znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 675/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Advokátska   kancelária,   Floriánska   16,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce sp. zn. 4 Nt 3/2014   z   19.   júna   2014   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 8 Tos 71/2014 z 28. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   4   Nt   3/2014   z   19.   júna   2014   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tos 71/2014 z 28. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Uznesením Okresného súdu v Michalovciach, v konaní pod sp. zn.: 4Nt 3/2014 zo dňa 19. 06. 2014 bol návrh na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku zamietnutý. Voči predmetnému uzneseniu zahlásil odsúdený sťažnosť, ktorá bola následne dňa 31. 07. 2014 odôvodnená.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach, v konaní pod sp. zn.: 8 Tos/71/2014 zo dňa 28. 11. 2014 bola sťažnosť odsúdeného sťažovateľa zamietnutá.

... Z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ako aj z rozhodnutí   Ústavného súdu Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústavný   súd“) vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe okrem   iných   práv   a   záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní,   kontradiktórnosť   konania   a   pod.) zahŕňajú   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   je   korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.

... K návrhu   na povolenie obnovy konania   boli   predložené   prehlásenia a   obrazovo- zvukové záznamy na CD nosiči svedkov, ktorí potvrdzujú nevinu sťažovateľa, a ide o také dôkazy, ktoré neboli súdu vopred známe.

... Súdy   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   so   skutočnou   prítomnosťou   nových svedkov,   ktorí   neboli   v   pôvodnom   konaní   vypočutí.   Súdy   rovnako   žiadnym   spôsobom neverifikovali   možnosť   výpovedí   svedkov,   ktorí   neboli   v   konaní   vypočutí.   Z   uvedeného dôvodu považujeme zamietnutie povolenie obnovy konania bez výsluchu nových svedkov za predčasné a neodôvodnené.

Obdobne sa nie je možné stotožniť s odôvodnením o sťažnosti rozhodujúceho súdu, ktorý na str. 2 uznesenia zo dňa 28. 11. 2014 konštatuje, že obhajca odsúdeného spochybnil výsledky vykonaného dokazovania, pričom ako to vyplýva zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo dňa 19. 06. 2014 návrhy na doplnenie dokazovania, teda ani návrhy na vypočutie svedkov neboli.

Na str. 5 zápisnice o verejnom zasadnutí právny zástupca odsúdeného jednoznačne poukázal na existenciu svedkov, ktorí v prípade poskytnutia ochrany budú vypovedať, čím sa naplnila podmienka existencie nových dôkazov, súdu skôr neznámych, na základe ktorých malo dôjsť k povoleniu obnovy konania a nie len k suchému skonštatovaniu, že vina bola odsúdenému dostatočne preukázaná.

... Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

... Je nanajvýš pozoruhodné, že sa žiaden z konajúcich súdov nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o existencii nových dôkazov, svedeckých výpovedí a nikto týchto svedkov nielenže nevypočul, ale bližšie sa o nich ani nezaujímal.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Uznesením Okresného súdu v Michalovciach, v konaní pod sp. zn.: 4Nt 3/2014 zo dňa   19.   06.   2014   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach,   v   konaní   pod   sp.   zn.: 8Tos/71/2014   zo   dňa   28.   11.   2014   bolo   porušené   základné   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, v konaní pod sp. zn.: 8 Tos/71/2014 zo dňa 28. 11. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €, ktoré sú Okresný súd v Michalovciach a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   v   Michalovciach   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trovy   konania   a   to   spoločne   a   nerozdielne   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a   skúmal,   či   nie   sú   dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy, dohovoru a listiny uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených   článkov ústavy, dohovoru a listiny uznesením   okresného   súdu,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky   konania   pred   ním   o   tej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorá   smerovala   voči napadnutému uzneseniu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nt 3/2014, a dospel k záveru,   že vzhľadom na princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených námietkach porušenia označených článkov ústavy, dohovoru a listiny uznesením okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu.

Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie   policajta   okrem   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania.   Uznesenie   súdu   alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   ustanovenia   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu na povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia označených práv (čo aj využil),   o   ktorom   bol oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Využitie   tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Z tohto   dôvodu   musel   ústavný   súd   odmietnuť   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2.   K namietanému porušeniu označených článkov ústavy, dohovoru a listiny uznesením krajského súdu

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn. 8 Tos 71/2014 z 28.   novembra   2014   krajský   súd   ako   odvolací   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,   či   možno   považovať   uznesenie   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. V tejto súvislosti ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   v   súlade   so   svojou   konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci,   ani preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   právnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m.   m.   III.   ÚS   328/05,   III.   ÚS   116/06).   Z   uvedeného   však   nevyplýva   záruka   vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: „Za danej dôkaznej situácie je potrebné stotožniť sa so záverom okresného súdu, ktorý vecne a správne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol návrh odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ na povolenie obnovy konania. V priebehu verejného zasadnutia konaného dňa 19. 6. 2014 okresný súd v podstate sa v celom rozsahu oboznámil s dokazovaním, ktoré bolo vykonané v pôvodnom konaní, pričom k   prečítaným   výpovediam   jednotlivých   svedkov   neboli   vznesené   námietky   zo   strany odsúdeného ⬛⬛⬛⬛... Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle   citovaného   ustanovenia,   súd   hodnotí   návrh   najskôr   z   hľadiska,   či   sú   v   ňom uvádzané také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní alebo v konaní o predchádzajúcich návrhoch na povolenie obnovy konania známe. Až po zistení, že ide   o   takéto   skutočnosti   alebo   dôkazy,   prichádza   do   úvahy   hodnotenie   v   tom   smere, či by tieto skutočnosti alebo dôkazy mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už skôr viesť k inému rozhodnutiu, ako je pôvodný právoplatný rozsudok... Z uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. nemôže byť každá nová skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len skutočnosti a dôkazy určitým spôsobom kvalifikované, t. j. také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach uvedených   v   citovanom   zákonnom   ustanovení.   Súd   rozhodujúci   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je preto povinný hodnotiť dôkazy, význam novej tvrdenej skutočnosti alebo nového, navrhnutého dôkazu vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom vykonaným v pôvodnom konaní a až na základe takéhoto postupu môže dospieť k odôvodnenému záveru, či ide o také kvalifikované skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu ako je pôvodný právoplatný rozsudok.

V tejto súvislosti treba uviesť, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania zákon nedáva súdu možnosť preskúmavať správnosť skutkových právnych záverov pôvodného odsudzujúceho rozhodnutia. Takéto konanie sa obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu k výrokom, ktorých sa obnova môže týkať.

V posudzovanej veci správne v súlade so stavom veci a zákonom postupoval okresný súd, keď dospel k záveru, že návrh na povolenie obnovy konania je potrebné zamietnuť, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 (§ 399 ods. 2 Tr. por.).

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   vysporiadal   otázkou   vypočutia navrhnutých svedkov, ktorí mali potvrdiť, že poškodených nepichol odsúdený ⬛⬛⬛⬛, ale jeho syn ⬛⬛⬛⬛, pričom správne poukázal na skutočnosť, že s touto otázkou v merite veci konajúce súdy v základnom konaní sa už zákonným spôsobom vysporiadali. Za týchto okolnosti preto krajský súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu v nadväznosti na jeho závery konštatoval, že v danom prípade nie sú plnené podmienky na povolenie obnovy konania v predmetnej veci týkajúce sa ⬛⬛⬛⬛.“

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného právneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   a   druhého   stupňa   nemožno   posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu.   Okresný   súd v označenom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie najmä uviedol: «Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To 47/2013 zo 14. 10. 2013 vyplýva, že odvolací súd zamietol   odvolanie   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ proti   rozsudku   prvostupňového   súdu. Z odôvodnenia   tohto   uznesenia   okrem   iného   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   dospel po zhodnotení   jednotlivých   výpovedí   obžalovaných   ako   aj   svedkov   v   úzkej   súvislosti s vykonaným   znaleckým   dokazovaním   ku   správnemu   a   nespochybniteľnému   záveru, že nebohého ⬛⬛⬛⬛ a poškodeného ⬛⬛⬛⬛ bodol už odsúdený a obhajoba už odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ (spočívajúca v tom, že skutok nespáchal on, ale jeho syn ⬛⬛⬛⬛ ) bola v celom rozsahu vyvrátená.

Súd   v   nadväznosti   na   vyššie   uvedené   rozhodnutia   prvostupňového   ako aj druhostupňového   súdu   pri   vykonávaní   dokazovania   o   návrhu   na   povolenie   obnovy konania   konštatuje,   že   odsúdený ⬛⬛⬛⬛ bol   zo   spáchania   trestnej   činnosti jednoznačne   usvedčovaný   výpoveďami   poškodených   a   svedkov   a   to ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, pričom poškodení a svedkovia už aj vo svojich prvotných výpovediach vykonaných hneď po spáchaní trestného činu (, – dňa 7. 8. 2011) jednoznačne uvádzali, že páchateľom   trestného   činu   –   útoku   na   nebohého ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ bol už odsúdený ⬛⬛⬛⬛.   V tejto   súvislosti   súd   poukazuje   aj   na   výpoveď   svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola na zábave spolu s už odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ a ktorá vo svojej   výpovedi   uviedla,   že tento   odsúdený   pichol  ,,len“   jedného   muža,   pričom z vykonaného   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   je   zrejmé,   že   jedného   muža   pichol odsúdený ⬛⬛⬛⬛ a dvoch mužov pichol odsúdený ⬛⬛⬛⬛. K výpoveď tejto svedkyne je potrebné uviesť, že táto svedkyňa nebola na zábave s poškodenými, ale ako to už súd uviedol, bola tam s odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ a teda nie je predpoklad, aby vypovedala po nejakej dohode s poškodenými alebo s rodinou poškodeného...

Z   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   vyplýva,   že   navrhnutí   svedkovia   by   mali potvrdiť tú skutočnosť, že poškodených nepichol už odsúdený ⬛⬛⬛⬛, ale jeho syn ⬛⬛⬛⬛. Súd však poukazuje na to, že v rámci skúmania a rozhodovania o povolení obnovy konania je potrebné za nové skutočnosti považovať také skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania. Zároveň je potrebné posúdiť v rámci takéhoto konania či nové dôkazy a skutočnosti, ktoré sú predkladané súdu, v prípade ich pravdivosti môžu vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti napadnutého rozhodnutia a či je tu dôvodný predpoklad na zmenu rozsudku na základe predkladaných nových skutočností.

Na základe vykonaného dokazovania o návrhu na povolenie obnovy konania súd dospel k záveru, že na verejnom zasadnutí nevyšli najavo nové skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mohli   samy   osebe,   alebo v spojení   s inými skutočnosťami   a dôkazmi, už skôr známymi súdu odôvodniť iné rozhodnutie o vine ako to navrhuje odsúdený, pretože súd nepovažuje   skutočnosť,   ktorú   majú   potvrdiť   navrhnutí   svedkovia,   spočívajúcu   v   tom,   že páchateľom   útoku   na   nebohého ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ nebol   už   odsúdený, ale ⬛⬛⬛⬛ za novú skutočnosť, pretože touto skutočnosťou sa už zaoberal prvostupňový súd vo svojom rozsudku a druhostupňový súd vo svojom uznesení, ktorým   potvrdil   zákonnosť   prvostupňového   rozhodnutia   a   touto   skutočnosťou   o   inom útočníkovi- páchateľovi sa súdy zaoberali už na základe samotných výpovedí v tom čase obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, pričom došli k záveru, že vina v tom čase obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ bola   jednoznačne   preukázaná   a   to   na   základe   výpovedí priamych svedkov, ktorí usvedčovali v tom čase obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zo spáchania trestného činu, časť z ktorých bola vypočutá bezprostredne po spáchaní trestného činu, teda bez možnosti nejakých dohôd a ktorí následne usvedčovali už odsúdeného zo spáchania trestného činu aj vykonanými konfrontáciami.

Samotné   odsúdeným   uvádzané   skutočnosti,   vrátane   návrhu   na   vypočutie   svedkov nie sú teda novými skutočnosťami, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení s už známymi skutočnosťami mohli viesť k inému rozhodnutiu, či už o vine alebo treste, ako je to uvedené v rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 1T/44/2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To 47/2013 a preto súd návrh na povolenie obnovy konania zamietol.»

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov   neobsahovali   dostatok   dôvodov   na   ich   vydanie,   resp.   ak   by   sa   všeobecné   súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej   osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo právoplatným   uznesením,   možno   v   trestnom   stíhaní   tej   istej   osoby   pre   ten   istý   skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Účelom   obnovy   konania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie   pôvodne   vykonaných   dôkazov   či   spochybňovanie   spôsobu   ich   hodnotenia. Tieto sú totiž nezvratné,   nemožno   ich meniť   ani inak   korigovať   a dôkazy   už vykonané v pôvodnom konaní už nemožno opakovať. V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania už   súd   nepreskúmava   zákonnosť   pôvodného   rozhodnutia,   ale   iba   preskúmava,   či nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie v otázke viny alebo trestu.   Úloha   ústavného   súdu   sa   v   zmysle   už   uvedeného   obmedzuje   len   na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne konformným spôsobom,   keď   rozhodli   o   zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   resp.   keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery krajského súdu (aj keď spôsobom stotožnenia sa so závermi okresného súdu) sú dostatočné a presvedčivé.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd jasne, zrozumiteľne (aj keď spôsobom stotožnenia sa so závermi okresného súdu) vysvetlil, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania   podľa   §   393   a   nasl.   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   vychádzajúci   z   ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestného poriadku v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových dôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   mohli   odôvodniť   iné rozhodnutie   o   vine   alebo   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, nebol povinný   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa,   bol   len   povinný   vysvetliť   a zdôvodniť   mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa.

Právny   záver   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   bol založený   na   racionálnej   analýze   skutkového   stavu   a   ústavne   akceptovateľnom   výklade relevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na   spravodlivý   proces   neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   je   v   záujme navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný súd presvedčili,   že   prijatie   ich   podnetu   na   konanie   vo   veci   samej   má   svoje   opodstatnenie. Ústavný súd nie   je substituentom navrhovateľov   pri zabezpečovaní   dôkazov   ich   tvrdení v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť nie je v tejto časti objektívne spôsobilá vyvolať začatie konania,   pretože   nespĺňa   náležitosti   predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde,   a   preto   ju z uvedeného dôvodu mohol v tejto časti odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu nesplnenia náležitostí predpísaných zákonom o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015