znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 673/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s.   r.   o. Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Er 976/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 976/2009.

Návrhom na vykonanie exekúcie z 15. júna 2001 sa pôvodný veriteľ – Slovenská sporiteľňa,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava   (ďalej   len   „pôvodný   veriteľ“   alebo „pôvodný oprávnený“),   domáhal vymoženia   pohľadávky   v sume   32 474   Sk   (1 077,94 €) s príslušenstvom priznanej rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 10 C 137/1995 proti povinnému v 1. rade J. H., povinnej v 2. rade N. B. a povinnému v 3. rade M. B. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 976/2009-28 z 12. marca 2012 pripustil do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 15 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia“,   preto   okresnému   súdu   zaslal   14.   júna   2013 žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú okresný súd reagoval upovedomením z 22. novembra 2013, v ktorom uviedol, že „Vašu sťažnosť   na   nekonanie   súdu   dostatočne   plynule   pri   doručovaní   zásielky   považujem za dôvodnú, keďže medzi jednotlivými úkonmi súdnej tajomníčky pri opätovnom doručovaní uznesenia sú veľmi dlhé časové obdobia, čo však je spôsobené zaťaženosťou exekučného oddelenia, čo znemožňuje vo všetkých veciach konať plynulo.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Sťažovateľ   sa   týmto   postupom   Okresného   súdu   dostal do právneho   stavu   neistoty,   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní   spôsobenými   prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať   úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky   v   prospech   skutočného   veriteľa, ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní   čiastkovej   otázky   právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 15. 02. 2012, t. j. už vyše dvoch rokov. Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 5 Er/976/2009 (EX 158/2001), je vo vzťahu k exekútorovi   závislé   od   rozhodnutia   Okresného   súdu,   na   ktoré   je   naviazané   aj   reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 14. 06. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   06.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 30. 06. 2014,   ubehlo   už   celkom   12   mesiacov   od   prvotného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým sa na Okresnom súde Piešťany domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Hoci Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak skutočnosť, že predmetné rozhodnutie doposiaľ nie je právoplatné a vykonateľné bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať právo, vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto   súvislosti   si   dovoľujeme   upozorniť,   že   Okresný   súd   spôsobuje   sťažovateľovi   stav právnej neistoty a najmä nemožnosť domôcť sa uspokojenia svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er/976/2009 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Piešťany v konaní, vedenom pod sp. zn. 5 Er/976/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur...,   ktoré...   je   Okresný   súd   Piešťany   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Piešťany   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   sume   340,89   €...   v   lehote   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/2012). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predmetného   prerokovania sťažnosti   zistil,   že   16.   februára   2012   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa na pripustenie   jeho   vstupu   do   konania   na   strane   oprávneného   na   miesto   pôvodne oprávneného. Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 976/2009-28 z 15. februára 2012 pripustil, aby   do   konania   vstúpil   sťažovateľ   na   strane   oprávneného   na   miesto   pôvodne oprávneného. Okresný   súd   vyzval   13.   marca   2012   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril,   či   trvá na návrhu pôvodného   oprávneného   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Sťažovateľ   doručil 25. mája 2012 svoje podanie, ktorým   oznámil, že trvá na návrhu pôvodne oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Dňa 21. mája 2012 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre povinného v 3. rade s poznámkou, že adresát zomrel.

Dňa 12. júna 2012 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre povinnú v 2. rade s poznámkou, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote. Dňa 14. augusta 2012 sudca dal pokyn, aby sa opäť doručovala zásielka. Tento pokyn bol realizovaný 4. januára 2013. Dňa 10. januára 2013 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre povinnú v 2. rade s poznámkou, že adresát je na uvedenej adrese neznámy. Okresný súd následne doručoval zásielku 10. apríla 2013 povinnej v 2. rade, ktorá sa ako nedoručená vrátila okresnému súdu 17. mája 2013 s poznámkou, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote, a   tiež   po   ďalšom   opätovnom   doručovaní   sa   zásielka   s   rovnakou   poznámkou   vrátila 26. júna 2013.

Dňa 17. júna 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa − žiadosť o prijatie   opatrení   umožňujúcich   doručenie   rozhodnutia   súdu   povinným,   ktorým   žiada urobiť príslušné opatrenia, napr. doručiť uznesenie povinným, ustanoviť im opatrovníka, alebo rozhodnúť o tom, že písomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.

Dňa 16. septembra 2013 sudca dal pokyn na doručovanie zásielky prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru B... Tento pokyn bol realizovaný 11. novembra 2013. Dňa 2. decembra 2013 bolo doručené podanie Okresného riaditeľstva Policajného zboru   B..,   obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   D...,   v ktorom   sa   konštatovalo, že na uvedenej adrese nie je menovka s menom povinnej v 2. rade, žiadne ďalšie informácie o jej pobyte sa nepodarilo zistiť.

Dňa   10.   decembra   2013   dal   sudca   pokyn   na   zisťovanie,   či   povinná   v   2.   rade nie je vo výkone trestu odňatia slobody.

Dňa   21.   januára   2014   okresný   súd   zisťoval   pobyt   povinnej   v   2.   rade   výzvou pre Mestský úrad B..., ktorý podaním doručeným 3. februára 2014 oznámil, že povinná v 2. rade je v evidencii voličov evidovaná na adrese Nejedlého 23, Bratislava. Tento údaj bol potvrdený aj ohlasovňou pobytu z mestskej časti B...

Dňa   13.   mája   2014   okresný   súd   vyzval   Miestny   úrad   B...   –   ohlasovňu   pobytu (matriku), aby uviedol adresu trvalého pobytu povinnej v 2. rade.

Uznesením č. k. 5 Er 976/2009-53 z 2. júla 2014 okresný súd ustanovil povinnej v 2. rade opatrovníka, ktorý následne prevzal 22. septembra 2014 uznesenie okresného súdu z 12. marca 2012 o zmene účastníkov konania.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 976/2009.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo sťažnosti sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že konanie vo veci návrhu na pripustenie vstupu sťažovateľa do konania na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného trvá dva roky a sedem mesiacov. Okresný súd pripustil vstup sťažovateľa do konania   na   strane   oprávneného   na   miesto   pôvodne   oprávneného   12. marca   2012. Okresný súd následne doručoval toto uznesenie účastníkom konania s tým, že sa nepodarilo doručiť zásielky pre povinnú v 2. rade, zásielku pre povinného v 3. rade sa nepodarilo doručiť z dôvodu, že tento účastník konania zomrel. Okresný súd následne vykonal šetrenie na zistenie pobytu povinnej v 2. rade, opakovane doručoval zásielku pre tohto účastníka konania, a to aj prostredníctvom polície. Po neúspešných pokusoch o doručenie okresný súd uznesením z 2. júla 2014 ustanovil povinnej v 2. rade opatrovníka. Ústavný súd konštatuje, že   v   tomto   období   okresný   súd   postupoval   v napadnutom   konaní   v   zásade   plynulo a jednotlivé   úkony   vykonával   priebežne   bez výraznejších   prieťahov.   Ojedinelé   obdobia nečinnosti nepresiahli 6 mesiacov.

Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že okresný súd vyvinul úsilie na doručenie zásielok s uznesením z 12. marca 2012 s tým, že pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa mu podarilo dosiahnuť nápravu sťažovateľom namietaného stavu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že predmetné uznesenie z 12. marca 2012 prevzal opatrovník   povinnej   v   2.   rade   22.   septembra   2014,   čím   bola   splnená   podmienka pre nadobudnutie právoplatnosti uznesenia o zmene účastníkov konania. Právoplatnosťou tohto   uznesenia   okresného   súdu   získa   sťažovateľ   procesné   postavenie   oprávneného v napadnutom exekučnom konaní.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   postupe   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní sa nevyskytli výraznejšie obdobia nečinnosti. Možno konštatovať, že okresný súd v zásade vyvinul primerané a cielené úsilie smerujúce k doručeniu uznesenia, ktorým sa rozhodlo o zmene účastníka konania na strane oprávneného. Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd   mal   vykonať   iné   opatrenia   –   napr.   ustanoviť   opatrovníka   časovo   skôr,   možno akceptovať len čiastočne. Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré   opatrenia,   pričom   konkrétny   výber   príslušných   procesných   opatrení,   ich načasovanie a postupnosť je vecou úvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami predmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či   pobyt účastníka   je   neznámy   a   či   možno   takému   účastníkovi   ustanoviť   opatrovníka,   prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise.

Zo súdneho spisu takto možno urobiť záver, že po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy okresný súd prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa. Zo súdneho spisu vyplýva, že uznesenie okresného súdu o zmene účastníkov konania prevzal opatrovník povinnej v 2. rade ako posledný z účastníkov, čím sa splnila podmienka pre nadobudnutie právoplatnosti   tohto   uznesenia   a   pre   to,   aby   sťažovateľ   získal   procesné   postavenie oprávneného v napadnutom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor   vyplývajúci   z   jeho   doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorého   ak   sa   náprava   vo   veci sťažovateľa zabezpečí v rámci všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôže vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   (m.   m.   I.   ÚS   191/06, IV. ÚS 263/08), pričom   v okolnostiach posudzovaného prípadu táto skutočnosť zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade intenzita zistených pochybení v postupe   okresného   súdu   nesignalizuje   skutočnosti,   ktoré   dávajú   možnosť   vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014