znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 682/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   17070/2014, Rvp 17071/2014, Rvp 17072/2014, Rvp 17073/2014, Rvp 17074/2014, Rvp 17075/2014, Rvp 17076/2014, Rvp 17077/2014, Rvp 17078/2014, Rvp 17079/2014, Rvp 17080/2014, Rvp 17081/2014, Rvp 17082/2014, Rvp 17083/2014, Rvp 17084/2014, Rvp 17085/2014, Rvp   17086/2014,   Rvp   17087/2014   a   Rvp   17088/2014   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva   podľa   čl. 47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   a uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   2   CoE   1/2014   z 12.   februára   2014 (Rvp 17070/2014),   sp.   zn.   16 CoE 70/2013   z 30.   apríla   2013   (Rvp   17071/2014), sp. zn. 41 CoE   131/2012   z 31.   júla   2012   (Rvp   17072/2014),   sp.   zn.   43   CoE   285/2013 z 24. septembra   2013   (Rvp   17073/2014),   sp.   zn.   43   CoE   4/2013   z 24.   januára   2013 (Rvp 17074/2014),   sp.   zn.   43   CoE   3/2013   z 28. februára   2013   (Rvp   17075/2014), sp. zn. 2 CoE   39/2013   z 3.   mája   2013   (Rvp 17076/2014),   sp.   zn.   6   CoE   3/2013 zo 7. mája 2013   (Rvp   17077/2014),   sp.   zn.   41 CoE 47/2014   z 20.   marca   2014 (Rvp 17078/2014),   sp.   zn.   43 CoE   386/2012   z 24. januára   2012   (Rvp   17079/2014), sp. zn. 17   CoE   44/2013   z 8. augusta   2013   (Rvp 17080/2014),   sp.   zn.   1   CoE   213/2012 z 30. mája   2012   (Rvp 17081/2014),   sp.   zn.   43 CoE   344/2012   z 19.   decembra   2012 (Rvp 17082/2014),   sp.   zn.   41   CoE   167/2013   zo 7. augusta   2013   (Rvp   17083/2014), sp. zn. 1 CoE   87/2013   z 12.   júna   2013   (Rvp 17084/2014),   sp.   zn.   17   CoE   103/2012 z 29. júna   2012   (Rvp   17085/2014),   sp. zn.   14 CoE   55/2013   z 25.   júna   2013 (Rvp 17086/2014),   sp.   zn.   13   CoE   187/2013   zo 14. februára   2014   (Rvp   17087/2014), sp. zn. 2   CoE   174/2012   z 31.   augusta   2012   (Rvp 17088/2014),   ako   aj   postupom a uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Oboer   216/2014 z 18. septembra   2014   (Rvp   17070/2014),   sp.   zn.   3 Oboer 198/2013   z 15.   júla   2014 (Rvp 17071/2014),   sp.   zn.   3   ECdo   33/2013   z 23. septembra   2014   (Rvp   17072/2014), sp. zn. 1   ECdo   35/2014   z 25.   júla   2014   (Rvp 17073/2014),   sp.   zn.   1   ECdo   11/2014 zo 14. augusta 2014 (Rvp 17074/2014), sp. zn. 3 ECdo 169/2013 z 29. septembra 2014 (Rvp 17075/2014),   sp.   zn.   5   ECdo   221/2013   z 24. septembra   2014   (Rvp   17076/2014), sp. zn. 5 ECdo 221/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17077/2014), sp. zn. 8 ECdo 160/2014 z 8.   októbra   2014   (Rvp   17078/2014),   sp.   zn.   5 Oboer   232/2013   z 15.   augusta   2014 (Rvp 17079/2014),   sp.   zn.   5   Oboer   328/2013   z 18. septembra   2014   (Rvp   17080/2014), sp. zn.   5   Cdo   407/2012   z 28.   augusta   2014   (Rvp 17081/2014),   sp.   zn.   8   ECdo   6/2014 z 8. októbra   2014   (Rvp   17082/2014),   sp.   zn.   8 ECdo   2/2014   z 8.   októbra   2014 (Rvp 17083/2014),   sp.   zn.   8   ECdo   8/2014   z 8.   októbra   2014   (Rvp   17084/2014), sp. zn. 3 Oboer 306/2013 z 15. októbra 2014 (Rvp 17085/2014), sp. zn. 3 Oboer 297/2013 z 25. augusta 2014 (Rvp 17086/2014), sp. zn. 4 ECdo 155/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 17087/2014) a sp. zn. 4 ECdo 161/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 17088/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 17070/2014,   Rvp   17071/2014,   Rvp   17072/2014,   Rvp   17073/2014, Rvp 17074/2014, Rvp 17075/2014, Rvp 17076/2014, Rvp 17077/2014, Rvp 17078/2014, Rvp 17079/2014, Rvp 17080/2014, Rvp 17081/2014, Rvp 17082/2014, Rvp 17083/2014, Rvp 17084/2014, Rvp 17085/2014, Rvp 17086/2014, Rvp 17087/2014 a Rvp 17088/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17070/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 9. decembra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví   tohto   uznesenia   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenia   krajského   súdu“),   ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov a najvyšší súd následne dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodol i o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec.   Za   relevantné   pochybenie   v   postupe a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci   exekučných   konaní   upozornení   na   neprijateľnú   podmienku   konania   a   mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnych   veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   s   touto neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či spotrebiteľ informovaný   o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach,   zruší   uznesenia   krajského   súdu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 17070/2014,   Rvp   17071/2014,   Rvp   17072/2014,   Rvp   17073/2014, Rvp 17074/2014, Rvp 17075/2014, Rvp 17076/2014, Rvp 17077/2014, Rvp 17078/2014, Rvp 17079/2014, Rvp 17080/2014, Rvp 17081/2014, Rvp 17082/2014, Rvp 17083/2014, Rvp 17084/2014, Rvp 17085/2014, Rvp 17086/2014, Rvp 17087/2014 a Rvp 17088/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   krajského   súdu,   ako   i   najvyššieho   súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd   tak,   že   ich   vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajských   súdov   potvrdzujúcim   rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka   skutkových   zistení   a   právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   obdobné   závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   v   ktorých   vyslovil,   že   okresný   súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných   právnych   veciach   (napr.   R   56/1995,   R 58/1997,   R   70/1998   a   R 72/1998 publikované   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr.   uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.   III. ÚS   7/2013   z   15.   januára   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   377/2013   z   26.   júna   2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení   v   stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky   známe   dôvody,   pre   ktoré   ústavný   súd   iné   jej   obdobné   sťažnosti   odmietol ako zjavne   neopodstatnené,   nepovažuje   za   účelné   uvádzať   podrobnejšie   argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti   odkazuje   na   odôvodnenie   uvedených   rozhodnutí   ústavného   súdu   vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   boli   ňou   podané   dovolania   odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   pod   písm.   a)   až   g)   tohto   zákonného   ustanovenia. Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch   uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutých   rozhodnutiach   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolania   sťažovateľky   odmietnuť   ako   neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnené.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom,   že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky   bez toho, aby predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008   a   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo veci   Ullens   de   Schooten   a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na   uvedenom   nemení   nič   ani   argumentácia   sťažovateľky   o   porušení   základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho   vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z 21.   2.   2013.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už uvádzaných   dôvodov   z   uznesení   okresného   súdu,   proti   ktorým   aj   podala   odvolania, v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcie,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní   ako   celku   (v   posudzovaných   prípadoch   v   konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené.   Keďže   boli   sťažnosti   sťažovateľky   ako   celok odmietnuté,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   v   nich   uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. októbra 2015