znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 671/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti WM Consulting& Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany,   zastúpenej   JUDr.   RomanomKvasnicom, Advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právapodľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupomOkresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002, za účastiOkresného súdu Nové Zámky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r.o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu NovéZámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný   súd   Nové   Zámky j e   p o v i n n ý   obchodnej   spoločnostiWM Consulting & Communication, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovomtristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. RomanaKvasnicu,   Advokátska   kancelária,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014doručená sťažnosť WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002.

Návrhom na vykonanie exekúcie z 18. februára 2002 sa pôvodný veriteľ –, (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodnýoprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   v sume   113   980   Sk   (3 783,44   €)s príslušenstvom   priznanej   platobným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   Ro   1391/2000z 18. októbra   2000   voči   povinnej   v   1.   rade,   povinnému   v   2.   rade, povinnému v 3. rade a povinnému vo 4. rade (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnenýsťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomtozáklade sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   Er   506/2002-64   z   3.   augusta   2011   pripustildo konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 18 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia“,   preto   mu   zaslal   15.   februára   2013   žiadosťo prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedoviokresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú okresnýsúd reagoval   podaním   zo 6. decembra 2013, v ktorom „iba   konštatoval, že predmetné uznesenie nebolo možné doručiť povinnému v 3. rade, ktorý zomrel, pričom dedičovi po zomrelom povinnom v 3. rade bolo uznesenie doručované dňa 14. 11. 2013. V odpovedi bolo súčasne uvedené, že po vrátení doručenky bude právoplatnosť uznesenia vyznačená bezodkladne.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť,   aj   napriek   skutočnosti,   že   v   odpovedi   bolo   uvedené, že uznesenie bolo doručované aj dedičovi po zomrelom povinnom v 3. rade. Sťažovateľ sa týmto postupom Okresného súdu dostal do právneho stavu neistoty, z dôvodu prieťahov v konaní spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať úkony potrebné na vymoženie pohľadávky v prospech   skutočného   veriteľa,   ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní čiastkovej otázky právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 19. 04. 2011, t. j. už vyše troch rokov.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 10 Er/506/2002 (EX 145/2002), je vo vzťahu k exekútorovi závislé od rozhodnutia Okresného súdu, na ktoré je naviazané aj reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 15. 02. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   07.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 30. 06. 2014,   ubehlo   už   celkom   16   mesiacov   od   prvotného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým sa na Okresnom   súde   Nové   Zámky   domáhal   nápravy   nečinnosti   Okresného   súdu.   Hoci Okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane oprávneného,   avšak   skutočnosť,   že   predmetné   rozhodnutie   doposiaľ   nie   je   právoplatné a vykonateľné   bráni   tomu,   aby   sťažovateľ   mohol   uplatňovať   právo,   vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi   stav   právnej   neistoty   a   najmä   nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

„Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er/506/2002 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému   súdu   Nové   Zámky   v   konaní,   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er/506/2002 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur..., ktoré... je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nové Zámky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   sume   340,89   €...   v   lehote   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňujetým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

Po   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   671/2014z 9. októbra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,aby sa vyjadril   k   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   okresného   súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďžedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   v   prípise   sp.   zn.   Spr 1017/14z 12. novembra 2014, v ktorom poukázal na priebeh konania so zameraním sa na úkonyokresného   súdu,   ktoré   v napadnutom   konaní   vykonal.   Uviedol,   že   uznesenie   o zmeneúčastníka z 3. augusta 2011 nebolo možné doručiť povinnému v 3. rade, pretože 9. mája2011 zomrel. Následne po doručení   osvedčenia o dedičstve bolo   uznesenie doručovanédedičke povinného v 3. rade –.

„Dňa 25. 11. 2013 sa vrátila závada od dedičky s tým, že adresát je na uvedenej adrese neznámy. Preto úpravou zo dňa 03. 01. 2014 bolo vykonané šetrenie ohľadom   zistenia   adresy   jej   pobytu   prostredníctvom   Mestského   úradu ako aj Obecného úradu. Táto úprava bola realizovaná 21. 07. 2014. Obec dňa 01. 08. 2014 oznámila, že je odhlásená z obce od 24. 10. 1985 do mesta. Následne lustráciou v Registri obyvateľov ako aj z oznámenia Mestského úradu, že menovaná sa zdržiava na adrese trvalého pobytu,,   na   ktorú   adresu   jej   bola   zásielka   odoslaná   03.   10.   2014,   ktorá   sa do dnešného dňa nevrátila.

Vzhľadom   na   uvedenú   nemožnosť   doručenia   uznesenia   povinnému   v   3. rade sa doposiaľ nepodarilo uznesenie o zmene oprávneného správoplatniť. V tejto súvislosti chcem   poukázať   na   to,   že   priemerný   mesačný   nápad   do   oddelenia   Er   v   súčasnosti predstavuje   1436   vecí,   pričom   sa   jedná   o   nové   žiadosti   o   udelenie   poverenia   s   tým, že v nesmierne   veľkom   počte   vecí   počítaných   v   tisíckach,   kde   boli   poverenia   vydané v predchádzajúcom   období,   dochádza   na   základe   postúpenia   pohľadávky   či   iných skutočností k zmene oprávneného, prípadne k zmene v osobe exekútora, o ktorých nárokoch súd rozhoduje vždy uznesením, voči ktorému je možné podať odvolanie a ktoré súčasné znenie exekučného poriadku neumožňuje nedoručiť všetkým účastníkom konania. V rámci doručovania týchto uznesení je vykonávaných množstvo úkonov, pričom vzhľadom na počet a   neustály   nárast   exekučných   vecí   pri   nemeniacom   sa   počte   zamestnancov,   ktorý ich vybavujú, nie je v silách súdu všetky vybaviť v primeraných lehotách. V predmetnej exekučnej veci boli všetci zamestnanci vybavujúci oddelenie 10 Er dôrazne upozornení na to,   aby   všetky   ďalšie   úkony   boli   z   ich   strany   vykonávané   s   náležitou   pozornosťou, promptne a to tak, aby bezodkladne po vrátení doručenky od dediča povinného v 3. rade bola na uznesení 10 ER 506/2002-64 vyznačená právoplatnosť. Z týchto dôvodov mám za to, že priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia ktorého sa sťažovateľ domáha nie je opodstatnené, resp. ho navrhujeme nepriznať.“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniupredsedu okresného súdu v podaní z 21. januára 2015, v ktorom uviedol:

„Čo   sa   týka   úkonov,   ktoré   uskutočnil   súd   pri   doručovaní   uznesenia   o   zmene účastníka konania, sťažovateľ upozorňuje, že po tom ako sa Okresný súd dozvedel o úmrtí povinného v 3. rade ubehli viac ako dva roky, kým bolo Okresným súdom zadovážené osvedčenie o dedičstve po zomrelom povinnom v 3. rade. Okrem toho sťažovateľ poukazuje najmä   na   skutočnosť,   že   doručovanie   predmetného   uznesenia   dedičke   po   zomrelom povinnom v 3. rade trvá viac ako 12 mesiacov.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   je   neprípustné,   aby   rozhodovanie   o   čiastkovej   otázke právneho nástupníctva oprávneného trvalo od 28. 04. 2011, t. j. viac ako 3 roky, hoci sa sťažovateľ   opakovane   domáhal   urýchlenia   postupu   v   predmetnom   konaní.   Tento   stav, spôsobený nečinnosťou Okresného súdu Nové Zámky, má za následok, že sťažovateľ sa stále nemôže domôcť uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky, čím je sťažovateľovi nepretržite spôsobovaný stav právnej neistoty.

Čo sa týka veľkého množstva exekučných vecí, na ktorej ďalej poukazuje Okresný súd,   sťažovateľ   sa   pridržiava   toho   názoru,   že   hoci   je   Okresný   súd   vyťažený,   predmet podaného návrhu na zmenu účastníka konania nie je ničím špecifický a vzhľadom na svoju skutkovú a právnu povahu určite neodôvodňuje taký mimoriadne zdĺhavý priebeh konania. Naviac podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, nadmerná zaťaženosť súdu neospravedlňuje zdĺhavý postup súdu znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní.“

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 10 Er 506/2002 ústavný súd zistil tentopriebeh napadnutého konania:

Okresnému súdu bol 19. apríla 2011 doručený návrh sťažovateľa na zmenu účastníkakonania. Okresný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením z 3. augusta 2011 a následne totouznesenie doručoval účastníkom konania. Dňa 16. novembra 2011 bolo okresnému súdudoručené podanie manželky povinného v 3. rade, v ktorom oznámila,že povinný v 3. rade zomrel 9. mája 2011.

Zákonný   sudca   2.   decembra   2011   vydal   pokyn,   ktorým   žiadal   pripojiť   spisa záverečné   rozhodnutie   v   konaní   o   dedičstve   po   poručiteľovi   −   povinnom   v 3.   rade.V predmetnom konaní o dedičstve bolo vydané osvedčenie o dedičstve zo 4. októbra 2011,ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. októbra 2011.

Dňa 18. februára 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorýmžiada urobiť príslušné opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) –napr.   doručiť   uznesenie   povinným,   ustanoviť   im   opatrovníka,   rozhodnúť   o   tom,   žepísomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.

Dňa 25. novembra 2013 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre s poznámkou, že adresát je neznámy. Zákonný sudca vydal 3. januára 2014písomný pokyn, aby boli odoslané žiadosti Mestskému úradu v a Obecnému úraduv obci, či je evidovaná ako obyvateľka mesta/obce, aká je jej adresapobytu a či sú známe mená osôb žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti. Uvedené žiadostiokresný súd odoslal 21. júla 2014.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 12. novembra 2014 vyplýva, že 1. augusta2014 Obecný úrad v obci okresnému súdu oznámil, že má trvalýpobyt v. Z vyjadrenia Mestského úradu v a lustráciou v registri obyvateľovSlovenskej republiky okresný súd zistil adresu, na ktorej sa zdržiava.Následne jej bola zásielka s uznesením okresného súdu doručovaná na túto adresu.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 3. augusta 2011o zmene účastníkov konania prevzala 11. novembra 2014. Predmetnéuznesenie   okresného   súdu   o zmene   účastníkov   konania   takto   nadobudlo   právoplatnosť26. novembra 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,ako aj práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er   506/2002pri rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu účastníka v súvislosti s doručovaním uzneseniaokresného súdu o zmene účastníka konania z 3. augusta 2011.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konaniezačalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšieprejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Uvedené právne východiská možno primerane aplikovať aj v exekučnom konaní,preto podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutéhoexekučného   konania   je   vymoženie   peňažnej   pohľadávky   s tým,   že   namietané   prieťahysa týkajú   konania   o návrhu   sťažovateľa   na   zmenu   účastníka   v súvislosti   s doručovanímuznesenia okresného súdu o zmene účastníka konania z 3. augusta 2011. Predmetnú vecmožno   považovať   za   bežnú   agendu   rozhodovania   všeobecných   súdov,   nevyznačujesa právnou   a ani faktickou   zložitosťou.   Rovnaký   záver sa týka   aj konania   o procesnomnávrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania z dôvodu singulárnej sukcesie.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníkakonania. Z hľadiska povahy napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že nezistil takéskutočnosti, ktoré by bolo možné pripočítať na ťarchu sťažovateľa, prípadne povinných.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehukonania. Postup okresného súdu v predmetnom štádiu exekučného konania v zásade možnohodnotiť ako efektívny a účelný – t. j. okresný súd vykonával primerané procesné úkonysmerujúce k zisteniu dedičov po povinnom v 3. rade a následne k zisteniu pobytu – dedičky povinného v 3. rade, a takto aj k zisteniu podmienok na prípadnéustanovenie opatrovníka z dôvodu neznámeho pobytu. Pri uvedenom postupe okresnéhosúdu sa však vyskytli opakované obdobia nečinnosti s tým, že konanie o návrhu sťažovateľana zmenu účastníka konania trvalo od apríla 2011 do novembra 2014, t. j. viac ako štyria pol roka.

Obranu   okresného   súdu   odôvodňujúcu   nečinnosť nadmerným   množstvom   vecía personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti poukázal nasvoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 23/03, IV. ÚS 60/2012, IV. ÚS 43/2013),v zmysle   ktorej   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknutéprieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústavav čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijalipríslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda   vykonanie   spravodlivostibez zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnychokolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožnosystémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkovsúdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavyoslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.

Námietku   sťažovateľa   o   tom,   že   okresný   súd   mal   vykonať   iné   opatrenia   –napr. ustanoviť opatrovníka účastníkom konania, resp. ich dedičom, rozhodnúť, že sa imbudú   doručovať   písomnosti   uložením   v spise,   a pod.,   možno   akceptovať   len   čiastočne.Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričomkonkrétny výber príslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecouúvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, pretoje tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzitatakéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťamipredmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takétošetrenie súdu umožňuje záver o tom, či pobyt účastníka je neznámy a či možno takémuúčastníkovi ustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomutoúčastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Procesný postup okresného súduv tomto smere preto nemožno považovať sám osebe za neefektívny. Uvedenú skutočnosťzohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   uzavrel,   že   postupom   okresného   súduv napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Aj keď ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo   postupom   okresného   súduv napadnutom   konaní   porušené,   neprikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočnýchprieťahov, pretože podstata namietaného porušenia práv sťažovateľa spočívala v nedoručeníuznesenia o zmene účastníka konania z 8. augusta 2011, pričom predmetné uznesenie bolov čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa doručené a 26. novembra 2014nadobudlo právoplatnosť.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadnepríkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   požadoval   finančné   zadosťučinenie   1 000 €,   pričom   poukazovalna „trvalý   stav   právnej   neistoty,   nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z neprimeranej   dĺžky konania   a tiež   majetkovú   ujmu   spočívajúcu   v nemožnosti   domôcť   sa   uspokojenia   svojej judikovanej pohľadávky...“.

Ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančnézadosťučinenie,   za   dostatočné   považuje   vyslovenie   porušenia   ním   označených   práva tiež príkaz okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd prihliadol na to, že uvedená procesná situácia – to, že nebolo právoplatnerozhodnuté o účastníctve sťažovateľa v napadnutom konaní – nebráni tomu, aby judikovanúpohľadávku   súdny   exekútor   vymáhal   v prospech   pôvodného   veriteľa,   resp.   aby   súdnyexekútor   využil   zákonné   prostriedky   smerujúce   voči   povinným   a ich majetku,   prípadnepríjmom,   ktoré   by   zaistili   budúce   vymoženie   judikovanej   pohľadávky.   Rozhodovanieo zmene účastníka nie je v zásade spôsobilé zmariť účel exekučného konania – naplnenietohto   účelu   bude   závislé   od   postupu   súdneho   exekútora   v napadnutom   konaní   a tiežod bonity   povinných.   Sťažovateľ   neuviedol   také   skutočnosti,   ktoré   by   viedli   k záveru,že v dôsledku rozhodovania okresného súdu o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka došlok zmareniu účelu exekučného konania.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností,   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľana priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom, a to vo výške 340,89 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške340,89   €   zodpovedá   sume   vypočítanej   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby(za rok 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a)a § 16 ods. 3 vyhlášky zvýšenú o 20 %, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. marca 2015