znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 679/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Darinou   Solárovou, Advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   1   Co   211/2015 z 29. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košice   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 Co 211/2015 z 29. apríla 2015.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn: 1Co/211/2015 uznesením z 29. 04. 2015 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo odporcovi v 3. rade zakázané nakladať s nehnuteľnosťou do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. A zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zákaze odporcovi v 3. rade rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní bytu tak, že v tejto časti návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta…

Pokiaľ teda navrhovateľ z vlastného rozhodnutia v uvedenom byte nebýva, nemôže byť daná ani naliehavá potreba chrániť jeho pokojné užívanie bytu pred neoprávnenými zásahmi   zo   strany   odporcu   v   3.   rade   formou   predbežného   opatrenia.   Takéto   právo navrhovateľ   totiž   nie   je   bezprostredne   ohrozené.   Odvolací   súd   navyše   v   odôvodnení napádaného uznesenia na str. 4, ods. 4 konštatoval, že 1. výrok súdu prvého stupňa nebráni odporcovi   v   3.   rade,   ako   vlastníkovi   sporný   byt   riadne   užívať.   Proti   tomu   sťažovateľ namieta:

Sťažovateľ opakovane uviedol, že sa v zahraničí zdržiava kvôli práci a zárobku, aby mohol splácať svoje záväzky Sťažovateľ sa pravidelne domov, do sporného bytu vracia. Naposledy to bolo v čase od 22.05. 2015 24.05. 2015. Byt je jeho jediným obydlím, ktorý riadne užíva prirodzene s prihliadnutím na prácu v zahraničí. Sťažovateľ nie je vlastníkom iného bytu. Odvolací súd nevysvetlil, kde by mal sťažovateľ v čase jeho pobytu na území SR /napr. počas sviatkov, dovolenky, ktorú tu trávi, počas víkendov/ bývať.

Naproti tomu odporca v 3. rade je vlastníkom bytu... Sťažovateľ napáda postup odvolacieho súdu v Košiciach, pretože sa domnieva, že mu svojím postupom mu právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 47- 48 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní,   ale   obsahom   tohto   práva   je   aj relevantné konanie súdov. Bola porušená rovnosť účastníkov súdneho konania podľa č. 47. ods. 3 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd vzhľadom   na   iné   rozhodnutia   v   obdobných   veciach   porušil   princíp   právnej   istoty a predvídateľnosti práva.

Sťažovateľ je toho názoru,   že odvolací súd v odôvodnení napádaného uznesenia na str. 4 ods. 3 rozhodol v priamom rozpore s č. 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do skromného a rodinného života.

Podľa   čl.   8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a   základných slobôd   (ďalej len „Dohovor“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z judikatúry Ústavného súdu SR aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pri posudzovaní, či ide o obydlie chránené Ústavou SR, resp. Dohovorom, nie je možné prihliadať iba na formálnoprávne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Preto nie je podstatnou otázka, či obydlie spĺňa stavebno-technické požiadavky, či bolo postavené legálne, či je užívané legálne, ani či je jeho   užívateľ   prihlásený   na   trvalý   pobyt   v   tomto   obydlí.   Podstatná   je   predovšetkým skutočnosť, či je fakticky ako obydlie jeho obyvateľmi užívané. A sťažovateľ sa do bytu pravidelne z práce v zahraničí vracia a riadne ho užíva.

Napríklad   v   poslednom   období   sa   sťažovateľ   v   spornom   byte   zdržiaval   počas vianočných sviatkov, od januára 2015 každý druhý víkend.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva vzhľadom na vyvíjajúcu sa judikatúru v obdobných veciach.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „I. Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1Co/211/2015 porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

II.

Ústavný súd SR zrušuje   druhý výrok   uznesenia Krajského súdu Košice, sp.   zn.: 1Co/211/2015 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.- € ktoré mu je Krajský súd Košice, povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Košice je povinný vyplatiť trovy právnych služieb vo výške 294,44 €...“

Dňa   15.   júla   2015   (e-mailom)   a 16.   júla   2015   (poštou)   sťažovateľ   doplnil   svoje podanie takto:

„... Sťažovateľ sa v súčasnosti nemôže do bytu, ktorý je predmetom súdneho konania už dostať. Zámok na dverách je vymenený, rovnako je vylomená komora nachádzajúca sa na chodbe pri byte. Žalovaný v 3. rade mal bratovi sťažovateľa oznámiť, že ho z bytu vypratal. A to práve na základe odôvodnenia v napádanom uznesení. Čo napokon žalovaný opakovane, písomne oznámil aj právnej zástupkyni sťažovateľa.

Práve   v   súvislosti   s   napadnutým   uznesením   Krajského   súdu   z   29.   04.   2015   sa zo sťažovateľa   stal   bezdomovec.   V   čase,   keď   sa   v   konaní   pred   súdom   bráni   žalobným návrhom o určenie absolútnej neplatnosti výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Teda v čase, keď sú vlastnícke práva žalovaného v 3. rade k sporným nehnuteľnostiam spochybňované...

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.: 39C/224/2014 uznesením z 02. 06. 2015 rozhodol tak, že dodávatelia energií do sporných nehnuteľností sú povinní od sťažovateľa platby   za   elektrickú   energiu   a   za   zemný   plyn   prijímať.   A   ďalej   rozhodol,   že   správca sporných nehnuteľností je povinný od sťažovateľa platby spojené s fondom údržby a oprava prijímať.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„... Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1Co/211/2015, uznesením z 29. 04. 2015 porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

... Ústavný súd SR zrušuje druhý výrok uznesenia Krajského súdu Košice, sp. zn.: 1Co/211/2015 z 29.04. 2015 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.- € ktoré mu je Krajský súd Košice, povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Košice je povinný vyplatiť trovy právnych služieb vo výške 294,44 €...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 1 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   podľa   jej   petitu   je   tvrdené   porušenie   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní rozhodoval vo veci sťažovateľovho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39 C 224/2014. Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 1 Co 211/2015 z 29. apríla 2015 zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že časť sťažovateľovho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

V nadväznosti na výhrady sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (m.   m. IV. ÚS 82/09, I. ÚS 546/2014). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení iba v celkom ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume uznesení,   ktorými   sa   len   rozhoduje   o   predbežných   opatreniach   (II.   ÚS   261/2013, I. ÚS 546/2014).   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým zakázal odporcovi v 3. rade nakladať s nehnuteľnosťami, vedenými na, ako byt   ⬛⬛⬛⬛ bytového domu… tieto nehnuteľnosti previesť kúpnou alebo darovacou zmluvou, prenajať ich, zaťažiť ich záložným právom a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Zároveň súd zakázal odporcovi v 3. rade rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní rovnakej nehnuteľnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej....

Proti uzneseniu podal včas odvolanie odporca v 3. rade. Tento žiadal napadnuté uznesenie zrušiť. Svoje odvolanie zakladal an dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O. s. p., teda na tvrdení, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci....

Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 3. rade je čiastočne dôvodné.

Súd   prvého   stupňa   vyhodnotil   správne   podmienky   pre   nariadenie   predbežného opatrenia v časti, v ktorej odporcovi v 3. rade zakázal prevádzať vlastníctvo k spornému bytu, resp. tento zaťažiť. Pochybil však pokiaľ vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia aj v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi v 3. rade zákaz rušiť ho v pokojnom užívaní uvedeného bytu.

Podľa ust. § 74 ods. 1 O.s.p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. § 102 ods. 1 O.s.p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predbežné opatrenie je procesným inštitútom,   ktorého   účelom   je   zabezpečiť   dočasnú   úpravu   pomerov   medzi   účastníkmi konania,   pokiaľ   táto   preukázateľne   neznesie   odklad   do   konečného   rozhodnutia   vo   veci samej,   resp.   zabezpečiť   ohrozený   výkon   rozhodnutia.   Zákonnou   podmienkou   pre   jeho nariadenie   je   aspoň   osvedčenie   práva,   ktorému   sa   má   takto   poskytnúť   ochrana a preukázanie naliehavej potreby zásahu zo strany súdu.

Z obsahu spisu nie jej sporné, že odporca v 3. rade sa stal na základe vydraženia vlastníkom sporného bytu, ako aj to, že tento byt pôvodne patril navrhovateľovi, ktorý po uskutočnení   dražby   podal   na   súd   žalobu   o   určenie   jej   neplatnosti.   Samotné   tieto skutočnosti však ešte neosvedčujú, že navrhovateľ v tomto byte aj skutočne býva a teda aj to, že zo strany odporcu v 3. rade dochádza k porušovaniu jeho ústavného práva na obydlie a práva na súkromie a rodinný život. Správne poukazuje odporca v 3. rade v odvolaní na samotný obsah návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľ v ňom uviedol, že   sa   dlhodobo   zdržiaval   a   zdržiava   v   zahraničí.   Takéto   zistenie   aj   v súlade   s listom Spoločenstva   vlastníkov   bytov   spravujúceho   bytový   dom,   v   ktorom   sa   uvedený   byt nachádza, podľa ktorého navrhovateľ sa v uvedenom byte nezdržiava už po dobu dlhšiu ako 2 roky, ako aj doklad potvrdzujúci odpojenie uvedeného bytu od dodávok elektriny. Pokiaľ teda navrhovateľ z vlastného rozhodnutia v uvedenom byte nebýva, nemôže byť daná ani naliehavá   potreba   chrániť   jeho   pokojné   užívanie   bytu   pred   neoprávnenými   zásahmi zo strany odporcu v 3. rade formou predbežného opatrenia. Takéto právo navrhovateľa totiž nie je bezprostredne ohrozené.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo odporcovi v 3. rade zakázané rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní bytu, zmenil podľa § 220 O.s.p. a návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zamietol.

Výrok uznesenia súdu prvého stupňa, v ktorom bol odporcovi v 3. rade uložený zákaz prevodu, ako aj zaťaženia uvedeného bytu, považuje odvolací súd za správny. Vo veci samej totiž   prebieha   na   základe   žaloby   navrhovateľa   konanie   o   určenie   neplatnosti   dražby a výsledok tohto konania by mohol v prípade úspechu žalobcu obnoviť jeho vlastnícke právo k bytu a prípadným prevodom, resp. zaťažením tohto bytu odporcom v 3. rade ako jeho súčasným vlastníkom, by mohol vytvoriť ťažko zvrátiteľný stav. Takéto predbežné opatrenie navyše odporcovi v 3. rade ako súčasnému vlastníkovi bytu nebráni v jeho riadnom užívaní, takže obmedzenie spočívajúce v zákaze ďalších prevodov vlastníctva k bytu, resp. k jeho zaťaženiu,   možno   od   žalovaného   spravodlivo   požadovať.   Aj   keď   navrhovateľ   neoznačil dôkazy,   z   ktorých   by   vyplýval   úmysel   odporcu   v   3.   rade   byt   prevádzať   resp.   zaťažiť, existujúca   situácia   mu   to   umožňuje   a   takýto   úkon   by   mohol   vykonať   aj   bez   prejavu predchádzajúceho úmyslu takto konať.

Na základe toho odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti ako správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   rozhodnutie   o   nariadení predbežného   opatrenia   žiadnym   spôsobom   neprejudikuje   konečné   rozhodnutie   vo   veci samej o žalobe na určenie neplatnosti dražby. O tejto žalobe bude rozhodnuté až na základe vykonaného dokazovania vo veci samej.“

V nadväznosti na citované rozhodnutie považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 546/2014).

Podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností posudzovaného   prípadu   v   čase   vyhlásenia   svojho   rozhodnutia   a   náležitým   spôsobom vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia, ktoré boli nevyhnutné pre osvedčenie nevydania predbežného opatrenia na ochranu sťažovateľa z titulu hroziacej ujmy zo strany odporcu. Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, a preto sú z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov akceptovateľné   a   udržateľné.   Krajský   súd   dostatočne   odôvodnil,   prečo   predbežným opatrením   neposkytol   ochranu   sťažovateľovi   tak,   ako   si   to   sťažovateľ   predstavoval. Odôvodnenie jeho rozhodnutia predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. októbra 2015