SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 686/2014-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 20614/2013, sp. zn. Rvp 23865/2013, sp. zn. Rvp 300/2014 až sp. zn. Rvp 304/2014, sp. zn. Rvp 306/2014 až sp. zn. Rvp 308/2014, sp. zn. Rvp 311/2014 až sp. zn. Rvp 314/2014, sp. zn. Rvp 316/2014, sp. zn. Rvp 318/2014 až sp. zn. Rvp 331/2014, sp. zn. Rvp 2423/2014, sp. zn. Rvp 2615/2014, sp. zn. Rvp 2625/2014, sp. zn. Rvp 3246/2014 až sp. zn. Rvp 3250/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12 Er 714/2006 z 2. júla 2012, Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 4701/2008 z 30. mája 2012, Okresného súdu Galanta sp. zn. 25 Er 1080/2009 z 12. novembra 2012, sp. zn. 10 Er 601/2007 z 24. septembra 2012, sp. zn. 25 Er 789/2008 z 29. októbra 2012, sp. zn. 24 Er 228/2009 z 18. októbra 2012, sp. zn. 16 Er 416/2008 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 1250/2007 z 21. decembra 2012, sp. zn. 8 Er 202/2008 zo 16. mája 2012, sp. zn. 16 Er 786/2007 z 20. júla 2012, sp. zn. 13 Er 491/2009 z 22. novembra 2012, sp. zn. 23 Er 203/2008 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 15 Er 349/2009 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 672/2009 z 2. apríla 2013, sp. zn. 23 Er 970/2009 z 28. marca 2012, sp. zn. 15 Er 875/2007 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 24 Er 783/2008 zo 17. mája 2012, sp. zn. 24 Er 252/2008 z 2. júla 2012, sp. zn. 24 Er 769/2008 z 28. januára 2013, sp. zn. 25 Er 12/2009 z 5. decembra 2012, sp. zn. 25 Er 802/2009 z 12. novembra 2012, Okresného súdu Senica sp. zn. 5 Er 150/2008 zo 4. septembra 2012, sp. zn. 9 Er 255/2007 z 2. januára 2011, sp. zn. 5 Er 711/2009 z 19. novembra 2012, sp. zn. 11 Er 654/2010 z 20. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 676/2009 z 21. novembra 2012, sp. zn. 13 Er 914/2007 z 30. mája 2012, sp. zn. 5 Er 588/2007 z 21. novembra 2012, sp. zn. 4 Er 820/2006 z 15. augusta 2012, Okresného súdu Galanta sp. zn. 8 Er 1247/2012 z 9. októbra 2012, Okresného súdu Senica sp. zn. 10 Er 188/2009 z 24. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 293/2009 z 29. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 589/2010 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 3 Er 3/2009 zo 4. septembra 2012, ako aj porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 CoE 243/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 21 CoE 338/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 209/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 279/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 224/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 262/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 474/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 512/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 138/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 164/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 11 CoE 132/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 211/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 173/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 280/2013 z 23. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 142/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 113/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 10 CoE 318/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 225/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 207/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 24 CoE 208/2013 zo 14. augusta 2013, sp. zn. 24 CoE 209/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 21 CoE 23/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 9 CoE 21/2013 z 15. októbra 2013, sp. zn. 23 CoE 255/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 48/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 56/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 51/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 219/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 21 CoE 27/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 276/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 11 CoE 304/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 5 CoE 78/2013 z 19. decembra 2013, sp. zn. 3 CoE 159/2013 z 28. novembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 196/2013 zo 17. decembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 20614/2013, sp. zn. Rvp 23865/2013, sp. zn. Rvp 300/2014 až sp. zn. Rvp 304/2014, sp. zn. Rvp 306/2014 až sp. zn. Rvp 308/2014, sp. zn. Rvp 311/2014 až sp. zn. Rvp 314/2014, sp. zn. Rvp 316/2014, sp. zn. Rvp 318/2014 až sp. zn. Rvp 331/2014, sp. zn. Rvp 2423/2014, sp. zn. Rvp 2615/2014, sp. zn. Rvp 2625/2014, sp. zn. Rvp 3246/2014 až sp. zn. Rvp 3250/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20614/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. augusta 2013, 23. decembra 2013, 13. januára 2014, 17. marca 2014 a 24. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod Rvp 20614/2013, sp. zn. Rvp 23865/2013, sp. zn. Rvp 300/2014 až sp. zn. Rvp 304/2014, sp. zn. Rvp 306/2014 až sp. zn. Rvp 308/2014, sp. zn. Rvp 311/2014 až sp. zn. Rvp 314/2014, sp. zn. Rvp 316/2014, sp. zn. Rvp 318/2014 až sp. zn. Rvp 331/2014, sp. zn. Rvp 2423/2014, sp. zn. Rvp 2615/2014, sp. zn. Rvp 2625/2014, sp. zn. Rvp 3246/2014 až sp. zn. Rvp 3250/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12 Er 714/2006 z 2. júla 2012, Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 4701/2008 z 30. mája 2012, Okresného súdu Galanta sp. zn. 25 Er 1080/2009 z 12. novembra 2012, sp. zn. 10 Er 601/2007 z 24. septembra 2012, sp. zn. 25 Er 789/2008 z 29. októbra 2012, sp. zn. 24 Er 228/2009 z 18. októbra 2012, sp. zn. 16 Er 416/2008 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 1250/2007 z 21. decembra 2012, sp. zn. 8 Er 202/2008 zo 16. mája 2012, sp. zn. 16 Er 786/2007 z 20. júla 2012, sp. zn. 13 Er 491/2009 z 22. novembra 2012, sp. zn. 23 Er 203/2008 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 15 Er 349/2009 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 672/2009 z 2. apríla 2013, sp. zn. 23 Er 970/2009 z 28. marca 2012, sp. zn. 15 Er 875/2007 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 24 Er 783/2008 zo 17. mája 2012, sp. zn. 24 Er 252/2008 z 2. júla 2012, sp. zn. 24 Er 769/2008 z 28. januára 2013, sp. zn. 25 Er 12/2009 z 5. decembra 2012, sp. zn. 25 Er 802/2009 z 12. novembra 2012, Okresného súdu Senica sp. zn. 5 Er 150/2008 zo 4. septembra 2012, sp. zn. 9 Er 255/2007 z 2. januára 2011, sp. zn. 5 Er 711/2009 z 19. novembra 2012, sp. zn. 11 Er 654/2010 z 20. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 676/2009 z 21. novembra 2012, sp. zn. 13 Er 914/2007 z 30. mája 2012, sp. zn. 5 Er 588/2007 z 21. novembra 2012, sp. zn. 4 Er 820/2006 z 15. augusta 2012, Okresného súdu Galanta sp. zn. 8 Er 1247/2012 z 9. októbra 2012, Okresného súdu Senica sp. zn. 10 Er 188/2009 z 24. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 293/2009 z 29. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 589/2010 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 3 Er 3/2009 zo 4. septembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zároveň porušenie čl. 47 charty postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 243/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 21 CoE 338/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 209/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 279/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 224/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 262/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 474/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 512/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 138/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 164/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 11 CoE 132/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 211/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 173/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 280/2013 z 23. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 142/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 113/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 10 CoE 318/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 225/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 207/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 24 CoE 208/2013 zo 14. augusta 2013, sp. zn. 24 CoE 209/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 21 CoE 23/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 9 CoE 21/2013 z 15. októbra 2013, sp. zn. 23 CoE 255/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 48/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 5 CoE 56/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 51/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 219/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 21 CoE 27/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 11 CoE 276/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 11 CoE 304/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 5 CoE 78/2013 z 19. decembra 2013, sp. zn. 3 CoE 159/2013 z 28. novembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 196/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresné súdy poverili súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásili za neprípustné a zastavili ich; na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v úvode svojich sťažností poukázala na to, že „všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.
Následne sťažovateľka odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012 a uvádza, že „z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti sťažnosti podávanej sťažovateľom“.
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: „... zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.
Ďalej sťažovateľka uvádza, že «vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere... Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Sťažovateľka v sťažnostiach osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.
Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy... 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 20614/2013, sp. zn. Rvp 23865/2013, sp. zn. Rvp 300/2014 až sp. zn. Rvp 304/2014, sp. zn. Rvp 306/2014 až sp. zn. Rvp 308/2014, sp. zn. Rvp 311/2014 až sp. zn. Rvp 314/2014, sp. zn. Rvp 316/2014, sp. zn. Rvp 318/2014 až sp. zn. Rvp 331/2014, sp. zn. Rvp 2423/2014, sp. zn. Rvp 2615/2014, sp. zn. Rvp 2625/2014, sp. zn. Rvp 3246/2014 až sp. zn. Rvp 3250/2014 týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresných súdov a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozsudku rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014 alebo sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr. sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa napadnutých uznesení okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa napadnutých uznesení krajského súdu).
V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu a uzneseniam okresných súdov vydaných po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresné súdy nevykonali pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase platného a účinného Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012]. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú námietku sťažovateľka neuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka v samotných sťažnostiach ani nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa krajský súd s touto nevysporiadal a nepreskúmal na jej základe postup okresných súdov v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp. sťažovateľka v sťažnostiach nenamietala v tejto súvislosti porušenie svojich ústavných práv postupom a uzneseniami krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného prostriedku – odvolania, z hľadiska materiálneho túto možnosť v súvislosti s uvedenou námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred všeobecným (krajským) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Tieto skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2014