znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 680/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť D. P., zastúpeného advokátom   Mgr.   Daliborom   Tverďákom,   Advokátska   kancelária,   Krmanova   1,   Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn.   6   S   11657/2010   zo   7.   apríla   2011   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 86/2013 z 27. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2014   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   D.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 6 S 11657/2010   zo   7.   apríla   2011   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 86/2013 z 27. mája 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozhodnutím   Colného   úradu   Košice   (ďalej   len   „colný úrad“), a to platobným výmerom sp. zn. 37849/2009-5638/96Pv z 3. septembra 2009, bol sťažovateľovi určený základ spotrebnej dane z liehu za zdaňovacie obdobie 24. august 2009 v množstve 26,872 hl 100 % alkoholu pri teplote 20° C a bola mu vyrubená spotrebná daň z liehu   za   zdaňovacie   obdobie   24.   august   2009   vo   výške   25   243,02   €.   Rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré bolo v priebehu konania pred všeobecnými súdmi premenované na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), sp. zn. 1476/2010 z 29. apríla 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu colného úradu zamietnuté a rozhodnutie colného úradu bolo potvrdené.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 S 11657/2010 zo 7. apríla 2011 bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie právoplatného rozhodnutia žalovaného zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 29/2011 zo 17. januára 2012 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 168/2012-44 z 30. apríla 2013 bolo vyslovené, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 29/2011 zo 17. januára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s tým, že rozsudok najvyššieho súdu zo 17. januára 2012 bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 86/2013 z 27. mája 2014 bol rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 11657/2010-49 zo 7. apríla 2011 opätovne potvrdený.

Žalovaný   svoje   rozhodnutie   vydané   v   správnom   konaní   odôvodnil   výsledkami opakovanej   daňovej   kontroly,   a   to   záverom,   podľa   ktorého   sťažovateľ   predloženými účtovnými dokladmi nepreukázal relevantným spôsobom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu od dodávateľa. Colný úrad neakceptoval sťažovateľom predložené účtovné doklady preto, že pri miestnom zisťovaní sa daňový subjekt T. Š. (ďalej len „Š.“) k predloženým faktúram   vyjadril,   že   neboli   ním   vystavené.   Rozhodnutie   žalovaného   sa   opieralo o ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebnej dani z liehu“),   v   zmysle   ktorého   daňová   povinnosť   vzniká   až dňom   zistenia   liehu,   ktorý   sa nachádza alebo ktorý sa nachádzal u právnickej alebo fyzickej osoby, ak táto osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu, a to bez ohľadu na to, či nakladá, alebo nakladala s liehom ako s vlastným, v spojení s ustanovením § 29 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), podľa ktorého sa na doklad znejúci na   neexistujúcu   osobu   v   čase   vydania   dokladu   v   daňovom   konaní   neprihliada.   Podľa právneho názoru žalovaného sťažovateľ nevedel relevantným spôsobom preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu, ktorý mal kúpiť od Š.

Sťažovateľ   v   žalobe   z   11.   mája   2010   namietal   nezákonnosť   rozhodnutia,   keďže správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia. Sťažovateľ teda v žalobe vo všeobecnej rovine napadol rozhodnutie tak   z   dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   ako   aj   z   dôvodu   nesprávneho právneho posúdenia veci. V následnom písomnom stanovisku z 23. marca 2011 (v rámci vyjadrenia   k   podaniu   žalovaného   z   21.   júna   2010)   sťažovateľ   opätovne   poukázal   na nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktoré špecifikoval aj tým, že colný úrad nezisťoval, ktorý daňový subjekt vyrobil, spracúval, skladoval, prijímal a odosielal lieh a najmä, či za lieh bola alebo nebola už odvedená príslušná spotrebná daň, a ak áno, tak kým (zaistené spotrebné balenia liehu boli totiž riadne opatrené kontrolnými známkami, identifikačným číslom, označením výrobcu, ako aj označením tlačiarne kontrolnej známky). Ďalej namietal, že   sa   nevykonalo aspoň   miestne   zisťovanie,   prípadne   dopyt   na   výrobcu   a   na   tlačiareň kontrolnej   známky   na   účely   objasnenia,   kto   lieh   vyrobil,   spracúval,   skladoval,   prijímal a odosielal, a najmä, či bola, alebo nebola príslušná spotrebná daň už odvedená (ak áno, tak kým).   Zdôraznil   tiež   povinnosť   správneho   orgánu   použiť   všetky   dostupné   podklady a dôkazy na náležité a nepochybné zistenie skutkového stavu v zmysle § 2 a § 29 zákona o správe daní. Nesprávne právne posúdenie špecifikoval najmä poukazom na nesprávnu aplikáciu § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu, keďže sťažovateľ preukázal tak   pôvod,   ako   aj   spôsob   nadobudnutia   liehu.   Lieh   bol   nadobudnutý   od   obchodného zástupcu Š., pričom obchodný zástupca neprekročil rozsah obvyklej činnosti. Sťažovateľ sa podľa vlastného názoru pri kúpe liehu od Š. správal obozretne v rozsahu, ktorý bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Bolo mu predložené povolenie na predaj liehu vystavené pre Š., z ktorého vyplývalo, že je oprávnený predávať vo voľnom obehu lieh. Zároveň si sťažovateľ existenciu Š. a jeho identifikačné údaje overil zo živnostenského registra na internete. Ďalej videl nesprávne právne posúdenie v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 29 ods. 9 zákona o správe daní, keďže medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že daňové doklady boli vystavené na existujúcu osobu, a to na Š. Namietal tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože z rozhodnutia nie je zrejmé, či vznik daňovej povinnosť sťažovateľa má byť daný jeho nespôsobilosťou preukázať pôvod alebo   preukázať   spôsob   nadobudnutia   liehu.   Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   totiž v ustanovení § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu uvedená spojka „alebo“ vyjadruje alternatívu pravdivosti buď jednej, alebo druhej možnosti s tým, že pravdivosť jednej zároveň vylučuje pravdivosť druhej. Vytýkal aj to, že žalovaný doručil krajskému súdu neúplný administratívny spis. Poukázal tiež na porušenie zásady rovnosti účastníkov konania pri objasňovaní skutkového stavu, lebo bez logického dôvodu sa za hodnovernejšie považovalo   stanovisko   Š.   Pri   opakovanej   daňovej   kontrole   neexistovali   žiadne   nové skutočnosti, než aké boli zistené už v rámci riadnej daňovej kontroly.

Primárnym dôvodom žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ nadobudol lieh za cenu, v ktorej bola zahrnutá aj spotrebná daň. Preto uloženie povinnosti zaplatiť spotrebnú daň sťažovateľovi znamená vyrubenie už raz uhradenej dane, teda jej duplicitnú úhradu.

Najvyšší súd nariadil na 27. máj 2014 pojednávanie, na ktorom predseda odvolacieho senátu konštatoval, že podaná žaloba je v rozsahu jednej strany, pričom súd je viazaný dôvodmi žaloby, ktoré sú v danom prípade stručné. Po uplynutí zákonnej lehoty už nie je možné   dôvody   žaloby   rozširovať.   Sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   vysvetlil,   že   požaduje vykonanie   konfrontácie   so   Š.,   lebo   by   to   napomohlo   objasniť   identitu   osoby,   ktorá sťažovateľovi lieh predala. To, že predajca sám seba označil za obchodného zástupcu Š., ešte neznamená, že nemohlo ísť aj o samotného Š. Potom predseda senátu oboznámil obsah administratívneho spisu a konštatoval, že sa v ňom nenachádza druhostupňové rozhodnutie žalovaného, na čo poverený pracovník žalovaného priamo na pojednávaní doručil originál tohto rozhodnutia. Predložil tiež vlastný spisový materiál týkajúci sa odvolacieho správneho konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo   k   porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Kompletný administratívny spis bol predložený vlastne až v odvolacom konaní na pojednávaní najvyššieho súdu. Tým rozsudok krajského súdu   stratil   akýkoľvek   zákonný   podklad,   a   to   tým   viac,   že   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní   zjavne   nemal   k   dispozícii   ani   len   preskúmavané   rozhodnutie   žalovaného. Podľa ustanovenia § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bol krajský súd povinný z úradnej   povinnosti   rozhodnutie   žalovaného   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre neúplnosť spisov. Navyše nebol predložený ani   úplný   spisový   materiál   týkajúci   sa   riadnej   daňovej   kontroly.   V   súdnom   spise   sa neuvádzajú rozsiahle listinné dôkazy predložené sťažovateľom v prílohe k jeho vyjadreniu z 23. marca 2011 a tieto nie sú v spise ani zažurnalizované.

Sťažovateľ   nepovažuje   závery   všeobecných   súdov   za   dostatočne   odôvodnené. Nezisťovali   totiž,   kto   lieh   vyrobil   a   či   odviedol   príslušnú   spotrebnú   daň,   nesprávne aplikovali ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu, keď neuviedli, či   dôvodom   vzniku   daňovej   povinnosti   sťažovateľa   bolo   nepreukázanie   pôvodu   alebo nadobudnutia   liehu,   porušili   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania   pri   objasňovaní skutkového   stavu   a   aplikovali   závery   opakovanej   daňovej   kontroly,   hoci   táto   bola nedôvodná a porušovala princíp právnej istoty.

Uvedenými okolnosťami,   na ktoré   sťažovateľ   poukázal   prvýkrát   až v   stanovisku z 23. marca 2011, teda po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, sa všeobecné súdy vôbec nezaoberali. K argumentu neuvedenia záveru o tom, či sťažovateľ nepreukázal   pôvod   alebo   spôsob   nadobudnutia   liehu,   krajský   súd   zaujal   stanovisko,   že sťažovateľ nepreukázal ani pôvod a ani spôsob nadobudnutia liehu. Najvyšší súd sa však touto   argumentáciou   nezaoberá,   keďže   je   nesporné,   že   pôvod   liehu,   ktorý   bol   riadne opatrený kolkovými známkami, nie je a nemôže byť sporný.

Podľa právneho názoru sťažovateľa neobstojí argument všeobecných súdov, podľa ktorého možno v prieskumnom konaní prihliadať len na také žalobné dôvody, ktoré boli označené   v   zákonnej   dvojmesačnej   lehote.   Z   ustanovenia   §   250h   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť a rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b, sťažovateľ vyvodzuje, že argumentácia uvedená v jeho vyjadrení z 23. marca 2011 bola včas uplatnená, a preto bolo povinnosťou všeobecných súdov zaoberať sa ňou a prihliadať na ňu.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu Košice v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6S/11657/2010   zo   dňa   07.04.2011   ako   aj   postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf/86/2013 zo dňa 27.05.2014.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3Sžf/86/2013   zo   dňa   27.05.2014   ako   aj rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/11657/2010 zo dňa 07.04.2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľom   náhrad   trov   právneho   zastúpenia   splatnú   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   Mgr.   Dalibora Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“

II.

Zo žaloby sťažovateľa (bez označenia dátumu), ktorá bola krajskému súdu doručená 11.   mája   2010,   vyplýva,   že   namieta   zákonnosť   rozhodnutia   žalovaného,   keďže   sa vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Šetrením v správnom konaní a v rámci daňovej kontroly sťažovateľ hodnoverne a relevantne preukázal pôvod a spôsob nadobudnutia   liehu,   pričom   predložil   faktúry   a   doklady   z   registračnej   pokladne   od   Š. Žalovaný v rámci objektívneho dokazovania pochybil, keď sa uspokojil len s konštatovaním Š.   a   jeho   vyhlásením,   že   predložené   účtovné   a   daňové   doklady   sa   v jeho   registračnej pokladni nenachádzajú.

Podľa   sťažovateľa   žalovaný   pochybil   aj   tým,   že   nevykonal   osobnú   konfrontáciu medzi sťažovateľom a Š. Tým bol sťažovateľ uvedený do omylu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že daňová povinnosť zaťažuje výrobcu liehu, a nie ďalších distributérov a predajcov. Podaná žaloba je v rozsahu jednej strany.

Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 168/2012-44 z 30. apríla 2013 vyplýva, že ním bolo vyslovené porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 29/2011 s tým, že jeho rozsudok zo 17. januára 2012 bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu uvedených   práv   sťažovateľa   došlo   tým,   že   sťažovateľ   nedostal   možnosť   oboznámiť   sa s obsahom   vyjadrenia   žalovaného   k   odvolaniu   sťažovateľa,   a   tým   ani   možnosť   zaujať prípadne k vyjadreniu stanovisko.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 86/2013 z 27. mája 2014 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 11657/2010-49 zo 7. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ potvrdil, že osobu, s ktorou bol priamo v kontakte pri kúpe   liehu,   neidentifikoval   a   vedel   by   ju   identifikovať   iba   v   prípade,   že   by   ju   videl. Nežiadal,   aby   mu   táto   osoba   preukázala   svoju   identitu,   a   jej   identifikačné   údaje   si nezaznamenal. Obmedzil sa iba na prevzatie liehu od tejto osoby. Nepodal v tejto súvislosti ani   trestné   oznámenie.   Najvyšší   súd   ako   zásadné   pochybenie   sťažovateľa   vnímal skutočnosť,   že   nakúpil   lieh   od   osoby,   ktorej   totožnosť   si   neoveril   a   dodnes   ju   nevie identifikovať.   Následne   takto   nadobudnutý   lieh   bol   uvádzaný   do   obehu   v   jednotlivých pohostinstvách. Pritom zákon vyžaduje, aby dodávateľský reťazec pri obchodovaní s liehom bol   transparentný   a   aby   každý   dodávateľ   zúčastňujúci   sa   v   reťazci   bol   spôsobilý identifikovať svojho dodávateľa. Táto skutočnosť má význam nielen daňový, ale ide tu aj ochranu zdravia konečných spotrebiteľov. Práve daňové predpisy takto vytvárajú systém záruk toho, že osoba dodávateľa bude vždy identifikovateľná. Odberateľ, ktorý si neoverí svojho dodávateľa, sa vystavuje riziku nepreukázania spôsobu nadobudnutia liehu, a tým i vzniku daňovej povinnosti v dôsledku tejto skutočnosti. Podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu v znení účinnom k 24. augustu 2009 daňová povinnosť vzniká aj dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádza alebo ktorý sa nachádzal u právnickej osoby alebo fyzickej   osoby,   ak   táto   právnická   osoba   alebo   fyzická   osoba   nevie   preukázať   spôsob nadobudnutia liehu v súlade s týmto zákonom, a to bez ohľadu na to, či nakladá, alebo nakladala s liehom ako vlastným. Sťažovateľ sa tým, že prevzal dodávku liehu od osoby, ktorej   identitu   si   neoveril,   dostal   do   dôkaznej   núdze,   čo   sa   týka   preukázania   spôsobu nadobudnutia liehu. Podľa vlastného vyjadrenia bol presvedčený, že išlo o Š. obchodného zástupcu. Skutočnosti nasvedčujú tomu, že sa stal obeťou podvodu neznámej osoby, ktorá disponovala identifikačnými údajmi Š. Sťažovateľ však trestné oznámenie vo veci nepodal a nevyvinul   žiadnu   iniciatívu,   aby   uvedenú   neznámu   osobu   identifikoval.   Potvrdil,   že v priamom   kontakte   so   Š.   nebol.   Išlo   o neidentifikovaného   obchodného   zástupcu,   ktorý zneužil   identitu   Š. Vzhľadom   na to   absentuje predmet   navrhovanej   konfrontácie   medzi sťažovateľom a Š. ako dôkazného prostriedku. Dôkazná povinnosť nie je na colnom úrade ani na žalovanom, ale na sťažovateľovi. Colný úrad na základe vykonaného dokazovania spochybnil dodanie tovaru Š. Preto ak sťažovateľ tvrdil, že lieh nakúpil od jeho obchodného zástupcu,   bolo   jeho   povinnosťou   preukázať   dodanie   tovaru   osobu   uvedenou v predkladaných   daňových   dokladoch.   V   danom   prípade   subjekt   označený   v   dokladoch nebol   totožný   so   skutočným   dodávateľom   tovaru.   Sťažovateľom   predložené   faktúry   sú pochybné. Nestačí totiž len preukázanie dokladu ako takého, ale doklad musí vierohodne preukazovať subjekt, ktorý tovar dodáva. Dokazovanie zo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt   svoje   tvrdenia   spoľahlivo   nepreukáže,   nemôže   byť   jeho   nárok   uznaný   ako oprávnený. Podľa najvyššieho súdu treba súhlasiť s krajským súdom, ktorý nezistil dôvod na zrušenie rozhodnutia, keď uviedol, že toto obsahuje všetky predpísané náležitosti, je dôsledne odôvodnené a zo spisu sú zrejmé dôvody vykonania daňovej kontroly, opakovanej daňovej kontroly, podnet žalovaného na vykonanie daňovej kontroly a tiež to, prečo na námietky uplatnené po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty krajský súd neprihliadal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom   pod   sp.   zn.   6   S   11657/2010   pre   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež v tejto súvislosti uviesť, že sťažovateľ možnosť podania odvolania proti rozsudku krajského súdu aj využil

Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať v jej prevažnej časti za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za dostatočnú   a   presvedčivú.   Nejaví   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   právny   názor,   neznamená   sama   osebe porušenie označených práv.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   z   hľadiska   ústavnej   konformnosti   vytýkať najvyššiemu súdu, že na odvolacom pojednávaní doplnil chýbajúce listinné dôkazy a takto dodatočne   skompletizoval   spisy   tvoriace   podklad   pre   rozhodnutie,   teda   takto   napravil procesnoprávne pochybenie krajského súdu, ktorý rozhodol na základe neúplného spisového materiálu. Výklad, ktorý v danej súvislosti presadzuje sťažovateľ, sa javí ústavnému súdu ako prehnane formalistický.

Za   hlavnú námietku   sťažovateľa   treba považovať tvrdenie,   podľa   ktorého všetko nasvedčovalo tomu, že spotrebná daň z liehu bola uhradená ešte predtým, ako lieh odkúpil sťažovateľ, ktorý takto ako súčasť ceny za kúpený lieh zaplatil aj daň. Podľa sťažovateľa bolo preto povinnosťou colného úradu preveriť, či daň bola naozaj zaplatená, ako tomu nasvedčovali kontrolné známky. Pokiaľ sa tak nestalo, potom sa ani nevylúčilo, že daň bola vyrubená duplicitne dvom rôznym subjektom.

Z   rozhodnutí   správnych   orgánov,   ale   aj   z   rozsudkov   všeobecných   súdov   možno vyvodiť, že ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu považovali za samostatný   dôvod   vzniku   daňovej   povinnosti   popri   daňovej   povinnosti   vyplývajúcej z ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o spotrebnej dani z liehu. Vychádzali teda z doslovného znenia príslušných ustanovení, čo znamená, že daň podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu možno vyrubiť bez ohľadu na to, či bola vyrubená daň podľa § 12 ods. 1 zákona o spotrebnej dani z liehu. Takýto výklad dotknutých ustanovení znamená, že daňová povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu má blízko k sankčnému postihu za neporiadky v dokumentácii, ktoré znemožňujú zachovať súvislý reťazec prevodov, a to v takých prípadoch, keď bola vyrubená aj daň podľa § 12 ods. 1 zákona o spotrebnej dani z liehu. Uvedený výklad sa z pohľadu ústavného súdu javí ako jeden z možných ústavne konformných výkladov.

Nemožno   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého   nepreukázanie   pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia liehu podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu treba vykladať v tom zmysle, že titulom na vyrubenie dane môže byť iba jedna z uvedených alternatív. Odhliadnuc od toho, najvyšší súd spresnil, že ide o nepreukázanie spôsobu nadobudnutia liehu.

Keďže dostatočným spôsobom bolo preukázané, že zo strany osoby vystupujúcej ako obchodný   zástupca   Š.   išlo   o   podvodníka,   ktorý   mal   k   dispozícii   potrebné   údaje   o Š., nemožno prihliadnuť ani na námietku sťažovateľa týkajúcu sa   oprávnenosti opakovanej daňovej   kontroly   a   jej   záverov,   ktoré   navyše   sťažovateľ   v   inkriminovanom   čase   ani nenapadol.

Tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   sa   mali   jeho   námietky   uplatnené   v   podaní z 23. marca 2011 považovať za včasné a všeobecné súdy sa mali nimi meritórne zaoberať, treba považovať za neprípustné.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľom namietaný právny názor vyslovil krajský súd a hoci sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, s uvedeným záverom nepolemizoval. Neuviedol teda argumentáciu, ktorú teraz predostrel ústavnému súdu. Neurobil tak ani na odvolacom pojednávaní najvyššieho súdu.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľ   nevyužil   možnosť   obrany   označeného   práva v odvolacom konaní, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti. K tomu treba dodať, že sťažovateľ ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   námietku   neuplatnil   v   odvolacom   konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Neprichádzal preto ani do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014