znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 68/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   trvale   bytom   N.   Z.,   zastúpenej   advokátom JUDr. P. B., so sídlom Š., vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 19 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a porušenia jej základného práva upraveného v čl. 36 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a   opatrením   predsedu Okresného súdu v Šali z 3. novembra 2003 sp. zn. Spr. 1578/02, a takto

r o z h od o l :

Sťažnosť A. B.

a) v časti, v ktorej namieta porušenie jej základného práva upraveného v čl. 19 ods. 1 a v čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   a   opatrením   predsedu   Okresného   súdu   v Šali   z 3. novembra   2003 sp. zn. Spr. 1578/02, o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci,

b)   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   jej   základného   práva   upraveného   v čl.   36 písm. f)   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   a opatrením   predsedu   Okresného   súdu   v Šali   z 3. novembra   2003   sp.   zn. Spr. 1578/02,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. decembra 2003   doručená   sťažnosť   A.   B.,   bytom   N.   Z.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. B., so sídlom Š..

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej povesti   a na ochranu mena upraveného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva „na zachovanie základných práv a slobôd každého človeka“ upraveného v čl. 12 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, menovite práva na dovolenku na zotavenie minimálne v zákonom najnižšej prípustnej dĺžke upraveného v čl. 36   písm.   f)   ústavy.   Za   porušovateľa   svojich   práv   označila   sťažovateľka   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke, ktorá je sudkyňou Okresného súdu v Šali (ďalej len „okresný súd“) bol rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. novembra 2002 podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o sudcoch   a prísediacich“)   s účinnosťou   od   28.   novembra   2002   dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu až do právoplatného skončenia disciplinárneho konania a prípadne   naň   nadväzujúceho   rozhodnutia   prezidenta   Slovenskej   republiky   o odvolaní z funkcie sudcu.

Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti na skutočnosť, že napriek tomu, že do podania sťažnosti nebola právoplatne uznaná vinnou zo spáchania disciplinárneho previnenia, bol jej prípad   značne   medializovaný,   bola „označená   v médiách   vinnou   už   pred   rozhodnutím disciplinárneho orgánu, čo malo a má vplyv aj na verejnú mienku“. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka aj po dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu každý deň dochádza do práce a vykonáva prácu podľa pokynov zamestnávateľa v riadnom pracovnom čase.

Sťažovateľka   v sťažnosti   analyzuje   ustanovenia   zákona   o sudcoch   a prísediacich a poukazuje na skutočnosť, že   podľa § 22 ods. 5 tohto zákona má počas pozastavenia výkonu funkcie sudcu nárok na plat vo výške 30 % základného platu, ale zákon neuvádza, či „má zostať do právoplatného rozhodnutia disciplinárneho orgánu doma alebo chodiť na pracovisko“.   Zároveň   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   §   45   ods.   3   zákona   o sudcoch a prísediacich,   podľa   ktorého   má   sudca   nárok   na   dovolenku   na   zotavenie   za   obdobie dočasného pozastavenia výkonu sudcu iba v prípade, ak sa toto obdobie bude posudzovať ako   výkon   funkcie   sudcu   podľa   §   62   písm.   j)   zákona,   t.   j.   ak   mu   je   za   toto   obdobie doplatený plat. Z § 22 ods. 6 zákona o sudcoch a prísediacich vyplýva, že   sudcovi sa doplatí   rozdiel,   o ktorý   bol   skrátený   jeho   funkčný   plat,   len   v tom   prípade,   ak   nebude konanie,   za   ktoré   bol   sudcovi   dočasne   pozastavený   výkon   funkcie   sudcu,   úmyselným trestným činom, za ktorý bol právoplatne odsúdený, alebo mu nebude za konanie, za ktoré bol sudcovi dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, uložené disciplinárne opatrenie.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   konštatuje,   že „musí   vykonávať   prácu (náhradnú, pridelenú zamestnávateľom, keďže sudcovskú činnosť vykonávať nesmie), za výkon práce dostáva 30 % základného platu sudcu a fakticky nemá nárok na dovolenku na zotavenie až do právoplatnosti rozhodnutia disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Právna   konštrukcia   zákona   ohľadom   nároku   na dovolenku sudcu, ktorého výkon funkcie bol pozastavený je nejasná, neurčitá a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky“. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo uložené vrátiť podľa § 47 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich „cca sumu   7 000 Sk za neoprávnene čerpanú dovolenku za rok 2003“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom ministerstva bolo porušené jej základné právo upravené v čl. 19 ods. 1 ústavy, základné právo upravené v čl. 12 ods. 1 ústavy a základné právo upravené v čl. 36 písm. f) ústavy. Vzhľadom „...na ujmu na dobrej povesti, ktorú sťažovateľka utrpela medializáciou kauzy a tiež vzhľadom na neisté právne postavenie“ sťažovateľka   žiada,   aby   jej   bolo   priznané primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol nasledovne:

1. Ministerstvo spravodlivosti ako ústredný orgán štátnej správy súdov porušilo právo A. B. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, garantované v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na zachovanie základných práv a slobôd každého človeka, garantované v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež základné právo sťažovateľa – zamestnanca na spravodlivé a uspokojujúce pracovné   podmienky,   menovite   právo   na   dovolenku   na   zotavenie   minimálne   v zákonom najnižšej prípustnej dĺžke, garantované v čl. 36 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky.

2. A. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti povinné vyplatiť jej v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. A. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 8.796 Sk (2 x úkon pr. Služby po 4 270 Sk za prevzatie veci a spísanie žiadosti a 2 x rež. paušál po 128 Sk), ktorú je Ministerstvo spravodlivosti povinné jej vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. B., advokáta, vedený v Ľudovej banke, a. s., pob. Šaľa, č. ú...., a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“.

Pretože   zo   sťažnosti   v predloženom   znení   nebolo   možné   vyvodiť,   akým právoplatným rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom mali byť porušené označené základné   práva   sťažovateľky,   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby v tomto smere doplnil sťažnosť a v nadväznosti na to upresnil návrh, ako má ústavný súd vo veci rozhodnúť (petit).

Právny zástupca sťažovateľky doplnil sťažnosť listom doručeným ústavnému súdu 20. februára 2004, v ktorom sa uvádza:

„V súlade s Vašou výzvou... Vám v prílohe zasielam oznámenie predsedu Okresného súdu   v Šali   zo   dňa   03.   11.   2003,   ktorým   navrhovateľku   upozornil,   že   nemá   nárok   na dovolenku na zotavenie v zmysle ust. § 45 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z.“.

V priloženej   kópii   listu   predsedu   okresného   súdu   z 3.   novembra   2003   sp.   zn. Spr. 1578/02 označeného ako „Oznámenie o nemožnosti čerpať dovolenku za rok 2003“ sa okrem iného uvádza „Upozorňujem Vás, že v zmysle § 45 ods. 3 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, nemáte nárok na dovolenku na zotavenie za rok 2003.“.

  II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Po doplnení sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy postupom ministerstva pri medializácii jej kauzy ešte pred právoplatným ukončením disciplinárneho konania, ktorý možno na účely konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za „iný zásah“. Z doplnenia sťažnosti zároveň vyplynulo, že za porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 písm. f) ústavy   označuje   sťažovateľka   list   predsedu   okresného   súdu   z 3.   novembra   2003 Spr. 1578/02,   ktorý   možno   na   účely   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy považovať za „opatrenie“.

Zo sťažnosti ani po jej doplnení nemožno jednoznačne vyvodiť, akým postupom ministerstva, prípadne predsedu okresného súdu malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy. V súvislosti s prípadným porušením čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej „Zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú aj univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach“ (I. ÚS 59/97, mutatis   mutandis   I.   ÚS   8/97,   PL.   ÚS   14/98).   Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd konštatoval, že ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy nemožno považovať za základné právo, ktoré podlieha samostatnej ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   a preto   jeho   prípadné   porušenie   môže   posudzovať   len   v spojení   s namietaným porušením základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 36 písm. f) ústavy.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená len subsidiárne, a to vtedy, „ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“. Základné   právo   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   patrí   medzi osobnostné práva, ktoré sú podrobnejšie upravené v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom ich ochrany sa možno domáhať podaním žaloby na všeobecnom súde. Zo sťažnosti vyplýva,   že   sťažovateľka   žalobu   o   ochranu   osobnosti   na   všeobecnom   súde   nepodala. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že z možnosti uplatnenia ochrany osobnosti nie sú vylúčení verejní (ústavní) činitelia (II. ÚS 44/00), resp. osoby verejného záujmu.

Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd, aj s odkazom na dikciu § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.“ uzavrel, že na preskúmanie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, aj v prípadnom spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, postupom ministerstva nie je   vzhľadom   na   dikciu   čl.   127   ods.   1   ústavy („...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd“) oprávnený, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka namieta medializáciu   svojej kauzy postupom ministerstva v období od 26. novembra 2002 do 9. decembra 2002, pričom podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu...“.

Vo vzťahu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 36 písm. f) ústavy, aj v prípadnom spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, namietaným opatrením predsedu okresného súdu ústavný súd poukázal na čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36...tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“.

Príslušné   ustanovenia   zákona   o sudcoch   a prísediacich,   ktorých   aplikáciu sťažovateľka   namieta   (najmä   §   45   ods.   3,   §   62 písm.   j)   v spojení   s   §   22   ods.   5   a 6) v súvislosti s porušením nároku na platenú dovolenku na zotavenie v zákonom ustanovenej najkratšej prípustnej dĺžke podľa čl. 36 písm. f) ústavy, nesporne podľa názoru ústavného súdu   ustanovujú   medze,   ktorým   sa   toto   ustanovenie   ústavy   vykonáva.   Podľa   názoru ústavného súdu je tiež nesporné, že predseda okresného súdu ako orgán štátnej správy súdov bol v danom prípade oprávnený tieto ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich vyložiť a aplikovať.

Zo   sťažnosti   zároveň   vyplýva,   že   sťažovateľka   v zásade   nenamieta   výklad a aplikáciu týchto ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich predsedom okresného súdu, ale   skutočnosť,   že   „Právna   konštrukcia   zákona   ohľadom   nároku   na   dovolenku   sudcu, ktorého   výkon   funkcie   bol   pozastavený   je   nejasná   a neurčitá   a v rozpore   s Ústavou Slovenskej   republiky“, t.   j.   v skutočnosti   namieta   rozpor   týchto   ustanovení   zákona o sudcoch a prísediacich s ústavou, ktorý je ústavný súd oprávnený posudzovať len v konaní o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   S odkazom   na   svoju   doterajšiu judikatúru,   podľa   ktorej   „... každé   z konaní   pred   ústavným   súdom   môže   začať   len   ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom   a na   základe   jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného   za   opodstatnené   návrhy   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   možno považovať preto len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konania pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní...“ (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99, mutatis mutandis I. ÚS 96/93, II. ÚS 38/00) preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 36 písm. f) ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2004