znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 687/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 Er 4808/2008 zo 7. októbra 2011, ako aj porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a zároveň   namietaného porušenia   čl.   47 Charty   základných   práv   Európskej   únie postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoE 7/2012 z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením   Okresného   súdu   Skalica   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   Er   4808/2008 zo 7. októbra 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a zároveň porušenie čl. 47 charty postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 10 CoE 7/2012 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky,   resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“), rozhodovať   o   právnom   postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom na omeškanie   dlžníka   a   návrh   sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť platiť,   bola   dlžníkovi   na   základe   rozsudku   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom prostredníctvom   exekúcie   na   podklade   exekučného   titulu   (rozsudok   Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak   v priebehu   jej   vykonávania   následne   ex   offo   exekúciu   napadnutým   uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka   v   úvode   svojej   sťažnosti   poukázala   na   to,   že „všeobecné   súdy postupovali   v   priamom   rozpore   so   záväznou   interpretáciou   práva   EU   obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je   garantovaná   článkom   47   Charty základných   práv   Európskej   únie.“,   a to   v dôsledku   toho,   že „(a)   vôbec   neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom   ovplyvniť   súdne   rozhodnutie,   (d)   vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vykonať   jeho   majetkové   právo   dopytom   na   povinného   o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.

Následne sťažovateľka odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012 a uvádza, že „z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu   v Bratislave   vyplývajú   dôležité   dôvody,   ktoré   svedčia   o opodstatnenosti   sťažnosti podávanej sťažovateľom“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách,   uverejnenou   v   Mimoriadnom   vydaní   v   slovenskom   jazyku v kapitole   15,   zväzok   2,   str.   288   až   293   sa   za   neprijateľné   (nekalé)   podmienky   môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa   riadi   zmluvný   vzťah,   malo   spočívať   na   inej   zmluvnej   strane“.   Tvrdíme,   že   uvedené ustanovenie   slovenskej   verzie   smernice   Rady   93/13/EHS   je   nesprávne   v   rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: „... zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Ďalej   sťažovateľka   uvádza,   že   «vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej   aplikácie a jednotnej   interpretácie   úniového   práva   je   potrebné   text   úniového   predpisu   skúmať vo všetkých   jeho   úradných   jazykových   verziách   a   vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu...   Pokiaľ   je   výklad   ustanovenia   práva   Únie v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto   ustanovenie   vykladané   podľa všeobecného   významu a   cieľa   právnej úpravy,   ktorej   je   súčasťou...   Tvrdíme,   že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú   podmienku   v zmluve   o úvere...   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné   požiadať   o   výklad   pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné   dodať,   že   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   by   mala   byť   daná   príležitosť   posúdiť exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad   čl.   17   a čl.   47   Charty   základných   práv   EÚ   a   to   v   súvislosti   s výkladom   pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie   exekučným   súdom   a   dopadom   na   existujúce   právne   vzťahy...   máme   za   to,   že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, sťažovateľka v ďalších častiach sťažnosti najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo vyzval v   podanom odvolaní súd,   aby postupom podľa   ust.   § 109   ods.   1   písm.   b)   OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto   rozhodnutia   len   na   návrh   účastníka   konania   (ust.   §   45   ZoRK).   Aj   v   takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice   jeho   právomoci   a   odlíšiť   sa   tak   od   právomoci   všeobecného   súdu   konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti s ústavnou   potrebou   aplikácie   relevantných   právnych   noriem   sťažovateľ   (oprávnený) poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   exekučný   súd   založil   a   odôvodnil   svoje   rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery   formujúce   konečné   rozhodnutie.   Exekučný   súd   vo   veci   aplikoval   ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,   pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods.   1   Ústavy...   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1 k Dohovoru“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavný   súd   uvádza,   že   po   preskúmaní   predmetu   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 23866/2013 dospel k záveru, že v tomto konaní pred ústavným súdom sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 Er 4808/2008 zo 7. októbra 2011 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoE 7/2012 z 28. novembra 2012, voči ktorým už podala ústavnému súdu identickú sťažnosť, a o ktorej ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 535/2014 z 11. septembra 2014. Inak povedané, ústavný súd v tej istej veci sťažovateľky už rozhodol.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka   veci   právoplatne   rozhodnutej   (rei   iudicatae)   nastáva   vtedy,   ak   sa   má v ďalšom konaní prejednávať rovnaká vec, o ktorej už v inom konaní bolo právoplatne rozhodnuté. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. Avšak prekážkou pre prejednanie veci nie je, ak ústavný súd síce už v minulosti v identickej veci rozhodol, avšak rozhodoval len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky konania splnené sú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   keďže   ústavný   súd v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a porušenia   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom a uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 Er 4808/2008 zo 7. októbra 2011, ako aj porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   a uznesením   Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoE 7/2012 z 28. novembra 2012), pričom podmienky konania zostali nezmenené, bolo potrebné v tejto časti sťažnosť sťažovateľky vedenú pod sp. zn. Rvp 23866/2013 odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

V časti   namietaného   porušenia   čl.   47   charty   ústavný   súd   uvádza,   že   k danému právnemu dôvodu   sťažnosti odkazuje sťažovateľku na dôvody   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn.   III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30.   januára   2014   alebo sp. zn.   IV.   ÚS   467/2012   z 18.   septembra   2012,   sp.   zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr.   sp.   zn.   IV. ÚS 91/2013   zo 14. februára   2013,   sp.   zn.   IV. ÚS 142/2013   z 8.   marca 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014