znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 684/2015-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Komárno sp. zn. 3 T 54/2010 z 12. apríla 2012, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 55/2012 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 29/2014 z 20. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. augusta 2014 doručené podanie (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Vec: Sťažnosť“, ktoré následne doplnil podaniami 17. apríla 2015, 27. apríla 2015 a 18. mája 2015. Ústavný súd podľa obsahu   kvalifikoval   podania   sťažovateľa   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 3 T 54/2010 z 12. apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“),   ako aj   rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 55/2012 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 29/2014 z 20. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 54/2010 z 12. apríla 2012 uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   12   rokov   a   6   mesiacov so zaradením do ústavu pre výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd sp. zn. 1 To 55/2012 z 30. mája 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   uznal   sťažovateľa   za   vinného   z   obzvlášť   závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona s tým, že spresnil znenie skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.

Proti   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a krajského   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   o ktorej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením sp. zn. I. ÚS 460/2012 z 3. októbra 2012 tak, že ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci, čo odôvodnil najmä takto:

„V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii,   ktorá   svojím   obsahom   smeruje   predovšetkým   k   naplneniu   dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je   zrejmé,   že   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   z   30.   mája   2012   nepodal dovolanie.

Za   daných   okolností   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   za predčasne podanú, a preto ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prejednanie a rozhodnutie.“

Vychádzajúc   z označeného   uznesenia   ústavného   súdu,   sťažovateľ   podal   proti odsudzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 29/2014 z 20. mája 2014 tak, že dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Následne sťažovateľ doručil 6. augusta 2014 ďalšiu sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhoduje v tomto konaní a ktorá smeruje proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Mám   za   to,   že   som   bol   odsúdený napriek   nedostačujúcemu   preukázaniu   dôkazov,   resp.   úplnej   absencii   konkrétneho   – hmotného dôkazu proti mne.

Napriek   tomuto   zjavnému   porušeniu   základného   práva   z čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – namietané je porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie – ma neváhal odsúdiť Okresný súd Komárno na trest odňatia slobody, ktorý potvrdil aj Krajský súd Nitra.

Namietané je porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 12. apríla 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu z 30. mája 2012. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd ani   krajský   súd   sa   v   predmetnom   konaní   nevysporiadali   s   absenciou   dôkazov a nevyhotovenie potrebného technicko – materiálneho zabezpečenia dôkazov.

Namietané je aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 30. mája 2012, argumentujúc okrem iného aj porušením práv obhajoby či založením rozhodnutia na nezákonne vykonaných dôkazoch.“

Sťažovateľ   v konkrétnostiach   najmä   namieta,   že   všeobecné   súdy   sa   dostatočne nezaoberali   posúdením   hodnovernosti   kľúčovej   svedkyne ⬛⬛⬛⬛ –   matky sťažovateľa, ako aj svedka ⬛⬛⬛⬛, policajta. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že jeho   matka   sa   mu   v   minulosti,   ako   aj   pred   oznámením   skutku   vyhrážala „zatknutím a vydedením“ a že ho „dá zavrieť za každú cenu“, čo mali potvrdiť aj viacerí svedkovia. Vo vzťahu k svedkovi sťažovateľ uvádza, že sám priznal, že boli medzi nimi dlhoročne zlé vzťahy.

Sťažovateľ vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní namieta, že „údajnú vzorku,   ktorú   mala   zaniesť   svedkyňa na   obv.   oddelenie,   nezadokumentovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku ako dôkaz“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež vysvetľuje, ako malo dôjsť k tomu, že policajtom ukázal, kde   majú   byť   drogy   ukryté.   Sťažovateľ   udáva,   že „Opakovane   uvádzam,   na   otázku operatívca z OR PZ Komárno ( ) som mu z vedomosti od a odpovedal že údajné veci sa majú nachádzať na povale. To je všetko!

... Podstatná je tá skutočnosť, že na základe oznámenia príslušníkov PZ ( a ), kde konkrétne sa má igelitová taška nachádzať a následná otázka operatívca spôsobilo usväčujúci dôkaz voči mojej osobe, o ktorý sa aj opiera odôvodnenie rozsudku vo výroku mojej vine, so skutku, ktorý mi je kladený.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že z igelitky, v ktorej sa marihuana mala nachádzať, neboli odobraté vzorky DNA, daktyloskopické stopy a pachové stopy, a teda nemohlo byť zistené, kto   s   igelitkou   a   vrecúškami   manipuloval.   Sťažovateľ   upozorňuje   tiež   na „premenu   – pozmenenie“ výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛ v rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu, ktoré jej výpoveď interpretovali tak, že svedkyňa mala uviesť, že ⬛⬛⬛⬛ mala sťažovateľovi   hovoriť, „že   sa   dostanem   do   basy“,   pričom   svedkyňa   v   skutočnosti vypovedala, že ⬛⬛⬛⬛ mala sťažovateľovi hovoriť, „že ma dostane do basy“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd „vyriekol výrok: Porušenie práv s rozsudkami 3 T/54/2010 Okresného súdu Komárno v spojení Krajského súdu v Nitre (1 To/55/2012) ako aj uznesením Najvyššieho súdu SR 2 Tdo/29/2014.

Sťažnosťou sa domáham o zrušenie právoplatných rozhodnutí súdov (Okresný súd, Krajský súd a Najvyšší súd SR) a moje prepustenie na slobodu.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd,   sumarizujúc   námietky,   konštatuje,   že   ich   podstata   smeruje   proti hodnoteniu   dôkazov   v jeho   trestnej   veci,   osobitne   pritom   spochybňuje   hodnovernosť výpovede   kľúčovej   svedkyne ⬛⬛⬛⬛ (matky   sťažovateľa)   a   svedka (policajta).   Ďalšie   námietky   sťažovateľa   sa   týkajú   vzorky   drogy,   ktorú   mala   označená svedkyňa zaniesť na políciu, identifikácie miesta, kde mali byť drogy ukryté, neodobratia vzorky   DNA,   daktyloskopických   stôp   a   pachových   stôp   z   igelitky   a   vrecúšok,   ako   aj hodnotenia výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛. V nadväznosti na uvedené ústavný súd ďalej konštatuje, že námietky formulované v sťažnosti sú v zásade identické s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a námietkami, ktoré boli obsiahnuté v jeho dovolaní, t. j. ide o námietky, s ktorými sa už tak krajský súd, ako odvolací súd a tiež najvyšší súd ako dovolací súd zaoberali, pričom úlohou ústavného súdu je posúdiť, či sa s nimi vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne   neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti medzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou - obžalovaným, odvolací   súd   nezistiac   dôvody   na   postup   vyplývajúci   z   §   316   Tr.   por.,   preskúmal podľa § 317 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti   ktorým   odvolateľ   podal   odvolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadal len vtedy, ak by odvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Rešpektoval zásadu „reformatio in peius“ - zákaz zmeny k horšiemu, pretože odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal prokurátor a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné aj keď z iných dôvodov než namietal v odvolaní.

Na základe prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia odvolací súd zistil, že v tomto konaní bol zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti uvedené v § 119 Tr. por.

Súd I. stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní pri zachovaní zásad kontradiktórneho   konania,   postupoval   podľa   Tretej   časti,   Tretej   hlavy   Tr.   por.   ako aj ďalších jeho ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.. Taktiež boli zachované všetky práva obžalovaného, ktorých porušenie, bez bližšej špecifikácie, tento v odvolaní namietal. Nebol   však   celkom   dôsledný,   pretože   v   konaní   predchádzajúcom   napadnutému rozsudku - sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), - došlo k porušeniu ustanovenia Trestného zákona (§ 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por.)...

Súd   I.   stupňa   na   základe   úplného   a   zákonne   vykonaného   dokazovania, po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v § 2 ods. 12 Tr. por., dospel v podstate   k   správnym   skutkovým   záverom,   až   na   výhrady   uvedené   ďalej.   Zo   súhrnu priamych, nepriamych a listinných dôkazov, na obsahy ktorých poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, dospel k správnemu záveru, že skutok sa stal.»

K   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   hodnovernosti   svedkov   krajský   súd   v napadnutom rozsudku najmä uviedol:

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa podrobne v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol svoje právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov a právne závery, ku ktorým dospel. Podrobne sa zaoberal hodnotením výpovedí   obžalovaného,   svedkyne ⬛⬛⬛⬛,   svedeckých   výpovedí,   znaleckých posudkov a listinných dôkazov... Sám z predloženého trestného spisu nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali najmä obžalovaným namietané svedecké výpovede, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Odvolacie námietky obžalovaného v tomto smere predstavujú výlučne len jeho vlastné hodnotenie týchto výpovedí a jeho subjektívny názor na osoby týchto svedkov.

Niet   pochýb   o   existencii   viacročných   rozporov   medzi   obžalovaným   a   svedkyňou ⬛⬛⬛⬛. Len tento fakt izolovane, sám osebe, nemôže mať vplyv na hodnovernosť svedkyne a pravdivosť jej výpovede...

Vo výpovediach tejto svedkyne neboli zistené žiadne závažné rozpory ani žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jej svedecká výpoveď nie je pravdivá. Naviac svedkyňou uvádzané skutočnosti potvrdili ďalšie nepriame dôkazy.

Z rovnakých dôvodov nie je možné považovať za nepravdivé ani svedecké výpovede ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktoré   vykonávali v prejednávanej   veci   procesné   úkony.   Len   samotné   subjektívne   námietky   obžalovaného bez akejkoľvek   objektivizácie,   voči   nim   nie   sú   spôsobilé   na   vyslovenie   záveru o ich nevierohodnosti.“

Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam sa v napadnutom rozsudku krajského súdu ďalej uvádza:

«K odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré sa týkali prvej „neúspešnej“ ohliadky miesta činu odvolací súd uvádza, že súd túto skutočnosť pri hodnotení dôkazov nebral do úvahy. Podstatnou v danom prípade je ohliadka miesta činu vykonaná 30. 03. 2009 o 11.45 h., ktorej výsledok bol „pozitívny“, čo vyplýva aj z dokumentácie na čl. 86 až 89 predloženého spisového materiálu.

S   poukazom   na   závery   znaleckých   posudkov   z   odboru   zdravotníctvo   -   odvetvie psychiatria,   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   v   Bratislave, svedecké   výpovede ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a   listinné   dôkazy,   najmä   zápisnicu   o   ohliadke   miesta   činu, fotodokumentáciu,   správu   Národnej   protidrogovej   jednotky   považoval   odvolací   súd obhajobu   obžalovaného   prezentovanú   aj   v   odvolacom   konaní   za   spoľahlivo   vyvrátenú. Z toho dôvodu návrhy obžalovaného na vypočutie svedkov nepovažoval za potrebné. Pokiaľ   však   ide   o   úplnosť   skutkových   záverov   uvedených   vo   výroku   o   vine napadnutého rozsudku ohľadne množstva zaistenej marihuany a jej ceny, v tomto smere súd I.   stupňa   pochybil,   keď   tieto   uvádzal   v   rozpätí   od   najmenšieho   po   najväčšie   zistené množstvo   zodpovedajúceho   jednotlivým   dávkam   drogy   a   tiež   ich   hodnoty.   Vzhľadom k požiadavke, aby výrok o vine bol jasný, určitý a zrozumiteľný a zásade „in dubio pro reo“ mal   súd   I.   stupňa   (a   už   prokurátor   v   podanej   obžalobe)   uviesť   pre   obžalovaného najpriaznivejší   stav,   zodpovedajúci   najnižšiemu   množstvu   a   najnižšej   zistenej   hodnote drogy...

Odvolací súd zistil, že súd I. stupňa pochybil v prospech obžalovaného aj v právnej kvalifikácii   skutku.   Hoci   v   skutkových   záveroch   ustálil,   že   obžalovaný   si   neoprávnene zadovážil   sušené   rastliny   rodu   Cannabis   a   tieto   na   povale   hospodárskej   budovy neoprávnene prechovával, správne mal toto konanie právne kvalifikovať aj podľa písm. c/ ods. 1 § 172 Tr. zák.

Pretože prokurátor pri výroku o vine v neprospech obžalovaného odvolanie nepodal, odvolací súd toto pochybenie v prospech obžalovaného, rešpektujúc zásadu „reformatio in peius“ (zákaz zmeny k horšiemu) napraviť nemohol.

Na základe uvedených dôvodov zistených v rámci prieskumnej povinnosti, odvolací súd   po   zrušení   odvolaním   napadnutého   rozsudku,   vychádzajúc   zo   skutočností   známych z výsledkov   vykonaného   dokazovania   súdu   I.   stupňa   a   v   podstate   správne   zisteného skutkového stavu, mohol sám vo veci rozhodnúť (322 ods. 3 Tr. por.) s tým, že len upravil skutok tak, aby zodpovedal skutkovému deju zistenému na základe zákonne vykonaných dôkazov.

Po právnej stránke odvolací súd toto konanie obžalovaného kvalifikoval ako obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák., pretože neoprávnene prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku a taký čin spáchal vo väčšom rozsahu...

K osobe obžalovaného bolo zistené, že je slobodný, bezdetný, vyučený automechanik. Počas výkonu väzby bolo jeho správanie a vystupovanie na požadovanej úrovni, dodržiaval príslušné ustanovenia Zákona, o výkone väzby a Ústavného poriadku, nebol disciplinárne potrestaný...

Súd I. stupňa pri ukladaní trestu odňatia slobody a určení jeho výmery vychádzal z postupu § 38 ods. 5 Tr. zák. s prihliadnutím na predchádzajúce odsúdenie pre zločin a zvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby 10 rokov o jednu polovicu rozdielu medzi dolnou a hornou hranicou t. j. polovica z 5 rokov, a ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v sadzbe 12 rokov a 6 mesiacov až 15 rokov.

Odvolací súd vzhľadom na zistené pochybenie a nemožnosť použitia § 38 ods. 5 Tr. zák., pri rozhodovaní o výmere trestu odňatia slobody vychádzal zo sadzby 10 až 15 rokov, ktorú upravil postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., t. j.za zistenej priťažujúcej okolnosti   podľa   §   37   písm.   m/   Tr.   zák.   -   obžalovaný   bol   už   za   trestný   čin   odsúdený a nezistených poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zák. Týmto postupom zvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby 10 rokov o jednu tretinu (1/3 z 5 rokov) a ukladal trest v sadzbe 11 rokov a 8 mesiacov až 15 rokov.

Vzhľadom   na   spôsob   spáchania   činu,   úmyselné   zavinenie   obžalovaného,   zistenú jednu priťažujúcu okolnosť, nezistené poľahčujúce okolnosti, jeho osobu ako aj pomery, kladné hodnotenie z výkonu väzby a možnosť jeho nápravy, zistené pochybenia v prospech obžalovaného, za primeraný a dostatočný trest na jeho nápravu z hľadiska individuálnej i generálnej prevencie, odvolací súd považoval trest odňatia slobody na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov...»

Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože mu predchádzalo   konanie   pred   okresným   súdom   a   rozsudok   okresného   súdu   ako   súdu prvého stupňa, pričom prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden   celok   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08).   Z   toho   vyplýva požiadavka   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Vychádzajúc z uvedeného právneho východiska, ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu s osobitným zreteľom na námietky sťažovateľa.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Komárno č. 2 Pv 205/09-23 zo dňa 13. 4.   2010   prejednal   súd   trestnú   vec   proti   obžalovanému ⬛⬛⬛⬛. Na hlavnom   pojednávaní   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchom   obžalovaného, výsluchom svedkyne ⬛⬛⬛⬛... svedka ⬛⬛⬛⬛..., vypočul svedkyňu ⬛⬛⬛⬛, prečítal v zmysle § 268 ods. 2 Tr. por. znalecké posudky, prečítal listinné dôkazy, oboznámil trestný spis tunajšieho súdu sp. zn. 1 T 81/2005 ako aj oboznámil ostatný obsah trestného spisu.

... Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obžalovaný neoprávnene   prechovával   rastliny   rodu   Cannabis   (konopa)   v   celkovej   hodnote zaisteného   konope,   z ktorého   by   bolo   možné   vyrobiť   najmenej   1.939   až   5.155   obvykle jednorazových   dávok   drogy,   ktorej   hodnota   by   bola   na   čiernom   trhu   6.435,48   €   až 26.498,58 €. Súd uvedené konanie obžalovaného mal v konaní za preukázané z výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛, svedka ⬛⬛⬛⬛, svedka ⬛⬛⬛⬛, svedkyne,   svedka ⬛⬛⬛⬛,   z   ohliadky   miesta   činu,   zo   znaleckého   posudku kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave a z ostatných listinných dôkazov. Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný jedného dňa z auta priniesol jednu igelitovú tašku. Svedkyňa videla, že obžalovaný je veľmi nervózny, chodil po dvore a videla na ňom, že rozmýšľa, kam má tašku uložiť. O pár dní ju vytiahol a povedal jej, že on z tých vecí spraví veľa peňazí. Svedkyňa sa ho vtedy spýtala, či sú to drogy a on sa je priznal, že áno. Keď sa svedkyňa dozvedela, že sú to drogy, tak zavolala policajtov. Policajti prvý krát drogy nenašli. Keď odišli policajti, obžalovaný sa vrátil na svoje miesto na povalu a znovu následne začal predávať drogy. Druhý krát keď prišli policajti, tak našli na povale drogy. Obžalovaný keď nebol doma, tak svedkyňa začala hľadať uvedenú tašku, lebo videla, že obžalovaný stále chodí na povalu. Vyliezla po starom rebríku a tam našla predmetnú tašku. Taška bola položená na povale za vrecom. Išlo o tú istú tašku, ktorú doniesol obžalovaný domov. Boli na nej vzory rôznych farieb a bola farebná. Svedkyňa videla, že je tam nejaká zelená látka, ktorá bola v sáčkoch. Obžalovaný chcel drogy predať, aby mal peniaze. Svedkyňa uviedla, že raz alebo dvakrát videla ako to vážil na novej digitálnej váhe, ktorú si obžalovaný kúpil pre tieto potreby. Svedkyňa obžalovaného živila, nakoľko obžalovaný nikde nepracoval a nemal žiaden príjem. Vzťahy medzi nimi v období, ktoré   predchádzalo   inkriminovanému   obdobiu   neboli   dobré,   lebo obžalovaný   nechcel pracovať a svedkyňa mu neustále hovorila, že ona ho živiť nebude. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že na políciu sa dostavila matka obžalovaného, ktorá v malom sáčku doniesla vzorku zelenej sušenej rastliny korenistého zápachu a uviedla, že to našla u nich   doma   nad   kurínom   na   povale.   Uviedla,   že   je   tam   toho   viacej   a   patrí   to obžalovanému.   Svedkovi   matka   obžalovaného   uviedla,   že   videla   obžalovaného z inkriminovaného miesta odchádzať a chcela vedieť čo tam je a čo tam obžalovaný robil. Vtedy objavila uvedené sáčky. Následne svedok spolu s kolegom išli na toto miesto, ktoré im ukázala matka obžalovaného. Na inkriminovanom mieste svedok ⬛⬛⬛⬛ našiel igelitku,   ktorá   bola   plná   sáčkou   s takou   istou   rastlinou.   Obžalovaný svedkovi ⬛⬛⬛⬛ pri vyťažovaní uviedol, že on to tam dal a ako sa k tomu dostal, pričom obžalovaný mal viacero verzií. Jedna z nich bola, že za požičané peniaze to mal obžalovaný u seba. Svedok ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi uviedol, že v deň kedy mal službu   prišla   na   Obvodné   oddelenie   PZ   v matka   obžalovaného   a doniesla ukázať vzorku sušenej rastliny, ktorá sa mala nachádzať vo väčšom množstve na povale v mieste   jej   trvalého   bydliska.   Následne   išli   na   miesto   za   jej   doprovodu   a   matka obžalovaného im ukázala miesto kde sa nachádzalo igelitové vrecko so sušenou rastlinou. Matka obžalovaného uviedla, že túto rastlinu tam dal jej syn ⬛⬛⬛⬛. Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ uviedla, že vykonávala ohliadku miesta činu. Na dvore pred domom čakala svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ a obžalovaný. Svedkyňa uviedla, že veci sa nachádzali na povale, ktorá bola v zadnom dvore v dome, kde býval obžalovaný s jeho matkou. Najprv bol predný dvor a potom sa prešlo malou bránkou do zadného dvora a v tej budove na povale boli zaistené stopy. Svedok uviedol, že obžalovaný pri ohliadke ukazoval kde veci mali byť ukryté. Svedok uviedol, že nájdená látka bola uložená v priesvitných sáčkoch. Zo samotnej   ohliadky   miesta   činu   mal   súd   preukázané,   že   miesto   činu   sa   nachádza v služobnom obvode ⬛⬛⬛⬛, pričom ide o rodinný dom č.. Do dvora rodinného domu je vstup cez železnú bránu. Po vojdení cez kovovú bránu sa vojde na dvor rodinného domu. Na ľavej strane sa nachádza prízemný rodinný dom. Po prejdení približne 25 m sa nachádza ďalšia bránka vedúca do hospodárskej časti pozemku. Po odbočení doľava sa nachádza prístrešok nad klietkami pre zajacov. Po rebríku je vstup na povalu, kde hneď po otvore na povalu vpravo sa nachádzalo jedno silonové vrece, za ktorým sa nachádzala na zemi jedna igelitová taška, v ktorej sa nachádzali dve ďalšie igelitové tašky s obsahom sáčkov v počte 8 ks s obsahom zelenohnedej sušenej rastlinnej látky nezisteného množstva. Súd mal ďalej zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu policajného zboru v Bratislave č. PPZ-3191/KEU-BA-EXP-2009 preukázané, že rastliny rodu Cannabis (konopa) sú zaradené v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do I. skupiny omamných látok. Súd z uvedeného znaleckého posudku a zo správy Národnej protidrogovej jednotky zo dňa 21. 8. 2009 zistil, že predložené množstvo konope...

Svedkovia ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   svedkyňa ⬛⬛⬛⬛, svedok ⬛⬛⬛⬛, a svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ sa vo svojich výpovediach vyjadrovali ku vzťahu obžalovaného a jeho matky. Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛, a svedok sa vyjadrili tiež k tomu, že matka obžalovaného mala obžalovaného, jeho družku a svedka ⬛⬛⬛⬛ obviniť s krádeže fotoaparáta, ktorý neskôr obžalovaný našiel v skrini u nich doma. Svedok poprel vo svojej výpovedi aj pri konfrontácii so svedkyňou ⬛⬛⬛⬛, že by ju ovplyvňoval v tom ako   má   pred   vyšetrovateľom   vypovedať.   Obranu   obžalovaného   spočívajúcu   v   tom, že svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ ho spolu s jeho družkou a svedkom obvinila z ukradnutia fotoaparátu, ktorý obžalovaný následne neskôr našiel súd považuje za účelovú v záujme odpútať pozornosť od merita veci. Vec s fotoaparátom nesúvisí s touto vecou,   nakoľko   v   prejednávanej   veci   nejde   o   prejednanie   krádeže   fotoaparáta   matky obžalovaného. Obrana obžalovaného spočívajúca v tom, že matka obžalovaného sa mala vyjadrovať,   že   obžalovaný   sa   dostane   do   basy   nespochybňuje   vierohodnosť   výpovedí svedkyne ⬛⬛⬛⬛, nakoľko nebolo sporné medzi obžalovaným a svedkyňou, že ich vzťah je dlhodobo narušený a zlý.... Navyše z výpovede vyplýva, že matka obžalovaného zvykla na záver hádky obžalovanému povedať, že takto sa dostane do basy. V konaní nebolo preukázané, že by matka obžalovaného úmyselne chcela privodiť jeho trestné stíhanie, aby sa obžalovaný dostal do výkonu trestu odňatia slobody. Nebolo   v konaní   preukázané,   že   by   tašku   s   drogami   dala   na   povalu   úmyselne   matka obžalovaného alebo niekto iný.... Súd obranu obžalovaného považuje za účelovú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a vyvrátenú výpoveďami svedkov ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a výpoveďou svedka ⬛⬛⬛⬛...“

Pred vyslovením svojho postoja k napadnutému rozsudku krajského súdu považuje ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   ktorej   opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   resp.   svojvoľné   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V   nadväznosti   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v ktorej sa uvádza „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Rovnako ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko, rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire,   č.   303-B   uviedol:   „Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B)

Ústavný súd si osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti vo svojich   rozhodnutiach   konštantne   uvádza,   že   „Súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý proces.“ (napr. III. ÚS 209/04).

V   nadväznosti   na   základné   východiská   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd, poukazujúc na kľúčové časti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s obsahom prvostupňového rozsudku okresného súdu, konštatuje, že krajský súd venoval primeranú pozornosť   všetkým   odvolacím   námietkam   sťažovateľa   vrátane   tých,   ktoré   sťažovateľ zopakoval aj vo svojej sťažnosti. Ústavný súd zastáva názor, že odvolací súd sa s nimi ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal,   pričom   obsah   jeho   rozhodnutia nesignalizuje také nedostatky, ktoré by mohli mať ústavnú intenzitu. Ústavný súd hodnotí námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v konaní pred ústavným   súdom,   za   jeho   účelovú   obranu,   ktorá   nie   je   spôsobilá   vyvrátiť   výsledky dokazovania,   ktoré   viedli   okresný   súd   a   následne   krajský   súd   v   odvolacom   konaní k ustáleniu   záverov,   že   skutok,   za   ktorý   bol   sťažovateľ,   sa   stal.   Naopak,   ústavný   súd považuje skutkové závery všeobecných súdov za spoľahlivé a hodnoverné a zastáva názor, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní v trestnej veci zohľadnili všetky požiadavky, ktoré vyplývajú z obsahu práva na spravodlivé súdne konanie.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto   časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil taktiež na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená, a na ten účel preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: «V dovolaní uplatnil námietky z vecných a právnych dôvodov (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), uvedené v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia...

Ide o nasledujúce námietky:

- § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. - nezákonný postup policajtov, ktorý obvinenému už pred obhliadkou povedali, kde sa má taška s omamnou látkou nachádzať (námietka mala byť   v   prípade   jej   vecnej   správnosti   uplatnená   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por. ako zákonne nesúladné vykonanie dôkazu).

Námietka   je   nedôvodná,   údaj   o   umiestnení   tašky   čerpali   policajti   z   Obvodného oddelenia Policajného zboru od oznamovateľky trestného činu a nemali žiaden dôvod ho pred obvineným tajiť pred vykonaním úkonu obhliadky.

- § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. - rozpory vo výpovediach svedkov, a (táto okolnosť sa v dovolaní tvrdí opakovane).

Hodnotením   dôkazov   sa   dovolací   súd   nezaoberá,   nakoľko   správnosť   a   úplnosť zisteného   skutku   nemôže   skúmať   a   meniť   (§   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   časť   vety za bodkočiarkou). Túto okolnosť judikatúra najvyššieho súdu už chronicky zdôrazňuje.

- § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. - vzorka, ktorú doniesla ⬛⬛⬛⬛ na Obvodné oddelenie   Policajného   zboru nebola   zaistená   a   zadokumentovaná   v   súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku (námietka mala byť v prípade jej vecnej správnosti uplatnená podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.).

Dokumentácia vzorky nebola potrebná, nakoľko skutok bol od vznesenia obvinenia vymedzený   len   vo   vzťahu   ku   droge,   zaistenej   (až)   pri   výkone   obhliadky   na   povale hospodárskej   budovy.   Vzorka   bola   len   súčasťou   trestného   oznámenia a sama osebe nemala dôkazný význam.

- § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. - vzorky zaistené na mieste činu a označené ako stopa č. 1 až č. 8 pred zaslaním na expertízu neboli skúmané daktyloskopicky ani z hľadiska výskytu DNA na nich.

Vo vzťahu k tejto námietke platí to, čo bolo uvedené vo vzťahu k hodnoteniu rozporov svedeckých   výpovedí.   Dovolací   súd   nemôže   preskúmavať   výber   dôkazov,   na   ktorých napadnuté   rozhodnutie   zakladá   svoje   skutkové   zistenia.   K   tejto   otázke   sa   vyjadruje aj rozhodnutie 7/2011 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (čiastka 1/2011), a to nasledovne:

„Za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu“.

- § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. - nezákonný postup pri „domovej prehliadke“, v rozpore   s   §§   104   ods.   1,   105   ods.   1.   ods.   2   Tr.   por.   Nešlo   o   domovú   prehliadku, ale o obhliadku   (miesta   činu),   ako   to   zodpovedá   aj   vyhotovenej   zápisnici   (vlastníkom nehnuteľnosti - iných priestorov bola výlučne oznamovateľka ⬛⬛⬛⬛ ).

Nebol teda potrebný ani príkaz podľa § 101 ods. 1 Tr. por., nakoľko nešlo o zásah do práv   vlastníka   alebo   oprávneného   užívateľa   nehnuteľnosti   (iného   priestoru   – hospodárskej budovy).

To   vyplýva   z   §   104   ods.   1   Tr.   por.,   podľa   ktorého   domovú   prehliadku,   osobnú prehliadku alebo prehliadku iných priestorov, alebo prehliadku pozemku možno vykonať len po predchádzajúcej výzve toho, u koho alebo na kom sa má taký úkon vykonať, a to len vtedy, ak sa výzvou nedosiahlo dobrovoľné vydanie hľadanej veci alebo odstránenie iného dôvodu, ktorý viedol k takému úkonu.

V preskúmavanej veci sa hľadala v dotknutom priestore droga na podnet vlastníka predmetnej   budovy,   učineného   za   účelom   odstránenia   protiprávneho   stavu   a   postihu páchateľa.

Za   týchto   okolností   bolo   zákonné   a   legitímne   vykonať   obhliadku,   a   to   v   súlade s kritériami § 154 Tr. por. (podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa obhliadka vykoná, ak majú byť priamym pozorovaním objasnené skutočnosti dôležité pre trestné konanie, najmä ak by mohli byť zistené alebo zaistené akékoľvek stopy). Zápisnica o úkone obhliadky (§ 154 ods. 2 Tr. por.) bola spísaná ako zápisnica o obhliadke miesta činu - miestom činu je tu miesto prechovávania drogy.

Platí teda nasledovné: Príkazy súdu a prokurátora sa v trestnom konaní vydajú len v prípade zákonného dôvodu na zásah do základných alebo iných práv a slobôd dotknutých osôb.

Domovú   prehliadku   alebo   prehliadku   iných   priestorov   alebo   pozemku   na   účel zabezpečenia   veci   dôležitej   pre   trestné   konanie   nie   je   potrebné   nariadiť,   ak   je   zrejmá dobrovoľná   súčinnosť   osoby,   ktorá   je   vlastníkom   alebo   oprávneným   užívateľom nehnuteľnosti, v (na) ktorej sa má vec nachádzať.

V takom prípade sa použije inštitút vydania alebo odňatia veci (§ 91 Tr. por.), po prípadnom   predchádzajúcom,   resp.   súčasnom   vykonaní   obhliadky   (§   154   Tr.   por.), bez nariadenia prehliadky uvedenej v § 99 ods. 1 alebo ods. 2 Tr. por.

Aj v prípade nariadenia domovej prehliadky alebo prehliadky iných priestorov alebo pozemku   sa   od   výkonu   prehliadky   upustí,   ak   sa   dobrovoľné   vydanie   veci   dosiahlo predchádzajúcou výzvou pri splnení podmienok uvedených v § 104 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. Aj táto námietka je teda nedôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie odmietol ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por.»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa so   všetkými   dovolacími   námietkami   sťažovateľa   vysporiadal   ústavne   akceptovateľným spôsobom, odôvodnenie jeho rozhodnutia je zrozumiteľné a presvedčivé a nepochybne ho nemožno   považovať   ani   za   arbitrárne.   Naopak,   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia vychádza z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v obdobných veciach, ako aj zo znenia príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   osobitne poukazuje na dikciu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, časť vety za bodkočiarkou, z ktorej   vyplýva,   že   „správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže skúmať a meniť“.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru, že aj v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená,   a preto   ju   z tohto   dôvodu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015