znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 687/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bardejov sp. zn. 6 C 93/2009 z 21. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 93/2009 z 21. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom doručeným okresnému súdu domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade vypratať byt   č.   1   nachádzajúci   sa   v bytovom   dome   v obci.   Okresný   súd   žalobe   vyhovel rozsudkom   sp.   zn.   8   C   196/1997   z 26.   septembra   2006,   ktorý   bol   ako   vecne   správny potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 302/2006-350 zo 7. mája 2007 (ďalej len „rozsudok zo 7. mája 2007“). Na základe podnetu žalovaných v 1. a 2. rade podal proti rozsudku   krajského   súdu   zo   7.   mája   2007   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor Slovenskej republiky, na podklade ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 MCdo 10/2008 z 31. marca 2009 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2009“) zrušil rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v intenciách právneho názoru prezentovaného najvyšším súdom v jeho uznesení z 31. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 6 C 93/2009 z 21. marca 2012. Napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 314/2013 z 23. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 23. septembra 2014“) odmietol.

Sťažovateľ   odôvodňuje   namietané   porušenie   ním   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru tým, že

„a) hoci som ako účastník konania požiadal včas o odročenie pojednávania okresný súd vec prejednal v mojej neprítomnosti,

b) odvolací súd nevyložil z akých dôvodov nie je na mieste vyhovieť návrhom na doplnenie dokazovania,

c) rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné“.

K prvej   námietke   sťažovateľ   uvádza,   že   v konaní   pred   okresným   súdom   neboli splnené podmienky na prejednanie veci podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), čím malo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, keďže „Súd prvého stupňa v danej veci dňa 21. 3. 2012 vydal rozhodnutie napriek tomu, že konajúcemu   súdu   bola   už   predtým   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa o odročenie pojednávania z dôvodu jeho pracovnej nespôsobilosti. Súd napriek tomu konal a vyniesol rozhodnutie, hoci uvedené ospravedlnenie bolo učinené riadne a včas.“.

K druhej   námietke   sťažovateľ   uvádza,   že „Ani   okresný   a ani   odvolací   súd nereagovali   na   mnou   podané   návrhy   na   doplnenie   dokazovania,   prednesené   podaním z 5. 11.   2010,   kedy   bolo   navrhované,   aby   k veci   boli   vypočutí   svedkovia

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Navrhovaný svedkovia pritom mali osvedčiť práve tú okolnosť, že navrhovateľovi vzniklo členstvo v bytovom družstve. Ak práve otázka členstva navrhovateľa v družstve má byť podľa hodnotenia aj odvolacieho súdu zásadné pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na začatie konania, potom je doteraz nevysvetlenou otázkou, prečo neboli vypočuté tieto osoby, ktoré sa   môžu   k   danej   otázke   vyjadriť.   To,   že   súdy   nevysvetlili   prečo   týchto   svedkov   k veci nevypočuli za daného stavu preukazuje odňatie možnosti konať pred súdom. Ak určitá okolnosť, ktorú je možné preukázať tak predložením listinných dôkazov ako aj inak, najmä výsluchom svedkov, nie je objektívne možné preukázať predložením listiny, potom neexistuje žiadny objektívne uznateľný argument pre nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov.“.

Vo   vzťahu   k námietke   nepreskúmateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu sťažovateľ uvádza, že „... rozhodnutie odvolacieho súdu je rovnako ako rozhodnutie súdu prvého stupňa charakterizované absenciou riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Tu si dovoľujem poukázať na to, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, ako sa tento   vysporiadal   s mojimi   námietkami   poukazujúcimi   na   iné   listiny   preukazujúce   jeho prijatie za člena družstva než zápisnica, ktorých obsah je nesporný a dokazuje práve túto okolnosť.   Súd   nevysvetlil,   prečo   dospel   k záveru   o tom,   že   odporcom   vzniklo   členstvo v bytovom družstve a prečo je nimi predložená nájomná zmluva platnou, napriek tomu, že v konaní boli preukázané machinácie pri vyhotovení každého z nimi predložených dokladov pretože dátumy kedy mali byť tieto doklady vyhotovené boli prepisované, pričom nebolo vylúčené, že sa tak stalo v úmysle prispôsobiť ich obsah potrebám tohto konania. V tomto smere ostala nevysvetlená existencia falošnej dohody o prevode členských práv a povinností zo žalobcu na žalovaných, ktorá nikdy nebola podpísaná navrhovateľom (Aj táto dohoda pritom dokazuje, že navrhovateľ bol   členom družstva ak mal prevádzať členské práva, ktorými môže disponovať len člen družstva, pričom ak ide o listinu predloženú odporcami potom   je   jej   analýzou   zistiteľné,   že   aj   odporcovia   o členstve   navrhovateľa   v družstve vedeli).“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej namieta,   že existencia   jeho   členstva   v družstve jasne a zrozumiteľne vyplýva z:

«a)   nájomnej   zmluvy   z 26.   6.   1986,   ktorej   preambula   znie   –   „uzavretá   medzi Stavebným bytovým družstvom v Bardejove a jeho členom “,

b) zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu z 26. 6. 1986..., z ktorej vyplýva že táto bola spísaná podľa stanov OSBD Bardejov a členom družstva...,

c) dohody s JRD ⬛⬛⬛⬛ a navrhovateľmi z 1. 6. 1986, v ktorej je konštatované, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi družstvom a členmi OSBD v Bardejove,

d) Dodatku k nájomnej zmluve z 5. 1. 1994, platnej od 1. 5. 1993, ktorým bol členom družstva navrhovateľom určený nový zálohový predpis,

d)   výpovede   doteraz   vypočutých   členov   predstavenstva...,   ktorý   potvrdil   prijatie navrhovateľa   za   člena   družstva   a aj   pridelenie   družstevného   bytu   navrhovateľovi a prejednanie jeho žiadosti o byt.»

S poukazom na § 125 OSP sťažovateľ argumentuje, že „závery súdu prvého stupňa s ktorými sa stotožnil odvolací súd a na ne odkázal, že bez predloženia uvedenej listiny nie je možné danú okolnosť preukázať, napr. ani výsluchom svedkov je v rozpore s uvedeným ustanovením. Právne úvahy aj dovolacieho súdu ohľadne obsahu ustanovenia § 155 OSP sú nesprávne,   a aj   v dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom a nevykonaniu navrhovaných dôkazov nebol dostatočne zistený skutkový stav veci.“.

Podľa   sťažovateľa „uvedené   dôkazy,   v kontexte   s osvedčením   podania   prihlášky navrhovateľa za člena z 28. 5. 1986 a zaplatenia členského vkladu ako aj platením úhrad za byt prostredníctvom JRD, jednoznačne osvedčujú platné uzatvorenie nájomnej zmluvy   na   predmetný   byt   navrhovateľom,   ktorá   nielenže   nebola   zrušená,   ale   dokonca obnovená právnym úkonom z 1. 5. 1993 a 5. 1. 1994. Skutočnosť, že OSBD Bardejov malo napriek platne uzatvorenej nájomnej zmluvy s navrhovateľom, uzavrieť inú nájomnú zmluvu s odporcom je treba hodnotiť tak, že neskôr uzatvorený právny úkon je neplatný. Nikto totiž nie je oprávnený na iného previesť viac práv než má sám. OSBD Bardejov nemohol na odporcu   previesť   právo   užívania   daného   bytu,   ak   toto   právo   predtým   previedol   na navrhovateľa, ktorému toto právo platne nezaniklo. Ak odporcovia užívajú sporný byt na základe od začiatku neplatného právneho úkonu, je daný naliehavý záujem na vyhovení podanej žalobe, nakoľko daný byt odporcovia užívajú na úkor práv navrhovateľov a bez právneho titulu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a) Krajský súd v Prešove sp. zn. 20 Co 118/2012 zo dňa 08. 04. 2013 a Okresný súd Bardejov Rozsudkom sp. zn. 6 C 93/2009-543 zo dňa 21. 3. 2012, porušili právo sťažovateľa na   súdnu   ochranu   garantované   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivý súdny proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b) Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20 Co 118/2012 zo dňa 08. 04. 2013, a Rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 6 C 93/2009-543 zo dňa 21. 3. 2012, sa zrušujú.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. júla 2013 už domáhal vyslovenia porušenia ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 93/2009 a jeho rozsudkom č. k. 6 C 93/2009-543 z 21. marca 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla   2013.   Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 418/2013 zo 4. septembra 2013 sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 93/2009 a jeho rozsudku z 21. marca 2012 odmietol z dôvodu nedostatku právomoci a sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu   odmietol   pre   neprípustnosť,   keďže   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

V súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S prihliadnutím na už uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   v spojení   s   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   keďže   uznesenie   sp.   zn. II. ÚS 418/2013 z 10. júla 2013, ktorým už rozhodol o namietanom porušení svojich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, zakladá prekážku res iudicata.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   túto   časť   sťažnosti   môže   odmietnuť z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že sťažovateľ   ňou   nenamieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu z 23. septembra 2014, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   prípade   sťažovateľa   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I.   ÚS 169/09, I.   ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž   musí   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona   o ústavnom   súde   a   z   toho,   že   ak sťažovateľ   uplatnil   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu).

Napriek uvedenému, so zreteľom na skutočnosť, že sťažovateľ nepriložil k svojej sťažnosti   splnomocnenie   pre   svoje   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom kvalifikovaným   právnym   zástupcom   (advokátom),   ústavný   súd   preskúmal   aj   z vecného hľadiska napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 23. septembra 2014 na účely posúdenia, či existujú aj iné dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zo sťažnosti vyplývajú tieto tri zásadné námietky sťažovateľa:

a)   okresný   súd   konal   v neprítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   aj   napriek skutočnosti, že o odročenie pojednávania požiadal (ďalej len „prvá námietka“),

b) krajský súd bezdôvodne nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania (ďalej len „druhá námietka“),

c)   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   nepreskúmateľný   (ďalej   len   „tretia námietka“).

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu je totožná s argumentáciou, ktorou sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   svojich   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu.   Uznesením   najvyššieho   súdu   z 23.   septembra   2014   bolo dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   odmietnuté   podľa §   218 ods.   1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   z 23.   septembra   2014   vyplýva,   že   najvyšší   súd nevzhliadol   v postupe   okresného   súdu,   ktorým   tento   vec   prerokoval   a rozhodol   na pojednávaní   v neprítomnosti   právneho   zástupcu,   aj   napriek   tomu,   že   o odročenie pojednávania z dôvodu jeho pracovnej neschopnosti žiadal, dovolací dôvod vyplývajúci z § 237   ods.   1   písm.   f)   OSP   (odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   pozn.),   a   to s odôvodnením,   že   sťažovateľ „(jeho   právny   zástupca)   na   výzvu   súdu   nereagoval a nepredložil   súdu   vyjadrenie   ošetrujúceho   lekára   v zmysle   ustanovenia   §   119   ods.   3 O. s. p., súd prvého stupňa postupoval správne, keď uznesením rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu“.

Rovnako z uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, pričom nevykonanie dôkazov ani neodôvodnil, pričom ani v tejto argumentácii nevzhliadol dôvod odňatia možnosti konať pred súdom, ktorá by zároveň odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

V dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ obdobne namietal aj jeho nedostatočné odôvodnenie, a teda aj jeho nepreskúmateľnosť.

V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 ods. 1 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238 ods. 2 OSP.

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé   procesné   nesprávnosti,   ku   ktorým   dochádza   v   konaní   pred   súdmi,   ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý predpokladá   aj   možnosť   vzniku   procesných   pochybení   v   občianskom   súdnom   konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex   aj   podmienky,   za   ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú   zmätočnosť   súdneho   rozhodnutia,   spája   Občiansky   súdny   poriadok   priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 OSP, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok   právny   význam,   avšak   (na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád uvedených v § 237 ods. 1 OSP) len v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné; pričom vada podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné zdôrazniť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie   dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Keďže sťažovateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania z dôvodu, že konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté vadou v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP (účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom),   bolo povinnosťou najvyššieho súdu sa námietkami sťažovateľa, ktorými existenciu uvedenej vady odôvodňoval,   aj   zaoberať.   Treba   uviesť,   že   z   hľadiska   posúdenia   existencie   niektorej z uvedených   procesných   vád   ako   dôvodu,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP má spravidla za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).

Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým § 237 ods. 1 OSP. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 ods. 1 OSP treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy.

Sťažovateľom   namietané   procesné   pochybenia   okresného   súdu   spočívajúce v uskutočnené pojednávania v neprítomnosti účastníka konania, ako aj procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nevyhovení návrhom na doplnenie dokazovania v zásade sú spôsobilé na to, aby boli predmetom preskúmania dovolacieho súdu z hľadiska existencie prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Námietka odňatia možnosti konať pred   súdom   procesnými   pochybeniami   zo   strany   okresného   súdu   a krajského   súdu   je obsahovou súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   požíva   totiž   ochranu   v   dovolacom   konaní prostredníctvom   §   237   ods.   1   písm.   f)   OSP.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   mal sťažovateľ reálnu možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva podľa ústavy a práva   podľa   dohovoru   podaním   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   z dôvodu uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktoré sťažovateľ aj využil. Právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru mal najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ vo vzťahu k svojej prvej i druhej námietke možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu na základe dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

Keďže   sťažovateľ   porušenie   svojich   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   z 23.   septembra   2014   nenamietal,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k prvej a druhej námietke pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   sa   treťou   námietkou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   z dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   a nepreskúmateľnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd sa treťou námietkou zaoberal z pohľadu existencie ústavných záruk odôvodňujúcich ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti   sťažovateľa   smerujúcej   proti   tretej   námietke týkajúcej sa napadnutému rozsudku krajského súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v ktorej opakovane uvádza, že o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza:„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého   stupňa   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a   odôvodnenie   rozhodnutia   má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa   čl.   11   vzorových   stanov   Stavebných   bytových   družstiev   (ďalej   len   SBD) účinných ku dňu 29. 5. 1986, členstvo vzniká dňom, keď predstavenstvo rozhodne o prijatí občana za člena na základe jeho písomnej prihlášky a zaplatením zápisného 200,- Kčs. Podľa čl. 14 písm. c) a d) cit. vzorových stanov SBD, člen družstva má právo na pridelenie družstevného bytu a na uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí družstevného bytu. Podľa § 154 O. Z. v znení platnom do 1. 1. 1992, rozhodnutím o prideľovanie bytu vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi alebo inými skutočnosťami ustanovenými týmto zákonom, vznikne občanovi právo, aby s ním organizácia uzavrela dohodu o odovzdaní bytu.

V zmysle § 154 ods. 2 cit. O. Z., zaplatením členského podielu vznikne členovi SBD právo, aby mu bol orgánom družstva pridelený do osobného užívania byt.

Pre rozhodnutie v predmetnej veci je jednoznačne právne významné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 MCdo 10/2008-473 z 31. 3. 2009, ktorým boli zrušené   predchádzajúce   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   a   ktorými   bolo   vyhovené   žalobe   žalobcu   o   vypratanie   žalovaných z predmetného družstevného bytu nachádzajúceho sa v 9-bytovej jednotke v. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   tomto   uznesení   z   31.   3.   2009   zdôraznil predovšetkým   okolnosť,   že   podľa   predpisov,   podľa   ktorých   je   potrebné   predmetnú   vec posudzovať, je rozhodujúca otázka, či žalobca bol prijatý za člena SBD, pretože prideliť byt a uzavrieť dohodu o odovzdaní a prevzatí   bytu do osobného užívania bolo možné len vo vzťahu k členovi bytového družstva, pričom táto okolnosť z hľadiska dôkazného bremena je pochopiteľne na žalobcovi.

V predchádzajúcich štádiách konania sa totiž súdy opierali o to, že so žalobcom bola uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania, aj keď tento byt bol ponechaný   pre   účely   kancelárií   pre   družstvo   JRD ⬛⬛⬛⬛,   avšak   pri posudzovaní tohto právneho vzťahu účastníkov, predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu prinieslo zmenu a je potrebné sa riadiť právnym názorom takto vysloveným.

Súd prvého stupňa z tejto okolnosti vychádzal a doplnil dokazovanie v naznačenom smere, pričom kládol dôraz na to, že je úlohou žalobcu preukázať, že za člena družstva bol prijatý,   pričom   tento   v   priebehu   konania,   a   to   aj   v   jeho   predchádzajúcich   štádiách, poukazoval na to, že sa tak malo stať 29. 5. 1986 na zasadnutí predstavenstva OSBD Bardejov.

V skutočnosti z dokladov a dôkazov, ktoré boli predložené zo strany žalobcu alebo zadovážené   súdom   prvého   stupňa,   táto   okolnosť   nevyplýva.   Zachovala   sa   iba   členská prihláška žalobcu, ktorú podalo JRD ⬛⬛⬛⬛, avšak rozhodnutie o prijatí žalobcu za člena OSBD Bardejov na predmetnom zasadnutí predstavenstva OSBD Bardejov vydané nebolo a z výsluchu všetkých členov predstavenstva OSBD Bardejov táto okolnosť pozitívne nevyplýva, pretože títo poukazovali na to, že sa na priebeh nepamätajú a nemôžu pozitívne potvrdiť, že žalobca skutočne na tomto zasadnutí za člena družstva bol prijatý. Tak ako sa to správne konštatuje vo vyjadrení žalovaných k odvolaniu žalobcu, pokiaľ ide o svedka, vyplynulo, že tento sa na zasadnutí predstavenstva OSBD Bardejov   dňa   29.   5.   1986   nezúčastnil   a   preto   je   potrebné   vec   uzavrieť   tak,   že   nebol preukázaný žiadny hodnoverný dôkaz, ktorý by potvrdzoval toto prijatie žalobcu za člena OSBD Bardejov.

Za   týchto   okolností   potom   nemožno   prisudzovať   právny   význam   ani   podanej prihláške   za   člena   družstva,   ako   aj   dohode   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu   vo   vzťahu k žalobcovi, pretože tu chýba základná podmienka platnosti týchto právnych úkonov a tým je okolnosť, že žalobca bol prijatý za člena OSBD Bardejov, čo sa v predmetnej veci nepreukázalo.

Nemožno preto poukazovať na nájomnú zmluvu z 26. 6. 1986, zápisnicu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania z toho istého dňa, na dohodu uzavretú medzi žalobcom a JRD ⬛⬛⬛⬛ z 1. 6. 1986 a ďalšie súvisiace doklady, pretože   tieto   nemožno   vyhodnocovať   ako   platné   právne   úkony,   ktoré   by   boli   urobené s členom družstva. Aj keď tieto právne úkony boli urobené, nemôžu mať právne účinný charakter vo vzťahu k fyzickej osobe, ktorá sa členom OSBD Bardejov nestala, tak ako to správne poukazovali žalovaní v priebehu celého konania, ako aj v samotnom vyjadrení. To   znamená,   že   vyhodnotenie   rozhodujúcej   otázky   právne   významnej   pre   toto konanie spočívajúcej v tom, či žalobca sa mohol stať členom OSBD Bardejov a následne subjektom   ďalších   právnych   úkonov,   ktoré   boli   vo   veci   predmetného   bytu   urobené, v súčasnosti vo svetle názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svetle doplneného dokazovania, ako aj dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa v predchádzajúcich štádiách   konania,   vyznieva   tak,   že   žalobca   členom   OSBD   Bardejov   sa   nestal   napriek podanej prihláške, pretože nebol za takéhoto člena prijatý a preto si nemôže v súčasnosti uplatňovať nárok na predmetný byt v podobe úspešného domáhania sa žaloby o vypratanie žalovaných z predmetného bytu.

Na tom nič nemení ani okolnosť, žeby žalovaní mali preukázať, že oni sa stali platne členmi predmetného družstva, t. j. OSBD Bardejov, pretože táto okolnosť z pohľadu aktívnej legitimácie žalobcu nie je právne významná. Rozhodujúcou okolnosťou je to, či žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie kohokoľvek z predmetného bytu, čo by mohlo byť len vtedy, ak by preukázal, že sa stal členom OSBD Bardejov a užívateľom a následne nájomcom predmetného bytu, čo sa však žalobcovi nepodarilo a preto tu chýba aktívna vecná legitimácia na strane žalobcu oprávňujúca ho na úspešné domáhanie sa vypratania žalovaných predmetnej veci z predmetného bytu.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že žaloba žalobcu nemôže úspešne obstáť so zreteľom na to, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby a túto bolo potrebné zamietnuť.

V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1   ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k posúdeniu základnej právnej otázky, ktorou bola aktívna vecná legitimácia sťažovateľa na podanie žaloby o vypratanie bytu,   a   preto   jeho   závery   vyslovené   v   danej   veci   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľa   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   vo   vzťahu   k námietke   týkajúcej   sa   jeho   nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015