znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 683/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Danielom Urbanom, Uhrova 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 41/2012 z 5. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 48/2012 z 26. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Urbanom, Uhrova 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 41/2012 z 5. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 9 Sžso   48/2012   z   26.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti a   z priloženej dokumentácie vyplýva,   že sťažovateľka   v procesnom postavení navrhovateľky sa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 21 S 41/2012 domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 16229-2/2012-BA zo 4. apríla 2012. Sociálna poisťovňa označeným rozhodnutím zamietla jej odvolanie a potvrdila rozhodnutie svojej pobočky Martin č. 200-00072140-CA02/2012 z 25. januára 2012, ktorým bola sťažovateľke určená výška nemocenského za obdobie od 5. decembra 2011 do 19. decembra 2011 vo výške 0 €.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   21   S   41/2012   z   5.   septembra   2012   žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu predovšetkým uvádza:

„Postup oboch súdov pri výklade (gramatickom a logickom) označených ustanovení bol   podľa   môjho   názoru   striktne   formálny,   umožňujúci   v   rovnakých   podmienkach znevýhodnenie   jednej   skupiny   poistencov   (vrátane   sťažovateľky)   na   úkor   inej   skupiny poistencov a teda nespravodlivý a diskriminačný, čo je v rozpore s cieľom zákonodarcu pri zavádzaní   inštitútu   dobrovoľne   nemocensky   poistenej   osoby,   zásadou   rovnakého zaobchádzania   v   sociálnom   zabezpečení...   ako   aj   základnými   ústavnými   princípmi uvedenými v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 39 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy..., v čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavného zákona č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa   zavádza   Listina   základných   práv   a   slobôd...   a   základnými princípmi medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a slobôd...

Som toho právneho názoru, že ani ustanovenie § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákona účinného do 31. 12. 2010 nie sú v rozpore s vyššie citovanými dokumentmi, avšak umožňujú dva rozdielne výklady, jeden prezentovaný súdmi, žalovanou (a jej pobočkou) a druhý sťažovateľkou.

Podľa môjho názoru súdy aj žalovaná v danom prípade vyložili dané ustanovenia striktným gramatickým výkladom bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne a spravodlivo vyložili jeho obsah a zmysel. Takýto výklad je v rozpore nielen s čl. 12 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 ústavy, s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva. Sťažovateľka predvídala a očakávala v dobrovoľnom nemocenskom poistení kompenzáciu strateného príjmu pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe,   keď   povinné   nemocenské   poistenie   netrvá   (zaniklo)   a   preto   sa   dobrovoľne nemocensky poistila...

Z uvedeného teda vyplýva, že pri určení vymeriavacieho základu pre určenie dávky nemocenského   poistenia   sú   orgány   verejnej   moci   (žalovaná)   povinné   šetriť   podstatu a zmysel   základných   práv   a   slobôd.   Inak   povedané,   v   prípade   pochybnosti   sú   povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio mitius.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „ustanovenie   §   138   ods.   17   zákona   účinného do 31. 12. 2010 určuje len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na nemocenské poistenie, ak má osoba viac nemocenských poistení, pričom cieľom zákonodarcu   bola   tá   skutočnosť,   aby   osoby   poistené   z   viacerých   povinných   alebo aj dobrovoľných   poistení   vedeli   určiť   poradie   vymeriavacích   základov   z   jednotlivých poistení a aby pri prípadnom dosiahnutí maxima vymeriavacieho základu niektorého, príp. viacerých poistení podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona nemali povinnosť platiť poistné nad zákonný   rámec.   Teda   malo   ísť   skôr   o   ochranu   nemocensky   poistených   osôb pred platením poistného z viacerých poistení nad rámec maxima, avšak nevylučuje právo osôb   platiť   poistné   nad   tento   zákonný   rámec,   ak   pre   určité   okolnosti,   ktoré   môžu v budúcnosti nastať, si chcú platiť poistné aj z iných poistení. Každé jednotlivé poistenie samostatne má určený zákonný maximálny strop a pre prípad výpočtu vymeriavacieho základu   z   úhrnu   vymeriavacích   základov   je   tiež   určený   rovnaký   maximálny   strop v ust. § 138 ods. 10 písm. a) zákona.

Už   samotné   zavedenie   inštitútu   dobrovoľného   nemocenského   poistenia   dávalo priestor pre pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume. Ináč by toto poistenie nemalo pre poistencov opodstatnenie a bolo by výlučne fiškálnym prostriedkom na zvýšenie príjmu   štátneho   rozpočtu,   resp.   rozpočtu   žalovanej!!!   Navyše,   sám   zákonodarca   takýto výklad   sporných   ustanovení   zákona   otvorene   aj   v   médiách   propagoval,   keď   hovoril o možnosti   a   vhodnosti   dobrovoľného   nemocenského   pripoistenia   sa   tehotných   žien za účelom   zvýšenia   materského   ako   nemocenskej   dávky   (aj   keď   zákonná   úprava   bola medzičasom zmenená).“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Rovnako zákonodarca v § 14 ods. 2 zákona vymedzil, kto sa môže a kto nemôže dobrovoľne   nemocensky   pripoistiť.   Do   31.   12.   2010   bolo   vymedzenie   subjektov   len pozitívne, teda dobrovoľne nemocensky poistená osoba mohla byť fyzická osoba po dovŕšení 16   rokov   veku,   ktorá   má   na   území   Slovenskej   republiky   trvalý   pobyt,   povolenie na prechodný   pobyt   alebo   povolenie   na   trvalý   pobyt.   Od   1.   1.   2011   zákonodarca okrem vyššie uvedeného pozitívneho vymedzenia aj negatívnym vymedzením vylúčil určité osoby z možnosti dobrovoľného nemocenského poistenia a to osobám, ktoré majú priznaný starobný   dôchodok,   predčasný   starobný   dôchodok   alebo   invalidný   dôchodok   z   dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca prehodnotil okruh dobrovoľne nemocensky poistených osôb a vylúčil určité skupiny osôb, ktoré v porovnaní s ostatnými skupinami   osôb   v   dôsledku   možnosti   dobrovoľného   poistenia   získali   neúmerné   výhody (spolu   s   poberaním   dôchodku)   a   dostali   sa   za   rovnakých   podmienok   do   rovnakého (zvýhodňujúceho)   zaobchádzania   s   inými   skupinami   osôb.   Zákonodarca   však   nevylúčil z dobrovoľného   poistenia   osoby,   ktoré   majú   maximálny   vymeriavací   základ   z   iného, povinného   nemocenského   poistenia   a   žiadny   štátny   orgán   nemôže   svojvoľne   rozširovať okruh vylúčených osôb z dobrovoľného nemocenského poistenia. Preto je podľa môjho názoru úplne v súlade so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) dobrovoľne nemocensky poistí a to z vymeriavacieho základu, ktorý si sama určí v rozmedzí od zákonného minima po zákonné maximum.

Navyše   dobrovoľne   nemocensky   poistená   osoba   si   podľa   §   138   ods.   8   zákona účinného do 31. 12. 2010 má možnosť sama určiť sumu vymeriavacieho základu, pričom táto musí byť minimálne vo výške podľa ust. § 138 ods. 9 zákona a maximálne vo výške podľa ust. § 138 ods. 10 písm. a) zákona. Rovnako pri určení výšky vymeriavacieho základu dobrovoľného nemocenského poistenia   zákonodarca výslovne neuviedol,   že vymeriavací základ pre platenie poistného na dobrovoľné nemocenské poistenie sa určí ako rozdiel maximálneho   vymeriavacieho   základu   podľa   §   138   ods.   10   písm.   a)   zákona a vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia. Ponechal na poistencovi, akú   sumu   vymeriavacieho   základu   si   určí   v   hraniciach   zákona,   ktorá   bude   mať   vplyv na výšku poistného aj na výpočet dávok nemocenského poistenia.“

Tým,   že „súdy   ani   žalovaná   a   jej   pobočka   neuznala   sťažovateľke   maximálny vymeriavací   základ   z   dobrovoľného   nemocenského   poistenia   pre   výpočet   nemocenskej dávky“, podľa názoru sťažovateľky „znevýhodnili ju s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo   obdobnom   postavení   a   tým   sa   dopustili   voči   sťažovateľke   diskriminácie a nespravodlivosti“.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   poukazuje   na   celý   rad rozhodnutí   Európskeho   súdneho   dvora   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej aj „ESĽP“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21 S/41/2012 zo   dňa   5.   9.   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   9 Sžso/48/2012 zo dňa 26. 2. 2014, bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   ochranu   pred   diskrimináciou,   zaručené   v   článku   14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   1   Prvého   dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu   Žilina   sp.   zn.   21   S/41/2012   zo   dňa   5.   9.   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/48/2012 zo dňa 26. 2. 2014, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina sp. zn. 21 S/41/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/48/2012 zo dňa 26. 2. 2014 a vracia vec Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 €, ktoré sú Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľke a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Krajský   súd   Žilina   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   583,12   €, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   21   S   41/2012 z 5. septembra   2012,   ako   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   Sžso   48/2012 z 26. februára 2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 S 41/2012 z 5. septembra 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   bola   oprávnená   podať   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc   najvyššieho   súdu   v   správnom   súdnictve   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 48/2012 z 26. februára 2014

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

V   nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky   uplatnenú   v   sťažnosti   ústavný   súd poukazuje   na   všeobecné   východiská   svojej   judikatúry,   ktoré   uplatňuje   pri   predbežnom prerokovávaní,   resp.   rozhodovaní   o   porovnateľných   sťažnostiach   fyzických   osôb a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS 1/95,   II.   ÚS 21/96). Preto nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej   posudzovaní   zohľadňovať   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať   „zákonnosť“   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri riešení   konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi   a   ich   vyhodnotenie.   Ústavný   súd   skúma   napadnutý   rozsudok   iba z hľadiska   už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti (IV. ÚS 411/2011).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   je vo svojej podstate založená na tvrdení, že „výklad súdov a žalovanej, ktorým neuznala maximálny vymeriavací základ žalobkyne z dobrovoľného nemocenského poistenia v čase, keď jej povinné poistenie netrvalo je nesprávny, nespravodlivý, diskriminačný a ústavne nesúladný. Súdy a žalovaná ako orgány verejnej moci mali povinnosť vzhľadom na možnosť dvojakého výkladu dotknutých ustanovení postupovať ústavne konformným spôsobom a mali sa odchýliť od doslovného znenia týchto zákonných ustanovení, nakoľko si to vyžadoval účel zákona, cieľ zavedenia inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia, história jeho vzniku a ústavnoprávne princípy... V pochybnosti o správnosti jedného z výkladov mala žalovaná postupovať miernejšie, teda s menej nespravodlivejším dopadom na osobu, teda mali uznať vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia v maximálnej výške, ako bol v skutočnosti určený a z akého bolo platené poistné.“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:„Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej o nároku žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby na nemocenské dávky.

Dobrovoľne   nemocensky   poistená   osoba   môže   byť   fyzická   osoba   po   dovŕšení 16 rokov   veku,   ktorá   má   na   území   Slovenskej   republiky   trvalý   pobyt,   povolenie na prechodný pobyt alebo povolenie na trvalý pobyt (§ 14 ods. 2 ZSP v znení účinnom do 31. 12.   2010),   resp.   fyzická   osoba   po   dovŕšení   16   rokov   veku,   ktorá   má   na   území Slovenskej republiky trvalý pobyt, povolenie na prechodný pobyt alebo povolenie na trvalý pobyt a nemá priznaný starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % (§ 14 ods. 2 ZSP v znení účinnom do 31. 01. 2012).

Dobrovoľne   nemocensky   poistenej   osobe   vzniká   nemocenské   poistenie   odo   dňa prihlásenia   sa   na   tieto   poistenia,   najskôr   odo   dňa   podania   prihlášky   a   zaniká   dňom odhlásenia sa z týchto poistení, najskôr odo dňa podania odhlášky (§ 23 ZSP).

Nebolo   sporné,   že   dobrovoľné   nemocenské   poistenie   žalobkyne   vzniklo   dňom 1. augusta 2010 a zaniklo 31. januára 2012.

Podľa § 26 ods. 1 písm. e) ZSP zamestnancovi sa prerušuje povinné nemocenské poistenie v období, v ktorom čerpá rodičovskú dovolenku podľa osobitného predpisu ak ide o ženu. Keďže podľa § 30 ods. 1 písm. a) ZSP zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak   splnil   podmienky   ustanovené   na   vznik   nároku   na   nemocenskú   dávku   počas   trvania nemocenského   poistenia,   v   dôsledku   prerušenia   povinného   nemocenského   poistenia od 22. júna 2011 z dôvodu rodičovskej dovolenky žalobkyňa nemala (a ani neuplatňovala) nárok na nemocenské dávky z povinného nemocenského poistenia.

Nárok na nemocenské dávky za obdobie od 05. 12. 2011 do 19. 12. 2011 teda žalobkyni mohol vzniknúť len z dobrovoľného nemocenského poistenia.

Podľa   §   58   ods.   1   ZSP   nárok   na   nemocenskú   dávku   sa   posudzuje   samostatne z každého nemocenského poistenia.

Dobrovoľne nemocensky poistená osoba má nárok na nemocenské, ak jej vznikla dočasná   pracovná   neschopnosť   a   v   posledných   dvoch   rokoch   pred   vznikom   dočasnej pracovnej neschopnosti bola nemocensky poistená najmenej 270 dní (§ 33 ods. 2 ZSP). Nebolo sporné, že túto podmienku žalobkyňa splnila. Podľa § 54 ods. 7 písm. a) ZSP ak nemocenské poistenie dobrovoľne nemocensky poistenej osoby trvalo najmenej 26 týždňov a vzniklo v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu   roku,   v   ktorom   vznikol   dôvod   na   poskytnutie   nemocenskej   dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je obdobie od vzniku nemocenského poistenia do konca kalendárneho roka, predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.

Dočasná práceneschopnosť žalobkyne vznikla 5. decembra 2011, preto rozhodujúcim obdobím na zistenie denného vymeriavacieho základu podľa citovaného ustanovenia bolo v danom prípade obdobie od 01. 08. 2010 do 31. 12. 2010.

Podľa   §   54   ods.   10   ZSP   z   rozhodujúceho   obdobia   na   zistenie   denného vymeriavacieho   základu   sa   vylučujú   obdobia,   za   ktoré   poistenec   nie   je   povinný   platiť poistné na nemocenské poistenie, a obdobia prerušenia povinného nemocenského poistenia. V zmysle § 140 ods. 1 písm. a) ZSP zamestnanec i dobrovoľne nemocensky poistená osoba nie sú povinní platiť poistné na nemocenské poistenie v období, počas ktorého sa im poskytuje materské.

Keďže žalobkyni sa od 27. 10. 2010 poskytovalo materské, jej povinné nemocenské poistenie sa v období od 27. 10. 2010 do 31.12. 2010 prerušilo a súčasne v súlade § 140 ods. 1 písm. a) ZSP v tomto období nebola povinná platiť poistné; z rozhodujúceho obdobia od 27. 10. 2010 zisteného podľa § 54 ods. 7 písm. a) ZSP sa preto v súlade s § 54 ods. 10 ZSP vylučuje obdobie od 27. 10. 2010 do 31. 12. 2010.

Výška nemocenského dobrovoľne nemocensky poistenej osoby je podľa § 37 ods. 2 ZSP   odvodená   z   denného   vymeriavacieho   základu   určeného   podľa   §   55,   resp. z pravdepodobného denného vymeriavacieho základu určeného podľa § 57 ZSP.

Nepoužitie ustanovenia § 57 žalobkyňa v odvolaní nenamietala. Podľa § 55 ods. 1 ZSP denný vymeriavací základ na určenie výšky nemocenskej dávky   je   podiel   súčtu   vymeriavacích   základov,   z   ktorých   poistenec   zaplatil   poistné   na nemocenské poistenie v rozhodujúcom období a počtu dní rozhodujúceho obdobia. Denný vymeriavací základ sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor.

Vymeriavací základ zamestnanca je upravený v § 138 ods. 1 ZSP. Podľa   §   138   ods.   8   ZSP   v   znení   účinnom   do   31.   12.   2010   vymeriavací   základ dobrovoľne nemocensky poistenej osoby je ňou určená suma.“

K námietke sporného výkladu § 138 ods. 10 v spojení s § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) najvyšší súd zaujal v odôvodnení napadnutého rozsudku toto stanovisko:

„Podľa   §   138   ods.   10   písm.   a)   bod   2.   ZSP   v   znení   účinnom   do   31.   12.   2010 vymeriavací   základ   v   úhrne   je   mesačne   najviac   na   platenie   poistného   na   nemocenské poistenie   zamestnancom,   povinne   nemocensky   poistenou   samostatne   zárobkovo   činnou osobou a dobrovoľne nemocensky poistenou osobou v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka 1,5-násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa v rozhodnom období od 01. 08. 2010 do   26.   10.   2010   mala   vymeriavací   základ   zamestnanca   podľa   §   138   ods.   1   ZSP v maximálnej   výške   uvedenej   v   §   138   ods.   10   písm.   a)   bod   2.   ZSP   v   znení   účinnom do 31. 12. 2010   (1116,75   eur,   resp.   936,78   eur   ako   pomerná   časť   za   október   2010) a súčasne si za vymeriavací základ na platenie poistného dobrovoľne nemocensky poistenej osoby určila taký istý, teda maximálny vymeriavací základ.

Práve   vzhľadom   na   maximálny   úhrn   vymeriavacích   základov   zákon   neumožňuje zohľadniť vymeriavací základ dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, a to bez ohľadu na to, že si rovnaký (alebo nižší) vymeriavací základ určila sama podľa § 138 ods. 8 ZSP v znení účinnom do 31. 12. 2010. O taký prípad ide aj v prípade žalobkyne, u ktorej maximálnu   úhrnnú   sumu   vymeriavacích   základov   dosiahol   už   jej   vymeriavací   základ zamestnanca   (povinne   nemocensky   poistenej   osoby).   Uvedený   záver   vyplýva   zo   zákona jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností a možnosti iného výkladu a bol zrejmý aj v čase, kedy žalobkyňa podala prihlášku na dobrovoľné nemocenské poistenie.

Určenie   maximálneho   úhrnu   vymeriavacích   základov   nemožno   považovať za vylúčenie   osôb,   uvedených   v   §   14   ods.   2   ZSP,   z   okruhu   osôb   zúčastnených na dobrovoľnom nemocenskom poistení.“

Pokiaľ ide o námietku, že § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení určuje len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné, čo však nevylučuje právo osôb platiť poistné nad tento zákonný rámec, ak si chcú platiť poistné aj z iných poistení,   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „tento   názor žalobkyne je mylný a okolnosť, že žalobkyňa poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie z maximálneho vymeriavacieho základu zaplatila, je irelevantná. Zákonodarca síce umožnil existenciu   viacerých   poistení   z   dôvodu   súbehu   jedného   (viacerých)   povinných nemocenských poistení zo zamestnania a dobrovoľného nemocenského poistenia, súčasne však ustanovil určitú hranicu určením maximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného, ktorú nemožno prekročiť ani dobrovoľnou platbou poistného nad takto určený rámec. V danom prípade ide o platbu poistného bez právneho dôvodu, ktorá okolnosť zakladá v zmysle § 145 ZSP nárok na vrátenie tohto poistného (nebolo pritom sporné, že poistné, zaplatené bez právneho dôvodu bolo žalobkyni už vrátené). Poistné z maximálneho úhrnu vymeriavacích základov bolo za žalobkyňu zaplatené už na povinnom nemocenskom poistení a z toho dôvodu žalobkyňa v skutočnosti nemala vymeriavací základ na dobrovoľné nemocenské poistenie (resp. tento vymeriavací základ bol nulový). Keďže žalobkyňa nebola povinná odvádzať poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie, i vzhľadom na ustanovenie § 145 ZSP neprichádza do úvahy ani žalobkyňou navrhovaný postup podľa § 144 ods. 1 ZSP, t. j. predpísanie poistného.

Súčasne okolnosť, že žalobkyňa nemala vymeriavací základ na platenie poistného na dobrovoľné   nemocenské   poistenie,   teda   na   toto   poistenie   nebola   povinná   odvádzať žiadne poistné, viedla k tomu, že výška nemocenského z tohto poistenia je nulová.“.

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zdôraznil, že „vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ani   odvolací   súd   nepovažoval   postup   správnych orgánov pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia   za   svojvoľný   a   diskriminačný,   keďže   z   neho   nevyplýva,   že   by   pri   opakovaní rovnakých podmienok postupovala rozdielne.

Článok 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky garantuje pravo občana na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu. Základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, ktorého podrobnosti sa majú v súlade s ústavou upraviť zákonom, zahŕňa predovšetkým primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na   prácu   prostredníctvom   sociálneho   poistenia,   teda   systému   založeného   na   poistnom princípe, osobnej participácii, premietajúcej sa do zohľadňovania zásluhovosti pri výpočte nemocenského   ako   dávky   nemocenského   poistenia.   Tým   nie   je   vylúčené   poskytovanie primeraného hmotného zabezpečenia podľa právnych predpisov mimo oblasti sociálneho poistenia.

Zavedením maximálneho úhrnu vymeriavacích základov z povinného a dobrovoľného poistenia   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nedošlo   k   neprípustnému   zásahu   do   právnej istoty. Nemožno ho považovať ani za diskriminačné, keďže sa bez rozdielu týka všetkých osôb, ktoré maximálny vymeriavací základ dosiahnu v povinnom nemocenskom poistení. Je pritom právom štátu, aby v súlade s čl. 39 ods. 3 Ústavy upravil podrobnosti o práve na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu v zákone.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že napriek prihláseniu sa žalobkyne na dobrovoľné nemocenské poistenie a vzniku tohto poistenia odo dňa prihlásenia sa na toto poistenie (§ 23 ZSP) žalobkyňa vzhľadom na nulovú výšku vymeriavacieho základu na toto poistenie v súlade s § 138 ods. 10 písm. a) bod 2. ZSP nebola povinná platiť poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie. Výška jej denného vymeriavacieho základu (§ 55 ods. 1 ZSP) bola preto   nula   eur.   Vzhľadom   na   túto   nulovú   hodnotu   žalovaná   rozhodla   o   nulovej   výške nemocenského v súlade so zákonom.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   vysvetlil,   prečo v prípade sťažovateľky pri určení výšky jej nemocenského za obdobie od 5. decembra 2011 do 19. decembra 2011 nezohľadnil vymeriavací základ dobrovoľne nemocensky poistenej osoby   (resp.   ho   určil   na   0   €),   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   sa   vyrovnal i s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa podľa jej názoru diskriminačného postupu súdov voči   nej   (v   súvislosti   s   neuznaním   maximálneho   vymeriavacieho   základu   sťažovateľky z dobrovoľného nemocenského poistenia v čase, keď jej povinné poistenie netrvalo).

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. za taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona o sociálnom poistení.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. V takomto prípade nemožno uvažovať ani o porušení čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré mali byť podľa tvrdení sťažovateľky porušené v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok na prijatie jej sťažnosti na ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.3   K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru v spojení   s právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   zákazu   diskriminácie   (resp.   zákazu   odlišného zaobchádzania), ktorý je vyjadrený tak v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj v čl. 14 dohovoru, argumentujúc   tým,   že   všeobecný   súd   pri   rozhodovaní   o jej   nároku   na   nemocenské

z dobrovoľného nemocenského poistenia nerozhodol podľa relevantnej právnej normy ustanovení o vymeriavacom základe na platenie poistného na nemocenské poistenie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť (pozri časť II.2 tohto uznesenia), tak v nadväznosti na tento záver nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom podľa čl. 39 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných ľudských práv a slobôd,

b) medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť za podmienok ustanovených touto zmluvou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Vo vzťahu k čl. 13 ústavy ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že toto ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom nie je základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva adresovaná predovšetkým orgánom v normotvornej činnosti všetkých stupňov (I. ÚS 8/97, I. ÚS 32/98, IV. ÚS 240/09).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým nepochybne patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavno-procesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Navyše aj porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy sťažovateľka namieta v súvislosti s namietaným porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ak dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak by po prípadnom prijatí časti sťažnosti týkajúcej sa základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy nemohol reálne v konaní vo veci samej dospieť ani k záveru porušení tohto základného práva. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015