znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 68/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   63/2002   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 398/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 (sťažovateľ označil ako právo podľa   čl.   6;   pozn.)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“), práva na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 398/04.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   odporcom   v konaní   o návrhu Spoločenstva vlastníkov bytov Bytovka 88, D. (ďalej len „Spoločenstvo vlastníkov bytov“), o zaplatenie   33   074,83   Sk   s príslušenstvom   podanom   4.   februára   2002   a doplnenom 12. septembra 2005 (o zmene návrhu okresný súd rozhodol 12. decembra 2005). Okresný súd rozsudkom z 24. mája 2006 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 26 503,17 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ poukazuje na to, že rozsudok v čase nahliadnutia do spisu 17. júla 2006 ešte nebol písomne vyhotovený a doručený mu bol 4. augusta 2006 a zároveň uvádza, že okresný súd vydal v priebehu konania štyri rozsudky (v sťažnosti ale označuje   dátumom   vydania   dva   rozsudky   a dve   uznesenia).   Podľa   názoru   sťažovateľa zákonná sudkyňa postupovala v konaní v rozpore so zásadou spravodlivého konania, keď nevykonala vo veci „náležité“ dokazovanie výsluchom svedkov, „rôznymi machináciami, nedoslýchavosťou,   predstieraním   opomenutia   -   zmarila   uvedený   výsluch   svedkov“ a „vedome, úmyselne, a zlovôľne vedie konanie do justičného omylu“. Sťažovateľ namieta aj   nesprávne   vyhodnotenie   jeho   majetkových   pomerov   pri   posudzovaní   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Sťažovateľ v prílohe predložil kópie svojich podaní adresovaných okresnému súdu a krajskému súdu, ktoré smerovali tak proti postupu zákonnej sudkyne JUDr. K. v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 63/2002, ako aj proti rozhodnutiam vydaným v tomto konaní. Zbytočné prieťahy v súvislosti s doručovaním rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 Co 398/04 z 26. mája 2005 sťažovateľ namietal sťažnosťou podanou predsedníčke krajského súdu, ktorá ju v tejto časti uznala za dôvodnú.

V konaní pred   ústavným   súdu   sťažovateľ   žiada   o ustanovenie   právneho   zástupcu a vo veci samej žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že okresný súd a krajský súd porušili ním označené základné práva, uložil súdom zaplatiť mu „finančnú satisfakciu“ po 100 000 Sk, uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť ďalších 100 000 Sk za porušenie jeho   práva   na „účinný   opravný   prostriedok“ a povinnosť   vykonať   výsluchy   ním navrhnutých svedkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 Dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru podľa jeho názoru zdĺhavým a nesprávnym   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   63/2002, v ktorom   bol   vydaný   rozsudok „nepodložený   dôkazmi,   ale   nepodloženými   tvrdeniami sudkyne“ a v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 9 Co 398/04.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d), čl. 14 a čl. 17 Dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/2002 sťažnosťou, ktorú ústavný   súd   odmietol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   71/06-10   z 8.   marca   2006.   Vo   vzťahu k uvádzanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ak úmyslom sťažovateľa bolo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru namietať spravodlivý postup okresného súdu v konaní sp. zn. 7 C 63/2002, má k dispozícii účinné právne prostriedky v systéme všeobecných súdov, ktoré môže v konaní uplatniť (v prvom rade ide o možnosť využitia opravných prostriedkov, čo nakoniec sťažovateľ aj využil), a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/2002 zo sťažnosti, k nej pripojených písomností a zo spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 63/2002 vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v spore o návrhu Spoločenstva vlastníkov bytov, na zaplatenie 58 746,16 Sk s prísl. podanom okresnému súdu 4. februára 2002 a doplnenom 30. januára 2003 a 12. septembra 2005 (okresný súd zmenu návrhu pripustil 11. februára 2003 a 12. decembra 2005). Okresný súd rozsudkom z 1. júla 2004 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 22 849,60 Sk s prísl. (rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním 6. augusta 2004). Sťažovateľ 2. júla 2004 vzniesol námietku   predpojatosti   zákonnej   sudkyne.   Krajský   súd   13. augusta   2004   rozhodol,   že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. Krajský súd 26. mája 2005 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (súdny spis bol vrátený okresnému súdu 11. júla 2005). Okresný súd 12. decembra 2005 zamietol sťažovateľov návrh na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov a toho   istého   dňa   súhlasil   so   zmenou   petitu   návrhu   z 12.   septembra   2005.   Predmetné uznesenia napadol 27. decembra 2005 sťažovateľ odvolaniami, ktoré boli 13. januára 2006 postúpené krajskému súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napriek   tomu,   že   konanie   začalo   v roku   2002   na základe návrhu sťažovateľa, nesignalizuje táto skutočnosť možnosť vyslovenia zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 63/2002 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vzhľadom na to, že prevažnú časť namietaného obdobia sa musel okresný súd zaoberať rozhodnutiami o procesných návrhoch sťažovateľa: o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne, o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, pričom svoj návrh na začatie konania (žalobu) sťažovateľ dva roky dopĺňal. Ústavný súd zohľadnil tiež skutočnosť, že vec bola jeden rok na krajskom súde z dôvodu podaného odvolania sťažovateľa. Na základe toho ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie čl. 13, 14 a čl. 17 Dohovoru v namietanom konaní okresného súdu,   pretože   absentujú   skutočnosti   signalizujúce   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom okresného súdu a označenými článkami Dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti označil za porušovateľa svojich základných práv aj krajský súd, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 398/04, voči krajskému súdu však sťažnosť neodôvodnil.   Ústavný   súd   z predloženého   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   pod   sp.   zn. 9 Co 398/04 bolo krajským súdom vedené odvolacie konanie proti rozsudku okresného súdu č.   k.   7   C   63/02-138   z 1.   júla   2004.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   398/04-224, 9 NcC 46/04-224 z 26. mája 2005 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 25. júla 2005.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   podaná   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   a   oneskorené   podanie   sťažnosti   je neodstrániteľným   nedostatkom   procesnej   podmienky   v konaní   pre   ústavným   súdom (IV. ÚS 36/03),   ústavný   súd   sťažnosť   proti   konaniu   krajského   súdu   odmietol   ako oneskorene podanú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde, ústavný   súd   sa   ďalšími   uplatnenými   požiadavkami   sťažovateľa   ani   jeho   žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007