znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 672/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s.   r.   o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Er 3102/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Er 3102/2000.

Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   z   18.   septembra   2000   sa   pôvodný   veriteľ   – Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný oprávnený“), domáhal vymoženia pohľadávky v sume 51 880 Sk (1 722,10 €) s príslušenstvom   priznanej   platobným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   Ro   481/1992 zo 16. novembra 1992 voči povinnému v 1. rade L. D., povinnej v 2. rade D. D., povinnému v 3. rade E. D. a povinnému vo 4. rade F. K. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný súd uznesením č. k. 10 Er 3102/2000-52 zo 14. novembra 2011 pripustil do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 15 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia“,   preto   mu   zaslal   15.   februára   2013   žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú okresný   súd   reagoval   podaním   zo   6.   decembra   2013,   v   ktorom „iba   konštatoval, že predmetné uznesenie nebolo možné doručiť povinným v 1. a 2. rade, ako aj povinnému v 4. rade, ktorý zomrel, pričom dedičovi po zomrelom povinnom v 4. rade bolo uznesenie doručené dňa 11. 11. 2013“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, hoci v odpovedi bolo uvedené, že uznesenie bolo doručené aj dedičovi po zomrelom povinnom v 4. rade. Sťažovateľ sa týmto postupom Okresného súdu   dostal   do   právneho   stavu   neistoty,   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní   spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať úkony potrebné na vymoženie pohľadávky v prospech skutočného veriteľa, ktorým je aktuálne sťažovateľ. Konanie o rozhodovaní čiastkovej otázky právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 26. 09. 2011, t. j. už vyše dvoch rokov. Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 10 Er/3102/2000 (EX 345/2000), je vo vzťahu k exekútorovi   závislé   od   rozhodnutia   Okresného   súdu,   na   ktoré   je   naviazané   aj   reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 15. 02. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   07.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 30. 06. 2014,   ubehlo   už   celkom   16   mesiacov   od   prvotného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým sa na Okresnom   súde   Nové   Zámky   domáhal   nápravy   nečinnosti   Okresného   súdu.   Hoci Okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane oprávneného,   avšak   skutočnosť,   že   predmetné   rozhodnutie   doposiaľ   nie   je   právoplatné a vykonateľné   bráni   tomu,   aby   sťažovateľ   mohol   uplatňovať   právo,   vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi   stav   právnej   neistoty   a   najmä   nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o   podanom návrhu   na zmenu účastníka   konania,   no   do dnešného   dňa nebol   k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er/3102/2000 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému   súdu   Nové   Zámky   v   konaní,   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er/3102/2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur..., ktoré... je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nové Zámky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   sume   340,89   €...   v   lehote   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/2012). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predbežného   prerokovania sťažnosti zistil, že 26. septembra 2011 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na pripustenie jeho vstupu do konania. Okresný súd uznesením č. k. 10 Er 3102/2000-52 zo 14.   novembra   2011   pripustil   vstup   sťažovateľa   do   konania   na   strane   oprávneného na miesto   pôvodne   oprávneného.   Okresný   súd   doručoval   uznesenie   2.   januára   2012 a zároveň   na   Obecnom   úrade   v   obci   T.   zisťoval   pobyt   povinného   v   3.   rade. Dňa 9. januára 2012   boli   okresnému   súdu   vrátené   nedoručené   zásielky   pre   povinných v 1. a 2.   rade   s   poznámkou,   že   adresáti   sú   na   uvedenej   adrese   neznámi. Dňa 10. januára 2012   bola   vrátená   zásielka   pre   povinného   vo   4.   rade   s   poznámkou, že adresát   zomrel.   Dňa 18.   januára   2012   žiadal   okresný   súd   pripojiť   dedičský   spis a záverečné rozhodnutie vo veci sp. zn. 16 D 1288/2008.

Dňa   24.   septembra   2012   doručil   súdny   exekútor   okresnému   súdu   žiadosť o vyznačenie doložky právoplatnosti.

Dňa   18.   februára   2013   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   −   žiadosť o prijatie   opatrení   umožňujúcich   doručenie   rozhodnutia   súdu   povinným,   ktorým   žiadal urobiť primerané opatrenia – napr. doručiť uznesenie povinným, ustanoviť im opatrovníka alebo rozhodnúť o tom, že písomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.

Do   súdneho   spisu   okresného   súdu   bolo   priložené   osvedčenie   o   dedičstve č. k. 16 D 1288/2008-18 Dnot 217/2008 z 5. decembra 2008, ktorým bolo skončené konanie o dedičstve po poručiteľovi – povinnom vo 4. rade. Dňa 1. februára 2012 sudca dal pokyn na   doručenie   uznesenia   okresného   súdu   zo   14.   novembra   2011   dedičke   po   povinnom vo 4. rade – H. K., na vylúčenie pripojeného spisu a na vyhotovenie poverenia pre súdneho exekútora. Predmetný pokyn bol zrealizovaný 4. novembra 2013.

Následne   okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   Er   3102/2000-66   z   3.   januára   2014 ustanovil povinnému v 1. rade opatrovníka. V ten istý deň okresný súd zistil, že povinný v 1. rade je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž.

Dňa   7.   januára   2014   sudca   dal   pokyn   na   doručenie   uznesenia   okresného   súdu opatrovníkovi a tiež povinnému v 1. rade. Predmetný pokyn bol zrealizovaný v júli 2014. Uznesenie okresného súdu zo 14. novembra 2011 o pripustení vstupu sťažovateľa do konania   na strane   oprávneného   na   miesto   pôvodne   oprávneného   nadobudlo právoplatnosť 8. augusta 2014.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 3102/2000.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo sťažnosti sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa   na pripustenie   jeho   vstupu   do   konania   na   strane   oprávneného   na   miesto pôvodne   oprávneného   trvalo   takmer   tri   roky.   Okresný   súd   pripustil   vstup   sťažovateľa do konania   na miesto   pôvodne   oprávneného   14.   novembra   2011.   Okresný   súd   následne doručoval   toto   uznesenie   účastníkom   konania   s   tým,   že sa nepodarilo   doručiť   zásielky pre povinných   v   1.   a 2.   rade,   zásielku   pre   povinného   vo 4. rade   sa   nepodarilo   doručiť z dôvodu,   že   tento   účastník   konania   zomrel.   Okresný   súd   následne   vykonal   šetrenie na zistenie pobytu povinných, zisťoval stav konania o dedičstve a následne doručil zásielku pre   dedičku   po poručiteľovi   –   povinnom   vo   4.   rade.   Uznesením   z   3.   januára   2014 ustanovil povinnému   v 1.   rade   opatrovníka.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   tomto   období sa vyskytli aj viaceré   obdobia   nečinnosti   –   najvýraznejšie   v období   od   februára   2012 do novembra 2013, od januára 2014 však okresný súd konal v zásade plynulo.

Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že okresný súd vyvinul úsilie na doručenie zásielok   s   uznesením   zo   14.   novembra   2011   s   tým,   že   pred   rozhodnutím   o   sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa mu podarilo dosiahnuť nápravu sťažovateľom namietaného   stavu.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   predmetné   uznesenie zo 14. novembra   2011   nadobudlo   právoplatnosť 8.   augusta   2014,   čím   sťažovateľ   získal procesné postavenie oprávneného v napadnutom exekučnom konaní.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   postupe   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní sa síce vyskytli   obdobia   nečinnosti,   ale   zároveň   nespochybniteľne   vyvíjal   primerané a cielené úsilie smerujúce k doručeniu uznesenia, ktorým sa rozhodlo o zmene účastníka konania na strane oprávneného. Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd mal vykonať iné opatrenia – napr. ustanoviť opatrovníka časovo skôr, možno akceptovať len čiastočne. Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom konkrétny výber príslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecou úvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami predmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či pobyt účastníka je neznámy a či možno takému účastníkovi ustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovi   sa   budú   doručovať   uložením   v   súdnom   spise.   Tieto   závery   podporuje aj skutočnosť   vyplývajúca   zo   súdneho   spisu,   že   okresný   súd   3.   januára   2014   ustanovil povinnému v 1. rade opatrovníka na základe záveru, že jeho pobyt je neznámy. V ten istý deň však tiež získal údaj o aktuálnom pobyte tohto účastníka na základe skôr vykonaného šetrenia.

Zo súdneho spisu   takto možno urobiť záver, že po podaní sťažnosti   podľa   § 62 a nasl. zákona o súdoch a po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy okresný súd prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa. Zo súdneho spisu   vyplýva,   že   uznesenie   okresného   súdu   o   zmene   účastníkov   konania   nadobudlo 8. augusta   2014   právoplatnosť,   čím   sťažovateľ   získal   procesné   postavenie   oprávneného v napadnutom   konaní.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   právny   názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí   v   rámci   všeobecného   súdnictva,   tak ústavný   súd   v   zásade   nemôže vysloviť porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   (m.   m.   I.   ÚS   191/06, IV. ÚS 263/08), pričom   v okolnostiach posudzovaného prípadu táto skutočnosť zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   intenzita zistených pochybení v postupe okresného súdu nie je dostatočná na to, aby mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014