znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 686/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka Mgr. Martina Beňová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 51/2014 a jeho uznesením z 25. augusta 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 osobne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Beňová, s. r. o., Blumentálska   8,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľka   a advokátka Mgr. Martina Beňová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 51/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 25. augusta 2015.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania vedeného Okresným súdom   Námestovo (ďalej   len „okresný súd“) pod   sp. zn. 2 C 16/2008,   predmetom   ktorého   je   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, v procesnom postavení odporkyne, v rámci ktorého 7. júla 2014 podala námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni vo veci ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „zákonná sudkyňa“), v ktorej poukázala na skutočnosť, že 30. júna 2014 jej anonym oznámil, že zákonná   sudkyňa   je   pacientkou   navrhovateľa,   ktorý   je   zubným   lekárom,   a v priebehu konania sa u navrhovateľa mala podrobiť zdravotným vyšetreniam. Podľa sťažovateľky tento zmluvný   vzťah   zákonnej   sudkyne   a navrhovateľa   objektívne   spochybňuje   nestrannosť zákonnej   sudkyne,   pričom   pochybnosť   o nestrannosti   zákonnej   sudkyne   zvýrazňuje   aj skutočnosť, že ide o vzťah pacient – lekár v oblasti, ktorá je všeobecne považovaná za obzvlášť citlivú. Na základe uvedeného sťažovateľka zastáva názor, že v prípade zákonnej sudkyne možno mať vážne pochybnosti o jej nezaujatosti. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol uznesením z 25. augusta 2015 tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 C 16/2008.

Sťažovateľka v súvislosti so subjektívnym hľadiskom nestrannosti sudcu spochybňuje pravdivosť vyjadrenia zákonnej sudkyne, že sa necíti vo veci zaujatá, a to s prihliadnutím na jej správanie v priebehu konania. Podľa sťažovateľky „Uvedenú skutočnosť potvrdzuje už samotný   postup   zákonnej   sudkyne,   ktorá   o tak   závažnej   situácii,   ktorou   je   existencia špecifického   vzťahu   pacient   ošetrujúci   lekár,   ktorý   je   založený   medzi   ňou   a žalobcom neinformovala   účastníkov   predmetného   konania   s tým,   aby   sa   tí   mali   možnosť   vyjadriť (najmä   sťažovateľka),   či   v tejto   súvislosti   uplatnia   svoje   právo   v zmysle   § 15a   OSP a namietnu predmetnú skutočnosť, ako skutočnosť spochybňujúcu nestrannosť a nezaujatosť zákonnej sudkyne.“.

Vo   vzťahu   k objektívnej   stránke   nestrannosti   sťažovateľka   namieta,   že „zákonná sudkyňa... nespĺňa požiadavky objektívnej nestrannosti, nakoľko sa v jej prípade vyskytla skutočnosť   (predmetný   zmluvný   vzťah   s navrhovateľom,   ktorý   okrem   iného   je   posilnený zákonnou úpravu mlčanlivosti lekára, ako aj určitej objektívnej podmienky dôvery), ktorá vzbudzuje   oprávnené   pochybnosti   o jej   nestrannosti   pri   prejednávaní   a rozhodovaní predmetnej veci. Krajský súd v Žiline, ako nadriadený súd, posudzoval námietku zaujatosti podanú sťažovateľkou výlučne zo subjektívneho hľadiska (skúmal len okolnosti, či existuje presvedčenie sudkyne prejednávajúcej prípad, že je vo vzťahu k navrhovateľovi zaujatá). Nadriadený   súd   síce   v predmetnom   uznesení   spomína   existenciu   objektívneho   hľadiska nestrannosti,   avšak   neposkytuje   vysvetlenie   na   základe   ktorého   má   za   to,   že   zákonná sudkyňa   túto   objektívnu   nestrannosť   spĺňa.   Nadriadený   súd   ignoroval   skutočnosti vyplývajúce   z ústavného   princípu   garantujúceho   nestrannosť   sudcu   z objektívneho hľadiska.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je „vzťah   založený   medzi   zákonnou   sudkyňou...   (ako pacientkou)   a navrhovateľom   (ako   zubným   lekárom   zákonnej   sudkyne)   objektívne spôsobilým   vyvolať   dôvodné   pochybnosti   o nezaujatosti   menovanej   zákonnej   sudkyne vo veci prejednávanej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 C/16/2008 a tým aj v prípade   nevylúčenia   menovej   zákonnej   sudkyne   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľky   na spravodlivý súdny proces. Z objektívneho hľadiska je totiž každý vzťah pacienta a lekára založený na osobitnej dôvere spočívajúcej v tom, že pacient zveruje do rúk lekára svoje zdravie   v súvislosti   s   jeho   zdravotnou   starostlivosťou,   pričom   lekár   sa   tak   dostáva k osobitným a citlivým informáciám pacienta týkajúceho sa jeho zdravotného stavu, ktoré sú   chránené   osobitnou   povinnosťou   mlčanlivosti.  ...   Vzhľadom   na...   dôverný   charakter vzťahu pacienta a lekára má sťažovateľka za to, že tento zakladá taký pomer zákonného sudcu   k účastníkovi   konania,   na   základe   ktorého   je   možné   mať   objektívne   pochybnosti o jeho nezaujatosti vo veci.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka zastáva názor, že v prípade zákonnej sudkyne došlo z dôvodu zmluvného vzťahu medzi ňou ako pacientkou a navrhovateľom ako jej zubným lekárom k naplneniu dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom,   keďže   v zmysle   objektívneho   hľadiska nestrannosti tu sú pochybnosti o tom, že zákonná sudkyňa poskytuje záruku nestrannosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛... vo veci porušenia jej základného práva na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a porušenia práva na spravodlivý proces upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC/51/2014 bolo porušené.

Ústavný   súd   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   25.   08.   2014,   sp.   zn. 6 NcC/51/2014 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000,- EUR... Okresný súd Námestovo je povinný uhradiť... trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie svojich základných práv podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru sťažovateľka odôvodňuje nedostatočným zohľadnením objektívneho hľadiska nestrannosti vo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajským súdom pri rozhodovaní o (ne)vylúčení tejto sudkyne z prerokúvania a rozhodovania vo veci.

V uznesení sp. zn. 6 NcC 51/2014 z 25. augusta 2014 krajský súd v tejto súvislosti predovšetkým uviedol:

„Pochybnosť o narušení ústavnej zásady nestrannosti sudcu musí mať základ v jeho pomere k veci, k účastníkom alebo k ich právnym či zákonným zástupcom. Predpokladom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý a kvalifikovaný pomer k prejednávanej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom.

Konkrétny záver o takýchto pochybnostiach treba vždy vyvodiť z posúdenia okolností konkrétneho prípadu. Pomer k veci sa chápe ako vzťah sudcu k predmetu konania a môže vyplývať najmä z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci a na určitom výsledku konania. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu, ktorý by pri všetkej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pomer k účastníkom konania a k ich zástupcom možno vnímať predovšetkým ako vzťah, ktorý môže kladne alebo záporne ovplyvniť objektívne rozhodovanie sudcu (príbuzenský alebo jemu obdobný vzťah, resp. priateľský alebo nepriateľský pomer).

Vzťah sudcu k prejednávanej veci alebo vzťah medzi sudcom a účastníkom (prípadne zástupcom   účastníka)   v   zmysle   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   musí   objektívne,   na   podklade konkrétnych   relevantných   skutočností,   zakladať   pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu   v prejednávanej veci. Kvalita tohto vzťahu musí predpokladať stratu objektívneho pohľadu sudcu   na   prejednávanú   vec.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   dôvodom   na vylúčenie   sudcu   nemusí   byť   samotný   vzťah   k   účastníkovi   konania,   resp.   jeho   postup   v konaní, ale predovšetkým jeho správanie vzbudzujúce pochybnosti o nezaujatosti. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre prijal zásadu, podľa ktorej spravodlivosť nielenže musí byť vykonávaná, ale musí sa tiež javiť, že je vykonávaná. To znamená, že vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je možné nielen zo subjektívnych dôvodov (tak ako to má na mysli výslovné znenie Občianskeho súdneho poriadku), ale aj z dôvodov objektívnych, kedy samotné zdanie zaujatosti sudcu musí byť dôvodom pre jeho vylúčenie. Hodnotiac dôvody, pre ktoré by mala byť zákonná sudkyňa podľa názoru odporkyne vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, dospel krajský súd k záveru, že nie sú naplnené   predpoklady   pre   vylúčenie ⬛⬛⬛⬛ z prejednávania a rozhodovania veci.

Medzi navrhovateľom a zákonnou sudkyňou nebol zistený žiaden relevantný vzťah predpokladaný v ustanovení § 14 ods. 1 O. s. p. Subjektívny pocit odporkyne o relevantnom vzťahu zákonnej sudkyne a navrhovateľa nemôže odôvodniť vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Ak je sudkyňa pacientkou navrhovateľa, avšak jej kontakt s účastníkom sa obmedzuje na každoročné pravidelné prehliadky, uvedené nemôže zakladať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne, a to ani s odkazom na citlivosť daného zmluvného vzťahu. Postavenie lekára – zubára je totiž rovnako ako v prípade sudcu determinované   jeho   profesionalitou   regulovanou   pravidlami   platnými   pre   výkon   jeho činnosti a vzťah navrhovateľa k sudkyni vyplýva len z výkonu daného povolania.

Treba naviac zdôrazniť, že na sudcu sa vždy kladú vysoké nároky na jeho morálnu bezúhonnosť   a   psychickú   vyrovnanosť,   ktorými   vlastnosťami   musí   sudca   disponovať v rovnakej miere ako odbornými kvalitami. Jeho povinnosťou je vždy prejednať vec bez prieťahov, nestranne, zodpovedne, využívajúc svoju odbornú spôsobilosť. Sudca vystupuje predovšetkým   ako   arbiter, bez akéhokoľvek emocionálneho vzťahu k   účastníkovi.   Tento predpoklad v osobnostnej výbave sudcu musí byť splnený vždy, pretože zaručuje nestranný postoj sudcu k obom účastníkom.

Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom k principiálnemu   charakteru   tejto   zásady   možno   vylúčiť   sudcu   z   prejednávania a rozhodovania veci len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

V predmetnom konaní nebol preukázaný taký relevantný vzťah zákonnej sudkyne k účastníkovi, jeho zástupcovi, či k veci, ktorý by mohol založiť dôvody pre použitie § 14 O. s. p.   Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   zákonnú   sudkyňu   nevylúčil   z   prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.“

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   vzhľadom   na   svoje ústavné   postavenie   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, pričom jeho úloha sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, a to najmä   z toho   hľadiska,   či   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie sú arbitrárne,   a teda   zakladajúce reálne dôvody   na vyslovenie porušenia   niektorého   zo   základných   ľudských   práv   alebo   slobôd   (m.   m.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím   došlo,   resp.   mohlo   dôjsť,   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup krajského súdu v napadnutom konaní nevykazuje znaky arbitrárnosti, pričom zároveň považuje právne závery krajského súdu vyjadrené   v jeho   uznesení   z 25.   augusta   2015   za   legitímne   a z ústavného   hľadiska akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 6 NcC 51/2014 z 25. augusta 2014 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Krajským súdom koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu, a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti   naznačujúce   príčinnú   súvislosť   s   možným, sťažovateľkou namietaným porušením jej ústavou a dohovorom garantovaných práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania   pre   zaujatosť   v   zmysle   ustanovení   §   14   až   §   16   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného   sudcu,   ktorý   podal   takýto   návrh   podľa   §   15   OSP,   resp.   účastníka   súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je dosiahnuť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Kľúčovým prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. V každom jednotlivom prípade treba rozhodnúť, či povaha a stupeň vzťahu sú také,   že   naznačujú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Pullar   proti Spojenému kráľovstvu z 20. 5. 1996). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

V posudzovanom prípade zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že sa necíti byť zaujatá aj napriek tomu, že navrhovateľ je zubným lekárom, u ktorého absolvuje raz ročne   preventívnu   prehliadku.   Vnútorné   pocity   zákonnej   sudkyne   o   svojej   nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať (pokiaľ sa nepreukáže opak), že nezakladajú dôvod jej zaujatosti.

Z   objektívneho   hľadiska   sa   sťažovateľka   snaží   spochybniť   nestrannosť   zákonnej sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že argument vyvodzujúci zaujatosť izolovane zo vzťahu lekár  pacient medzi navrhovateľom a zákonnou sudkyňou nemôže sám osebe bez   ďalších   skutočností   postačovať   na   založenie   pochybnosti   o (ne)zaujatosti   zákonnej sudkyne k účastníkovi konania.

Spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti, čo sa týka aj zmluvného vzťahu medzi zákonným sudcom ako pacientom a účastníkom konania ako lekárom. Prikladať tomuto zmluvnému vzťahu, obsahom ktorého sú preventívne zdravotné prehliadky, takú intenzitu a závažnosť,   ktorá   by   založila   pochybnosť   o nezaujatosti   zákonnej   sudkyne,   považuje ústavný súd v okolnostiach danej veci za nedôvodné, a to napriek tomu, že nepochybne ide o vzťah   založený   na   vzájomnej   dôvere   a   úcte.   K   vylúčeniu   sudcu   z   prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočnosti uvádzanej sťažovateľkou v námietke zaujatosti vznesenej   proti   zákonnej   sudkyni   v   označenej   právnej   veci   vedenej   okresným   súdom a v sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy však podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   predbežnom   prerokovaní nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu v napadnutom konaní a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015