znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 679/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   E.   P., zastúpeného B. s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. e) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 12/2014 a jeho uznesením z 13. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. E. P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. e) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 12/2014 a jeho uznesením z 13. mája 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   z   24.   augusta   2012   bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona za to, že v nákupnom centre skonzumoval dva kusy syra v hodnote 1,67 € a 1,58 €, jedno   balenie   hrozna   v   hodnote   0,24   €   a   následne   chcel   odísť   bez   zaplatenia skonzumovaného tovaru, pričom bol zadržaný. Spôsobil tým celkovú škodu 3,49 €. Konal tak napriek tomu, že 16. mája 2012 na inom mieste spáchal priestupok proti majetku, za čo mu bola uložená pokuta 10 €. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „prokurátor“) z 15. januára 2013 bolo trestné stíhanie voči sťažovateľovi zastavené pre nepríčetnosť, a to na základe znaleckého posudku dvoch znalcov.

V nadväznosti na dôvody zastavenia trestného stíhania podal prokurátor 4. februára 2013 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na uloženie ústavného ochranného   psychiatrického   liečenia.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Nt   4/2013 z 23. mája   2013   bolo   sťažovateľovi   uložené   ústavné   ochranné   psychiatrické   liečenie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 101/2013 z 10. septembra 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 29. novembra 2013 dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, resp. na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj tým, že bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky [(dovolacie   dôvody   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   a j)   Trestného   poriadku].   Sťažovateľ konkrétne namietal, že ustanovenie § 73 ods. 1 Trestného poriadku nevyhnutne vyžaduje pre uloženie ochranného liečenia, aby pobyt obvineného na slobode bol nebezpečný, pričom na naplnenie tejto podmienky nepostačuje nekonkrétny záver znalca, podľa ktorého pobyt sťažovateľa na slobode „môže byť za určitých okolností nebezpečný“. Namietal tiež, že všeobecné súdy nedostatočne prihliadali na podstatu a zmysel obmedzovaných základných práv a slobôd sťažovateľa, t. j. nevhodne aplikovali test proporcionality.

Po podaní dovolania bol nariadený výkon právoplatne uloženého ochranného liečenia a sťažovateľ bol 20. februára 2014 hospitalizovaný v Psychiatrickej nemocnici(...), kde sa dosiaľ proti svojej vôli nachádza a vykonáva liečbu.

Na účely rozhodnutia o dovolaní nariadil najvyšší súd verejné zasadnutie, ktoré sa konalo 16. apríla 2014 a bolo odročené na neurčito na získanie vyjadrenia ošetrujúceho lekára sťažovateľa. V podanom vyjadrení z 28. apríla 2014 sa konštatuje, že sťažovateľ spolupracuje, liečba prebieha bez komplikácií, a čo sa týka aktuálneho zdravotného stavu sťažovateľa, vyjadrenie odkazuje len na znalecké posudky, teda k aktuálnemu zdravotnému stavu   sťažovateľa   sa   zdravotnícke   zariadenie   zjavne   nevedelo   vyjadriť.   Rovnako   sa nevedelo vyjadriť ani k dĺžke liečby, resp. odkázalo na prípadné budúce možné rozhodnutie okresného súdu   v rámci vykonávacieho konania. Následne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 12/2014 z 13. mája 2014 (prijatým na neverejnom zasadnutí) bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Sťažovateľ   považuje   obmedzenie   svojej   osobnej   slobody   za   zásadne   rozporné s princípom proporcionality. Všeobecné súdy nedostatočne zohľadnili, že samotní znalci formulovali svoje závery len podmienečne tak, že pobyt sťažovateľa na slobode by mohol byť   „za   určitých   okolností“   nebezpečný,   ale   žiadne   takéto   „určité   okolnosti“   znalci v znaleckom   posudku   popísať   nevedeli.   Závery   znalcov   neboli   teda   formulované jednoznačne tak, že pobyt sťažovateľa na slobode je nebezpečný. Paradoxne, ani v rámci liečenia zdravotnícke zariadenie, v ktorom sťažovateľ liečbu aktuálne vykonáva, nepopísalo jeho zdravotný stav a odkázalo iba na znalecký posudok pochádzajúci ešte z roku 2012. Závery, ktoré všeobecné súdy urobili na základe takto podmienených odborných lekárskych názorov, v kontexte obmedzenia osobnej slobody považuje sťažovateľ z hľadiska princípu proporcionality za zjavne neodôvodnené, arbitrárne a neudržateľné z pohľadu čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.

Okresný súd a krajský súd vychádzali zo záverov znaleckého posudku, v ktorom znalci apriórne navrhli uloženie ústavnej liečby, hoci sťažovateľ nikdy nebol psychiatricky liečený a znalci práve v tom, že sťažovateľ ešte nikdy nebol psychiatricky liečený, videli tú okolnosť,   pre   ktorú   mu   treba   nariadiť   nie   ambulantnú,   ale   priamo   ústavnú   liečbu. Vychádzali z toho, že by sťažovateľ nespolupracoval, hoci pre tento záver nemali žiadnu konkrétnu   oporu.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   vyjadrenie   zdravotníckeho zariadenia   z 28.   apríla 2014,   podľa   ktorého pri liečbe spolupracuje. Aj   tieto   závery   sú v zásadnom rozpore s princípom proporcionality.

V   čase   rozhodovania   okresného   súdu   (23.   mája   2013),   resp.   krajského   súdu (10. septembra 2013) sa vychádzalo len zo znaleckého posudku, pričom odvtedy žiadne iné odborné   posúdenia   zdravotného   stavu   sťažovateľa   spracované   neboli.   Zdravotnícke zariadenie vychádzalo z tohto znaleckého posudku ešte aj v dovolacom konaní, keď podalo vyjadrenie   na   požiadanie   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   považuje   v   tejto   súvislosti   za mimoriadne dôležité, že od spáchania skutku (24. augusta 2012) až do dodania do výkonu ústavného liečenia (20. februára 2014), t. j. počas 546 dní sa nedopustil žiadneho konania predvídaného znalcami. Záver najvyššieho súdu o tom, že sťažovateľ bol v minulosti súdne trestaný, nemá preto žiadnu relevanciu. Jednak ide o tresty už vykonané, resp. o zahladené odsúdenia,   ale   tiež   relevantná   je   len   skutočnosť,   či   je   pobyt   na   slobode   skutočne nebezpečný, alebo by len mohol takým byť za istých nespresnených okolností.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nebolo   jednoznačne   preukázané,   že   trpí   duševnou chorobou, pretože toto bolo konštatované len jediným znaleckým posudkom bez ďalšej objektivizácie, a to najmä v kontexte odborných vyjadrení MUDr. B. a MUDr. M. Nebolo preukázané   jednoznačne   ani   to,   že   by   duševná   choroba   bola   takého   stupňa,   ktorý   by nevyhnutne   vyžadoval   nútené   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa.   Napokon   ako nedostatočný sa javí záver o potrebe obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa z hľadiska trvania tejto choroby, keďže od spáchania skutku do nastúpenia liečby uplynulo 546 dní bez akejkoľvek   recidívy   daného   správania.   Neadekvátne   je   aj   to,   že   namiesto   miernejšieho spôsobu   (liečenia   ambulantnou   formou)   všeobecné   súdy   nariadili   ústavnú   formu ochranného liečenia.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:

1. Základné právo sťažovateľa Ing. E. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo na   spravodlivý súdny proces podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   v spojení so základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy a právom na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2014, sp. zn. 3 Tdo 12/2014, a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   13.   mája   2014,   sp.   zn. 3 Tdo 12/2014, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   Ing. E. P. primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000,-   EUR   a   to   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   Ing.   E. P. náhradu   trov   právneho   zastúpenia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   vrátane   DPH, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 12/2014 z 13. mája 2014 vyplýva, že ním bolo   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu   krajského súdu   sp.   zn. 3 Tos   101/2013 z 10.   septembra   2013.   Najvyšší   súd požiadal zdravotnícke zariadenie, v ktorom sťažovateľ vykonával liečbu, o podanie správy. Zo správy vyplýva, že sťažovateľ nastúpil liečbu 20. februára 2014, pri liečbe formálne spolupracuje a doterajší priebeh liečby je bez väčších komplikácií. Nie je možné vyjadriť sa k   predpokladanej   dobe   liečenia,   avšak   je   plánové   podanie   návrhu   na   zmenu   ústavnej psychiatrickej liečby na ambulantnú asi po troch mesiacoch liečby pri bezproblémovom priebehu hospitalizácie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ videl podstatu uplatnených dovolacích dôvodov v tom, že konajúce súdy nesprávne, resp. nedostatočne vyhodnotili skutočnosť, či jeho   pobyt   na   slobode   je   nebezpečný.   Podľa   ustálenej   judikatúry   nebezpečnosť   pobytu páchateľa činu inak trestného na slobode nemožno vždy vyvodzovať iba z konania, ktoré v danom prípade vykazuje znaky trestného činu. Pre záver o pravdepodobnosti možného opakovania konania inak trestného sa musí zisťovať aj stupeň duševnej poruchy páchateľa, príp. jeho doterajšie recidivistické prejavy, ktoré môžu vytvárať stav nebezpečenstva pre spoločnosť   pri   ponechaní takéhoto   páchateľa   na   slobode.   Samo   odporúčanie   znalcov   – lekárov či je, alebo nie je vhodné páchateľovi protiprávneho činu uložiť ochranné liečenie, nie je dostatočným podkladom na rozhodnutie súdu o tejto otázke. Také rozhodnutie môže súd   vydať   až   na   základe   zhodnotenia   všetkých   dôkazov   prichádzajúcich   do   úvahy. Zavádzajúce a nepresné je preto tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého ochranné liečenie mu bolo   uložené   výlučne   na   základe   podmienečného   vyjadrenia   znalca,   že   jeho   pobyt   na slobode   by   mohol   byť   nebezpečný   len   za   určitých   okolností,   nedostatočnej   znaleckej špecifikácie jeho duševného ochorenia a znalcom vyjadrenej obavy, že by sa na slobode mohol opakovane dopustiť priestupku alebo trestného činu s výškou škody cca 3,49 €. Konajúce   súdy   sa   pri   rozhodovaní   o   uložení   ochranného   liečenia   iste   primárne   riadili výsledkami vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa, u ktorého zistili, že trpí psychickou poruchou,   čo   je   vážna   duševná   porucha,   ktorá   sa   vyvíjala   neliečená   dlhšiu   dobu,   ale rozhodovali aj v kontexte informácie z odpisu registra trestov a ostatných dôkazov, okrem iného i z informácie riaditeľky centra, v ktorom sťažovateľ žije. Obavu, že by sa sťažovateľ v budúcnosti dopustil konania s výškou škody cca 3,49 €, nemožno zužovať len na ostatnú protiprávnu činnosť. Sťažovateľ sa trestnej činnosti v podstate dopúšťa nepretržite od roku 1967. Dosiaľ bol 11-krát súdne trestaný. Duševné ochorenie – psychóza – bolo ustálené vyšetrením   nad akúkoľvek   pochybnosť,   stupeň   ochorenia   je daný   tým,   že   ide   o   vážnu duševnú poruchu, ktorá sa vyvíjala dlhú dobu, a spôsob života sťažovateľa, ako aj jeho recidivujúce porušovanie zákonom chránených záujmov páchaním trestnej činnosti svedčí o jeho nebezpečnosti pre spoločnosť v prípade, že nebude jeho ochorenie liečené. Forma liečby – ústavná či ambulantná – bude závisieť od toho, ako sťažovateľ na liečbu bude reagovať.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   argumentáciu   najvyššieho   súdu   v   spojení s argumentáciou   krajského   súdu   považovať za dostatočnú   a   presvedčivú.   Nejaví   sa   ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená. Na tomto zásadnom závere nemôže nič meniť okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor. Táto okolnosť sama osebe totiž nemôže znamenať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd poukazuje v súvislosti s námietkami sťažovateľa na výpoveď znalca MUDr. Ľ. J. (uvádzané z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 101/2013 z 10. septembra 2013),   podľa   ktorého   sťažovateľ   trpí   psychotickou   poruchou,   ktorá   sa   pravdepodobne vyvíjala   už   dlhšiu   dobu,   pričom   ide   o   dosť   vážnu   duševnú   poruchu,   ktorá   ovplyvňuje viaceré psychické funkcie. Na tomto základe bolo potrebné dospieť k záveru, že čo sa týka spáchaného   skutku,   nebola   rozpoznávacia   a   ovládacia   zložka   konania   sťažovateľa zachovaná. Vzhľadom na to, že sťažovateľ dosiaľ neabsolvoval nijakú formu liečenia, bolo potrebné navrhnúť ochranné psychiatrické liečenie v ústavnej forme. Za určitých okolností by   sťažovateľ   mohol   byť   spoločensky   nebezpečný,   čím   sa   majú   na   mysli   prípadné impulzívne,   nepredvídateľné reakcie. Pokiaľ ide   o otázku   dĺžky   času, ktorý   uplynul od vyšetrenia sťažovateľa, resp. od podania návrhu prokurátora, znalec uvádza, že mohlo dôjsť k prechodnému zlepšeniu stavu, avšak vzhľadom na chronický charakter ochorenia takéto výkyvy   sú   možné   pravdepodobne   bez   toho,   aby   niečo   menili   na   znaleckých   záveroch. Bez liečenia nie je prognóza do budúcna dobrá, je potrebné nastavenie sťažovateľa na liečbu a na dlhodobejšie užívanie liekov, čo by mohlo viesť k čiastočnému zlepšeniu jeho stavu. V súvislosti so stanoviskom obhajcu sťažovateľa znalec uviedol, že sťažovateľ môže byť pre spoločnosť nebezpečný v prípade pocitov údajných krívd, čo môže viesť k agresivite a ku   kverulačnému   správaniu.   Riziko   protispoločenského   správania   pri   takomto   druhu psychickej poruchy je dosť značné. Sťažovateľ je nekritický k svojmu stavu, nepovažuje sa za duševne chorého, a preto pri ambulantnej forme liečenia by bola otázka jeho spolupráce sporná. To je dôvod, pre ktorý bola navrhnutá ústavná forma liečenia s tým, že bude možné následne pokračovať v liečení ambulantnou formou.

Uvedené vyjadrenia znalca možno považovať za dostatočné na vyvrátenie uplatnenej argumentácie sťažovateľa.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014