SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 670/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Vipax SK, s. r. o., Mierová 9, Štúrovo, právne zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Nyúlom, Advokátska kancelária, Kpt. Jaroša 4, Levice, vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   15 Cob 119/2014-113 z 21. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Vipax SK, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Vipax SK, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 15 Cob 119/2014-113 z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe odvolania sťažovateľky bol napadnutým   rozsudkom   v   napadnutej   časti   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Cb 17/2013-78 z 29. apríla 2014. Napadnutý rozsudok   bol   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   5.   mája   2015.   Spor   sa   týka obchodnoprávnej veci, konkrétne žaloby sťažovateľky o zaplatenie časti kúpnej ceny za dodaný tovar proti žalovanej obchodnej spoločnosti Progres – HL, s. r. o., v prvom rade a fyzickej osobe v druhom rade.

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej ústavných práv   z týchto   dôvodov: «Napadnutým   rozsudkom   odporcu   súd   prvého   stupňa   rozhodol o uplatnenom nároku sťažovateľa na zaplatenie sumy 10.130,90 € s príslušenstvom tak, že konanie proti žalovanému v 2. rade zastavil, konanie o zaplatenie 130,90 € s príslušenstvom zastavil, vo zvyšku žalobu proti žalovanému v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. zamietol, žalovanému v 2. rade náhradu trov nepriznal s tým, že o trovách konania voči žalovanému v 1. rade rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   napadol   odvolaním   o   ktorom   odporca rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Všeobecné súdy podľa vykonaného a zisteného skutkového stavu mali preukázané, že v roku 2009 na základe objednávky žalovaného zo dňa 6.5.2009 spoločnosť DUOVERZIO s.r.o. (od 12.7.2012 po zmene obchodného mena DUOLUX s.r.o.) a žalovaný v 1. rade PROGRES   -   HL   s.r.o.   uzavreli   ústne   kúpnu   zmluvu   podľa   §   409   a   nasl.   Obchodného zákonníka, predmetom ktorej boli dodávky stožiarov pre akciu - rekonštrukcia verejného osvetlenia v Žiari nad Hronom. Žalovaný v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. splatnú kúpnu cenu za dodaný tovar v sume 10.000,- € nezaplatil a na základe písomnej dohody z 9.8.2010 vznikol žalovanému v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 10.000,- €, ktorú žalovaný v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. platne a účinne započítal. Postupca   DUOVERZIO   s.r.o.   uplatnenú   pohľadávku   zmluvou   postúpila   na   postupníka Vipax   s.r.o.   so   sídlom   Sliačska   10,   831   02   Bratislava,.   Sťažovateľ   je univerzálnym   právnym   nástupcom   postupníka   Vipax   s.r.o.   z   dôvodu   zlúčenia   dvoch spoločností Vipax s.r.o. a VIPAX SK s.r.o. Sťažovateľ univerzálne právne nástupníctvo preukázal   odporcovi   na   pojednávaní   dňa   31.3.2015,   napriek   tejto   skutočnosti   v napadnutom rozsudku odporca stále uvádza ako žalobcu Vipax s.r.o., ktorá spoločnosť už v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku bola vymazaná z obchodného registra.

Súd prvého stupňa na strane 9. svojho rozsudku uvádza, že v prejednávanom spore však súd považoval za preukázané, že žalovaný tento prejav urobil aj výslovne, v konaní presne nezistený deň voči spoločnosti DUOVERZIO s.r.o. (a to najmä z výpovede svedka v aktuálnom čase zamestnanca spoločnosti DUOVERZIO s.r.o.). Odporca sa neodchýlil od skutkového zistenia súdu prvého stupňa a v napadnutom rozsudku   vychádzal   z   právneho   názoru,   že   je   nepochybné,   že   na   právne   relevantné započítanie je vyžadovaný prejav, avšak tento prejav nie je zákonom bližšie špecifikovaný. Môže sa teda jednať o rôznu formu prejavu realizovanú rôznymi technickými prostriedkami. Súd pri vyhodnocovaní dôkaznej presvedčivosti musí vychádzať z konkrétneho špecifického prípadu,   pričom   v   danom   prípade   je   viacero   okolností,   ktoré   nasvedčujú   tomu,   že k jednostrannému započítaciemu prejavu zo strany žalovaného v 1. rade došlo. S poukazom aj na výpoveď svedka je možné dospieť k záveru, že k právne relevantnému započítaniu došlo s následkom zániku vzájomných pohľadávok....

Z uvedenej svedeckej výpovede vyplýva, že svedok o vzájomnom započítaní nič nevie a existenciu prejavu vôle vzájomného započítania nepotvrdil a preto sú skutkové zistenia oboch všeobecných súdov nesprávne. Poukazujem na to, že všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch neuviedli konkrétne odpovede svedka na položené otázky, z ktorých by vyplýval prejav žalovaného v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. smerujúci k vzájomnému započítaniu pohľadávok.   V   tomto   smere   sú   rozsudky   oboch   všeobecných   súdov   nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné pre neuvedenie rozhodujúcich skutočností. Sťažovateľ zastáva právny názor, že z vykonaného dokazovania - svedeckej výpovede nevyšlo najavo, že žalovaný v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. urobil prejav smerujúci k vzájomnému započítaniu pohľadávok.

Sťažovateľ v bode 2) svojho odvolania namietal, že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Z výpovede svedka nevyplýva, že voči nemu konateľ žalovaného v 1. rade PROGSE HL, s.r.o. prejavil   jednostranne   započítať   pohľadávku   žalovaného   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty. Svedok vo svojej výpovedi minimálne trikrát uviedol, že o započítaní nič nevie.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   odporca   ako   odvolací   súd   zopakoval   výsluch a odchýlil sa od skutkového zistenia súdu prvého stupňa. Odporca výsluch svedka nezopakoval a zaťažil tým svoje rozhodnutie takou vadou, ktorá mala nesprávne rozhodnutie vo veci.

Skutkové   zistenia   oboch   všeobecných   súdov   o   preukázaní   prejavu   žalovaného v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. smerujúceho k vzájomnému započítaniu pohľadávok na základe   výpovede   svedka nekorešpondujú   s   tým,   čo   svedok   povedal a z dôvodu   absencie   skutkových   zistení   o   existencii   započítacieho   prejavu   žalovaného v 1. rade PROGRES - HL s.r.o. sú právne závery všeobecných súdov nesprávne. Všeobecné súdy opreli svoje rozhodnutia o   také   skutkové   zistenia, ktoré svedok nepovedal a   boli významné - jediné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a tým zasiahli do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Protirečivosť vyhodnotenia svedeckej výpovede dosahuje   taký   stupeň   svojvoľnosti,   ktorý   má   z   hľadiska   ochrany základného práva na súdnu ochranu už ústavný význam.

Protirečivé   a   svojvoľné   vyhodnotenie   výpovede   svedka obomi všeobecnými súdmi viedlo k tomu, že tieto súdy prijali právne závery v rozpore s právnym základom   zmluvných   vzťahov   založených   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným   v   1.   rade ohľadom zániku pohľadávky sťažovateľa jednostranným započítaním žalovaného v 1. rade ústne adresovaným svedkovi.»

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   VIPAX   SK   s.r.o.   so   sídlom   Mierová   9, 943 01 Štúrovo,, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/119/2014-113 zo dňa 21.4.2015 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/119/2014-113 zo dňa 21.4.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

6. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

7. Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   ochrana základných   práv a   slobôd   poskytovaná   ústavným   súdom   prostredníctvom   ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

8.   Na   základe sťažnosti,   priložených   listinných   dôkazov   k   sťažnosti   a vlastnej zisťovacej činnosti ústavného súdu je zrejmé, že sťažovateľka namieta arbitrárnosť prijatých záverov (odôvodnenia) krajského   súdu v   napadnutom   rozsudku, avšak ku   dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nepodala cestou okresného súdu proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom by bol povinný a oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

9.   Na   tomto   mieste   sa   žiada   konštatovať,   že   ústavný   súd   rešpektuje   koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že časť senátov najvyššieho   súdu   akceptuje   (silnú)   nepreskúmateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku   (porov.   II.   ÚS   647/2014,   bod   23;   porov.   Gyarfáš,   J.   Zakladá   nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné   na http://www.lexforum.sk/512),   avšak iné   senáty   najvyššieho   súdu   zastávajú opačný právny názor.

10. Ústavný súd nechce artikulovať sympatie k jednému alebo druhému z právnych názorov senátov najvyššieho súdu, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne   od   17   rokov   starého,   hoc   zjednocujúceho   a možno   dogmaticky   správneho rozhodnutia č. R 111/98, by bolo namieste v záujme právnej istoty účastníkov konaní pred všeobecnými   súdmi   [v   smere   jasného   zodpovedania   otázky   možnosti   podať   z dôvodu namietaného   arbitrárneho   odôvodnenia   dovolanie   opierajúce   sa   o   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku] hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu, keďže ústavný súd nemôže zjednocovať nekonzistentnú judikatúru najvyššieho súdu.

11.   V zmysle   už   popísaných   konklúzií   možno   uzavrieť,   že   právny   poriadok Slovenskej republiky [t. j. s ohľadom na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v spojení s judikatúrou najvyššieho súdu k aplikácii tohto dovolacieho dôvodu] poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany jej základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľka mohla vzhľadom na nejednoznačnosť judikatúry najvyššieho súdu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v spojení s   námietkou   o arbitrárnom   odôvodnení   druhostupňového   súdneho   rozhodnutia (v sťažovateľkinej   veci   ide   o námietku   arbitrárneho   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu) využiť (t. j. podať dovolanie). Inak povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší   súd)   oprávnený   poskytnúť   ochranu   sťažovateľkiným   základným   právam a slobodám.

12. Reflektujúc takto pertraktované závery ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

13.   V   závere   ústavný   súd   zdôrazňuje   právny   názor,   ktorý   opakovane   vo   svojej judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. napr. odmietnutí dovolania) bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   (t.   j.   napadnutému   rozsudku)   krajského   súdu   (porov.   napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015