znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 67/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného A., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 p o r u š i l   základné právo M. P. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tost   43/2012 zo 4. decembra 2012 z r u š u j e a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M. P.   p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,80 € (slovom tristodvadsať   eur   a   osemdesiat   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť na   účet   A.,   s.   r.   o.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 67/2013-22 z 30. januára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tost 43/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. marca 2013 a   tiež   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z   20.   februára   2013   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn. Tp 38/2012 z 27.   novembra   2012   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 bolo inter alia rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa §   76   ods.   3   Trestného   poriadku.   Týmito   rozhodnutiami   o   väzbe   a konaním,   ktoré   im predchádzalo, boli podľa sťažovateľa porušené jeho označené práva a slobody.

a)   Za   najpodstatnejšie   porušenie   základných   práv   a   slobôd   považuje   sťažovateľ skutočnosť, že všeobecné súdy nezohľadnili ním a jeho obhajcom uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, prostredníctvom ktorých tiež možno   dosiahnuť   účel   väzby,   keďže   dospeli   k   záveru   o obmedzení   práv   obhajcu   pri zastupovaní obvineného tak, že tento nemôže samostatne podať v mene obvineného návrh, aby   jeho   väzba   bola   nahradená.   Použili   teda   reštriktívny   výklad.   Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu v rámci výsluchu pred špecializovaným trestným súdom 27.   januára   2012   (správne   má   byť   27.   novembra   2012,   pozn.)   žiadal   väzbu   nahradiť dohľadom mediačného a probačného úradníka, pričom všeobecné súdy o tejto požiadavke vôbec   nerozhodli   s   tým,   že   žiadosť   bola   podaná   obhajcom   ako   neoprávnenou   osobou, a preto vraj nespĺňa základné náležitosti. Sťažovateľ považuje takýto postup za absolútne nezákonný. Pritom   v   zmysle §   80   ods.   1   a   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku   za záruku v zmysle   čl.   5   ods.   3   dohovoru   treba   považovať   popri   iných   inštitútoch   aj   dohľad mediačného a probačného úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel väzby. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy nemožno vyvodiť také obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní obvineného, ktoré by znamenalo, že by nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.   Reštriktívny   výklad   znamená   neprípustné   obmedzenie   základných   práv. Ak obhajca žiada, aby súd prijal dohľad mediačného a probačného úradníka ako náhradu za väzbu,   je   povinnosťou   súdu   sa   s   možnosťou   takéhoto   nahradenia   väzby   zaoberať a rozhodnúť o   nej.   Pri   dohľade   mediačného   a probačného úradníka   ako náhrady   väzby zákon explicitne nevyžaduje ani písomný sľub obvineného, ani jeho písomný súhlas, pričom takýto úkon nemôže byť v neprospech obvineného, a preto niet ani dôvodu, aby súd naň neprihliadal. Z toho vyplýva, že o takejto žiadosti je súd povinný rozhodovať, čo sa však v danom prípade nestalo.

b) Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o nezákonnosti jeho väzobného stíhania je podľa sťažovateľa   neexistencia   materiálnych   dôvodov   väzby,   ako   aj   arbitrárne   a   riadne neodôvodnené   rozhodnutie   o   väzbe.   Špecializovaný   trestný   súd   v   rámci   odôvodnenia uznesenia uviedol, že neskúmal dôkazy, najmä výsluchy svedkov   jednotlivo a súhrnne, keďže išlo o väzobné rozhodnutie, teda nie o rozhodovanie o vine alebo nevine na hlavnom pojednávaní.   Sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   opakovane   poukázal   v   konaní predchádzajúcom   rozhodnutiu   o   väzbe   na   dôkazné   závery,   z   ktorých   je   zrejmé,   že   sa skutkov   nedopustil,   a najmä   na   to,   že   dôkazy,   ktoré   majú   preukazovať   jeho   účasť   na skutkoch,   sú   nedostatočné.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zistené   skutočnosti   neodôvodňujú dostatočne podozrenie, že spáchal trestný čin, či sa na jeho páchaní podieľal, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že dôkazy takýto záver nepotvrdzujú. Samotné podozrenie, že trestný   čin   spáchal   obvinený,   nepostačuje.   Musí   byť   totiž   daný   istý   vyšší   stupeň pravdepodobnosti.   V   čase   rozhodovania   o   väzbe   nebola   prítomná   ani   dôvodná   obava potrebná pre útekovú, resp. preventívnu väzbu. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je podľa všeobecných súdov daný iba tým, že sa sťažovateľ dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho bydliska. V skutočnosti však z jeho správania nemožno ani v náznaku vyvodiť, že by sa pokúšal o útek alebo skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného stíhania.   Skutočnosť,   že   sťažovateľovi   hrozí   vysoký   trest,   je   jednou   z   možností,   ako odôvodniť útekovú väzbu, avšak vysoký trest možno považovať za dôvod väzby len za predpokladu   zistenia   niektorej   ďalšej   konkrétnej   skutočnosti   týkajúcej   sa   najmä   osoby obvineného alebo okolností prípadu, ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú   obavu   z   úteku.   Len   samotná   hrozba,   resp.   hypotetická   možnosť   uloženia vyššieho trestu teda nemôže izolovane znamenať naplnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ v minulosti nebol nikdy trestne stíhaný, jeho účasť   na   skutku,   z   ktorého   je   obvinený,   nebola   dosiaľ   vo   vyšetrovaní   dostatočne preukázaná, pričom dôkazy, o ktoré všeobecné súdy svoje rozhodnutia opreli a ktoré podľa nich   nasvedčujú   tomu,   že   sťažovateľ   trestný   čin   spáchal,   sú   nedostatočné.   Pritom povinnosťou všeobecného súdu je riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe, pričom dôvody väzby musia byť významné a dostatočné. V zmysle všetkých uvedených skutočností podľa sťažovateľa   treba   konštatovať,   že   rozhodnutia   o väzbe   a samotná   väzba   sú   nezákonné a znamenajú porušenie čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.

c)   Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   v   konaní   predchádzajúcom   rozhodnutiu o predĺžení väzby návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie väzby v prípravnom konaní bol jeho   obhajcovi   doručený   až   26.   novembra   2012,   teda   deň,   resp.   niekoľko   hodín   pred výsluchom sťažovateľa, resp. rozhodnutím o návrhu prokurátora. K doručeniu návrhu došlo elektronicky, pričom návrh prokurátora v písomnej podobe dosiaľ nebol doručený. Takéto konanie považuje sťažovateľ za priečiace sa zásade kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.

Tým, že sťažovateľovi bol predložený na vyjadrenie návrh prokurátora iba niekoľko hodín pred výsluchom, a to prostredníctvom jeho obhajcu, došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Sťažovateľ a jeho obhajca totiž nemali dostatok času   a možnosti   reagovať   na   podstatné   tvrdenia   prokurátora.   Argumentácia   najvyššieho súdu, podľa ktorej bol obhajca o termíne výsluchu upovedomený telefonicky 5 dní pred konaním výsluchu, vo vzťahu k namietanej skutočnosti neobstojí, lebo s upovedomením o termíne nebol obhajcovi doručený návrh prokurátora na predĺženie väzby. Pritom návrh má 25 strán.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. Tp 38/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 s tým, aby boli uznesenia špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 a najvyššieho súdu zo 4.   decembra   2012   zrušené   a   špecializovanému   trestnému   súdu   bolo   prikázané neodkladne   prepustiť   sťažovateľa   z   väzby.   Napokon   sa   domáha   náhrady   trov   konania vo výške 320,80 € od najvyššieho súdu.

Z   vyjadrenia   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu   z   19.   februára   2013   zaslaného ústavnému   súdu   ako   príloha   prípisu   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   3/2013-9 z 20. februára 2013 doručeného ústavnému súdu 25. februára 2013 vyplýva, že nahradenie väzby zárukou, písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka sú možnosťami súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie na zabezpečenie bezproblémového trestného   stíhania   i   pri   ponechaní,   resp.   prepustení   obvineného   na   slobodu,   nie oprávneniami obvineného nachádzajúceho sa vo väzbe. Na začatie konania o nahradenie väzby niektorým z opatrení podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku je potrebný konkrétny návrh   obvineného.   Nestačí   preto   iba   všeobecné   vyjadrenie   sa   obvineného   alebo   jeho obhajcu o možnosti prijatia niektorej zo záruk. Nie je v súlade so skutočnosťou, že by súdy nerozhodovali o žiadosti obhajcu o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka   z   dôvodu,   že   bola   podaná   obhajcom   sťažovateľa   ako   neoprávnenou   osobou. Sťažovateľ   ani   jeho   obhajca   nešpecifikovali   svoju   žiadosť,   preto   súdy   pre   absenciu konkrétneho   návrhu   nemali   podklad   na   rozhodovanie.   Preto   sú   sťažnostné   námietky neopodstatnené a nedôvodné.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 1. marca 2013 doručenej ústavnému súdu 5.   marca   2013   vyplýva,   že   so   závermi   najvyššieho   súdu   nesúhlasí.   Zo   zápisnice špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   38/2012   z 27.   novembra   2012   vyplýva,   že obhajca požiadal a konkretizoval inštitúty nahradenia väzby. Z povahy inštitútu dohľadu probačného a mediačného úradníka je zrejmé, že takýto návrh nemusí byť na osobitnej listine, ale postačuje, ak si ho obvinený alebo obhajca v konaní vymieni. Aj prokurátor považoval žiadosť za konkretizovanú a vyjadril sa v tom zmysle, aby špecializovaný trestný súd   ponúkané   nahradenie   väzby   neprijal.   Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 je zrejmé, že sa ani v rámci výrokovej časti, ale ani v časti odôvodnenia nezaoberal skutočnosťami nahradenia väzby u sťažovateľa, hoci tento v písomnej   sťažnosti   z   2.   decembra   2012   jasne   a   zreteľne   namietal   skutočnosť,   že špecializovaný trestný súd nerozhodol o nahradení väzby.

II.

Zo   zápisnice   o   výsluchu   obvineného   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. Tp 38/12 z 27. novembra 2012 inter alia vyplýva, že sťažovateľ na záver svojej výpovede ponúkol   súdu   aj   záruky   nahradenia   väzby   tak,   ako   boli   uvedené   aj   v   jeho   písomnom vyjadrení   podanom   prostredníctvom   obhajcu.   Obhajca   sťažovateľa   zasa   uviedol,   že alternatívne navrhuje použiť primerané inštitúty nahradenia väzby v zmysle § 80 Trestného poriadku s výnimkou peňažnej záruky, teda ostatné záruky.

Z uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012 vyplýva, že ním bola podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa, ako aj ďalších šiestich obvinených do 15. júna 2013, pričom žiadosť P. M. o prepustenie z väzby bola zamietnutá, písomné sľuby M. B., P. B. a P. M. neboli prijaté a rovnako nebola prijatá ani ponuka prevzatia záruky na nahradenie väzby P. B. Z odôvodnenia uznesenia inter alia vyplýva, že naposledy bola väzba sťažovateľa predĺžená do 15. decembra 2012, a to uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 19/2012 z 30. mája 2012. Vo vzťahu k sťažovateľovi nebol daný základ pre rozhodovanie o žiadosti či o záruke na nahradenie väzby, lebo ani sťažovateľ, ani jeho obhajca nepodali žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, nepredložili písomný sľub obvineného a neponúkli ani inú záruku. Obhajca sa len zmienil o možnosti prijatia niektorej zo záruk na nahradenie väzby, okrem peňažnej záruky. Svoje vyjadrenie však nijako nekonkretizoval. Preto nebolo zrejmé, akú záruku má obhajca na mysli. Zrejmé bolo len to, akú záruku nechce ponúknuť. Išlo teda o úplne nejasné vyjadrenie, o ktorom preto nebolo možné rozhodnúť.

Zo sťažnosti z 2. decembra 2012 podanej sťažovateľom prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012 inter   alia vyplýva,   že   tento   súd   nesprávne   rozhodol,   keď   nezohľadnil   obhajcom a sťažovateľom uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v ustanovení § 80 ods. 1 a nasl.   Trestného   poriadku,   prostredníctvom   ktorých   tiež   možno   dosiahnuť   účel   väzby, keďže   špecializovaný   trestný   súd   vyvodil   obmedzenie   práv   obhajcu   pri   zastupovaní obvineného tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom, ako aj ďalšími šiestimi obvinenými proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu špecializovaný trestný súd rozhodol správne a v súlade so zákonom. Pri rozhodovaní o predĺžení väzby boli dodržané všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska špecializovaný trestný súd správne konštatoval u obvinených trvanie dôvodov väzby. Procesné lehoty, v ktorých bolo o väzbe obvinených rozhodované, boli dodržané. Spisový materiál bol najvyššiemu súdu predložený v zákonom ustanovenej lehote, t. j. najneskôr 5 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby, ktorá by uplynula 15. decembra 2012. Špecializovaný trestný súd podrobne a konzekventne zdôvodnil, na základe akých záverov aj v súčasnosti trvajú u obvinených dôvody väzby, ktoré sa od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne sudca   v   celom   rozsahu   odkázal.   Dôkladne   rozviedol   dôkazy,   ktoré   naďalej   potvrdzujú opodstatnenosť   a   dôvodnosť   podozrenia,   že   obvinení   spáchali   trestné   činy   kladené   im za vinu.   Pritom   od   predchádzajúcich   rozhodnutí   o   väzbe nedošlo   na   strane   obvinených k žiadnym podstatným zmenám odôvodňujúcim iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší súd   poukazuje   na   doterajšie   rozhodnutia,   s   ktorými   sa   plne   stotožňuje.   Námietky sťažovateľa nepovažoval za dôvodné, keďže v súčasnom štádiu konania sa špecializovaný trestný súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami trestných činov, z ktorých sú obvinení,   ani   vyhodnocovaním   jednotlivých   svedeckých   výpovedí.   Svedecké   výpovede a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej na zistenie, či naďalej existuje dôvodné   podozrenie,   že   predmetné   skutky   spáchali   obvinení.   Zároveň   ide   o   rozsiahlu trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále uskutočňujú rôzne procesné úkony. Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu preto nemôže byť posudzované ako prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Doterajší spôsob života obvinených sám osebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto skutočnosti   je   potrebné   posudzovať   vo   vzájomnej   súvislosti   s   ostatnými   okolnosťami zistenými   v   trestnom   konaní,   pričom   obava,   že   v   prípade   prepustenia   obvinených   na slobodu   by   bolo   zmarené,   resp.   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   nebola rozptýlená. Pokiaľ ide o námietku obhajcu sťažovateľa týkajúcu sa doručenia návrhu na predĺženie lehoty väzby deň pred výsluchom, túto najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú. Z predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   19.   novembra   2012   asistentka zo špecializovaného   trestného   súdu   telefonicky   oznámila   termín   výsluchu   obvinených k návrhu prokurátora všetkým obhajcom. Zároveň bol termín konania výsluchu zaslaný aj poštou, pričom obhajca sťažovateľa prevzal zásielku 22. novembra 2011 (správne má byť zrejme 22. novembra 2012, pozn.).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V prerokúvanej veci je nesporné, že sťažovateľ bol vzatý do väzby. Obmedzenie jeho osobnej slobody tak spadá do rámca čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v dôsledku čoho sa naň aplikujú   aj   požiadavky   uvedené   v   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru,   keďže   ani   judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) od seba použiteľnosť a požiadavky podľa   posledne   uvedených   dvoch   odsekov   striktne   neoddeľuje   a   aj   konanie   o   návrhu prokurátora   na   predĺženie   väzby   podraďuje   pod   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (porov.   napr. rozsudok   z 5.   júla 2005,   Osváth   proti   Maďarsku,   sťažnosť   č.   20723/02,   ods.   18   a   19, podobne rozsudok z 25. októbra 2007, Lebedev proti Rusku, sťažnosť č. 4493/04, ods. 71 a 72). Navyše, podobné záruky vyvodil vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy i ústavný súd. V jeho judikatúre sa postupne presadil názor, že rozsah záruk čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sa v podstate prekrývajú (porov. III. ÚS 34/07).

Námietky sťažovateľa zhrnuté v časti I odôvodnenia tohto nálezu je preto potrebné posúdiť z hľadiska všetkých citovaných ustanovení.

K bodu c) – Oneskorené doručenie návrhu prokurátora na predĺženie väzbyEurópsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k ustanoveniam čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov.   napríklad rozsudok   z   21.   decembra   2010,   Michalko   proti   Slovensku, sťažnosť č. 35377/05,   ods.   156   a   tam   citovaná   prejudikatúra),   ale   aj   všeobecnejšie   právo   na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku, ods. 156 a 158). Podľa § 72 ods. 2 ôsmej vety Trestného poriadku sa návrhy a žiadosti prokurátora majú bez meškania doručiť obvinenému, čo v súlade s judikatúrou ústavného súdu možno považovať za súčasť záruk vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   (porov.   napr.   I.   ÚS   67/03,   I.   ÚS   100/04, I. ÚS 2/05, III. ÚS 34/07). V skorších z citovaných rozhodnutí ústavný súd ešte výslovne uvádzal právo na doručenie písomného podania prokurátora (ako protistrany obvineného v trestnom konaní). Je však potrebné uviesť, že táto judikatúra sa týkala situácií, keď súdy rozhodovali   o   predĺžení   väzby   na   neverejných   zasadnutiach   bez   výsluchu   obvinených. Po novelizácii ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku sa o väzbe rozhoduje zásadne po vypočutí obvineného.

V prerokúvanej veci je zrejmé, že sťažovateľovi bol návrh prokurátora na predĺženie väzby doručený len krátko pred konaním výsluchu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorom sa o ňom rozhodovalo. Na rozdiel od predchádzajúceho právneho stavu je totiž od 1. februára 2009 zaručené právo obvineného na prítomnosť pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie o väzbe, ako aj právo byť pri rozhodovaní o väzbe vypočutý. To podľa názoru   ústavného   súdu   podstatným   spôsobom   zlepšuje   postavenie   obvineného a zabezpečuje   plnohodnotné   kontradiktórne   konanie   pri   rozhodovaní   o   väzbe.   Práve kontradiktórnosť konania umožňuje obvinenému, aby si návrh prokurátora vypočul priamo pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie a vyjadril sa k nemu ústne (porov. v tomto smere už citované rozhodnutie III. ÚS 108/06). Rovnako podľa názoru ústavného súdu prítomnosť obvineného pri rozhodovaní o väzbe umožňuje v určitej, hoci obmedzenej miere nápravu niektorých procesných nedostatkov v postupe súdu (sudcu pre prípravné konanie) v skorších   štádiách tohto konania. V tomto zmysle ústavný súd už v citovanom náleze sp. zn. I. ÚS 2/05 uznal, že nedostatok konania na prvostupňovom súde spočívajúci v tom, že   obvinenému   nebolo   doručené   stanovisko   prokurátora   k   jeho   žiadosti   o   prepustenie z väzby, možno napraviť tým, že mu toto stanovisko bude doručené spolu s uznesením prvostupňového súdu, takže ho bude mať k dispozícii pri prípadnej príprave sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Ústavný súd nevidí dôvod, aby sa od tohto stanoviska v prerokúvanej veci odchýlil.

Zo zápisnice o výsluchu pred špecializovaným trestným súdom je zrejmé, že obhajca sťažovateľa   síce   namietol   oneskorené   doručenie   návrhu   prokurátora,   avšak   zároveň predložil   súdu   svoje   písomné   vyjadrenie   k   nemu.   Obhajca   však   neuviedol,   v   čom   mu oneskorené doručenie návrhu prokurátora bránilo alebo sťažovalo prípravu obhajoby, resp. vyjadrenia k predĺženiu väzby. Podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo sťažovateľovi a jeho   obhajcovi   takéto   žiadosti   predniesť   a   odôvodniť,   rovnako   ako   sťažovateľovi   nič nebránilo žiadať prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie o objasnenie tých dôvodov návrhu, ktorých správnosť alebo dôvodnosť nemohol kvôli krátkosti času riadne zhodnotiť. Ak by ani tieto kroky nepostačovali na zabezpečenie rovnosti zbraní, mal sťažovateľ podľa ústavného súdu právo žiadať odročenie výsluchu a určenie nového termínu. Pokiaľ by sudca pre prípravné konanie niektorej z týchto žiadostí bez zákonných a opodstatnených dôvodov nevyhovel   a   jeho   pochybenie   by   nenapravil   ani   najvyšší   súd,   išlo   by   z   hľadiska   práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru nepochybne o zásadne odlišnú situáciu, na ktorú by ústavný súd musel zareagovať. Ústavný súd už v podobnej situácii upozornil, že obvinený sa má v záujme ochrany svojich práv a osobnej slobody   snažiť   ovplyvniť   rozhodnutie   o   väzbe   svojou   argumentáciou   ešte   pred   jeho vynesením   (III.   ÚS   227/03).   Sťažovateľ   bol   v   prerokúvanej   veci   vypočutý   a   napriek kvalifikovanej obhajobe neboli žiadne z už uvedených návrhov ani námietok pri výsluchu vznesené. To podľa názoru ústavného súdu neumožňuje kvalifikovať procesný nedostatok, ktorého   sa   špecializovaný   trestný   súd   oneskoreným   doručením   návrhu   prokurátora   na predĺženie väzby sťažovateľovi prípadne mohol dopustiť (porov. už citované ustanovenie § 72 ods. 2 poslednej vety Trestného poriadku), ako zásah do práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

K bodu b) – Neexistencia materiálnych dôvodov väzbyPodľa   judikatúry   ESĽP   ustanovenie   čl.   5   dohovoru   v   sebe   obsahuje prezumpciu v prospech prepustenia na slobodu. Druhá časť čl. 5 ods. 3 dohovoru nedáva orgánom štátu možnosť   výberu   medzi   súdením   v   primeranej   lehote   alebo prepustením   počas konania. Práve   naopak,   z   prezumpcie   neviny   (čl.   6   ods.   2   dohovoru)   a   účelu   čl.   5   vyplýva,   že zadržaný (uväznený) musí byť prepustený, len čo obmedzenie jeho osobnej slobody stratí opodstatnenie (porov.   rozsudok   Veľkej   komory   z 10.   marca   2009,   Bykov   proti   Rusku, sťažnosť č. 4378/02, ods. 61 a nasl.). Pokračujúce zadržanie (väzba) môže byť opodstatnené len za predpokladu, že sú tu konkrétne okolnosti, ktoré naznačujú reálnu existenciu dôvodov verejného záujmu, ktoré prevážia nad pravidlom rešpektu k ľudskej slobode obsiahnutým v čl.   5   (porov.   napr.   rozsudok   Veľkej   komory   z   26.   marca   2000,   Kudła   proti   Poľsku, sťažnosť č. 30210/96, ods. 110 a nasl.). Úlohou orgánov štátu je preskúmať všetky okolnosti svedčiace   v   prospech   a   proti   existencii   takýchto   dôvodov   verejného   záujmu,   ktoré opodstatnia   odchýlku   od   pravidla   upraveného   v   čl.   5,   a   uviesť   ich   v   rozhodnutiach o žiadostiach   o   prepustenie   (porov.   napr.   rozsudok   Veľkej   komory   z   3.   októbra   2006, McKay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43). Pretrvávanie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu je síce nevyhnutnou podmienkou (condicio sine qua non)   obmedzenia   osobnej   slobody   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok z 26. marca 2013, Luković proti Srbsku, sťažnosť č. 43808/07, ods. 44 a tam citovaná prejudikatúra), s postupujúcim časom však k tomuto základnému   predpokladu   musia   pristúpiť   ďalšie   „podstatné“   a   „dostatočné“   dôvody pokračujúceho obmedzenia osobnej slobody.

Podľa   názoru   ústavného súdu   špecializovaný trestný   súd   i najvyšší   súd vyhoveli uvedeným požiadavkám, pokiaľ ide o odôvodnenie existencie väzobných dôvodov útekovej a   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku.   Súdy v odôvodneniach   napadnutých   uznesení   podrobne   rozviedli,   prečo   považujú   podozrenia voči   sťažovateľovi   (a   ostatným   členom   tvrdenej   zločineckej   skupiny)   vykonaným dokazovaním za nevyvrátené, resp. za pretrvávajúce a umocnené. Rovnako súdy rozviedli, hoci čiastočne aj odkazom na predchádzajúce väzobné rozhodnutia, prečo naďalej považujú obavu z ich úteku, resp. pokračovania v trestnej činnosti za dané. I podľa ústavného súdu je odôvodnené riziko, že existujú ďalší členovia tvrdenej zločineckej skupiny na slobode, ktorí by sťažovateľovi mohli uľahčiť útek, prípadne s ním spoločne pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Argumentáciu oboch napadnutých väzobných rozhodnutí považuje ústavný súd za podrobnú, dostatočne racionálnu a nearbitrárnu. Prisvedčiť treba súdom taktiež v tom, že pri rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať (prognózovať),   a   preto   nie   je   nevyhnutne   potrebné,   aby   zo   strany   väzobne   stíhaných obvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru sťažovateľa   by   zbavovala   väzby   jej   preventívneho   a   zabezpečovacieho   charakteru. Špecializovaný   trestný   súd   sa   rovnako   zaoberal   rýchlosťou   a   starostlivosťou   postupu orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa a správne poukázal na veľký počet obvinených a z toho vyplývajúcu zložitosť úkonov trestného konania. Ústavný súd v tomto smere opätovne poukazuje na už citovaný rozsudok vo veci Luković proti Srbsku, v ktorom ESĽP za podobného charakteru a priebehu trestného konania (i keď čiastočne s hustejšou frekvenciou prieskumu) nevyslovil porušenie v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Pritom v ňom zohľadnil okolnosť, že trestná činnosť, za ktorú bol pán Luković stíhaný, je organizovaného charakteru a už to samo osebe spôsobuje vyšetrovacím orgánom viac ťažkostí pri zistení skutkového stavu a miery zodpovednosti jednotlivých členov skupiny. Preto je zjavné, že v takýchto prípadoch môžu byť sústavná kontrola a obmedzenie možnosti obvinených stýkať sa navzájom alebo s inými osobami nevyhnutné na to, aby sa im zabránilo v úteku (cit. rozsudok z 26. marca 2013, ods. 46). Niet dôvodu, aby ústavný súd v prerokúvanej veci, ktorá je podľa jeho názoru podobná citovanej veci, posudzoval   postup   a   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu   a najvyššieho   súdu prísnejšie než ESĽP.

K bodu a) – Nezaoberanie sa nahradením väzbyOkrem už citovaných princípov výkladu čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru žiada, aby národné súdy pri rozhodovaní o predĺžení väzby uvážili a zohľadnili alternatívne opatrenia ustanovené národným právom, a to osobitne pokiaľ je väzobným dôvodom (len) riziko úteku (porov. už cit. Luković proti Srbsku, ods. 54 a tam citovaná prejudikatúra). Pritom sú v zásade povinné odôvodniť, prečo nepovažujú tieto alternatívy k väzbe za použiteľné. Nedostatok takého odôvodnenia môže predstavovať   porušenie   čl.   5   ods.   3,   prípadne   ods.   4   dohovoru   (porov.   napr.   rozsudok z 10. marca   2009,   Mihuţă   proti   Rumunsku,   sťažnosť   č.   13275/03,   ods.   31).   Pritom, samozrejme,   niet   dôvodu,   aby   sa   aj   na   toto   odôvodnenie   nevzťahovala   konštantná judikatúra   ESĽP,   podľa   ktorej   ani   čl.   5   ods.   3,   ani   ods.   4   nevyžadujú   od   súdov prerokúvajúcich   väzobné   žiadosti,   aby   sa   zaoberali   každým   jednotlivým   argumentom väzneného. Avšak záruky čl. 5 dohovoru by stratili svoj význam, pokiaľ by konajúci sudca podľa   národného   práva   a praxe   mohol   považovať za   nepodstatné   alebo   ignorovať také konkrétne   skutočnosti,   na   ktoré   väznený   poukazuje   a   ktoré   sú   spôsobilé   spochybniť existenciu   podmienok,   za ktorých   možno   zbavenie   osobnej   slobody   podľa   dohovoru považovať za „zákonné“ (porov. napr. rozsudok ESĽP zo 4. októbra 2005, Sarban proti Moldavsku, sťažnosť č. 3456/05, ods. 99 a tam citovaná prejudikatúra). Aj ústavný súd už v podobnej   súvislosti   uviedol,   že   pokiaľ   osoba   pozbavená   osobnej   slobody   požiadala   o nahradenie väzby zárukou, je súd rozhodujúci o väzbe povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať (pozri I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04, II. ÚS 240/06).

Pojem   „zákonnosť zbavenia osobnej   slobody“ podľa   čl.   5 ods.   1 dohovoru   totiž judikatúra ESĽP vykladá v prvom rade ako „súlad s domácim (národným) právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. novembra 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, ods. 47 a 48). V prerokúvanej veci sa špecializovaný trestný súd meritórne nezaoberal možnosťou nahradenia   väzby   sťažovateľa   niektorým   z   miernejších   opatrení   (záruk),   pretože (zjednodušene povedané) sťažovateľ žiadnu konkrétnu záruku neponúkol, čo bolo podľa neho   predpokladom,   aby   o   nej   mohol   meritórne   rozhodovať.   Najvyšší   súd   vo   svojom vyjadrení   k   sťažnosti   v   podstate   podporil   tento   záver   stanoviskom,   že   na   rozhodnutie o nahradení väzby je potrebný konkrétny návrh obvineného. Posúdenie, či takýto postup je v súlade s čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, si preto v prvom rade vyžaduje posúdenie súladu tohto postupu s Trestným poriadkom.

Ustanovenie   §   80   ods.   1   Trestného   poriadku   umožňuje   súdu   alebo   sudcovi   pre prípravné   konanie   ponechať   obvineného   na   slobode   alebo   ho   prepustiť   na   slobodu, ak súčasne prijme záruku záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby [písmeno a)], ak súčasne prijme sľub obvineného [písmeno b)] alebo „s ohľadom na osobu obvineného a povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka   nad   obvineným“   [písmeno   c)].   Ďalšie   ustanovenie   §   81   ods.   1 Trestného poriadku umožňuje to isté, ak súčasne prijme peňažnú záruku obvineného alebo inej osoby. Ústavný súd už v náleze sp. zn. IV. ÚS 346/08 dospel k záveru, že všetky tieto prostriedky   treba   považovať   za   „záruky“   v   zmysle   čl.   5   ods.   3   druhej   vety   dohovoru. Z uvedených ustanovení tak vyplýva, že slovenské právo pozná štyri prostriedky nahradenia väzby: tri z nich sú závislé na iniciatíve obvineného alebo tretích osôb stojacich mimo súdu, súčasne však existuje minimálne jeden taký prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy obvineného, a to dohľad probačného a mediačného úradníka (zhodne už citovaný nález IV. ÚS 346/08).

Systematicky   tak možno rozoznať dva typy prostriedkov   nahrádzajúcich   väzbu – na jednej strane sú prostriedky, ktorých obmedzujúce preventívne pôsobenie (nahrádzajúce režim obmedzenia osobnej slobody vo väzbe) vyplýva z existencie rizika nemateriálnej (sľub obvineného) alebo materiálnej (peňažná záruka) ujmy pre obvineného v prípade, ak by sám naplnil konanie, v ktorom sa mu väzbou malo zabrániť, alebo nedodržal uložené mu obmedzenia   (§   82).   Na   druhej   strane   sú   prostriedky,   u   ktorých   sa   predpokladá   len sprostredkované obmedzujúce pôsobenie na obvineného, keďže obvinenému nehrozí žiadna bezprostredná ujma v prípade naplnenia väzobného dôvodu alebo nedodržania obmedzení. Takáto materiálna (peňažná záruka) alebo imateriálna (záruka záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) ujma, naopak, hrozí tretej osobe a (aj) jej odvrátenie má byť pre ňu motiváciou, aby vplývala na (obmedzovala) obvineného v jeho konaní. V oboch prípadoch významnú preventívnu a sebaobmedzujúcu funkciu plní taktiež už sama hrozba uvalenia väzby v prípade nerešpektovania príslušných obmedzovaní. Vzhľadom na materiálnu alebo nemateriálnu ujmu, ktorá v týchto prípadoch hrozí buď obvinenému, alebo inej osobe, je logické,   že   nahradenie   väzby   týmito   prostriedkami   si   vyžaduje   ich   prejav   vôle a v niektorých prípadoch (§ 81 ods. 1 štvrtá veta Trestného poriadku) i súhlas obvineného.

Nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   je   však   iným druhom preventívneho (zabezpečovacieho) opatrenia. V týchto prípadoch nejde o pravú „záruku“, keďže obvinený tu nie je motivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou dodatočnej materiálnej   či   nemateriálnej   ujmy   seba   samého   alebo   iných   osôb.   Podstatou   dohľadu probačného   a   mediačného   úradníka   (v   spojení   s   primeranými   povinnosťami a obmedzeniami v zmysle § 82 Trestného poriadku) je v podstate to isté, čo je účelom väzby,   len   miernejším   spôsobom   –   uloženie   určitých   obmedzení   práv   obvineného a zabezpečenie   dohľadu   nad   ich   dodržiavaním   zo   strany   štátu.   Ústavný   súd   preto   už v náleze sp. zn. IV. ÚS 346/08 vyslovil, že súd je povinný sa takým návrhom zaoberať aj vtedy, pokiaľ ho podal napríklad obhajca obvineného.

Z opísaných rozdielov medzi nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka   na   jednej   strane   a   inými   prostriedkami   na   druhej   strane   však   podľa   názoru konajúceho   senátu   možno   vyvodiť   takúto   povinnosť   nielen   v   prípade,   že   návrh   na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka urobí za obvineného jeho obhajca, prípadne iná osoba oprávnená podať žiadosť o jeho prepustenie z väzby. Podľa názoru   ústavného   súdu   totiž   z   citovaných   ustanovení   vyplýva   práve   to,   že   dohľad probačného a mediačného úradníka nie je vôbec viazaný na výslovný návrh, resp. prejav vôle zo strany či už obvineného, alebo daného úradníka. To zodpovedá aj právnej úprave – žiadne   ustanovenie   Trestného   poriadku   totiž   neustanovuje,   že   by   bolo   povinnosťou obvineného   alebo   inej   osoby   výslovne   navrhnúť   tento   prostriedok   nahradenia   väzby. Trestný poriadok rovnako nevyžaduje výslovný návrh ani pri záruke záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby, sľube obvineného alebo peňažnej záruke, no predpokladá určitý prejav vôle s ponukou takej záruky alebo sľubu a súd, resp. sudca pre prípravné konanie sa spravidla obmedzí len na ich prijatie alebo neprijatie. Pri dohľade probačného a mediačného úradníka   však   sudca   nerozhoduje   o   „prijatí“   alebo   „neprijatí“   dohľadu,   pretože   takýto dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak, vykonáva ho ako štátny orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom (nie následkom) jeho činnosti (porov. § 25 ods. 1 Trestného poriadku). Z toho možno uzavrieť: Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako   dobre   dosiahnuť   ponechaním   alebo   prepustením   obvineného   na   slobodu   za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol   výslovne   uplatnený. Opačný   výklad ustanovenia   §   80   ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku,   z   ktorého   v   podstate   vychádzal   špecializovaný   trestný   súd   a   ktorý   v   zásade potvrdil   aj   najvyšší   súd,   preto   podľa   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   ústavne súladný.

Inou, hoci súvisiacou, otázkou je to, do akej miery sa úvahy súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie má odraziť v odôvodnení uznesenia. Pri jej riešení je potrebné vychádzať z toho, že spôsob a miera zaoberania sa týmito otázkami v uznesení závisí od spôsobu a obsahu procesných návrhov obvineného, jeho obhajcu, resp. ich argumentácie. Judikatúra všeobecných   súdov   už   pred   účinnosťou   dnešného   Trestného   poriadku   z   roku   2005 akceptovala, že ak bola výslovne ponúknutá záruka alebo sľub, musí sa jej prijatie alebo neprijatie   vyjadriť   vo   výroku   uznesenia   (porov.   napr.   R   4/1993,   R   64/1993,   výnimku predstavuje názor vyjadrený v judikáte R 44/1994, ten je však vzhľadom na zmenu právnej úpravy   už   neaplikovateľný).   Z   dostupných   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že rovnakú   prax   uplatňuje   tento   súd   aj   v   prípadoch,   keď   obvinený   výslovne   požiadal o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   (porov.   z   ostatného obdobia napr. 6 Tost 19/2012, 2 Tost 13/2013, 3 Tost 6/2013, 4 Tost 8/2013 a iné). Tento postup   je   napokon   v   zhode   s   už   citovanou   judikatúrou   ESĽP   a   ústavného   súdu (II. ÚS 240/06).   Ako   však   ústavný   súd   ukázal   výkladom   v   predchádzajúcich   odsekoch, takáto žiadosť nie je predpokladom, aby súd väzbu týmto spôsobom nahradil, v dôsledku čoho tak súd môže rozhodnúť aj z úradnej moci. Preto je logické, že požiadavka nahradiť väzbu týmto spôsobom môže byť uplatnená nielen vo forme výslovného návrhu, ale aj len ako jeden z argumentov obvineného proti ďalšiemu trvaniu alebo predĺženiu väzby a môže byť prednesený ako súčasť žiadosti o prepustenie z väzby alebo ako vyjadrenia k návrhu prokurátora   na   jej   predĺženie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   potom   z   citovaných rozsudkov ESĽP (napr. Mihuţă proti Rumunsku) a z konštantnej judikatúry ústavného súdu (II.   ÚS 240/06, I. ÚS 340/08 a ďalšie) vyplýva, že povinnosťou súdu, resp. sudcu   pre prípravné   konanie,   keď   rozhoduje   o   vzatí   do   väzby,   jej   predĺžení   alebo   o   žiadosti o prepustenie,   je   náležite   sa   s   takouto   argumentáciou   vyrovnať   aspoň   v   odôvodnení rozhodnutia.   V   rámci   toho   je   súd,   resp.   sudca   pre   prípravné   konanie   povinný   najmä odôvodniť, či a do akej miery ponechanie obvineného na slobode (so zohľadnením účinkov dohľadu probačného a mediačného úradníka a prípadnom uložení primeraných povinností a obmedzení   podľa   §   82   Trestného   poriadku)   zvyšuje   riziko   naplnenia   konania,   ktoré zakladá niektorý   z   väzobných   dôvodov,   a   či   intenzita   zásahu   do   osobnej   slobody obvineného v podobe uvalenia väzby nie je zjavne neprimeraná k miere zvýšenia uvedeného rizika   (porov.   v   tomto   smere   napr.   R   55/1991,   ako   aj   R   45/2013,   hoci   s nie   príliš inštruktívnou právnou vetou). Podľa názoru ústavného súdu treba totiž vychádzať v zásade z   toho,   že   osobná   sloboda   (v   najširšom   slova   zmysle)   je   jednou   z   najvyšších   hodnôt v hodnotovom rebríčku jednotlivca aj štátu (porov. čl. 12 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 ústavy). Potom ale treba i uloženie viacerých povinností a obmedzení, ktoré môžu predstavovať pre obvineného určitý zásah do niektorých aspektov jeho osobnej slobody, prípadne do iných jeho práv, považovať za miernejšie a primeranejšie než úplné zbavenie osobnej slobody v podobe   väzby.   V   dôsledku   toho   musí   rozhodnutie   súdu   o   väzbe   vykonať   určitý   test proporcionality   väzby (opísaný   v   predošlých   vetách)   minimálne z pohľadu   argumentov uplatnených obvineným. Pokiaľ ide o väzbu obvineného z obzvlášť závažného zločinu, je potrebné, aby tento test vzhľadom na ustanovenie § 81 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku preukázal celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   za   súčasného   uloženia   primeraných   povinností a obmedzení   (§   82   Trestného   poriadku).   Pri   tomto   teste   (vážení)   možno   využiť bohatú judikatúru najvyššieho súdu i bývalých česko-slovenských súdov k jednotlivým väzobným dôvodom.

V prerokúvanej veci je z obsahu uznesenia špecializovaného trestného súdu zrejmé, že   tento   žiadne   váženie   dotknutých   právnych   záujmov   (riziko   naplnenia   väzobných dôvodov verzus osobná sloboda obvineného) nevykonal, pretože sa argumentmi sťažovateľa úplne   odmietol   zaoberať,   keďže   vychádzal   z   nesprávneho   (ústavne   nekonformného) výkladu ustanovení § 80 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa zápisnice o výsluchu sťažovateľa sudcom   pre   prípravné   konanie   27.   novembra   2012   však   obvinený,   resp.   jeho   obhajca, a prokurátor predniesli určité argumenty, ktoré si takéto váženie zaslúžia. Takéto váženie pritom nie je nahradené už tým, že špecializovaný trestný súd podrobne odôvodnil, prečo u sťažovateľa existujú dôvody väzby. Ako vyplýva z predvetia § 80 ods. 1 a prvej vety § 81 ods. 1 Trestného poriadku a ako už uviedol aj najvyšší súd v judikáte R 4/1993, existencia dôvodov útekovej alebo predstižnej (preventívnej) väzby je predpokladom, a nie prekážkou nahradenia väzby niektorým z miernejších prostriedkov. Ak by dôvody väzby neexistovali, musel by byť obvinený prepustený na slobodu bez akejkoľvek náhrady väzby. Odôvodnenie existencie   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   alebo   c)   Trestného   poriadku v uznesení o väzbe tak predstavuje len nutný, avšak nedostačujúci predpoklad súladu tohto uznesenia   s   ustanovením   čl.   5   dohovoru.   Vo   vzťahu   k   možnosti   nahradenia   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka je nevyhnutný druhý krok v odôvodnení, ktorým je už popísané váženie preventívnych a zabezpečovacích účinkov uplatnenej záruky a rizík spojených s prepustením väzobne stíhateľného obvineného na slobodu.

Opísané   nedostatky   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsobujú,   že   uznesenie špecializovaného trestného súdu nespĺňa požiadavky, ktoré naň kladú ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Keďže najvyšší súd tento nedostatok sám nenapravil,   znamená   to,   že   aj   jeho   uznesenie   treba   považovať   za   nevyhovujúce požiadavkám čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, v dôsledku čoho väzba sťažovateľa zasiahla aj do jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľa (prvý bod výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn.   1   Tost   43/2012   zo   4.   decembra   2012   v časti   týkajúcej   sa   zamietnutia   sťažnosti podanej sťažovateľom a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (druhý bod výroku nálezu). Vzhľadom na to, že zrušenie napadnutého rozhodnutia je dôsledkom vyslovenia porušenia práv sťažovateľa (porov. verba legalia čl. 127 ods. 2 ústavy), je zrejmé, že toto zrušenie   má   účinky len vo   vzťahu   k   tomu sťažovateľovi,   ktorého   právo   bolo   týmto rozhodnutím   podľa   výslovného   výroku   nálezu   ústavného   súdu   porušené.   Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 zostáva týmto nálezom nedotknuté v časti, v ktorej ním boli zamietnuté sťažnosti ďalších obvinených, t. j. J. O., M. B., P. B., M. B., P. M. a T. K. Kasácia sa teda vzťahuje len na časť rozhodnutia týkajúceho   sa   sťažovateľa   a nedotýka   sa   rozhodnutia   v jeho zvyšnej   časti.   Ústavný   súd v záujme zabránenia neistoty, čo sa týka účinkov predmetného nálezu v ďalšom konaní, uvádza, že sú mu nepochybne známe ustanovenia § 194 ods. 2 Trestného poriadku (§ 149 ods. 3 starého Trestného poriadku) a tiež výroková kultúra trestného procesu vychádzajúca z československej   tradície   (Púry,   F.,   Šámal,   P.,   Urbánek,   J.   Vzory   podání   a rozhodnutí v trestných věcech. Praha, Linde: 2005, s. 278 a nasl.) Ústavný súd však musí uviesť, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a má vlastnú vybudovanú výrokovú kultúru, ktorá vychádza z jeho poslania ochrany ústavnosti. Opravné prostriedky v Trestnom poriadku sú budované spôsobom zdola nahor, sú integrálne vzhľadom na uzavretosť kódexu, pričom sa líšia okrem iného aj okruhom oprávnených osôb. Ústavná sťažnosť, takpovediac, prikrýva zhora všetky konečné rozhodnutia orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Ústavná sťažnosť je univerzálna, aby zastrešila najrozmanitejšie individuálne akty verejnej moci, má charakter generálnej klauzuly. Konanie o ústavnej sťažnosti je samostatným autonómnym procesom, pričom charakter tohto procesu zužuje subsidiárne použitie Trestného poriadku. Výrok nálezu o ústavnej sťažnosti vychádza z čl. 127 ústavy, teda konštatuje, akým aktom verejnej moci boli porušené základné práva jednotlivca, a následne daný akt ruší. Nie je striktne   nevyhnutné   (aj   keď   je   to   možné,   II.   ÚS   108/08),   aby   ústavný   súd   explicitne, v technike   podobnej   § 194   ods.   2   Trestného   poriadku   uvádzal,   že kasácia   sa   týka konkrétneho   sťažovateľa   z viacerých   obvinených,   pretože   je   to   zo   samotného   výroku, zo spojenia bodov 1 a 2 zreteľné (porov. tiež nálezy III. ÚS 115/08 a IV. ÚS 94/08 týkajúce sa spoluobvinených, I. ÚS 339/06). Uznesenie najvyššieho súdu je tak zrušené len v časti týkajúcej sa sťažovateľa a ostatné časti uznesenia právne existujú naďalej. Samozrejme, ak sudca pre prípravné konanie, vychádzajúc z § 79 ods. 2 Trestného poriadku, zistí, že sú dôvody prehodnotiť väzbu aj u ostatných obvinených, môže podľa štádia konania a vývoja veci procesne zareagovať.

V ďalšom bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa jeho judikatúry (porov. II. ÚS 252/08) na súlad väzby s ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru postačuje, ak bolo o jej predĺžení pred uplynutím lehoty väzby   rozhodnuté   (prvostupňovým)   súdom   alebo   sudcom   pre   prípravné   konanie.   Podľa § 184 ods. 2 Trestného poriadku je totiž uznesenie v zásade vykonateľné ihneď, pokiaľ zákon výslovne nepriznáva sťažnosti odkladný účinok a ustanovenie § 83 ods. 3 Trestného poriadku nepriznáva odkladný účinok sťažnosti proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby. Z judikatúry   ústavného   súdu   tak   nemožno   jednoznačne   vyvodiť,   že   by   zrušenie druhostupňového   uznesenia,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   proti   predĺženiu   lehoty väzby,   malo   automaticky   za   následok   nezákonnosť   doteraz   vykonávanej   väzby.   Bude úlohou   najvyššieho   súdu   posúdiť   to,   či   na   takúto   situáciu   možno   mechanicky   použiť pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, alebo či   teleologickým   výkladom,   prípadne   teleologickou   redukciou   uvedeného   ustanovenia nemožno   dospieť   k   jeho   neaplikovateľnosti.   Najvyšší   súd   tak   pri   novom   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012 posúdi, či treba situáciu, keď pôvodné rozhodnutie nadriadeného súdu bolo   vynesené   v   lehotách   uvedených   v   ustanovení   §   76   ods.   3   časti   prvej   vety   za bodkočiarkou   Trestného   poriadku,   avšak   následne   bolo   zrušené   ústavným   súdom   po uplynutí pôvodnej lehoty väzby, posudzovať rovnako ako prípad, keď nadriadený súd vôbec nestihol   rozhodnúť   v   tam   uvedenej   lehote.   V   závere   ústavný   súd   zdôrazňuje   aj   to,   že predmetom jeho rozhodovania nebola otázka, či u sťažovateľa ako obvineného sú alebo nie sú   splnené   podmienky   na   nahradenie   jeho   väzby   dozorom   probačného   a   mediačného úradníka.   Naopak,   posúdenie,   či   takéto   podmienky   existujú   alebo   nie,   naďalej   zostáva úlohou všeobecných súdov, najmä najvyššieho súdu ako nadriadeného súdu rozhodujúceho o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu. V jeho právomoci je aj doplniť toto uznesenie o chýbajúci výrok, pokiaľ po posúdení prejavu sťažovateľa a jeho obhajcu v ich písomných podaniach a prednesoch pri výsluchu dospeje k záveru, že takýto výrok bol potrebný (§ 194 ods. 3 Trestného poriadku). Pokiaľ však najvyšší súd môže podľa zákona doplniť chýbajúci výrok, a fortiori môže doplniť chýbajúcu argumentáciu v odôvodnení aj bez toho, aby musel sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť a prikázať špecializovanému trestnému súdu, aby vo veci znova rozhodol.

Ústavný súd nevyhovel sťažovateľovi v časti, v ktorej žiadal, aby bolo prikázané špecializovanému trestnému súdu neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu (štvrtý bod výroku   nálezu).   Stalo   sa   tak   jednak   preto,   že   predmetom   konania   bolo   rozhodovanie druhostupňového najvyššieho súdu, ale tiež preto, že po zrušení uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd viazaný už uvedeným právnym názorom ústavného súdu, čo treba v danom prípade považovať za dostačujúce, pričom ten podľa štádia konania zváži ďalší procesný postup.  

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 320,80 €. Ústavný súd mu priznal požadovanú sumu po zistení, že v skutočnosti by si mohol podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov uplatňovať čiastku 496,69 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2013 po 130,16 €, tri režijné paušály po 7,81 € a daň z pridanej hodnoty 82,78 € (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013