znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 67/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namietal porušenie základných práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/05.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. augusta 2008 žalobu proti U., a. s., o náhradu škody, pričom okresný súd mu vyrubil zaplatiť súdny poplatok, ktorý nebol schopný zaplatiť. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 187/05-267 z 2. septembra 2008 zamietol návrh sťažovateľa na ustanovenie zástupcu z radov advokátov s odôvodnením, že sťažovateľ nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, keď uznesením č. k.   7   C   187/05-229   z   21.   januára   2008   mu   nebolo   priznané oslobodenie   od   súdnych poplatkov, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 19/08-250 z 30. júna 2008.

Napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 7 Co 187/05-268 z 2. septembra 2008 okresný súd konanie pre nezaplatenie súdnych poplatkov za podanie žaloby zastavil, proti čomu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   O   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 4 Co 284/08-279,   4   Co   285/08   z   31.   marca   2009   tak,   že   rozhodnutie   okresného   súdu z 2. septembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   to,   že   v   inom   konaní   mu uznesením okresného súdu č. k. 12 C 15/05-86 nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, súčasne mu bolo povolené zaplatiť súdny poplatok v mesačných splátkach, proti čomu sa odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 3 Co 360/05-97 z 22. septembra 2006 mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie z iného konania malo byť podľa sťažovateľa záväzné pre zákonnú sudkyňu i v namietanom konaní okresného súdu a v jeho uznesení z 21. januára 2008. Z uvedeného   dôvodu   mu   okresný   súd   mal   uznesením   z   2.   septembra   2008   (potvrdené uznesením krajského súdu uznesením č. k. 15 Co 19/08-250 z 30. júna 2008) ustanoviť zástupcu z radov advokátov.

Podľa sťažovateľa namietaným postupom okresného súdu dochádza k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/05 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných   prieťahov,   prikázal   okresnému   súdu   ustanoviť   mu   právneho   zástupcu JUDr. Ing. V. Č., priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a trovy právneho zastúpenia advokátom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 187/2005.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako i zo spisov ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 203/08 a sp. zn. II. ÚS 85/09 vyplýva, že, konanie sa začalo na okresnom súde podaním nekvalifikovanej žaloby sťažovateľa 22. augusta 2005. Okresný   súd   uznesením   č. k.   7   C   187/05-106   zo   4.   apríla   2006   vyzval   sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania, na ktoré sťažovateľ odpovedal 24. apríla 2006. Dňa 11. júla   2006   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   187/05-135   sťažovateľovi   nepriznal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 458/2006 z 29. júna 2007 tak,   že uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ 30. apríla 2007 a 3. augusta 2007 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorý mu odpoveďou z 20. augusta 2007 oznámil, že sťažnosť je nedôvodná. Dňa

5. novembra   2007   podal   sťažovateľ   sťažnosť   zákonnej   sudkyni   na   prieťahy   v   konaní. Okresný   súd   výzvou   z 23. novembra   2007   opätovne   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov podania, na ktorú mu sťažovateľ odpovedal 4. decembra 2007 a 27. decembra 2007   predložil   potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   187/05-229 z 21. januára 2008 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a 11. júla 2008 ho vyzval na zaplatenie súdnych poplatkov. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 15 Co 19/08-250 z 30. júna 2008 potvrdil rozhodnutie okresného súdu a z toho dôvodu mu nebolo možné ustanoviť zástupcu z radov advokátov.

Dňa   17.   júla   2008   podal   sťažovateľ   odvolanie   označené   ako   dovolanie   proti uzneseniu krajského súdu z 30. júna 2008, v ktorom okrem iného žiadal o ustanovenie advokáta na dovolacie konanie, ktorému podľa neho nebolo vyhovené. Dňa 21. júla 2008 sťažovateľ   upravil   petit   návrhu   a   okresným   súdom   bol   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho poplatku.   Túto   povinnosť   si   nesplnil.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   187/05-267 z 2. septembra 2008 zamietol návrh sťažovateľa zo 17. júla 2008 na ustanovenie zástupcu z radov advokátov a uznesením č. k. 7 C 187/05-268 z 2. septembra 2008 konanie zastavil. Proti predmetným uzneseniam podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   č.   k.   4   Co   284/08-279,   4   Co   285/08   z   31.   marca   2009   tak,   že   napadnuté uznesenia   okresného   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z   dôvodu,   že sťažovateľom bolo 17. júla 2008 podané dovolanie.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   od   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd 15. júla   2009   upovedomil   sťažovateľa   o vybavení   jeho   sťažnosti   z 29.   decembra   2008, 22. júla 2009 bol spis pridelený zákonnej sudkyni, ktorá 21. augusta 2009 vzniesla námietku zaujatosti, 22. septembra 2009 bol spis pridelený druhej zákonnej sudkyni, ktorá 18. januára 2010   požiadala   o vylúčenie.   V tomto   čase   sa   bude   rozhodovať   o podanej   námietke zaujatosti.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 371/06).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany okresného súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby okresný súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a okresný súd o jeho návrhu na oslobodenie od platenia súdneho poplatku a ustanovenie právneho zástupcu rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitimný   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Z oprávnenia súdu priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov nemožno generovať právo účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov a to ani vtedy, ak sú kumulatívne splnené všetky podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Ústavný   súd   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry   konštatuje   (m. m.   I. ÚS 24/00, IV. ÚS 42/03,   IV. ÚS   71/05), že postup a rozhodnutie, v ktorom   je uložená povinnosť účastníkovi   konania   zaplatiť   súdny   poplatok   z   podaného   návrhu   a   odvolania,   nemožno podriadiť pod pojem „jeho vec“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konanie o zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol vyrubený sťažovateľovi, nie je konaním o jeho   právach,   o   ktorých   ochranu   požiadal   všeobecný   súd,   a   nemá   vplyv   na   vecné prerokovanie sporu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v predmetnej veci nemôže s úspechom namietať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   už   po predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným postupom okresného súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Zo skutočností už uvedených vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel aj   samotný   sťažovateľ   napríklad   tým,   že   podal   nekvalifikovaný   návrh   spočívajúci v nesprávnom označení odporcu a v nepresne a neurčito vymedzenom petite (k čiastočnému odstráneniu nedostatkov došlo 24. apríla 2006 a následne až 4. decembra 2007), potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov predložil až 27. decembra 2007, t. j. po viac ako dvoch rokoch od podania žaloby. Z dôvodu odvolania   sťažovateľa   bol   spis   trikrát   predložený   odvolaciemu   súdu,   na   čo   má   podľa ústavného súdu sťažovateľ podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právo, avšak konanie na krajskom (odvolacom) súde malo vplyv na predĺženie konania.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   uvedeným postupom sám pričinil o to, že okresný súd nemohol v konaní plynulo konať.

Ústavný súd zisťoval aj obdobie nečinnosti okresného súdu a zistil, že okresný súd nekonal   v   období   odo   dňa   podania   žaloby   23.   augusta   2005   do   prijatia   uznesenia   na odstránenie nedostatkov žaloby 4. apríla 2006, t. j. viac ako sedem mesiacov, a od vrátenia spisu   z   odvolacieho   konania   krajského   súdu   v   auguste   2007   do   opätovnej   výzvy   na odstránenie   nedostatkov   podania   23.   novembra   2007,   t. j.   tri   mesiace.   Celková   doba nečinnosti okresného súdu je tak podľa zistenia ústavného súdu viac ako 10 mesiacov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   uvedených   skutočností   a   na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup okresného súdu za taký,   ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   citovaného článku ústavy a dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prerokovanie záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010