SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 675/2014-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Advokátska kancelária,   Pražská   4,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 138/2012-487 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 2 Co 138/2012-487   z 20.   marca   2013   v rozsahu,   v akom   ním   bolo   potvrdené   uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. 17 C 140/2005-453 z 9. februára 2012 v časti o uložení povinnosti ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť súdny poplatok za odvolanie žalobcu v sume 3 174,50 € (časť prvého výroku) a súdny poplatok za odvolanie podané ⬛⬛⬛⬛ v sume 99,50 € (tretí výrok), p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 138/2012-487 z 20. marca 2013 v rozsahu,   v akom   ním   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Košice-okolie   č.   k. 17 C 140/2005-453 z 9. februára 2012 v časti o uložení povinnosti ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť súdny poplatok   za   odvolanie   žalobcu v sume   3 174,50   €   (časť   prvého výroku) a súdny poplatok za odvolanie podané ⬛⬛⬛⬛ v sume 99,50 € (tretí výrok), z r u š u j e a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 418 € (slovom štyristoosemnásť eur), a to na účet advokátky JUDr. Anny Lacovej, Pražská 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 138/2012-487 z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   17   C   140/2005-453   z 9.   februára   2012   (ďalej   aj   „uznesenie okresného súdu“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 675/2014-13 z 9. októbra 2014 prijal sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 2 Co   138/2012-487   z 20.   marca   2013   v rozsahu,   v akom   ním   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 140/2005-453 z 9. februára 2012 v časti o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie žalobcu v sume 3 174,50 € (časť prvého výroku) a súdny poplatok za odvolanie sťažovateľa v sume 99,50 € (tretí výrok), na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

2. Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 17 C 140/2005, ktorý si ústavný súd vyžiadal, bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Voči sťažovateľovi (ako jednému zo žalovaných) bola 24. novembra 2005 na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 140/2005 podaná žaloba, ktorou sa žalobca voči nemu domáhal určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom určitých nehnuteľností v k. ú. a kúpna zmluva medzi žalovanými týkajúca sa týchto nehnuteľností je neplatná. Dňa 18.   augusta   2006   žalobca   rozšíril   žalobu   aj na   ďalšiu   (tretiu)   žalovanú,   voči   ktorej   sa domáhal taktiež určenia vlastníctva, ako aj vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy medzi ňou a sťažovateľom týkajúcej sa sporných nehnuteľností. Tieto procesné úkony okresný súd pripustil uznesením z 23. augusta 2006.

2.2 Okresný súd najskôr vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 151 000   Sk   (150 000   Sk   ako   5   %   z hodnoty   nehnuteľnosti   určenej   sumou   3   mil.   Sk a 1 000 Sk   za   návrh   na   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu),   načo   žalobca   požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd mu uznesením z 28. júla „2004“ (zrejme 2006, pozn.) priznal oslobodenie nad sumu 12 000 Sk, ktoré žalobca aj skutočne zaplatil.

2.3 Okresný súd prvým rozsudkom zo 4. februára 2008 žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa žalobca 28. apríla 2008 odvolal, načo mu okresný súd uznesením (vyhotoveným na formulári tzv. vzoru 4) zo 7. mája 2008 uložil zaplatiť súdny poplatok v sume 12 000 Sk, teda zrejme v rozsahu priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajský súd na základe tohto odvolania napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

2.4 Ďalším rozsudkom zo 17. decembra 2010 okresný súd určil, že kúpna zmluva medzi   prvým   a druhým   žalovaným   (sťažovateľom)   je   neplatná,   kúpna   zmluva   medzi sťažovateľom a treťou žalovanou je tiež   neplatná   a   že   žalobca   je výlučným   vlastníkom sporných nehnuteľností v k. ú. ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ a tretia žalovaná sa proti tomuto rozsudku   odvolali   30.   decembra   2010,   načo   im   okresný   súd   uznesením   (vzor   4) zo 4. januára   2011   uložil   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podané odvolanie v sume 5 211 €. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ s treťou žalovanou tiež odvolanie. Odvolanie proti rozsudku zo 17. decembra 2010 však podal 17. januára 2011 samostatne   aj   žalovaný   v prvom   rade,   ktorému   okresný   súd   uznesením   (vzor   4) z 21. januára 2011 uložil samostatne zaplatiť súdny poplatok v sume 5 211 €. Žalovaný v prvom rade sa odvolal aj voči tomuto uzneseniu. Na základe podaných odvolaní krajský súd rozhodol tak, že rozsudok zo 17. decembra 2010 (vo veci samej) potvrdil, no obe uznesenia o súdnych poplatkoch zo 4. aj 21. januára 2011 zrušil ako nepreskúmateľné.

2.5 Okresný súd uznesením č. k. 17 C 140/2005-453 z 9. februára 2012 rozhodol tak, že

- prvým výrokom uložil žalovaným (medzi nimi aj sťažovateľovi), aby spoločne a nerozdielne   zaplatili   súdny   poplatok   v sume   6 349   €,   z toho   3 147,50   €   za   žalobu a 3 147,50 € za odvolanie žalobcu proti rozsudku zo 4. februára 2008,

- druhým výrokom im uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 8 508,93 €,

- tretím výrokom uložil každému zo žalovaných povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku zo 17. decembra 2010 v sume 99,50 €.

Na odôvodnenie prvého výroku okresný súd poukázal na § 2 ods. 1 písm. a) a § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) účinného v čase podania žaloby (24. novembra 2005) „a tiež v čase podania odvolania žalobcu (28. 4. 2008)“, z ktorých vyplýva, že v prípade oslobodenia navrhovateľa a odvolateľa,   ktorí   sú   inak   poplatníkmi   súdneho   poplatku   za   návrh   a za   odvolanie, od súdnych poplatkov zaplatí súdny poplatok neúspešný žalovaný. Výška súdneho poplatku v prípade žalôb o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti v uvedenom čase sa podľa okresného súdu   určovala   z   hodnoty   nehnuteľnosti   [položka   1   písm.   a)   a spoločná   poznámka k položkám 1 a 2 v prílohe zákona o súdnych poplatkoch]. Hodnotu sporných nehnuteľností okresný súd určil na 2 112 700 Sk podľa znaleckého posudku predloženého žalobcom za konania, z čoho 5 % je 105 635 Sk, k tomu pripočítal po 1 000 Sk za dva návrhy na určenie neplatnosti právneho úkonu, teda celkovo 107 635 Sk. Keďže žalobca zaplatil 12 000 Sk, uložil   žalovaným   povinnosť   zaplatiť   zvyšných   95 635   Sk,   teda   3 174,50   €.   Rovnako postupoval aj vo vzťahu k poplatku za odvolanie, ktoré žalobca podal proti rozsudku zo 4. februára 2008, keďže sa naň podľa názoru okresného súdu vzťahovala totožná právna úprava.

Pri druhom výroku okresný súd na určenie tarifnej odmeny advokáta žalobcu (§ 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ďalej   len   „advokátska   tarifa“   alebo   „vyhláška“)   použil   tiež   hodnotu   nehnuteľnosti 2 112 700 Sk, z ktorej vypočítal hodnotu jedného úkonu právnej služby na sumu 565,96 €, a následne priznal žalobcovi náhradu za celkom 12 úkonov právnej služby (za niektoré z nich   len   jednu   štvrtinu,   za   niektoré   dvojnásobok   základnej   sadzby),   ako   aj   cestovné náhrady, náhradu za stratu času a zaplatenú časť súdneho poplatku v sume 12 000 Sk.Vo vzťahu k tretiemu výroku okresný súd poukázal na to, že v čase vydania rozsudku zo   17.   decembra   2010   platila „nová   právna   úprava“ zákona   o súdnych   poplatkoch, v zmysle   ktorej   sa   žaloby   o určenie   vlastníctva   nehnuteľnosti   spoplatňujú   ako   konania, ktorých predmet nemožno oceniť peniazmi, teda sumou 99,50 €. Okresný súd uzavrel, že „vychádzajúc   z novej   právnej   úpravy   v čase   začatia   odvolacieho   konania   preto   súd v určenej   lehote   zaviazal   každého   zo   žalovaných   na   zaplatenie   jednotného   súdneho poplatku...   v sume   99,50   eura...“.   Z odôvodnenia   však   nie   je   zrejmé,   či   okresný   súd považoval žalovaných za nerozlučných alebo samostatných spoločníkov.

2.6 Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ spolu s treťou žalovanou odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia. V ňom vzniesli v podstate tieto námietky:

6.a)Okresný   súd   neuviedol,   či   považuje   žalovaných   za   nerozlučných   alebo samostatných spoločníkov. Podľa odvolateľov si žalobca uplatňoval rovnaké právo proti všetkým žalovaným, v dôsledku čoho boli nerozlučnými spoločníkmi a mali platiť súdny poplatok spoločne a nerozdielne.

6.b)Žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti v roku 2003, kedy bola ich cena určená na 294 030 Sk. V žalobe ju ohodnotil na sumu 3 mil. Sk a následne predložil znalecký posudok na 2 112 700 Sk. Okresný súd tieto rozporné údaje neverifikoval, hoci ich žalovaní spochybňovali.

6.c)Žalobca   sa   v žalobe   domáhal   tak   určenia   neplatnosti   kúpnych   zmlúv,   čo   sa spoplatňovalo len podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, ako aj určenia vlastníctva. Okresný súd tak mal podľa odvolateľov vykladať zákon v prospech poplatníka (s odkazom na 4 Cdo 268/2005) a vyrubiť súdny poplatok len podľa uvedenej položky vo výške 1 000 Sk.

6.d)Podľa právnej úpravy od 1. júla 2007 sa žaloby o určenie vlastníckeho práva spoplatňujú, ako keby ich predmet bol neoceniteľný peniazmi, čo odvolatelia dokladujú aj citátom z dôvodovej správy k zákonu č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov. Preto je súdny poplatok za odvolanie podané 28. apríla 2008 vo výške 3 174,50 € protizákonný a mal byť vyrubený len v sume 99,50 €.

6.e)Okresný   súd   pochybil   aj   pri   určení   výšky   tarifnej   odmeny   advokáta.   Podľa odvolateľov sa malo v danej veci vychádzať tiež z neoceniteľnosti predmetu konania, keďže išlo   o platnosť,   resp.   neplatnosť   právneho   úkonu   (s   odkazom   na   2   M   Cdo   18/2008). Odvolatelia poukázali na „ustálenú súdnu prax, ako aj rozhodovaciu činnosť ústavného súdu“, podľa ktorej sa základ na výpočet tarifnej odmeny určuje podľa rovnakých kritérií ako základ pre určenie súdneho poplatku, pričom okresný súd postupoval v rozpore s ňou.

6.f) Odvolatelia   tiež   spochybnili   predpoklady   oslobodenia   žalobcu   od   súdneho poplatku.

6.g)Napokon žiadali okresný súd o aplikáciu § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže na vedenie sporu podľa nich nedali príčinu, sporné nehnuteľnosti nadobudli na úver, no nikdy ich neužívali.

Samostatné odvolanie proti tomuto uzneseniu podal aj žalovaný v prvom rade.

2.7 Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 138/2012-487 z 20. marca 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Proti... uzneseniu sa včas odvolali všetci traja žalovaní. Žalovaný v 1. rade navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Má za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyrubil súdne poplatky, keďže išlo o neplatnosť zmluvy, nejde o žalobu o peňažné plnenie, a preto predmet sporu nemožno vyjadriť v peniazoch. Poukázal na to, že žalobca doložil do spisu len neúplné ocenenie znalca ⬛⬛⬛⬛, pričom ten istý znalec ocenil spornú nehnuteľnosť ku dňu 23. 4. 2003 na 294.030,- Sk. Toto doloženie ocenenia je potom nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť. Pokiaľ ide o ocenenie sporných nehnuteľností má za to, že súd prvého stupňa sa neriadil pokynmi krajského súdu, ktorý je pre neho záväzný. Výrok uznesenia o trovách právneho zastúpenia považuje za nejasný a nezrozumiteľný, keďže nie je z výroku zrejmé, ktorému právnemu zástupcovi   sa   majú   trovy   zaplatiť,   či   právnemu   zástupcovi   žalobcu   alebo   niektorému z právnych zástupcov žalovaných. V podstate namietali, že oni žiadnym spôsobom nedali príčinu pre zahájenie tohto konania, nijako sa nepodieľali ani na dohodách medzi žalobcom a   žalovanými   v 1. rade, na vyplatenie kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy si zabezpečili finančné prostriedky prostredníctvom úveru, ktorý aj toho času splácajú, nehnuteľnosť nikdy neužívali, aj keď počas celej doby trvania súdneho sporu žalovaná v 3. rade uhradzovala daň   z   nehnuteľnosti,   uhrádzala   všetky   platby   domového   odpadu   a   podobne,   teda   s predmetom vlastníctva mala len výdavky. Žalovaní navrhli súdu s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O. s. p. náhradu trov konania nepriznať. Na základe toho navrhli teda uznesenia súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.... Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody... uznesenia, na ktoré v celom rozsahu odvolací   súd   poukazuje.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o súdny poplatok, ako aj pokiaľ ide o trovy konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. až 3. rade. K záverom súdu prvého stupňa nemá čo doplniť, odvolanie žalovaných v 1. až 3. rade považuje v celom rozsahu za nedôvodné.

Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 1. rade čo do hodnoty nehnuteľnosti, v tomto smere sa súd prvého stupňa stotožňuje s výkladom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zistenie hodnoty   nehnuteľností.   Ocenenie   nehnuteľnosti   bolo   vykonané   znaleckým   posudkom,   je jasné   a zreteľné,   a   preto   správne   súd   prvého   stupňa   postupoval   pri   výpočte   hodnoty nehnuteľnosti z tohto znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaných v 2. a 3. rade týkajúcu sa toho, že nedali príčinu   pre   zahájenie   konania   a   že   sú   dôvody   pre   použitie   ust.   §   150   O.   s.   p.   pri rozhodovaní o trovách konania, odvolací súd má za to, že toto odvolanie je nedôvodné, keďže ani odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa nevzhliadol, že by tu boli dané dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   rozhodnutie   podľa   ust.   §   150   O.   s.   p.   Samotná skutočnosť, že žalovaní v 2. a 3. rade ako ďalší kupujúci museli byť účastníkmi tohto sporu, je nepochybná a ako účastníci sporu boli v tomto spore neúspešní, a preto v zmysle zásady úspechu vyplývajúcej § 142 ods. 1 O. s. p. sú povinní všetci spoločne zaplatiť žalobcovi trovy konania, ktoré mu pri bránení jeho práva vznikli.“

2.8 Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2013.

3. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa, ktorý vidí porušenie svojich práv uvedených v záhlaví tohto uznesenia tým, že krajský súd nijako nereagoval na jeho námietky zhrnuté v bode Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podalsťažovateľ spolu s treťou žalovanou odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia. V ňomvzniesli v podstate tieto námietky: písm. Okresný súd neuviedol, či považuje žalovaných zanerozlučných alebo samostatných spoločníkov. Podľa odvolateľov si žalobca uplatňovalrovnaké právo proti všetkým žalovaným, v dôsledku čoho boli nerozlučnými spoločníkmi a mali platiť súdny poplatok spoločne a nerozdielne., Podľa právnej úpravy od 1. júla 2007 sažaloby o určenie vlastníckeho práva spoplatňujú, ako keby ich predmet bol neoceniteľnýpeniazmi, čo odvolatelia dokladujú aj citátom z dôvodovej správy k zákonu č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Preto je súdny poplatok zaodvolanie podané 28. apríla 2008 vo výške 3 174,50 € protizákonný a mal byť vyrubený lenv sume 99,50 €. a Okresný súd pochybil aj pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta.Podľa odvolateľov sa malo v danej veci vychádzať tiež z neoceniteľnosti predmetu konania,keďže išlo o platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu (s odkazom na 2 M Cdo 18/2008).Odvolatelia poukázali na „ustálenú súdnu prax, ako aj rozhodovaciu činnosť ústavnéhosúdu“, podľa ktorej sa základ na výpočet tarifnej odmeny určuje podľa rovnakých kritériíako základ pre určenie súdneho poplatku, pričom okresný súd postupoval v rozpore s ňou., v dôsledku čoho je jeho uznesenie arbitrárne. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... sp. zn. 2Co/138/2012-487 zo dňa 20. 03. 2013... porušené bolo

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 2Co/138/2012-487 zo dňa 20. 03. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi...

4. Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

4. Ústavnému súdu bolo 28. novembra 2014 doručené vyjadrenie predsedu krajského súdu,   ktorý   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení nereagoval   na   kľúčový   argument   sťažovateľa   týkajúci sa   neaplikovania   účinnej   právnej normy na skutkový stav zo strany okresného súdu a podľa krajského súdu je potrebné dať za pravdu sťažovateľovi, že ku dňu podania žaloby (23. novembra 2005) bol súdny poplatok z návrhu v inom znení ako súdny poplatok za odvolanie v čase jeho podania (odvolanie žalobcu z 28. apríla 2008 voči rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2008). Krajský súd zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

5.   Dňa   12.   decembra   2014   bola   ústavnému   súdu   doručená   replika   sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu, v ktorej sťažovateľ neuviedol nové argumenty a zopakoval, že vzhľadom na vyjadrenie krajského súdu trvá na stanovisku, že jeho sťažnosť je dôvodná. Taktiež sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

III.

6.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení nijako nereagoval na jeho argument, podľa ktorého okresný súd pri rozhodovaní o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie neakcentoval platnú a účinnú právnu úpravu týkajúcu sa súdnych poplatkov vzťahujúcu sa na čas podania odvolania žalobcom.

7. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).

7.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

7.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV.   ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV.   ÚS 340/04, III.   ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.

7.5   Povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j.   v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

7.6   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2].

7.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.   Podľa   položky   1   časti   I   (Poplatky   vyberané   v občianskom   súdom   konaní) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch účinného do 30. 6. 2007, „z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba: b) ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi   - 3 000 Sk“. Podľa bodov 1 a 3 spoločných poznámok   k položkám   1   a 2   časti   I   (Poplatky   vyberané   v občianskom   súdom   konaní) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, účinných do 30. 6. 2007 „z návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo   nie je, sa poplatok   vyberie   podľa   písmena b) týchto   položiek.   Ak   ide o   určenie vlastníctva, poplatok sa vyrubí z ceny predmetu, ku ktorému sa má vlastníctvo určiť. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania“.

8.1   Podľa   položky   1   časti   I   (Poplatky   vyberané   v občianskom   súdnom   konaní) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch účinného od 1. 7. 2007 do 31. 12. 2008 (t. j. v čase podania odvolania žalobcom 28. apríla 2008 voči rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2008), „z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba: b) ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi - 3 000 Sk“. Podľa bodov 1 a 3 spoločných poznámok k položkám 1 a 2 časti I (Poplatky vyberané v občianskom súdom konaní) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, účinných od 1. 7. 2007 do 31. 12. 2008 „z návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, a z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, bytu a nebytových priestorov alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písmena b) týchto položiek. Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania.“.

8.2   Z citovanej   právnej   úpravy   vyplýva,   že   v čase   podania odvolania   žalobcom 28. apríla 2008 voči rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2008 sa súdny poplatok za odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu vo veci určenia vlastníctva nevyrubil z ceny predmetu, ku ktorému sa má vlastníctvo určiť, ale sa vyberal podľa písmena b) položky 1 časti I (Poplatky   vyberané   v občianskom   súdom   konaní)   sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch.

8.3 Na uvedenú skutočnosť sťažovateľ upozornil vo svojom odvolaní proti uzneseniu

12

okresného súdu

.   k.   17   C   140/2005-453   z 9.   februára   2012,   avšak   krajský   súd   na   túto   kľúčovú námietku sťažovateľa nereagoval, hoci okresný súd v odôvodnení prvého výroku uznesenia k výpočtu výšky súdneho poplatku za podané odvolanie uviedol, že výška súdneho poplatku v prípade žalôb o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti v uvedenom čase sa podľa okresného súdu určovala z hodnoty nehnuteľnosti.

8.4 Vo vzťahu k tretiemu výroku okresný súd poukázal na to, že v čase vydania rozsudku   zo   17.   decembra   2010   platila „nová   právna   úprava“ zákona   o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorej sa žaloby o určenie vlastníctva nehnuteľnosti spoplatňujú ako konania, ktorých predmet nemožno oceniť peniazmi, teda sumou 99,50 €. Okresný súd uzavrel, že „vychádzajúc z novej právnej úpravy v čase začatia odvolacieho konania preto súd v určenej lehote zaviazal každého zo žalovaných na zaplatenie jednotného súdneho poplatku...   v sume   99,50   eura...“.   Z odôvodnenia   však   nie   je   zrejmé,   či   okresný   súd vo vzťahu k tretiemu výroku považoval žalovaných za nerozlučných alebo samostatných spoločníkov, na čo sťažovateľ vo svojom odvolaní poukázal, avšak krajský súd na jeho námietku   v napadnutom   uznesení   nereagoval,   pričom   ide   o podstatnú   otázku   spôsobu úhrady súdneho poplatku.

8.5   Summa   summarum,   krajský   súd   sa   síce stotožnil   s   odôvodnením   uznesenia okresného súdu, avšak nezaoberal sa a nevyjadril sa k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prerokúvanú vec. Podstatné pritom bolo odpovedať na námietky sťažovateľa, ktoré sa aj   vzhľadom   na   citovanú   právnu   úpravu   súdnych   poplatkov   v čase   podania   odvolania žalobcom dňa 28. apríla 2008 voči rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2008 zdajú byť viac   než   relevantné   a odpoveď   na   ne   je   jednoznačne   pre   spravodlivé   rozhodnutie   veci potrebná. Z toho dôvodu je zrejmé, že záver krajského súdu, podľa ktorého k odôvodneniu uznesenia okresného súdu nemal „čo dodať“, je vyslovene arbitrárny a samotné napadnuté uznesenie tak nesie záťaž porušenia procesných práv sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Na základe prezentovaných záverov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 a 2 výroku tohto nálezu.

10. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur.

10.1 Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   nielen   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody.   Ústavný   súd v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred krajským súdom, teda čo bolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.

10.2 Keďže ústavný súd vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, ktorý opätovne vo   veci   rozhodne,   a tým   rozhodne   aj   o otázke   legitímnej   výšky   úbytku   na   majetku sťažovateľa z dôvodu povinnosti zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej výške, ústavný súd konštatuje, že pre dovŕšenie ochrany porušených ústavných procesných práv sťažovateľa nateraz postačuje zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie v zmysle bodu 2 výroku tohto nálezu. Na tomto základe ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku).

IV.

11.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli   sťažovateľovi   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice (ďalej len „právna zástupkyňa“) v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku).

11.1 Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky.

11.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za 2 úkony právnej služby v roku 2013 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti) a 1 úkon právnej služby v roku 2014 (replika k vyjadreniu krajského súdu).

14

11.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2013 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotina v zmysle   §   16   ods.   3   vyhlášky   sa   rovná   sume   8,04   eur).   Podľa   Štatistického   úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,81 eur).

11.4 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej služby v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur) a režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur). Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania taktiež za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 134 eur a režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 8,04 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky nie je právna zástupkyňa subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania spolu v sume 418 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015