znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 677/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Bartkom, Advokátska   kancelária   JUDr.   Martin   BARTKO   –   JUDr.   Silvia   BARTKOVÁ, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 574/2014, 4 Co 587/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 574/2014, 4 Co 587/2014 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v namietanom konaní „je sťažovateľka účastníkom konania ako navrhovateľka. Dňa 19.01.2000 sťažovateľka podala na Okresnom súde Trenčín   žalobu o zaplatenie nájmu za užívanie nebytových priestorov, ktorých je sťažovateľka spoluvlastníčkou. Vec bola na Okresnom súde Trenčín vedená pod sp. zn. 8C/41/2000 prejednávaná viac ako 13 rokov (vrátane času predchádzajúcich odvolacích konaní) až po 13 rokoch sa sťažovateľka dočkala, hoci opäť neprávoplatného, rozsudku vo veci samej. V priebehu prejednávania danej veci sa sťažovateľka opakovane sťažovala na prieťahy v konaní a dokonca v tejto veci aj rozhodoval Ústavný súd SR, ktorý svojím nálezom   č.k.   IV.   ÚS   196/2010-25   zo   dňa   26.08.2010   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/41/2000 porušeného bolo.   Ústavný   súd   SR   zároveň   prikázal   Okresnému   súdu   Trenčín   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov. Napriek tomuto nálezu Ústavného súdu SR, Okresný súd Trenčín, ako súd I. st, vo veci rozhodol rozsudkom až po viac ako 3 (!) rokoch, a to dňa 26.11.2013. Uvedeným   rozsudkom   zo   dňa   26.11.2013   Okresný   súd   Trenčín   návrhu   navrhovateľky čiastočne   vyhovel.   Tento   rozsudok   však   opäť   nenadobudol   právoplatnosť.   Voči   tomuto rozsudku podali odvolanie jednak odporcovia, a to dňa 30.12.2013 a jednak sťažovateľka dňa   13.01.2014.   Na   základe   podaných   odvolaní   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu v Trenčíne   na   rozhodnutie.   Hoci   podané   odvolania   boli   podané   dňa   30.12.2013,   resp. posledné dňa 13.01.2014, Krajský súd v Trenčíne o nich doposiaľ nerozhodol, a to ani po viac   ako   16   mesiacoch.   Týmto   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   opäť v sťažovateľkinej   veci   vznikli   súdne   prieťahy   minimálne   ďalších   16   mesiacov.   Prieťahy v konaní tak napriek opakovanej sťažnosti sťažovateľky a nálezu Ústavného súdu SR neboli do dnešnej doby riadne odstránené a v sťažovateľkinej veci aj naďalej nie je právoplatne rozhodnuté.“.

Namietané porušenie označených práv sťažovateľka vidí v tom, že „Krajský súd v Trenčíne v jej právnej veci doposiaľ právoplatne nerozhodol o podaných odvolaniach a v tomto konaní je napriek predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní a nálezu Ústavného súd SR dlhodobo nečinný a nekoná bez zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedla:„Sťažovateľka považuje v právnom štáte za neprípustné, aby odvolacie konanie, ktoré predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov, a ktoré nie je právne ani skutkovo zložité, trvalo neuveriteľných 16 (!) mesiacov. Sťažovateľka sa narodila v roku 1940   a   v   čase   podania   návrhu   na   začatie   konania   mala   59   rokov.   V   súčasnosti   má sťažovateľka viac ako 76 rokov a súdne konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Vzhľadom k svojmu veľmi nepriaznivému zdravotnému stavu reálne hrozí, že sa sťažovateľka konca   súdneho   konania   a   tým   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej   ani   nedožije. Neúmerná   dĺžka   súdneho   konania   zároveň   veľmi   negatívne   vplýva   aj   na sťažovateľkin zdravotný stav. V dôsledku týchto okolností musela sťažovateľka vyhľadať odbornú pomoc psychiatra, ktorá terapia jej pomáha vo zvládaní náporu na psychiku v dôsledku vleklého sa súdneho sporu o právo na náhradu za užívanie jej vlastníctva, ktorý už vzhľadom k celkovej dĺžke neuveriteľných 15 rokov stráca pre navrhovateľku prakticky význam....

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je preto sťažovateľka presvedčená o tom, že Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 4Co/574/2014 a sp. zn. 4Co/587/2014 riadne nekoná   a   spôsobuje   zbytočné   prieťahy   a   tak   zásadným   spôsobom   porušuje   princípy právneho štátu, ktorého základnou a imanentnou zložkou je právna istota, a to nielen v právnych vzťahoch, ale aj v jednaní štátnych orgánov vrátane orgánov súdnej moci. Skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne v tejto právnej veci bez viny sťažovateľky doposiaľ právoplatne nerozhodol o podaných odvolaniach, hoci od podania posledného uplynulo viac   ako   16   mesiacov,   vyvoláva   u   sťažovateľky   dlhodobý   stav   právnej   neistoty,   ktorý pretrváva počas celého tohto obdobia a v jej veku ťaživo vplýva na psychiku a jej zdravotný stav. Včasné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčín v predmetnom odvolacom konaní by odstránilo stav právnej neistoty sťažovateľky a pomohlo by stabilizovať aj rodinné vzťahy účastníkov. Celkový stav veci je o to závažnejší, že k odstráneniu prieťahov nedošlo napriek využitiu dostupných prostriedkov právnej nápravy sťažovateľkou... a tiež predchádzajúcemu nálezu Ústavného súdu SR.

... Je vecou súdu (sudcu) aký postup pre prejednanie konkrétnej veci zvolí, avšak v tomto smere je sťažovateľka jednoznačne toho názoru, že postup zvolený Krajským súdom v Trenčíne v odvolacom konaní (pričom sťažovateľka nemá vedomosť, že by Krajský súd v Trenčíne   v   konaní   plynule   pokračoval   aj   po   26.05.2014,   kedy   je   datované   posledné oznámenie sťažovateľke vo veci) spôsobil vo veci zbytočné prieťahy a neúmerne toto konanie predĺžil, čím celková dĺžka súdneho konania presiahla neuveriteľných 15 rokov ! Svojím postupom   tak   Krajský   súd   v   Trenčíne   sťažovateľke   nezabezpečil   ochranu   jej   práv zabezpečených a garantovaných Ústavou SR a Dohovorom a neodstránil právnu neistotu v jej majetkových a rodinných vzťahoch, naopak pokračuje v ich porušovaní a spôsobuje prieťahy v konaní.“

Sťažovateľka v sťažnosti žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € „Vzhľadom na závažnosť porušenia základných práv a slobôd a dĺžku tohto   porušenia   počas   celého   súdneho   konania,   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu, a to najmä na blízky vzťah sťažovateľky a odporcov a vysoký vek sťažovateľky a jej nepriaznivý   zdravotný   stavom   spôsobený   práve   dĺžkou   tohto   súdneho   konania,   ktoré celkovo trvá neuveriteľných 15 rokov.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj jej základného právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/574/2014,4Co/587/2014 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4Co/574/2014, 4Co/587/2014 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 EUR (slovom tristopäťdesiatpäť eur sedemdesiatdva centov), ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Bartka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 574/2014, 4 Co 587/2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Podľa   odseku   2   citovaného ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.“.   V súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   krajským   súdom   zistil,   že   sťažovateľka   sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní adresovanú predsedovi krajského súdu nepodala.

Keďže sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   odvolania   sťažovateľky   a   odporcov   boli   spolu so spisom predložené krajskému súdu 20. mája 2014. Vo veci podaných odvolaní krajský súd meritórne rozhodol 18. júna 2015 potvrdzujúcim rozsudkom. Z uvedeného vyplýva, že od predloženia spisu (20. máj 2014) krajský súd rozhodol vo veci v priebehu trinástich mesiacov (18. jún 2015), preto jeho postup možno hodnotiť nanajvýš ako ojedinelý prieťah, ktorý   nedosahuje intenzitu zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2   ústavy. Podľa judikatúry ústavného súdu ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v intenciách čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04 a iné).

Z uvedeného dôvodu prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu malo dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná   celková   dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť   a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj zo stavu namietaného konania, v ktorom krajský súd už meritórne rozhodol, konštatuje, že v danom prípade nedostatky v postupe   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   nedosahujú   takú   intenzitu,   že   by   bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti, a teda aj o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v namietanom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015