znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 68/01-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2002 v senáte zloženom   z predsedníčky   senátu   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla a Jána   Klučku   prerokoval   podnet   P.   Dz.   a MUDr.   V.   Dz.,   bytom   K.,   zastúpených advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 330/95, a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   P.   Dz.   a MUDr.   V.   Dz.   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 330/95   p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 15. júna 2001 doručený návrh P. Dz. a MUDr. V. Dz. (ďalej len „navrhovatelia“), bytom K., označený ako „Podnet podľa čl. 130/3 Ústavy SR“. Keďže návrh navrhovateľov v predloženej podobe nespĺňal zákonom predpísané náležitosti návrhu podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   ich   29.   júna   2001   vyzval   na   jeho   doplnenie   v určenej lehote.   Navrhovatelia   na   výzvu   ústavného   súdu   svoj   návrh   doplnili   4.   júla   2001 o splnomocnenie na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené JUDr. R. Ž, advokátovi so sídlom v K.

Z obsahu podnetu vyplynulo, že navrhovatelia namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ku   ktorému   má   dochádzať   postupom   Okresného   súdu Košice I, pôvodne Obvodný súd Košice 1 (ďalej len „okresný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 330/95. V tomto konaní sa navrhovatelia žalobou podanou na okresnom súde 10. mája 1995 domáhali náhrady škody proti žalovanému – mestu Košice, ktoré si podľa nich bez zákonného dôvodu a bez poskytnutia náhrady privlastnilo z ich parcely č. 1611/16 pozemok s rozlohou 285 m2, zbúralo oporný múr a zničilo ovocné stromy.

Okresný súd o žalobe navrhovateľov rozhodol až 20. októbra 1998 rozsudkom č. k. 19 C 330/95-57. Krajský súd v Košiciach na základe odvolania žalovaného tento rozsudok zrušil uznesením č. k. 16 Co 39/99-70 zo 16. mája 2000 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa navrhovateľov okresný súd nevyvíjal činnosť ani po tom, ako navrhovatelia v zmysle uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 31. júla 2000 rozšírili žalobu, ani   po   podaní   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu   21.   novembra   2000.   V odpovedi z 2. januára 2001 predseda okresného súdu uviedol: „Po doručení uznesenia a následnej úprave žaloby neboli plynule vykonané ďalšie úkony. V súčasnosti v intenciách uznesenia Krajského   súdu   v Košiciach   bude   nariadené   znalecké   dokazovanie   a po   jeho   vykonaní vytýčený   termín   pojednávania.   Vašu   sťažnosť   považujem   za   dôvodnú.   K prieťahom v konaní došlo v dôsledku značnej zaťaženosti vybavujúcej sudkyne ako aj celého súdu.“ Keďže ani po zaujatí tohto stanoviska sa podľa navrhovateľov súdne konanie na okresnom súde neurýchlilo, navrhovatelia podali podnet na ústavný súd a navrhli, aby ústavný súd o ňom rozhodol „nálezom tak, že

právo P Dz. a MUDr. V. Dz. na prerokovanie veci bez prieťahov zaručené im čl. 48 ods. 2 Ústavy SR pomalým postupom Okresného súdu Košice I. v konaní 19 C 330/95 porušené bolo.

Slovenská republika v zastúpení Okresného súdu Košice I. sa zaväzuje zaplatiť P. Dz. a manželke MUDr. V. Dz. na spravodlivé zadosťučinenie 100.000.- Sk do 30. dní od vyhlásenia nálezu“.

Navrhovatelia   uviedli,   že   súhlasia   s tým,   aby ústavný   súd   ich   podnet   prerokoval a rozhodol o ňom bez ich prítomnosti.

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľov   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí   20.   septembra   2001   a po   zistení,   že   podnet   v časti,   v ktorej   navrhovatelia namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   spĺňa   náležitosti   návrhu   podľa   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   a že   nie   sú   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, rozhodol o jeho prijatí v tejto časti na ďalšie konanie.

Podnet   navrhovateľov   v   časti,   v ktorej   žiadali   zaviazať   Slovenskú   republiku k povinnosti   zaplatiť   im   100   000   Sk   „do   30.   dní   od   vyhlásenia   nálezu“,   ústavný   súd odmietol,   keďže   sa   ním   domáhali   rozhodnutia,   na   ktoré   ústavný   súd   v čase   konania o podnete nebol príslušný.

Po prijatí podnetu navrhovateľov na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 8. októbra 2001   požiadal   predsedu   okresného   súdu   o vyjadrenie   k podnetu   v   lehote   10   dní   od doručenia   výzvy   a o vyjadrenie   ku   konaniu   ústneho   pojednávania.   Rovnakú   výzvu (v rovnakom   termíne   a s tou   istou   lehotou)   na   vyjadrenie   ústavný   súd   zaslal   aj navrhovateľom.

Navrhovatelia v odpovedi na výzvu z 11. októbra 2001 (doručenej ústavnému súdu 12. októbra 2001) opätovne oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní ústavného súdu o prijatom podnete.

Stanovisko   predsedu   okresného   súdu   k podnetu   navrhovateľov   bolo   doručené ústavnému súdu 7. novembra 2001. V tomto stanovisku predseda súdu oznámil ústavnému súdu, že k uvedenému podnetu „nemôžme zaujať objektívne stanovisko, keďže celý spisový materiál sa od 13. 6. 2001 nachádza u znalca Ing. M. H., K. Znalec napriek urgencii spis nevrátil ani posudok nebol vypracovaný. Po vrátení spisu Vám zašleme stanovisko“.

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby bolo upustené od ústneho   pojednávania   vo   veci.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   (keďže stanovisko   neobsahovalo   vyjadrenie   k obsahu   podnetu   a spis   nebol   k   dispozícii) 27. novembra   2001   opätovne   vyzval   predsedu   okresného   súdu   o zaslanie   stanoviska v lehote 10 dní od doručenia výzvy a súčasne požiadal o zaslanie spisu, ktorý tvorí podklad pre ďalšie rozhodovanie v konaní o prijatom podnete.

V odpovedi   okresného   súdu   na   žiadosť   ústavného   súdu   z 5.   decembra   2001 (Spr 1540/01)   doručenej   ústavnému   súdu   17.   decembra   2001   predseda   okresného   súdu uviedol: „Bližšie stanovisko k predmetnej veci nemôžme zaslať bez spisového materiálu. Spis sa naďalej nachádza u znalca... Znalec napriek urgenciám spis nevrátil ani nepodal znalecký posudok.“ V prílohe k stanovisku predseda okresného súdu zaslal uznesenie tohto súdu   sp.   zn.   19 C 330/95   z 15.   novembra   2001   o uložení   poriadkovej   pokuty   znalcovi v sume 1 000 Sk za sťažovanie postupu súdu.

V súvislosti   so   zabezpečovaním   sprístupnenia   spisu   sp.   zn.   19   C   330/95 a nahliadnutia doň poradca ústavného súdu po telefonickom kontakte so znalcom Ing. M. H. zistil, že menovaný znalec si nebol vedomý toho, že sa spis nachádza u neho, resp. tvrdil, že ho vrátil okresnému súdu. Na základe uvedeného ústavný súd 27. marca 2001 znovu vyzval okresný súd, aby zaslal stanovisko, ako aj označený spis do 10 dní od doručenia výzvy.V odpovedi   okresného   súdu   z 22.   apríla 2002 (Spr   565/02)   doručenej   ústavnému súdu   25.   apríla   2002   predseda   okresného   súdu   opäť   oznámil,   že   predmetný   spis   sa nenachádza   na   okresnom   súde,   ako   aj   to,   že   „Znalec   napriek   prísľubu   spis   doposiaľ nevrátil“. Predseda okresného súdu súčasne zaslal ústavnému súdu kópiu úradného záznamu zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. 19 C 330/95 urobeného so znalcom. Z úradného záznamu vyplynulo, že znalec Ing. M. H., ktorý sa dostavil na predvolanie okresného súdu 2. apríla 2002,   uviedol  ,že   „spis   19   C   330/95   nemá   ani   u seba   doma   ani   v kancelárii,   všetko prehľadal. Prednáša, že v novembri alebo v októbri 2001 dal do podateľne súdu nejaký spis, nevie však s určitosťou povedať, či to bol spis 19 C 330/95. Tvrdí, že po tom, že obdržal písomnú urgenciu, ozval sa mu telefonicky nejaký hlas – mužský, a urgoval spis, má dojem, že išlo o tento spis. Preto spis bez vypracovania znaleckého posudku vrátil do podateľne. Doklad   o tom,   že   vrátil   spis   do   podateľne   nemá“.   Podľa   záznamu   ešte   2.   apríla   2002 o 13. 35 h znalec Ing. Milan Hačko telefonicky oznámil okresnému súdu, že „našiel spis 19 C 330/95, a to u svojej svokry. Znalecký posudok vyhotoví v lehote 3 týždňov“.

Predmetný spis okresného súdu sp. zn. 19 C 330/95, ktorý „bol znalcom Ing. M. H. vrátený súdu 3. 5. 2002“ aj s vypracovaným znaleckým posudkom, bol ústavnému súdu doručený 7. mája 2002 bez vyjadrenia okresného súdu.

II.

Navrhovatelia sa svojím podnetom domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého majú právo na to, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o podnetoch namietajúcich porušenie základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II.   ÚS   26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo   veci   sp.   zn.   19   C   330/95   (pôvodná   výzva   z 8.   októbra   2001,   opakované   výzvy z 27. novembra 2001 a z 27. marca 2002) doručeného ústavnému súdu 7. mája 2002 zistil nasledovné skutočnosti.

Po   doručení   žaloby   navrhovateľov   okresnému   súdu   10.   mája   1995   okresný   súd 16. mája 1995 zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému – mestu Košice (doručená 27. júna 1995). Žalovaný sa k žalobe vyjadril 25. júla 1995, pričom jeho vyjadrenie bolo doručené okresnému súdu 26. júla 1995. V rámci svojho vyjadrenia vo vzťahu k otázke prípadnej náhrady   škody   vzniesol   námietku   premlčania   v zmysle   §   106   ods.   1   Občianskeho zákonníka.

Pojednávania vo veci sa konali 10. októbra 1995, 28. novembra 1995 a 18. júna 1996, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom nariadenia znaleckého posúdenia vo veci. Okresný súd potom uznesením z 10. júla 1997 ustanovil znalca z odboru nehnuteľností Ing. Jána Baču a uložil mu podať posudok v lehote 40 dní od doručenia spisu. Navrhovatelia 30. júla 1997 podali na okresný súd žiadosť o opravu označeného uznesenia v časti,   v ktorej   sa   týkalo   vymedzenia   úlohy   znalca,   a 31.   júla   1997   zložili   zálohu   na znalcovské. Okresný súd ďalej uznesením z 27. februára 1998 uložil znalcovi zodpovedať aj na otázky navrhované žalobcom. Znalecký posudok ustanoveného znalca bol okresnému súdu   doručený   27.   mája   1998.   Po   doručení   znaleckého   posudku   navrhovateľom   títo upresnili svoju žalobu návrhom z 18. septembra 1998.

Okresný   súd   na   pojednávaní   20.   októbra   1998   pripustil   zmenu   žalobného   petitu navrhovateľov a vyhlásil rozsudok vo veci.

Proti rozsudku okresného súdu, ktorý bol žalovanému doručený 25. novembra 1998, žalovaný   podal   odvolanie   doručené   tomuto   súdu   8.   decembra   1998.   K odvolaniu žalovaného navrhovatelia podali vyjadrenie doručené okresnému súdu 13. januára 1999.

Na   základe   odvolania   žalovaného   proti   rozsudku   okresného   súdu   Krajský   súd v Košiciach 16. mája 2000 zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Aj   po vrátení   spisu   okresnému   súdu   (17.   júla 2000)   tento súd   vo veci   konal so zbytočnými prieťahmi. Navrhovatelia svoju žalobu z 8. mája 1995 rozšírili 31. júla 2000 na základe   uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   16   Co   39/99-70.   Okresný   súd uznesením zo 14. mája 2001 pribral súdneho znalca z odboru geodézie a kartografie Ing. M. H..   Súdnemu   znalcovi   bol   spis   doručovaný   13.   júna   2001,   pričom   mu   bola   uložená povinnosť   vypracovať   znalecký   posudok   v lehote   40   dní   od   doručenia   spisu.   Keďže poverený znalec bol pasívny, okresný súd ho vyzval 5. septembra 2001, aby v lehote 15 dní oznámil,   v akom   štádiu   je   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Opakovane   bol   znalec urgovaný 15. októbra 2001 (urgenciu prevzal 18. októbra 2001). Uznesením okresného súdu z 15.   novembra   2001   mu   bola   uložená   poriadková   pokuta   v sume   1   000   Sk.   Ďalšími urgenciami   zo   14.   januára   2002   a zo   7.   februára   2002   okresný   súd   vyzval   znalca   na predloženie znaleckého posudku a na vrátenie spisu v lehote 15 dní. Poradcovi ústavného súdu, ktorý sa 6. marca 2002 dostavil na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisu, resp. vyžiadania spisu, vedúca kancelárie okresného súdu oznámila, že spis sa stále nachádza u znalca a že v kancelárii sa nachádza iba zberný spis.

Z úradného   záznamu   z 12.   marca   2002   vyplynulo,   že   v ten   istý   deň   na   základe telefonického rozhovoru   vedúcej   kancelárie   okresného súdu   so   znalcom   týkajúceho   sa vrátenia spisu a vypracovania posudku znalec uviedol, že si nespomína na to, kedy spis vrátil, že „mal veľa práce, že bol v Amerike, že teraz robí riaditeľa atď.“ a prisľúbil, že „sa doma pozrie... a spis vráti“.

Vzhľadom na pretrvávajúcu nečinnosť znalca ho okresný súd predvolal (predvolanie z 21. marca 2002) na 2. apríl 2002. Až po tomto predvolaní a prísľube znalca vypracovať znalecký posudok do troch týždňov a predložiť ho spolu so spisom okresnému súdu bol spis okresnému súdu vrátený 23. apríla 2002 (nie 3. mája 2002, ako sa to tvrdí v liste predsedu okresného súdu doručenom ústavnému súdu 7. mája 2002) aj s vypracovaným znaleckým posudkom.

III.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Súdne   konanie   vo   veci   sp.   zn.   19   C   330/95   na   okresnom   súde   doposiaľ   nie   je skončené.   Konštatované   zbytočné   prieťahy   v   tomto   konaní   ústavný   súd   skúmal a vyhodnotil zo všetkých troch uvedených hľadísk.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu škody, ktorá mala byť navrhovateľom spôsobená zo strany mesta Košice, a to privlastnením si 285 m2 z parcely navrhovateľov. Podľa názoru ústavného súdu žaloba   navrhovateľov   nesmerovala   k osobitne   zložitému   konaniu,   ktoré   by   zakladalo mimoriadne   dlhý   procesný   postup   v konaní.   Keďže   nejde   o vec   právne   alebo   fakticky zložitú, pri účinnejšom a najmä dôraznejšom postupe okresného súdu by aj zabezpečenie takého   dôkazu,   ako   je   znalecký   posudok,   konanie   nepochybne   urýchlilo.   Takmer jedenásťmesačné obdobie súvisiace s pribratím znalca po vrátení spisu na okresný súd, ako aj tolerovanie viac ako deväťmesačnej pasivity znalca rozhodne nemožno spájať s právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska hodnotenia   uvedeného   kritéria   nemožno   vysloviť   záver,   že   by   navrhovatelia   prispeli k zdĺhavosti konania a prípadne k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd zistil, že navrhovatelia   sa   zúčastnili   všetkých   nariadených   pojednávaní   okresného   súdu   vo   veci. Navrhovatelia ako účastníci konania počas celého priebehu konania využívali svoje právo navrhovať dôkazy a zaujímať stanoviská k iným predloženým dôkazom, využili aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vo vzťahu k orgánom štátnej správy súdov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   navrhovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho konania, ako aj jeho nekonania (bez existencie   zákonnej   prekážky),   ktoré   nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty navrhovateľov vo veci, s ktorou sa obrátili na okresný súd.

Ústavný súd zistil, že výsledkom konania (postupu) okresného súdu bolo po troch rokoch a piatich mesiacoch rozhodnutie, ktoré bolo v rámci odvolacieho konania zrušené Krajským   súdom   v Košiciach   a vrátené   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Pokiaľ   ide o zbytočné prieťahy súvisiace s konaním okresného súdu v období od 10. mája 1995 do 20. októbra 1998, ústavný súd konštatoval, že okresný súd pri zisťovaní skutkového stavu nekonal   plynulo   a dôsledne   (pri   predvolávaní   svedkov   a pri   dokazovaní   v období   od 28. novembra   1995   do   18.   júna   1996).   Pojednávanie   18.   júna   1996   bolo   odročené   na neurčito za účelom nariadenia znaleckého posúdenia vo veci, znalec bol však ustanovený až 10. júla 1997 (t. j. takmer po 13 mesiacoch a bez akéhokoľvek zdôvodnenia). Okresný súd tiež toleroval obdobia nečinnosti znalca aj napriek doplňujúcemu vymedzeniu jeho úloh 27. februára   1998   (lehota   na   vypracovanie   posudku   40   dní,   pričom   znalec   doručil okresnému súdu posudok 27. mája 1998), čím aj v tejto fáze konania spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v dôsledku nekonania okresného súdu, ústavný súd zistil,   že   k nim   došlo   aj   po   vrátení   veci   odvolacím   súdom   v období   od   17.   júla   2000 (resp. 30.   júla   2000,   keď   navrhovatelia   rozšírili   žalobu)   do   14.   mája   2001   (takmer   10 mesiacov), keď okresný súd nekonal, hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka. Napriek potrebe pribrať súdneho znalca vyplývajúcej z rozhodnutia súdu vyššieho stupňa okresný   súd   tak   urobil   až   14.   mája   2001.   K ďalším   zbytočným   prieťahom   v konaní okresného   súdu   došlo   v období   od   30.   júla   2001   (uplynutie   lehoty   na   odovzdanie znaleckého   posudku)   až   do   rozhodovania   ústavného   súdu   o predmetnej   veci.   V tomto období súd nekonal vôbec z dôvodu nevypracovania znaleckého posudku a nevrátenia spisu znalcom (nenariadil nijaké pojednávanie vo veci), čo treba hodnotiť ako prekážku na strane okresného súdu. Opatrenia okresného súdu vo vzťahu k odstráneniu pasivity znalca neboli účinné. So zreteľom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu je v tejto súvislosti potrebné konštatovať,   že   konajúci   súd   je   povinný   zabezpečiť   včas   všetky   dôkazy   potrebné   na rozhodnutie vo veci samej. Ak súd nevyužil zákonné opatrenia na vykonanie týchto úkonov, spôsobil zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 53/98, II. ÚS 10/01).

Ústavný   súd   uvedený   postup   okresného   súdu   vyhodnotil   ako   konanie,   ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov v ich veci, a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 19 C 330/95.

Keďže po prerokovaní podnetu navrhovateľov ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 19 C 330/95 Okresný súd Košice I nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov vo veci, s ktorou sa na tento súd obrátili, bolo potrebné rozhodnúť   tak,   že   zbytočnými   prieťahmi   v uvedenom   konaní   došlo   k porušeniu   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2002