znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 678/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť G. B., zastúpeného advokátkou   JUDr.   Annou   Líškovou,   Advokátska   kancelária,   Šafárikovo   námestie   7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 23 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením Kancelárie Národnej rady   Slovenskej   republiky   z 23.   apríla   2014 o zákaze vstupu   do   budovy   Národnej   rady Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená sťažnosť G. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 23 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) opatrením Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária národnej rady“) z 23. apríla 2014 o zákaze vstupu do budovy národnej rady (ďalej aj „napadnuté opatrenie“).

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol:   «Dňa   23.   apríla   2014   sťažovateľ   ako subdodávateľ pre spoločnosť Cateringové služby s.r.o. zabezpečoval organizovanie akcie s názvom „Krst   zbierky   Najvyššieho   súdu   SR“. Keďže   išlo   o   spoločenskú   udalosť, usporiadanú v objekte pod stálou ochranou Policajného zboru - v priestoroch historickej budovy   NR   SR   na   Župnom   námestí   v   Bratislave,   príprave   predchádzala   súčinnosť s Policajným zborom ktorému bol poskytnutý menný zoznam zabezpečovacieho personálu. Na zozname sa nachádzalo aj meno sťažovateľa.

Dňa   22.   apríla   2014   bolo   riaditeľom   Odboru   obrany,   bezpečnosti   a   ochrany Kancelárie NR SR (ďalej len OOBO) - Mgr. M. M. bez odôvodnenia telefonicky oznámené, že sťažovateľ je v priestoroch historickej budovy NR SR nežiaducou osobou a neumožnia mu do objektu vstup. Na otázku na základe čoho tak bolo rozhodnuté nevedel konkrétne odpovedať a tvrdil že k tomu dostali pokyn od Policajného zboru SR.

Sťažovateľ   uvádza,   že   doteraz   sa   ako   subdodávateľ   bežne   zúčastňoval   na zabezpečovaní protokolárnych akcií, na ktorých boli prítomní najvyšší ústavní činitelia SR a Policajný zbor, ani OOBO doposiaľ nemali k osobe sťažovateľa žiadne výhrady, pričom nie sú mu známe žiadne také skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe, ktoré by odôvodňovali záver, že predstavuje bezpečnostné riziko a v zmysle § 27 Zákona o Policajnom zbore by príslušníkov PZ oprávňovali zakázať mu vstup na určené miesto.

Až do dňa 23. apríla 2014, kedy mu o 11:00 hod. bol príslušníkom PZ skutočne odopretý vstup do priestorov historickej budovy NR SR mal za to, že ide o nedorozumenie, ktoré možno objasniť na mieste. No rovnako ako v prípade riaditeľa OOBO, ani on nevedel odôvodniť, prečo mu odopierajú vstup do budovy.

V   snahe   zhromaždiť   čo   najviac   údajov   ktoré   by   mohli   neskôr   pomôcť   vyriešiť vzniknutú   situáciu,   sťažovateľ   požiadal   príslušníka   PZ   -   konkrétne   Úradu   pre   ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií, ktorý mi odoprel vstup požiadal o identifikačné služobné číslo, čo on odmietol tvrdením že nie je jeho povinnosťou ho oznámiť a vykonal služobný zákrok spočívajúci v príkaze k opusteniu priestoru pre verejnosť, v ktorom som sa spolu so svedkom udalosti - pánom M. zdržiaval.

Doposiaľ nestotožnený príslušník bol v civilnom - občianskom odeve, nebol žiadnym spôsobom označený, nemal na odeve upevnený odznak Úradu ochrany ústavných činiteľov a DM, ani žiadnym iným spôsobom nepreukázal svoju príslušnosť k PZ. Sťažovateľ má za to, že odmietnutím preukázať príslušnosť k PZ pri zákroku, hoci bol o to mnou opakovane požiadaný, bol porušený § 15, Zákona o PZ.

Keďže išlo o neoznačenú osobu v občianskom odeve, neochotnú preukázať svoju príslušnosť k zboru, ale podľa charakteru vykonávanej práce išlo o príslušníka Úradu na ochranu ústavných činiteľov a DM, sťažovateľ sa rozhodol vyhotoviť jeho fotografiu, v čom sa mu snažil fyzicky zabrániť. Bránenie v zhotovovaní obrazového záznamu policajta pri výkone jeho právomoci považuje sťažovateľ za obzvlášť závažný, a nezákonný zásah do svojich práv. Podľa nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. US 44/00 policajt pri výkone svojej právomoci musí strpieť snímanie obrazových záznamov.

Predmetné opatrenie, ktoré predchádzalo odopretiu vstupu sťažovateľa do budovy NR SR nebolo do dnešného dňa v písomnej podobe sťažovateľovi doručené, kompetentné osoby z Kancelárie NR a Policajného zboru nejavia vôľu svoj postup odôvodniť a objasniť na   základe   čoho   označili   sťažovateľa   za   nežiaducu   osobu,   preto   ich   konanie   nemožno vnímať inak, ako prejav svojvôle a zneužívanie právomoci verejného činiteľa.

Za   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   považuje   sťažovateľ   aj   postup zakročujúceho   príslušníka   PZ,   ktorý vykonával svoju   právomoc   spôsobom   odporujúcim Zákonu o Policajnom zbore a rozhodnutiu Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 44/00. Uvedené skutočnosti môže potvrdiť na mieste po celú dobu prítomný svedok p. A. M... Sťažovateľ udáva, že je uzrozumený so skutočnosťami, že nevyhnutnosť dodržania bezpečnosti v danom prípade je daná charakterom priestorov NR SR ako trvalo chráneného priestoru   osobitnej   dôležitosti   strategicky   významného   pre   zabezpečenie   obrany   štátu. Na druhej strane je toho názoru, že zákaz vstupu jeho osoby mal byť zo strany porušovateľa riadne písomne odôvodnený, čo sa však v danom prípade nestalo.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné práva garantované čl. 23 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 2 protokolu boli napadnutým opatrením kancelárie národnej rady porušené. Ďalej navrhol, aby ústavný súd napadnuté opatrenie kancelárie národnej rady zrušil a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

5. V úvode ústavný súd k označeným referenčným právnym normám konštatuje, že sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namietal   porušenie   čl.   2   protokolu   napadnutým   opatrením kancelárie   národnej   rady.   Článok   2   protokolu   upravuje   právo   na   vzdelanie.   Z obsahu sťažnosti   však   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   sa   domáha   ochrany   slobody   pohybu garantovanej čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sťažovateľ   viackrát   v obsahu   sťažnosti   odkázal   na protokol   č.   4).   Uvedený   nedostatok petitu   by   mohol   viesť   k odmietnutiu   sťažnosti   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   neopodstatnenosť.   Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k preskúmaniu aj tejto časti z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   §   50   ods.   1   písm.   b)   a c)   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

7.   Ústavný   súd   po   zohľadnení   popísaného   skutkového   stavu   a príloh   k sťažnosti konštatuje, že sťažovateľ sa domáha ochrany vo veci proti opatreniu a zásahu, ktorý má podľa   názoru   ústavného   súdu   povahu   súkromnoprávnu   vyplývajúcu   z potenciálneho porušenia   zmluvných   (alebo   iných   súkromnoprávnych)   povinností   zo   strany   kancelárie národnej rady. Sťažovateľovi bol odopretý vstup do priestorov národnej rady nie ako osobe z radov   verejnosti   v rámci   uplatňovania   svojich   ústavných   práv   na   kontrolu   orgánov verejnej moci pri jej výkone, a to o. i. aj svojou účasťou v priestoroch národnej rady počas procesov   súvisiacich   s výkonom   verejnej   moci,   ale   ako   osobe   –   subdodávateľovi   pre obchodnú spoločnosť, ktorá ako zmluvná strana plnila predmet zmluvného záväzku voči kancelárii národnej rady v rámci národnou radou organizovanej spoločenskej udalosti (krst zbierky), ktorá nemala povahu výkonu verejnej moci. Podľa názoru ústavného súdu bolo právom   sťažovateľa,   resp.   obchodnej   spoločnosti,   iniciovať   konanie   pred   všeobecnými súdmi pre posúdenie potenciálneho porušenia zmluvného (alebo iného súkromnoprávneho) záväzku   (či   povinnosti)   zo   strany   národnej   rady.   V tomto   smere   ústavný   súd   hodnotí sťažnosť ako neprípustnú a odmieta ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   neoznačil napadnuté   opatrenie   kancelárie   národnej   rady   číslom,   nepriložil   kópiu   písomného vyhotovenia tohto opatrenia, ani inak relevantne nepreukázal existenciu takéhoto opatrenia. Sťažovateľ uviedol, že napadnuté opatrenie kancelárie národnej rady mu bolo oznámené 22. apríla   2014   telefonicky.   Na   podloženie   svojich   tvrdení   priložil   čestné   vyhlásenie zamestnankyne obchodnej spoločnosti, pre ktorú dodáva tovary a služby. I v tejto rovine možno   toto   telefonické   oznámenie   hodnotiť   nie   ako   verejnomocenský   zásah   zo   strany kancelárie národnej rady, ale ako informáciu podanú zmluvnou stranou druhej zmluvnej strane týkajúcu   sa   plnenia predmetu   (napr.   zmluvného) záväzku. Aj   z tohto pohľadu   je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ide o dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9.   Čo   sa   týka   samotného   namietaného   zásahu   v podobe   vykázania   z priestorov národnej   rady,   resp.   nevpustenia   do   priestorov   národnej   rady   a namietaného   odopretia vyhotovenia fotografických snímok osoby vykonávajúcej zásah voči sťažovateľovi, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ neoznačil orgán verejnej moci, ktorého príslušníkom by mala byť   osoba   zasahujúca   voči   nemu.   Sám   sťažovateľ   uviedol,   že   išlo   o „nestotožneného príslušníka v civilnom – občianskom odeve“, ktorý „nebol žiadnym spôsobom označený“. Ústavný   súd   nie   je   súdom,   ktorého   úlohou   je   zisťovať   skutkový   stav   veci   (porov. II. ÚS 420/2014,   II.   ÚS   99/09,   III.   ÚS   71/09,   IV.   ÚS   338/2013),   a pokiaľ   sťažovateľ neoznačil porušovateľa základného práva alebo slobody, ide o nedostatok, ktorý ústavný súd hodnotí ako nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014