviť za zástupcu advokáta, ktorého hotové výdavky a odmenu za zastupovanie hradí štát.

Keďže však v prípade sťažovateľa bolo celkom zrejmé, že jeho sťažnosť je zjavne neopodstatnená,   resp.   na   jej   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   ústavný   súd sťažnosť predbežne sťažnosť prerokoval aj bez splnenia podmienky   podľa   § 20 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. októbra 2014