znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 685/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a základného   práva   na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   267/2013   z 27.   augusta   2014   a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr 4/2012 z 27. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2014   faxom   a 26.   novembra   2014   osobne   doručená   sťažnosť

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   2   Cdo   267/2013   z   27.   augusta   2014   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoPr 4/2012 z 27. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (v relevantnom čase v štátnozamestnaneckom pomere) bola trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vo forme spolupáchateľstva podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného činu nadržovania podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1 T 29/2000 z 26. októbra 2006 sťažovateľku spod obžaloby oslobodil. Odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu zamietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 1/2007 z 27. mája 2009. Rozhodnutím služobného   úradu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) z 20. januára 2004 bola sťažovateľka od 1. februára 2004 zaradená mimo činnú   štátnu   službu.   Rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   z 21.   januára   2009   bol   so sťažovateľkou k 31. januáru 2009 ukončený štátnozamestnanecký pomer odvolaním.

Sťažovateľka listom z 12. januára 2009 požiadala daňové riaditeľstvo o doplatenie rozdielu na funkčnom plate, ktorý jej patril a ktorý jej v dôsledku zaradenia mimo činnú štátnu službu bol od 1. februára 2004 vyplácaný vo výške 50 % funkčného platu, ako aj o preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Daňové riaditeľstvo sťažovateľke doplatilo rozdiel na funkčnom plate 11. septembra 2009 a pokiaľ ide o náhradu za nevyčerpanú dovolenku, táto bola sťažovateľke vyplatená za rok 2006 11. apríla 2008, pričom za roky 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009 jej náhrada vyplatená nebola. Sťažovateľka z uvedeného dôvodu podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhala vyplatenia   úroku   z omeškania   z   titulu   nedodržania   lehoty   na   doplatenie   rozdielu   na funkčnom   plate   daňovým   riaditeľstvom   v sume   985,77   €   a náhrady   za   nevyčerpanú dovolenku   v sume   3 770,14   €   a úroku   z omeškania   z tejto   sumy.   Okresný   súd   návrhu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 14 C 194/2010 z 24. januára 2012 (ďalej len „rozsudok z 24. januára 2012“) v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 24. januára 2012 zmenil tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   arbitrárny a svojvoľný, a to s poukazom na skutočnosť, že odvolací súd svojím výkladom § 33 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) „zmenil obsah tohto ustanovenia. Zákon o štátnej službe neobsahuje žiadnu výnimku, kedy by mal byť doplatený rozdiel funkčného platu, ktorý bol skrátený, v lehote stanovenej v § 33 ods. 3, čiže do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby. Odvolací súd tak vytvoril novú právnu konštrukciu, ktorá je v rozpore so znením právneho predpisu, keď z lehoty, ktorá je stanovená v zákone objektívne vytvoril lehotu subjektívnu. Navyše v čase skončenia štátnozamestaneckého pomeru so sťažovateľkou, čiže dňa 31. 1. 2009, sťažovateľka nemohla objektívne oznámiť to, že Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 To 1/2007 zo dňa 27. 5. 2009 zamietol odvolanie prokurátora.... ak by aj naďalej prebiehalo   trestné   stíhanie   v čase   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru so sťažovateľkou,   čiže   keby   nebola   v tom   čase   oslobodená   spod   obžaloby   rozsudkom krajského súdu, a bola by oslobodená až neskôr, čiže po tom ako došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru so sťažovateľkou, v zmysle tohto ustanovenia § 33 ods. 3, keďže lehota v ňom je stanovená objektívna, by bolo Daňové riaditeľstvo SR taktiež povinné doplatiť rozdiel, o ktorý bol funkčný plat sťažovateľky skrátený, do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho   mesiaca   po   tom   ako   došlo   ku   skončeniu   zaradenia   mimo   činnú   štátnu službu.“.

Sťažovateľka uplatňuje rovnakú argumentáciu aj vo vzťahu k záveru najvyššieho súdu,   ktorý   je   obsiahnutý   v   napadnutom   rozsudku   vo   vzťahu   k   nároku   na   doplatenie funkčného platu v zmysle § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe. Podľa sťažovateľky najvyšší súd   nahradil „povinnosť   doplatenia   funkčného   platu   sťažovateľke   zo   strany   služobného úradu pri skončení jej zaradenia mimo štátnej služby, za situácie ak nebola právoplatne odsúdená   za   úmyselný   trestný   čin,   oprávnením   služobného   úradu   nekonať   tak   ak sťažovateľka nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej služby v čase skončenia tohto zaradenie, nespáchala“.

Aj vo vzťahu k nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, ku ktorému krajský súd uviedol, že sťažovateľke nemohol vzniknúť, keďže v čase zaradenia mimo činnej štátnej služby reálne nevykonávala prácu, sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval príslušné právne normy v rozpore s ich výslovným znením. Podľa sťažovateľky „odvolací súd na vec nesprávne aplikoval ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce v tom čase platnom znení. Odvolací súd posúdil vec v rozpore so znením právneho predpisu, keďže na účely dovolenky za vykonávanie štátnej služby v zmysle citovaného § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe považuje aj zaradenie mimo činnej štátnej služby, ak štátny zamestnanec poberá za takéto zaradenie funkčný plat a... sťažovateľka za toto zaradenie funkčný plat poberala vo výške 50 %, pričom neskôr jej bol doplatený celý rozdiel. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce, keď nezohľadnil, že za vykonávanie štátnej služby sa v prípade sťažovateľky považuje v zmysle § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe aj zaradenie mimo činnej štátnej služby.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   vo   vzťahu   k nároku   na   náhradu   za nevyčerpanú dovolenku neaplikoval § 73 ods. 2 písm. b) v spojení s § 34 ods. 1, 2 a 5 zákona o štátnej službe, čím ju „ukrátil na právach, ktoré jej naopak zákon priznáva“. Vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku sťažovateľka poukazuje   na   argumentáciu,   ktorú   uplatnila   k tomuto   nároku   vo   vzťahu   k rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom zároveň zdôrazňuje, že dovolací súd nedbal „na skutočnosť, že zákon č. 312/2001 Z. z. mal osobitné ustanovenia, týkajúce sa posudzovania výkonu práce, pri ktorom vzniká a pri ktorom nevzniká nárok na dovolenku“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Právo sťažovateľky...

-na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

-byť   považovaná   za   nevinnú,   dokiaľ   jej   vina   nebola   preukázaná   zákonným spôsobom,

-domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),

-byť   považovaná   za   nevinnú,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom jej vinu

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 zo dňa 27. 8. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr/4/2012 zo dňa 27. 2. 2013, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   pokračovať   v porušovaní   namietaných   práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 zo dňa 27. 8. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr/4/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   z hľadiska   ňou   namietaného nepriznania   nároku   na   zaplatenie   sumy   985,77 €   z   titulu   úroku   z omeškania   výplaty doplatku funkčného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku vecne preskúmal najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu preskúmať a rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky v tejto časti sťažnosti vylučuje uplatniť právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietaného porušenia práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   v   petite   označených   práv   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorý   ako   dovolací   súd   zamietol   jej   dovolanie   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   vo   veci   priznania   nároku   na   zaplatenie   úroku z omeškania výplaty doplatku funkčného platu a vo veci priznania nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

V súlade s čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti   sťažovateľky   smerujúcej   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať za   zjavne   neopodstatnenú.   Vychádzal   pritom   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   v ktorej opakovane   uvádza,   že   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu uplatňuje tieto dve zásadné námietky:

- nesprávny výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorý podľa jej názoru spôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, a

- aplikáciu § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorá je v rozpore s jeho znením.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku   vychádzal   z   nesprávnej   aplikácie   právnych   predpisov   vo   vzťahu   k ňou uplatňovanému nároku na zaplatenie úroku z omeškania výplaty doplatku funkčného platu, poukazuje na túto časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

„Nárok   na   zaplatenie   sumy   985,77   €   z   titulu   úrokov   z   omeškania   dovolateľka odôvodnila tým, že v zmysle ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe bol žalovaný povinný doplatiť jej rozdiel, o ktorý bol jej funkčný plat skrátený najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po tom, ako došlo ku skončeniu jej zaradenia mimo činnej štátnej služby, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či v čase skončenia jej zaradenia mimo činnú štátnu službu už bolo právoplatne skončené trestné konanie voči jej osobe, ktorého začatie bolo dôvodom pre jej zaradenie mimo činnú štátnu službu. S týmto tvrdením žalobkyne sa podľa názoru dovolacieho súdu nemožno stotožniť.

Pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V   prípadoch   nejasnosti   alebo   nezrozumiteľnosti   znenia   ustanovenia   právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného   ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť   štátnych   orgánov   textom,   ale   aj   zmyslom   a   účelom   zákona   (pozri   tiež   nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07).“

Aplikujúc   uvedené   východiská   na   vec   sťažovateľky,   najvyšší   súd   v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza:

«V zmysle citovaného ustanovenia § 33 ods. 2 zákona ostatnej službe sa štátny zamestnanec   zaradí   mimo   činnej   štátnej   služby,   ak   sa   (okrem   iného)   stane   dôvodne podozrivým   zo   spáchania   trestného   činu   a   jeho   ďalšie   vykonávanie   štátnej   služby   by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Počas zaradenia mimo činnej štátnej služby sa štátnemu zamestnancovi vypláca 50 % jeho funkčného platu. Zmyslom tohto ustanovenia je teda zamedziť výkon štátnej služby štátnemu zamestnancovi (zaradením mimo činnej štátnej služby), ktorý sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania trestného činu a ďalšie jeho vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby (tak ako to bolo aj v súdenej   veci).   Keďže   bolo   z   uvedeného   dôvodu   štátnemu   zamestnancovi   zamedzené vykonávať Štátnu službu, patrí mu „len“ 50 % jeho funkčného platu počas jeho zaradenia mimo činnú štátnu službu. Ustanovenie § 33 ods. 3 následne rieši problematiku doplatenia rozdielu funkčného platu zamestnancovi, ktorému sa skončilo jeho zaradenie mimo činnej štátnej   služby,   pričom   zaradený   mimo   činnú   štátnu   službu   bol   z dôvodu   podozrenia zo spáchania trestného činu. Doplatenie funkčného platu pritom predmetné ustanovenie zákona   o   štátnej   službe   viaže   na   splnenie   podmienky,   že   Štátny   zamestnanec   nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu (pre podozrenie z ktorého bol zaradený mimo činnej štátnej služby). Zmyslom predmetnej právnej úpravy je teda doplatenie rozdielu funkčného platu štátnemu zamestnancovi po skončení jeho zaradenia mimo činnej Štátnej služby, ak sa preukáže, že trestný čin, pre podozrenie z ktorého bol zaradený mimo činnej štátnej služby nespáchal, resp. za jeho spáchanie nebol právoplatne odsúdený. V opačnom prípade doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený nepripadá do úvahy. V súdenej veci došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru (a zároveň aj ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného 31. januárom 2009 z dôvodu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené. Žalobkyňa bola   právoplatne   oslobodená   spod   obžaloby   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom v súbehu s trestným činom nadržovania (trestného činu pre podozrenie zo spáchania ktorého bola zaradená 1. februára 2004 mimo činnej štátnej služby) 27. mája 2009. Ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby u žalobkyne   teda   došlo   z   iného   dôvodu   (zrušenie   jej   Štátnozamestnaneckého   miesta), z akého   bola   od   1.   februára   2004   mimo   činnú   štátnu   službu   zaradená   (podozrenie zo spáchania trestného činu). V čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (zaradenia mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného nebola splnená podmienka v zmysle ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe na doplatenie rozdielu funkčného platu žalobkyne, pretože v tom čase ešte žalobkyňa nebola právoplatne oslobodená spod obžaloby zo spáchania trestného činu (neodpadol dôvod jej zaradenia mimo štátnej služby). Žalovaný nemohol   vedieť,   ako   bude   trestné   konanie   voči   žalobkyni   skončené,   t.   j.   či   žalobkyňa napokon nebude právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu, ktorá skutočnosť by vylučovala doplatenie jej funkčného platu v zmysle citovaného ustanovenia zákona o Štátnej službe. Ak by teda žalovaný postupoval tak, ako to navrhla žalobkyňa a funkčný plat jej doplatil už ku 15. februáru 2009, postupoval by v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle   ktorej   za   svojvoľný   považuje   taký   výklad   alebo   aplikáciu   právnych   noriem všeobecným súdom, ak sa jeho názor natoľko odchýli od znenia príslušných ustanovení, že zásadne popiera ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola   zaistená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou   a   výkladom   príslušných   ustanovení   právneho   predpisu   nemožno   obmedziť základné   právo   na   súdnu   ochranu   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom   (m.   m. IV. ÚS 1/02).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).

V súlade s § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe „štátnemu zamestnancovi, ktorý bol zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v odseku 2, sa po skončení zaradenia   mimo   činnej   štátnej   služby   doplatí   najneskôr   do   15.   dňa   nasledujúceho kalendárneho   mesiaca   rozdiel,   o   ktorý   bol   jeho   funkčný   plat   skrátený,   ak   štátny zamestnanec nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že aplikoval na vec sťažovateľky relevantnú platnú a účinnú právnu normu (§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe), ktorú interpretoval tak, že právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu o obžalobe štátneho zamestnanca za úmyselný trestný čin považoval za podmienku, splnenie ktorej je nevyhnutné   pre   vznik   nároku   na   doplatenie   funkčného   platu,   a teda   aj   pre   uplatnenie povinnosti príslušného štátneho orgánu vyplatiť rozdiel funkčného platu, a to aj za situácie, keď   ku skončeniu   štátnozamestnaneckého pomeru zamestnanca   zaradeného mimo   činnú štátnu službu dôjde v súlade so zákonom iným spôsobom ako právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím všeobecného súdu za úmyselný trestný čin pred právoplatným rozhodnutím o tomto úmyselnom trestnom čine.

Najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   identifikoval   zmysel   citovanej právnej úpravy spočívajúci v tom, aby nebola spôsobená finančná ujma tomu štátnemu zamestnancovi, ktorý bol v dôsledku podozrenia zo spáchania úmyselného trestného činu zaradený mimo činnú štátnu službu, ak sa neskôr jeho vina za spáchanie tohto trestného činu   právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nepreukáže.   V   okolnostiach posudzovanej veci preto nemožno použiť doslovný výklad citovaného ustanovenia a trvať na vyplatení   doplatku   funkčného   platu   v zákonom   ustanovenej   lehote,   keďže   právoplatné rozhodnutie o obžalobe štátneho zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu je podmienkou hypotézy právnej normy, splnenie ktorej je nevyhnutné pre vznik nároku na strane štátneho zamestnanca, resp. vznik povinnosti príslušného štátneho orgánu rozdiel na funkčnom   plate   doplatiť.   Ak   teda   nie   je   právoplatne   rozhodnuté   o   obžalobe   štátneho zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu, ktorý je z tohto dôvodu zaradený mimo činnú štátnu službu, tak nemôže existovať ani povinnosť vyplatiť rozdiel, o ktorý bol funkčný plat štátneho zamestnanca skrátený, t. j. nárok na doplatok funkčného platu za čas zaradenia mimo činnej štátnej služby vznikne štátnemu zamestnancovi iba v prípade, ak sa v trestnom   konaní   preukáže,   že   dôvody   pre   jeho   zaradenie   mimo   činnej   štátnej služby neexistovali. Keďže v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého   miesta   obsadeného   štátnym   zamestnancom   nebolo   v trestnom konaní   právoplatne   preukázané,   že   dôvody   zaradenia   mimo   činnú   štátnu   službu neexistovali, nemohli byť v tom čase ani naplnené podmienky hypotézy právnej normy, ktoré   sú   predpokladom   uplatnenia   samotného   pravidla   správania   sa   obsiahnutého v dispozícii právnej normy, prostredníctvom ktorej sa ukladá príslušnému štátnemu orgánu povinnosť doplatiť funkčný plat.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe   uplatnený   najvyšším   súdom   v napadnutom   rozsudku   za   ústavne   akceptovateľný a udržateľný,   teda   taký,   ktorý   nepopiera   zmysel   a účel   citovanej   právnej   normy a v konečnom   dôsledku   ani   nepredstavuje   neprípustný   zásah   do   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorého najvyšší súd nahradil povinnosť doplatiť jej funkčný plat za situácie, keď nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin oprávnením príslušného štátneho orgánu tak nekonať, ak sťažovateľka „nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej služby v čase skončenia tohto zaradenia, nespáchala“.

Možno usudzovať, že sťažovateľka práve touto argumentáciou odôvodňuje namietané porušenie základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktoré spája s doslovným výkladom § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorého patrí štátnemu zamestnancovi nárok na výplatu doplatku na funkčnom plate vždy v zákonom ustanovenej lehote, ak skončí štátnozamestnanecký pomer, t. j. bez ohľadu na skutočnosť, že v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ešte nie je o obžalobe zo spáchania úmyselného trestného činu, pre ktorý bol štátny zamestnanec postavený mimo   činnú štátnu službu, právoplatne rozhodnuté. S prihliadnutím na už vyslovený záver k námietke nesprávneho výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe považuje ústavný súd aj túto argumentáciu sťažovateľky za nedôvodnú. Názor najvyššieho súdu vyplývajúci z napadnutého rozsudku, podľa ktorého doplatenie funkčného platu sťažovateľke prichádza do úvahy vtedy, ak sa preukáže,   že   trestný   čin   nespáchala,   nezaťažuje   samotnú   sťažovateľku   bremenom preukazovania   neviny   ešte   pred   právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   o jej ne(vine). Naopak, vychádza z ústavne konformného výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého len existencia právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)vine sťažovateľky tvorí základ pre vznik (ne)povinnosti príslušného štátneho orgánu doplatiť rozdiel na funkčnom plate.

V konaní podľa zákona o štátnej službe sa príslušný orgán verejnej moci v súvislosti s rozhodovaním o doplatku funkčného platu štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu službu musí riadiť príslušnými ustanoveniami tohto zákona. V rámci tohto konania sa nerozhoduje   o vine,   či   nevine   štátneho   zamestnanca,   keďže   toto   rozhodnutie   patrí   do právomoci všeobecného súdu, povinnosťou príslušného orgánu verejnej moci je aplikovať príslušné ustanovenie zákona o štátnej službe a vyplatiť rozdiel funkčného platu za splnenia podmienky,   že   štátny   zamestnanec nebol   právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu odsúdený za úmyselný trestný čin, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol zaradený mimo činnú štátnu službu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že samotná právna úprava § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorá upravuje ako podmienku vyplatenia doplatku funkčného   platu   právoplatnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   vo   veci   spáchania úmyselného trestného činu, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol štátny zamestnanec postavený mimo činnú štátnu službu, požíva benefit prezumpcie ústavnosti, keďže platí domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, a to až dovtedy, kým ústavný súd rozhodne inak (m. m. I. ÚS 51/06).

K tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého je aplikácia § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v rozpore s jeho znením a ukracuje ju na právach, keďže neprihliada na ďalšie ustanovenia zákona o štátnej službe (§ 34 ods. 1, 2 a 5 zákona o štátnej službe), najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Žalobkyňa ďalej v dovolaní tvrdila, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil aj pokiaľ ide o jej nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3 770,14 €. Aj túto vadu konania žalobkyňa namieta neopodstatnene. Zákon o štátnej službe v § 149 ods. 1 taxatívne   uvádza   ustanovenia   Zákonníka   práce,   ktoré   sa   primerane   použijú   na štátnozamestnanecký pomer (mimo iné aj § 101 a § 105). Ustanovenia Zákonníka práce treba   na   štátnozamestnanecký   pomer   aplikovať   aj   s   prihliadnutím   na   základné   zásady upravené v čl. 1 až 10 Zákonníka práce. Podľa čl. 3 základných zásad Zákonníka práce zamestnanci majú právo na odpočinok a zotavenie po práci, k čomu slúži práve dovolenka ako   dlhšie   súvislé   pracovné   voľno.   V   zmysle   ustanovenia   §   101   Zákonníka   práce zamestnanec,   ktorý   počas   nepretržitého   trvania   pracovného   pomeru   k   tomu   istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite   počas   celého   kalendárneho   roka.   Za   odpracovaný   deň   sa   považuje   deň,   v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú. V zmysle ustanovenia § 105 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. Vznik práva na dovolenku je   viazaný   na   reálny   výkon   práce   zamestnanca.   Uvedené   jednoznačne   vyplýva   z   čl.   3 základných zásad Zákonníka práce, ako aj z § 101 a § 105 Zákonníka práce. Z obsahu spisu mal dovolací súd za preukázané, že žalobkyňa v období, za ktoré si uplatnila náhradu mzdy za   nevyčerpanú   dovolenku   u   žalovaného   reálne   nepracovala   a   preto   jej   ani   nemohol vzniknúť   za   toto   obdobie   nárok   na   dovolenku.   Dovolací   súd   dodáva,   že   nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 resp. § 105 Zákonníka práce nemôže byť poškodený zamestnanec (žalobkyňa), pretože za celé predmetné obdobie jej bol vyplatený celý funkčný plat (ktorý pokrýva i obdobie, kedy by v prípade riadneho čerpania dovolenky poberala náhradu funkčného platu z titulu čerpania dovolenky) a preto neexistuje žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (resp. za jeho časť)   obdržala   ďalšiu   náhradu   mzdy,   resp.   funkčného   platu   a   to   z   titulu   nevyčerpanej dovolenky   (porovnaj   R   32/2010).   So   zreteľom   na   uvedené   sa   dovolací   súd   stotožňuje so záverom   odvolacieho   súdu,   že   žalobkyni   nepatrí   náhrada   mzdy   za   nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009.“

Podľa   §   73   ods.   2   písm.   b)   zákona   o štátnej   službe   na   účely   dovolenky   sa neposudzuje ako vykonávanie štátnej služby zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré štátnemu zamestnancovi nepatrí plat štátneho zamestnanca.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o štátnej službe odo dňa, ktorým sa štátny zamestnanec stal poslancom Európskeho parlamentu, poslancom národnej rady, prezidentom, členom vlády, predsedom najvyššieho kontrolného úradu alebo podpredsedom najvyššieho kontrolného úradu,   sudcom   ústavného   súdu,   guvernérom   alebo   viceguvernérom   Národnej   banky Slovenska,   členom   bankovej   rady   Národnej   banky   Slovenska,   starostom,   primátorom, predsedom   vyššieho   územného   celku,   poslancom   obecného   zastupiteľstva   dlhodobo uvoľneným na výkon funkcie, poslancom vyššieho územného celku dlhodobo uvoľneným na výkon funkcie, sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby na čas, po ktorý bude uvedené činnosti vykonávať. Za tento čas mu nepatrí plat štátneho zamestnanca.

Podľa   §   34   ods.   2   zákona   o štátnej   službe   štátny   zamestnanec,   ktorý   nasleduje manžela vykonávajúceho štátnu službu v cudzine alebo ktorý nasleduje manžela do miesta výkonu verejnej služby, ktoré je podľa pracovnej zmluvy v cudzine, zaradí sa mimo činnej štátnej služby; počas zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby mu nepatrí plat štátneho zamestnanca.

Podľa § 34 ods. 5 zákona o štátnej službe odo dňa, keď štátny zamestnanec pôsobí so súhlasom   služobného   úradu   v   medzinárodnej   organizácii   a   za   vykonávanie   funkcie dostáva   plat   od   medzinárodnej   organizácie,   služobný   úrad   môže   zaradiť   štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby spravidla na päť rokov. Za tento čas mu nepatrí plat štátneho zamestnanca.

Podľa   §   101   Zákonníka   práce   zamestnanec,   ktorý   počas   nepretržitého   trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť,   ak   pracovný   pomer   netrval   nepretržite   počas   celého   kalendárneho   roka.   Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

V súlade   s   §   105   Zákonníka   práce   zamestnancovi,   ktorému   nevznikol   nárok   na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku.

Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej službe na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov sa použijú primerane ustanovenia... § 97 až 117 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu je aj námietka sťažovateľky týkajúca sa nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku nedôvodná. Zákon o štátnej službe neobsahoval v znení platnom   a účinnom   v relevantnom   čase   osobitnú   právnu   úpravu   dovolenky   štátnych zamestnancov a neobsahoval ani úpravu podmienok vzniku nároku na dovolenku, prípadne náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Za tejto situácie bolo nevyhnutné s prihliadnutím na § 149 ods. 1 zákona o štátnej službe uplatniť príslušné ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce, ktorých aplikáciu všeobecným súdom ústavný súd považuje za ústavne udržateľnú.

Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   k nároku   na   náhradu   za   nevyčerpanú dovolenku   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k posúdeniu tejto námietky ako nedôvodnej, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015