znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 670/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s.   r.   o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Er 910/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 910/2009.

Návrhom na vykonanie exekúcie z 12. februára 2001 sa pôvodný veriteľ – Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný oprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   vo   výške   14 130 Sk   (469,03 €) s príslušenstvom   priznanej   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   10   C   196/1994 z 26. apríla 1995 voči povinnému v 1. rade F. R., povinnej v 2. rade E. R., povinnému v 3. rade V. R. a povinnému vo 4. rade I. Č. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   Er   910/2009-37   z   2.   februára   2012   pripustil do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 16 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia“,   preto   mu   14.   júna   2013   zaslal „Žiadosť o prijatie opatrení“ umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú okresný súd reagoval upovedomením z 22. novembra 2013, v ktorom predseda okresného súdu uviedol, že sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za dôvodnú, „keďže   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdnej   tajomníčky   pri   opätovnom doručovaní uznesenia sú veľmi dlhé časové obdobia, čo však je spôsobené zaťaženosťou exekučného oddelenia, čo znemožňuje vo všetkých veciach konať plynulo“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Sťažovateľ   sa   týmto   postupom   Okresného   súdu   dostal do právneho   stavu   neistoty,   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní   spôsobenými   prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať   úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky   v   prospech   skutočného   veriteľa, ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní   čiastkovej   otázky   právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 11. 03. 2011, t. j. už vyše troch rokov. Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 4 Er/910/2009 (EX 46/2001), je vo vzťahu k exekútorovi   závislé   od   rozhodnutia   Okresného   súdu,   na   ktoré   je   naviazané   aj   reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 14. 06. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   06.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 01. 07. 2014, ubehlo už celkom 13 mesiacov od prvotného úkonu sťažovateľa, ktorým sa na Okresnom súde Piešťany domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Hoci Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak skutočnosť, že predmetné rozhodnutie doposiaľ nie je právoplatné a vykonateľné bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať právo, vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto   súvislosti   si   dovoľujeme   upozorniť,   že   Okresný   súd   spôsobuje   sťažovateľovi   stav právnej neistoty a najmä nemožnosť domôcť sa uspokojenia svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 910/2009 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Piešťany v konaní, vedenom pod sp. zn. 4 Er 910/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 Eur..., ktoré... je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Piešťany   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   sume   340,89 €...   v   lehote   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/2012). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predbežného   prerokovania sťažnosti zistil, že okresnému súdu bol 11. marca 2011 doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vstupu do konania na miesto pôvodne oprávneného. Okresný súd uznesením z 2. februára 2012 pripustil vstup sťažovateľa do konania na miesto pôvodne oprávneného. Dňa 7. marca 2012 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre povinného vo 4. rade s poznámkou, že adresát je neznámy. Na základe pokynu zo 4. apríla 2012 okresný súd zisťoval aktuálny pobyt povinných v 3. a 4. rade. Dňa 29. januára 2013 okresný súd doručoval opätovne zásielky   pre povinných   v 3. a 4. rade s tým, že zásielka bola povinnému v 3. rade doručená 5. februára 2013. Zásielka pre povinného vo 4. rade bola okresnému   súdu   vrátená   6.   februára   2013   ako   nedoručená   s   poznámkou,   že   adresát je aj na uvedenej adrese neznámy. Okresný súd následne doručoval zásielku pre povinného vo 4. rade 15. apríla 2013.

Dňa 17. júna 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa – „Žiadosť o prijatie opatrení“ umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným, ktorým žiadal doručiť   uznesenie   povinným,   ustanoviť   im   opatrovníka,   prípadne   rozhodnúť   o   tom, že písomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.

Dňa   15.   júla   2013   bola   okresnému   súdu   vrátená   zásielka   ako   nedoručená pre povinného vo 4. rade s poznámkou, že adresát je neznámy. Okresný súd 14. októbra 2013 doručoval zásielku prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru N. Dňa 12.   decembra   2013   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v Nitre z 5. decembra 2013, v ktorom sa konštatovalo, že sa nepodarilo doručiť zásielku   pre povinného vo 4.   rade   z dôvodu,   že na uvedenej   adrese   je adresát neznámy,   obyvateľka   z   uvedenej   adresy   uviedla,   že   povinný   vo   4.   rade   tam   nebýva už 5 rokov, iné informácie sa nepodarilo zistiť ani z evidencie obyvateľstva.

Lustráciou v Sociálnej poisťovni 14. januára 2014 okresný súd zistil adresu pobytu povinného vo 4. rade v H., na ktorú mu následne doručoval zásielku. Dňa 22. januára 2014 bola   táto   zásielka   okresnému   súdu   vrátená   ako   nedoručená   s   poznámkou,   že   adresát je neznámy.

Okresný súd následne uznesením č. k. 4 Er 910/2009-74 z 12. mája 2014 ustanovil povinnému   vo   4.   rade   opatrovníka   v   konaní.   Dňa   7.   júla   2014   okresný   súd   doručoval zásielku   s uznesením   o   zmene účastníkov konania opatrovníkovi   povinného   vo 4.   rade s tým, že tento predmetnú zásielku prevzal 14. júla 2014.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 910/2009.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo sťažnosti sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa   na   pripustenie   jeho   vstupu   do   konania   na   strane   oprávneného   na   miesto pôvodne   oprávneného   trvá   tri   roky   a   šesť   mesiacov.   Okresný   súd   rozhodol   o   návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania 2. februára 2012. Okresný súd následne doručoval toto uznesenie účastníkom konania s tým, že sa opakovane nepodarilo doručiť zásielky pre povinných v 3. a 4. rade. Okresný súd následne vykonal šetrenie na zistenie pobytu povinných v 3. a 4. rade, doručoval zásielku prostredníctvom polície. Po doručení zásielky povinnému v 3. rade opakovane neúspešne doručoval zásielku povinnému vo 4. rade na zistené   adresy.   Nakoniec   uznesením   z   12.   mája   2014   ustanovil   povinnému   vo   4.   rade opatrovníka, ktorý zásielku s uznesením o zmene účastníkov prevzal 14. júla 2014. Ústavný súd konštatuje, že v tomto období sa vyskytli aj viaceré obdobia nečinnosti – od 11. marca 2011 do 2. februára 2012, od apríla 2012 do januára 2013, následne však okresný súd konal v zásade plynulo.

Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že okresný súd vyvinul úsilie na doručenie zásielok   s   uznesením   z   2.   februára   2012   predovšetkým   povinnému   vo   4.   rade   s   tým, že pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa mu podarilo dosiahnuť   nápravu   sťažovateľom   namietaného   stavu.   Zo   súdneho   spisu   vyplýva, že predmetné   uznesenie   sa   podarilo   doručiť   opatrovníkovi   povinného   vo   4.   rade 14. júla 2014.

Z uvedeného vyplýva, že v postupe okresného súdu v napadnutom konaní sa vyskytli obdobia krátkodobej nečinnosti, ale zároveň nemožno spochybňovať, že vyvinul primerané a cielené úsilie smerujúce k doručeniu uznesenia, ktorým sa rozhodlo o zmene účastníka konania na strane oprávneného. Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd mal vykonať iné opatrenia – napr. ustanoviť opatrovníka časovo skôr, možno akceptovať len čiastočne. Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom konkrétny výber príslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecou úvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či pobyt účastníka je neznámy   a   či   možno   takému   účastníkovi   ustanoviť   opatrovníka,   prípadne   rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise.

Zo súdneho spisu   takto možno urobiť záver, že po podaní sťažnosti   podľa   § 62 a nasl. zákona o súdoch a po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy okresný súd prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa. Zo súdneho spisu vyplýva, že uznesenie okresného súdu o zmene účastníkov konania bolo 14. júla 2014 doručené aj opatrovníkovi povinného vo 4. rade ako poslednému z účastníkov konania, čo je podmienkou   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   o   zmene   účastníkov   konania, a tiež pre to, aby sťažovateľ získal procesné postavenie oprávneného v exekučnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí v rámci všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného   práva   (m.   m.   I.   ÚS   191/06,   IV.   ÚS   263/08),   pričom   v   okolnostiach posudzovaného   prípadu   táto   skutočnosť   zakladá   aj   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd na tomto základe dospel   k záveru, že zistené pochybenia v postupe okresného   súdu   nedosahujú   takú   intenzitu,   aby   umožňovali   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014