znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 674/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24, Piešťany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Er 494/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 494/2005.

Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   z   28.   septembra   2005   sa   pôvodný   veriteľ   – Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný   oprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   v sume   11   390   Sk   (378,08   €) s príslušenstvom   priznanej   platobným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   Ro   1146/1994 z 10. januára 1995 voči povinnému v 1. rade F. K., povinnej v 2. rade M. K., povinnej v 3. rade J. B. a povinnému v 4. rade J. K. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   Er   494/2005-23   z   13.   januára   2012   pripustil do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 17 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia“,   preto   okresnému   súdu   zaslal   14.   júna   2013 žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú okresný súd reagoval listom zo 6. decembra 2013, v ktorom uviedol, že „nakoľko od povinných v 2., 3 a 4. rade sa vrátili zásielky s tým, že adresát je neznámy, uznesením zo dňa 08. 11. 2013 súd pre povinných v 2., 3. a 4. rade ustanovil opatrovníka“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, aj napriek skutočnosti, že povinným v 2., 3. a 4. rade už bol ustanovený opatrovník. Sťažovateľ sa týmto postupom Okresného súdu dostal do právneho stavu neistoty, z dôvodu prieťahov v konaní spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto   skutočnosť   má za následok aj stav,   kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať úkony potrebné na vymoženie pohľadávky v prospech skutočného veriteľa, ktorým je aktuálne sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní   čiastkovej   otázky   právneho   nástupníctva   na   strane oprávneného, trvá od 26. 09. 2011, t. j. už takmer 3 roky.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného   z   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   4   Er/494/2005   (EX   467/05),   je   vo   vzťahu k exekútorovi   závislé   od   rozhodnutia   Okresného   súdu,   na   ktoré   je   naviazané   aj   reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 14. 06. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   06.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 02. 07. 2014,   ubehlo   už   celkom   12   mesiacov   od   prvotného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým sa na Okresnom   súde   Nové   Zámky   domáhal   nápravy   nečinnosti   Okresného   súdu.   Hoci Okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane oprávneného,   avšak   skutočnosť,   že   predmetné   rozhodnutie   doposiaľ   nie   je   právoplatné a vykonateľné   bráni   tomu,   aby   sťažovateľ   mohol   uplatňovať   právo,   vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi   stav   právnej   neistoty   a   najmä   nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o   podanom návrhu   na zmenu účastníka   konania,   no   do dnešného   dňa nebol   k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4Er/494/2005   porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Nové Zámky v konaní, vedenom pod sp. zn. 4 Er/494/2005 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur..., ktoré... je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nové Zámky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   sume   340,89   €...   v   lehote   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktorý   vylučuje,   aby ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol   pred   jej   podaním   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   predbežného   prerokovania   sťažnosti je v danom   prípade   preskúmanie   opodstatnenosti   tvrdenia   sťažovateľa,   podľa   ktorého postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4   Er   494/2005   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje tým, že v napadnutom exekučnom konaní nebolo o jeho návrhu na zmenu účastníkov   konania   ani   po   takmer   troch   rokoch   právoplatne   rozhodnuté.   Tento   stav spôsobuje, že v napadnutom exekučnom konaní nezískal právoplatne procesné postavenie oprávneného, čím ani nemá možnosť účinne uplatňovať svoje práva, predovšetkým tie, smerujúce k efektívnemu vymoženiu judikovanej pohľadávky.

Zo   súdneho spisu   ústavný súd zistil,   že v napadnutom   exekučnom   konaní podal súdny   exekútor   6.   októbra   2011   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   postúpil   návrh sťažovateľa na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného.

O   tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   Er   494/2005-23 z 13. januára 2012 tak, že pripustil vstup sťažovateľa do konania na strane oprávneného na miesto   pôvodne   oprávneného.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 11. decembra 2013.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní na tom základe, že o jeho návrhu na zmenu účastníkov konania nebolo právoplatne rozhodnuté, sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   7.   júla   2014,   t.   j.   v   čase,   keď   okresný   súd už právoplatne   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   na   pripustenie   jeho   vstupu   do   konania na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného, a v čase, keď už právoplatne získal procesné   postavenie   oprávneného   v   napadnutom   exekučnom   konaní.   Na tomto   základe ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených práv na   uvedenom   skutkovom   základe   v   čase   podania   sťažnosti   postupom   okresného   súdu už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014