znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 681/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Lenkou   Bodákovou, Advokátska kancelária, Clementisove sady 907/18, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Levice č. k. 9 Er 1152/2011-59 zo 4. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2015   faxom   a 12.   augusta   2015   osobne   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Lenkou Bodákovou,   Advokátska   kancelária,   Clementisove   sady   907/18,   Galanta,   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Okresného   súdu   Levice (ďalej   len „okresný   súd“) č.   k.   9 Er 1152/2011-59 zo 4. augusta 2014 (ďalej aj „namietané konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:«Okresný súd Levice Uznesením č. 9Er/1152/2011-59 uložil oprávnenému povinnosť nahradiť   súdnemu   exekútorovi ⬛⬛⬛⬛ trovy   exekúcie   vo   výške 77,46 EUR pozostávajúce z odmeny za úkony exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1, 2 a § 15 ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z. o odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška o odmenách a náhradách súdnych exekútorov“) za 5 úkonov exekučnej činnosti x 3,32 EUR, spolu vo výške 16,60 EUR, ďalej z náhrady hotových výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov vo výške 47,95 EUR a z 20% DPH z odmeny exekútora a náhrady hotových výdavkov v sume 12,91 EUR....

Okresný súd Levice v Uznesení č. 9Er/1152/2011-59 na podporu svojich tvrdení odcitoval ustanovenie § 14 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení   účinnom   od   1.   mája   2008,   a   teda   uviedol:   „Ak   je   súdny   exekútor   vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora ak výkon exekučnej   činnosti   sa   určuje   paušálnou   sumou   za   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti najmenej 33,19 eura. Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.“.

Súd ďalej uviedol „... je nutné aplikovať ustanovenia vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. účinnej od 1. mája 2008, podľa ktorej odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.“. V rámci tohto tvrdenia súdu však už súd opomenul dodať slovné spojenie „najmenej 33,19 eura“. Napriek   tomu,   že   Okresný   súd   Levice   v   Uznesení   č.   9Er/152/2011-59   správne odcitoval jednotlivé ustanovenia vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, tieto nesprávne aplikoval pri výpočte mojej odmeny ako súdneho exekútora, keď namiesto sumy 33,19 EUR predstavujúcej minimálnu odmenu za úkony exekučnej činnosti v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov mi priznal iba odmenu spolu vo výške 16,60 EUR. Na základe uvedeného chybného výpočtu bola následne aj chybne vypočítaná výška priznanej DPH, ktorá mala byť priznaná v sume 16,23 EUR, namiesto 12,91 EUR.

Pri správnej aplikácii príslušných ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov mal súd uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi ⬛⬛⬛⬛ trovy exekúcie vo výške 97,37 EUR (odmena za úkony exekučnej činnosti vo výške 33,19 EUR, náhrady hotových výdavkov vo výške 47,95 EUR a 20% DPH zo sumy 81,14 EUR vo výške 16,23 EUR), namiesto nesprávnej sumy vo výške 77,46 EUR. Vzhľadom   na   uvedené   mám   za   to,   že   Okresný   súd   Levice   Uznesením č. 9Er/152/2011-59   rozhodol   v   rozpore   s   vyššie   uvedeným   právnym   predpisom,   t.   j. vyhláškou   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov,   a   teda   uvedené   Uznesenie č. 9Er/152/2011-59 možno považovať za svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, čím porušovateľ porušil moje právo vlastniť majetok podľa či. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane   mnou   označených   základných   práv   nerozhoduje   iný   súd,   a   to   vzhľadom na nasledovné ustanovenia.

Ustanovenie § 202 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov: Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Ustanovenie § 58 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“):   Proti   výroku   o   náhrade   trov   konania v rozhodnutí   podľa   §   57   (rozhodnutie   súdu   o   zastavení   exekúcie   –   pozn.   sťažovateľa) nemožno podať mimoriadne dovolanie.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   Uznesením   Okresného   súdu   Levice   v exekučnej   veci   oprávneného: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   proti povinnému: ⬛⬛⬛⬛..., o trovách exekúcie, č. 9Er/1152/2011-59, zo dňa 4.8.2014, porušené bolo.

2.Uznesenie Okresného súdu Levice č. 9Er/1152/2011-59 zo dňa 4.8.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie s tým, aby súd vydal nové uznesenie, ktorým určuje trovy exekúcie   vedenej   u   súdneho   exekútora ⬛⬛⬛⬛ pod.   č.   EX   1215/2011 vo výške 97,37 EUR.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 49,98   EUR,   ktoré   je   Okresný   súd   Levice   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu JUDr. Lenky Bodákovej do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   napadnutým   uznesením   porušil   ním   označené základné   práva,   pretože „pri   výpočte   jeho   odmeny   ako   súdneho   exekútora   nesprávne aplikoval   vyhlášku   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov,   keď   namiesto   sumy 33,19 EUR   predstavujúcej   minimálnu   odmenu   za   úkony   exekučnej   činnosti   v   zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov mi priznal iba odmenu spolu vo výške 16,60 EUR. Na základe uvedeného chybného výpočtu bola následne aj chybne vypočítaná výška priznanej DPH, ktorá mala byť priznaná v sume 16,23 EUR, namiesto 12,91 EUR.“.

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k prípadnému   zrušeniu   napadaného   výroku   o trovách   konania   sa   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že   došlo   k   porušeniu základného   práva na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 717/2013).

Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľovi bola v exekučnej veci vedenej pod č. k. 9 Er 1152/2011-59 uznesením zo 16. apríla 2013 priznaná odmena 189,01 €. Po odvolaní oprávneného okresný súd, vezmúc do úvahy argumenty oprávneného, uznesením zo 4. augusta 2014 uložil oprávnenému povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 77,46 €. Proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

V súlade s § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku ani v jednom prípade nejde o sumu,   ktorá   by   prevyšovala   trojnásobok   minimálnej   mzdy   v   sume   platnej   v   čase rozhodovania   všeobecných   súdov,   čo   je   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   dôvodom na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 717/2013). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,   poskytuje   ústavnoprávnu   ochranu   sťažovateľom   len   v   celkom   výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne   závažnom   rozsahu   (intenzite;   IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS   79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad nejde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015