znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 67/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLadislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 8254/2015, Rvp 8255/2015, Rvp 8256/2015, Rvp 8257/2015, Rvp 8258/2015,Rvp 8259/2015, Rvp 8260/2015, Rvp 8261/2015, Rvp 8262/2015, Rvp 8263/2015,Rvp 8264/2015, Rvp 8316/2015, Rvp 8317/2015, Rvp 8318/2015, Rvp 8319/2015,Rvp 8320/2015, Rvp 8321/2015, Rvp 8322/2015, Rvp 8323/2015, Rvp 8324/2015,Rvp 8325/2015, Rvp 8326/2015, Rvp 8327/2015, Rvp 8328/2015, Rvp 8329/2015,Rvp 8330/2015, Rvp 8331/2015 a Rvp 8332/2015 vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súduv Prešove sp. zn. 16 CoE 113/2013 z 20. júna 2013 (Rvp 8254/2015), sp. zn.6 CoE 122/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 8255/2015), sp. zn. 7 CoE 26/2013 z 28. februára2013 (Rvp 8256/2015), sp. zn. 4 CoE 1/2013 z 5. apríla 2013 (Rvp 8257/2015), sp. zn.20 CoE 18/2013 z 26. marca 2013 (Rvp 8258/2015), sp. zn. 15 CoE 53/2013 z 12. februára2014 (Rvp 8259/2015), sp. zn. 23 CoE 54/2013 z 12. marca 2013 (Rvp 8260/2015), sp. zn.17 CoE 132/2013 z 27. augusta 2013 (Rvp 8261/2015), sp. zn. 8 CoE 112/2012z 30. augusta 2012 (Rvp 8262/2015), sp. zn. 12 CoE 85/2012 zo 16. októbra 2012(Rvp 8263/2015), sp. zn. 18 CoE 92/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 8264/2015), sp. zn.10 CoE 28/2012 z 24. mája 2012 (Rvp 8316/2015), sp. zn. 20 CoE 78/2013 z 31. mája 2013(Rvp 8317/2015), sp. zn. 16 CoE 125/2013 z 25. júla 2013 (Rvp 8318/2015), sp. zn.24 CoE 47/2012 z 24. mája 2013 (Rvp 8319/2015), sp. zn. 17 CoE 9/2013 zo 14. februára2013 (Rvp 8320/2015), sp. zn. 17 CoE 109/2013 z 13. júna 2013 (Rvp 8321/2015), sp. zn.9 CoE 38/2012 z 25. septembra 2012 (Rvp 8322/2015), sp. zn. 4 CoE 14/2014 z 26. marca2014 (Rvp 8323/2015), sp. zn. 3 CoE 156/2012 z 10. apríla 2013 (Rvp 8324/2015), sp. zn.6 CoE 177/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 8325/2015), sp. zn. 6 CoE 271/2012 z 31. januára2013 (Rvp 8326/2015), sp. zn. 8 CoE 79/2013 z 31. mája 2013 (Rvp 8327/2015),sp. zn. 24 CoE 98/2013 z 19. decembra 2013 (Rvp 8328/2015), sp. zn. 3 CoE 7/2013zo 17. apríla 2013 (Rvp 8329/2015), sp. zn. 20 CoE 173/2013 z 27. decembra 2013(Rvp 8330/2015), sp. zn. 21 CoE 37/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 8331/2015),sp. zn. 26 CoE 5/2013 z 20. februára 2013 (Rvp 8332/2015), ako aj postupoma uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Oboer 34/2014z 28. januára 2015 (Rvp 8254/2015), sp. zn. 7 ECdo 156/2014 z 26. februára 2015(Rvp 8255/2015), sp. zn. 7 ECdo 99/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 8256/2015),sp. zn. 3 Oboer 328/2013 z 19. novembra 2014 (Rvp 8257/2015), sp. zn. 7 ECdo 119/2014z 26. februára 2015 (Rvp 8258/2015), sp. zn. 8 ECdo 245/2014 z 10. marca 2015(Rvp 8259/2015), sp. zn. 2 Oboer 259/2013 z 26. februára 2015 (Rvp 8260/2015),sp. zn. 3 ECdo 239/2014 zo 17. marca 2015 (Rvp 8261/2015), sp. zn. 3 ECdo 137/2014z 12. februára 2015 (Rvp 8262/2015), sp. zn. 8 ECdo 2335/2014 z 10. marca 2015(Rvp 8263/2015), sp. zn. 5 Oboer 252/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 8264/2015),sp. zn. 1 ECdo 158/2013 z 11. februára 2015 (Rvp 8316/2015), sp. zn. 4 Oboer 17/2014z 30. januára 2015 (Rvp 8317/2015), sp. zn. 4 ECdo 33/2014 z 19. februára 2015(Rvp 8318/2015), sp. zn. 5 Oboer 355/2013 z 12. februára 2015 (Rvp 8319/2015),sp. zn. 2 Oboer 147/2013 z 22. októbra 2014 (Rvp 8320/2015), sp. zn. 5 ECdo 95/2014z 24. februára 2015 (Rvp 8321/2015), sp. zn. 1 ECdo 295/2013 z 10. decembra 2014(Rvp 8322/2015), sp. zn. 3 ECdo 243/2014 z 3. februára 2015 (Rvp 8323/2015),sp. zn. 2 Oboer 166/2013 z 29. januára 2015 (Rvp 8324/2015), sp. zn. 5 Oboer 331/2014z 28. januára 2015 (Rvp 8325/2015), sp. zn. 7 ECdo 131/2014 z 26. februára 2015(Rvp 8326/2015), sp. zn. 3 ECdo 71/2014 z 19. marca 2015 (Rvp 8327/2015),sp. zn. 5 Oboer 248/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 8328/2015), sp. zn. 3 Oboer 73/2014z 26. februára 2015 (Rvp 8329/2015), sp. zn. 3 ECdo 5/2015 z 12. februára 2015(Rvp 8330/2015), sp. zn. 2 Oboer 149/2013 z 22. októbra 2014 (Rvp 8331/2015),sp. zn. 5 Oboer 179/2013 z 15. decembra 2014 (Rvp 8332/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 8254/2015, Rvp 8255/2015, Rvp 8256/2015, Rvp 8257/2015,Rvp 8258/2015, Rvp 8259/2015, Rvp 8260/2015, Rvp 8261/2015, Rvp 8262/2015,Rvp 8263/2015, Rvp 8264/2015, Rvp 8316/2015, Rvp 8317/2015, Rvp 8318/2015,Rvp 8319/2015, Rvp 8320/2015, Rvp 8321/2015, Rvp 8322/2015, Rvp 8323/2015,Rvp 8324/2015, Rvp 8325/2015, Rvp 8326/2015, Rvp 8327/2015, Rvp 8328/2015,Rvp 8329/2015, Rvp 8330/2015, Rvp 8331/2015 a Rvp 8332/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8254/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. júna 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základnýchpráv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlavítohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupoma uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenýmiv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiťpodľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodolaj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtýmúčastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a malimožnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s toutoneprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdudošlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinnýprostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásadykontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“.V tejto súvislosti sťažovateľkapoukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého mávyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to,aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovanýo svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásadakontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámcipreskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkovkonania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorýna tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupoma napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom a napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší napadnuté uznesenia krajského súdua napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke priznáprimerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom aleborozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inaka povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primeraneustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 8254/2015, Rvp 8255/2015, Rvp 8256/2015, Rvp 8257/2015,Rvp 8258/2015, Rvp 8259/2015, Rvp 8260/2015, Rvp 8261/2015, Rvp 8262/2015,Rvp 8263/2015, Rvp 8264/2015, Rvp 8316/2015, Rvp 8317/2015, Rvp 8318/2015,Rvp 8319/2015, Rvp 8320/2015, Rvp 8321/2015, Rvp 8322/2015, Rvp 8323/2015,Rvp 8324/2015, Rvp 8325/2015, Rvp 8326/2015, Rvp 8327/2015, Rvp 8328/2015,Rvp 8329/2015, Rvp 8330/2015, Rvp 8331/2015 a Rvp 8332/2015 a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadomna totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorýmsťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, akoto je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aképrávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanejústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01), a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecnésúdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01,I. ÚS 120/04).

II.2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu

Ústavný súd považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky,a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd jenielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia navykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniachsp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietolako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty,pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejtosúvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydanýchv obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 8256/2015a sp. zn. Rvp 8317/2015 neobsahovali všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnomsúde, bol ústavný súd povinný uvedené sťažnosti odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nesplnenie zákonom stanovených náležitostí.

II.2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnutéako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívouani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnostia jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámcidovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolaciedôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoruako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnostína ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššiehosúdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sanedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcichpostup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98,II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto častiako zjavne neopodstatnené.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uzneseniač. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženieprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskejúnie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveňoprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabekproti Belgicku z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdypred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalejnedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konaniaz už uvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanieproti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadochvylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiodmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 8256/2015a sp. zn. Rvp 8317/2015 neobsahovali všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnomsúde, bol ústavný súd povinný uvedené sťažnosti odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sasťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016