znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 68/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. P., N., zastúpeného advokátom Mgr. I. P., Z., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 5 C 52/2008 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 270/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 18. januára 2013 a poštou 21. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. A. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 52/2008 a Krajským súdom v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   9 Co 270/2012.   Dátum   odovzdania   sťažnosti   na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal ešte 24. júna 2004 žalobu proti Ing. I. Š. (ďalej len „žalovaný“) o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk. Žaloba bola podaná Okresnému súdu Dolný Kubín, kde bola vedená pod   sp.   zn.   7   C   135/2004.   Po   zriadení   okresného   súdu   a   prechode   výkonu   súdnictva na novozriadený   súd   konanie   pokračovalo   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5 C   52/2008. V súčasnosti je už konanie ukončené, pretože rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-335 z 22. marca 2012 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 270/2012 z 15. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ podanou žalobou sledoval ochranu osobnosti pred opakujúcimi sa útokmi zo strany žalovaného, ktorý vo všetkých možných formách, či už ako primátor mesta T., predseda pozemkového spoločenstva U. T. alebo fyzická osoba rozširoval o sťažovateľovi nepravdivé   písomné,   ako   aj   slovné   vyjadrenia   s úmyslom   ho   v osobnom,   ako   aj spoločenskom živote diskvalifikovať. Sťažovateľ požadoval uložiť žalovanému povinnosť zaslať členom pozemkového spoločenstva ospravedlňujúci list s uvedením, že v správe boli prednesené nepravdivé tvrdenia. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 2. júna 2009, teda po piatich rokoch. Ďalšie pojednávania boli 14. júla 2009 a 22. marca 2012.

Sťažovateľ   v   žalobe   označil   za   zodpovednú   osobu   za   verejný   prednes   správy na valnom   zhromaždení   pozemkového   spoločenstva   27.   marca   2004   žalovaného,   keďže tento v čase prečítania správy nebol platne zvoleným predsedom. Vyplýva to z rozhodnutia o   neplatnosti   volieb   vydaného   Ministerstvom   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky 1. decembra 2006 (právoplatné 3. januára 2007). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že voľbu   do   orgánov   pozemkového   spoločenstva,   ktorá   sa   konala   17.   marca   2002,   nie   je možné uznať, a preto zmeny vykonané v registri pozemkových spoločenstiev vyznačené na základe výsledkov týchto volieb sú neplatné. O skutočnosti, že voľby neboli platné, mal žalovaný vedomosť, pretože počas týchto volieb nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu hlasov.   Napriek   tejto   vedomosti   prečítal   27.   marca   2004   správu „Urbáru“ obsahujúcu nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o osobe sťažovateľa.

Prvým rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-284 z 25. februára 2011 bolo žalobe vyhovené, avšak uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 149/2011 z 20. septembra 2011 bol tento rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že žalovaný nie je subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv sťažovateľa, pretože správu s difamujúcimi výrokmi čítal v mene právnickej osoby bez ohľadu na to, či bola voľba členov   výboru   platná   alebo   nie.   V   následnom   konaní   rozhodol   už   okresný   súd   podľa záväzného   právneho   názoru   krajského   súdu   a   žalobu   zamietol,   čo   potom   krajský   súd potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 19   ods.   1,   2   a   3   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože inkriminovaného   dňa   (27.   marca   2004)   žalovaný   pri   čítaní   urážlivých   a   osočujúcich výrokov   mal   vedomosť   o   neplatnosti   volieb   z   dôvodu   nedosiahnutia   potrebného   počtu hlasov, a preto za tento prednes nesie zodpovednosť tak pozemkové spoločenstvo, ako aj žalovaný ako osoba, ktorá nebola zvolená za predsedu pozemkového spoločenstva. Platne zvoleným predsedom bol vtedy Ing. J. J. a on mal oprávnenie správu prečítať. Prečítanie správy žalovaným možno považovať za jeho súkromnú aktivitu, ktorá ho nemôže pozbaviť bez   ďalšieho   zodpovednosti   za   osobné   konanie.   Žalovaný   bol   preto   vo   veci   pasívne legitimovaný. Nesprávnym právnym posúdením tejto otázky bola sťažovateľovi odopretá súdna   ochrana   pred   neoprávnenými   zásahmi   žalovaného   do   jeho   práva   na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života.

Okrem toho došlo aj k zbytočným prieťahom v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Tieto nastali od podania žaloby 24. júna 2004 až do prvého pojednávania 2. júna 2009. Ďalšie prieťahy nastali v čase od 14. júla 2009 do ďalšieho pojednávania 22. marca 2012. Pritom sťažovateľ urobil všetko preto, aby k prieťahom nedochádzalo.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy tak v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 52/2008, ako aj v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 270/2012 zbytočnými prieťahmi v čase od 24. júna 2004 do 2. júna 2009 a od 14. júla 2009 do 10. februára 2011. Ďalej žiada vysloviť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy tak v konaní vedenom okresným súdom, ako aj v konaní vedenom krajským súdom. Domáha sa zrušenia rozsudku okresného súdu z 22. marca 2012 a krajského súdu z 15. novembra 2012 s tým, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať finančné zadosťučinenie vo výške jednotlivo 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 270/2012 z 15. novembra 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-335 z 22. marca 2012. Podľa názoru   krajského   súdu   inkriminované   výroky   žalovaný   predniesol   27.   marca   2004 na valnom   zhromaždení   pozemkového   spoločenstva,   a   to   ako   predseda,   pričom   podľa zápisu   O.   T.   právoplatného   26.   novembra   2003   bola   vykonaná   zmena   v registri pozemkových   spoločenstiev   s   právnou   subjektivitou   a   došlo   tak   k   zmene   vo funkciách dovtedajších členov výboru a dozornej rady pozemkového spoločenstva. Prednesená správa bola vypracovaná a schválená výborom. Rozhodnutie o povolení zmeny zápisu údajov bolo rozhodnutím   K.   v Ž.   právoplatne   zrušené.   Účastníkom,   ktorý   je   nositeľom   povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov alebo odstrániť následky zásahu, prípadne poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila konania   neoprávnene   zasahujúceho   do   chránených   osobnostných   práv.   Otázku,   kto   je subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva   boli   porušené   alebo ohrozené,   ale rovnako   zistenie,   že   odporca   sa   dopustil   toho konania,   ktoré   navrhovateľ   označil   za   zásah   do   jeho   chránených   práv.   Z   vykonaného dokazovania   jednoznačne   vyplynulo,   že   žalovaný   vystupoval   ako   štatutárny   zástupca právnickej   osoby   s   tým,   že   text   správy   schválil   výbor   a správu   potom   čítal   v   mene právnickej osoby bez ohľadu na to, či voľba členov výboru sa uskutočnila platne alebo nie. Z uznesenia pozemkového spoločenstva vyplynulo, že správu má na valnom zhromaždení predniesť predseda. Členovia výboru logicky poverili prednesom správy predsedu, o ktorom v tom čase neboli pochybnosti, že je predsedom a funkciu vykonával v dobrej viere. Preto, ak   žalovaný   prečítal   správu   na   valnom   zhromaždení,   konal   tak   v   mene   výboru pozemkového spoločenstva, a nie ako fyzická osoba vo svojom mene.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pre predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 C   52/2008   pre   namietané   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   zbytočnými   prieťahmi   je oneskorene podaná.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zbytočné prieťahy v konaní   sa v zmysle citovaného ustanovenia považujú za „iný zásah“. Zákonná lehota sa v týchto prípadoch počíta od momentu, keď sa „iný zásah“ skončil, čo v danom prípade znamenalo, že okresný súd vo veci rozhodol, rozsudok doručil a po podanom odvolaní spis predložil krajskému súdu.

Ústavný súd nezistil, kedy presne po vynesení rozsudku okresného súdu z 22. marca 2012 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, avšak je jednoznačné, že sťažnosť ústavnému súdu bola podaná dávno po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, keďže krajský súd vo veci rozhodol 15. novembra 2012, teda spis najneskôr vtedy už musel byť na krajskom súde. Sťažnosť doručená 18. januára 2013 bola preto podaná oneskorene.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 270/2012 pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy zbytočnými prieťahmi v konaní je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Zmyslom   ústavnoprávnej   ochrany   základného   práva   na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania. Práve preto sťažnosť   môže   byť   v   týchto   prípadoch   zmysluplná   iba   vtedy,   keď   je   podaná   v   čase, v ktorom zbytočné prieťahy ešte trvajú. V danom prípade bola sťažnosť podaná v čase, keď sa už konanie právoplatne skončilo. Nad rámec uvedeného treba poznamenať, že sťažovateľ nevytkol   žiadne   prieťahy   v   odvolacom   konaní,   pretože   ich   označil   iba   v   rámci prvostupňového   konania.   Chýba   teda   akákoľvek   relevantná   argumentácia   sťažovateľa v tomto smere.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 C 52/2008 pre namietané porušenie čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podania odvolania aj využil.

Napokon, sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 270/2012 pre namietané porušenie čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru treba rovnako považovať za zjavne neopodstatnenú.

Jadrom   námietky   sťažovateľa   je   skutočnosť,   že   žalovaný   inkriminované   výroky predniesol ako súkromná osoba, nie teda ako predseda pozemkového spoločenstva, keďže jeho voľba do tejto funkcie bola neskoršími správnymi rozhodnutiami anulovaná.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu v uvedenej súvislosti sa javí ako dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či   zjavne neodôvodnenú.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   na   vec   iný   názor,   sama   osebe nezakladá porušenie označených práv.

Z ústavnoprávneho pohľadu možno konštatovať, že krajský súd uprednostnil princíp právnej   istoty   spočívajúci   v   dôvere   v   správnosť   zápisu   osoby   štatutárneho   zástupcu pozemkového spoločenstva v príslušnom registri s tým, že neskoršia zmena tohto zápisu (ustálenia nesprávnosti skoršieho zápisu) by nemala mať spravidla spätné účinky vo vzťahu voči osobám, ktoré sa na správnosť zápisu spoliehali.

Treba   napokon   poznamenať,   že   pokiaľ   sťažovateľ   už   v   inkriminovanom   čase tvrdeného porušenia jeho osobnostných práv vedel, že žalovaný nebol platne zvoleným štatutárom, hoci v tejto dobe bol ešte ako štatutár v príslušnom registri zapísaný, potom mu nič   nebránilo   popri   žalovanom   ako   fyzickej   osobe   aj   pozemkové   spoločenstvo   ako právnickú osobu. Takáto konštrukcia žaloby je plne dôvodná v prípadoch spornej vecnej pasívnej legitimácie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013