znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 67/08-127

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín vo veci neprijatia   jej   podania   z   24.   júla   2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   neprijatím   jej podania   z   24. júla 2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e   konať   vo   veci   podania   obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Okresný   súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti L.,   a. s., trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   14 898,80   Sk   (slovom štrnásťtisícosemstodeväťdesiatosem   slovenských   korún   a   osemdesiat   halierov),   z toho sumu 6 887,72 Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských   korún a sedemdesiatdva halierov) na účet advokáta JUDr. M. P., B., a sumu 8 011,08 Sk (slovom osemtisícjedenásť slovenských korún a osem halierov) na účet advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2006   doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.   [pôvodne   B.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“)],   doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   27. októbra 2006, 25. januára 2007,   4. apríla 2008   a   15. júla 2008, zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   F.,   B. (pôvodne   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   P.,   B.), ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) vo veci neprijatia jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   zastúpená   právnym   zástupcom   kuriérom doručila 31. marca 2006 okresnému súdu návrhy na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh,   pričom   v zmysle   §   42   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) urobila   tieto   podania   elektronickými   prostriedkami.   Podania   boli   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, teda podľa zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom   podpise   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov. Spolu s návrhmi na vydanie platobných rozkazov sťažovateľka zároveň doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala okresný súd o svojich podaniach uskutočnených na DVD nosičoch.

Okresný   súd   listom   zo   6.   apríla   2006   sťažovateľke   oznámil,   že: „Vzhľadom na skutočnosť,   že súdy Slovenskej republiky elektronickú podateľňu nemajú k dispozícii, nemôžu prijímať elektronické podania so zaručeným elektronickým podpisom.“

Sťažovateľka reagovala listom z 26. apríla 2006, v ktorom uviedla, že sprievodný list k návrhu nie je podaním v zmysle § 42 ods. 1 OSP, lebo ako to vyplýva už z označenia listu, ide len o sprievodný list k návrhom, pričom návrhy na začatie konania (žaloby o vydanie platobných   rozkazov)   sú   zaznamenané   v elektronickej   podobe   na   DVD   nosiči   a sú podpísané zaručeným elektronickým podpisom a opatrené časovou pečiatkou. Sťažovateľka tiež   konštatovala,   že   podanie   bolo   urobené   v súlade   s   §   42   ods.   1   OSP   a bolo   riadne doručené,   a   preto   v zmysle §   82   ods.   1   OSP považuje 31.   marec 2006   za deň   začatia konania.   Poukázala   aj   na   to,   že   urobiť   podanie   elektronickými   prostriedkami   možno už od 1. mája 2002, pričom nie je jej vinou, že okresný súd nemá vytvorené podmienky na prijímanie takýchto podaní. Na toto jej stanovisko okresný súd reagoval listom z 2. júna 2006, v ktorom trval na svojom stanovisku z 20. apríla 2006.

Sťažovateľka 24. júla 2006 doručila okresnému súdu nové podanie a zaslala mu sprievodný list a 2 ks DVD nosičov obsahujúce návrhy na vydanie platobných rozkazov spolu   s prílohami,   pričom   návrhy   boli   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom. Podania obsiahnuté na týchto druhých DVD nosičoch sa týkali iných vecí, ako to bolo v prvom prípade. Okresný súd listom zo 7. augusta 2006 sťažovateľke oznámil, že v súlade s predchádzajúcimi vyjadreniami „... Okresný súd Trenčín nemá vytvorené podmienky na   prijímanie   elektronických   podaní,   ich   spracovanie   a overenie   zaručeného elektronického podpisu. Z toho dôvodu Vám v prílohe vraciame 2 ks DVD nosičov...“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   dodržala   zákonom   ustanovený   postup   a urobila podanie   v súlade   so   zákonom,   a to   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom, splnila všetky zákonné požiadavky, a napriek tomu nebolo jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo spoločnosti B. a. s. so sídlom B., IČO:..., zapísanej v Obchodnom registri...,   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   vo   veci   navrhovateľa   spoločnosti   B.   a.   s. so sídlom B., IČO:..., zapísanej v Obchodnom registri... proti odporcovi... porušené bolo.

2. Podanie zo dňa 24. 07. 2006 vo veci navrhovateľa spoločnosti B. a. s. so sídlom B.,   IČO:...,   zapísanej   v Obchodnom   registri...   proti   odporcovi...   urobené   elektronickými prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   bolo   urobené   zákonom ustanoveným spôsobom, a preto sa Okresnému súdu Trenčín prikazuje, aby na základe tohto podania konal.

3.   Spoločnosti   B.   a.   s.   so   sídlom   B.,   IČO:...,   zapísanej   v   Obchodnom   registri... priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   Sk   (slovom:   desaťtisíc slovenských korún), za každé jednotlivé porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   vo   veci   navrhovateľa   spoločnosti   B.   a.   s.   so   sídlom   B.,   IČO:..., zapísanej   v Obchodnom   registri...   proti   odporcovi...   Okresný   súd   Trenčín   je   povinný zaplatiť   primerané   finančné   zadosťučinenie   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4.   Spoločnosti   B.   a.   s.   so   sídlom   B.,   IČO:...,   zapísanej   v   Obchodnom   registri... priznáva náhradu trov tohto konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 67/08-89 zo 7. februára 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti sťažovateľky.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2007 bola sudkyňa spravodajkyňa Ľudmila Gajdošíková členkou II. senátu ústavného súdu. Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 sa sudkyňa spravodajkyňa Ľudmila Gajdošíková stala členkou IV. senátu ústavného súdu. Z tohto dôvodu vo veci samej konal a rozhodoval senát v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. marca 2008 oznámil, že sťažovateľka trvá na uskutočnení ústneho pojednávania.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. marca 2008 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a k veci uviedol: „Okresný   súd   Trenčín   neprijal   sťažovateľove   podanie   v elektronickej   podobe z dôvodu, že v tom čase nemal súd vytvorené podmienky na prijímanie takýchto podaní, nemal podmienky na ich spracovanie a overenie zaručeného elektronického podpisu.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal   právny zástupca sťažovateľky stanovisko, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. apríla 2008. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

«... Sťažovateľ podal na Okresný súd Trenčín návrhy spĺňajúce zákonom stanovené podmienky   a legitímne   očakával,   že   dôjde   k ich   prijatiu   a následnému   deklaratórnemu rozhodnutiu. Jeho očakávanie sa nenaplnilo. Následok v podobe nastolenia stavu neistoty a nespravodlivosti   je   o to   vážnejší,   že   Okresný   súd   Trenčín   neprijal   ani   len   jeden z podaných návrhov. Opakovane tak spochybnil právne postavenie sťažovateľa a zasiahol do jeho právneho statusu porušením ústavnej hodnoty - základného práva.

Procesným   pochybením   došlo   k   „strate   šancí“   sťažovateľa   pred   vnútroštátnym súdom. Strata nastala vo vzťahu ku každému podanému návrhu, t. j. ku každému konaniu ktoré sa nezačalo a ktorého výsledkom malo byť deklaratórne rozhodnutie o majetkovom práve   sťažovateľa   a   tomu   zodpovedajúcej   povinnosti   žalovaného   dlžníka.   Požadované primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   morálnu   náhradu   za   „stratu   šancí“ sťažovateľa.

Sťažovateľ   podanými   návrhmi   žiadal   o rozhodnutia,   ktorými   by   bola   žalovaným dlžníkom uložená povinnosť zaplatiť dlhy v objektívnej výške. Neprijatím návrhov došlo vo vzťahu k majetkovým právam sťažovateľa k premlčaniu. Premlčanie spôsobilo, že ani pozitívne   rozhodnutie   ústavného   súdu   nebude   môcť   kompenzovať   porušenie   práva na prístup   k súdu.   Napĺňa   sa   tak   jedno   zo   základných   kritérií   rozhodovania   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia...»

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   z   8.   júla   2008   doručeným   15.   júla 2008 upozornil, že ku dňu tohto podania sú premlčané všetky práva na zaplatenie pohľadávok, ktoré si sťažovateľka uplatnila elektronickým podaním na okresnom súde. V tejto súvislosti uviedol: „Naplnila sa tak obava sťažovateľa o reálne vymoženie legálne nadobudnutých pohľadávok. V tejto rovine sa javí postup ústavného súdu v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a ust.   §   56   ods.   4   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ako   jediný   správny a spravodlivý.“

Na ústnom pojednávaní 14. októbra 2008 sa zúčastnili za sťažovateľku jej právny zástupca   JUDr.   J.   F.   a predseda   predstavenstva   JUDr.   D.   P.,   ktorí   poukázali   na   to, že okresný súd vo veci návrhov z 24. júla 2006 dosiaľ nekoná. V ďalšom vyjadrení zotrval právny   zástupca   sťažovateľky   na   doterajších   stanoviskách   a žiadal,   aby   ústavný   súd rozhodol v súlade s petitom formulovaným v sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu sa listom z 30. septembra 2008 ospravedlnila z neúčasti na ústnom pojednávaní a vyslovila súhlas s tým, aby sa konalo v jej neprítomnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (práva na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu neprijatím jej podania   z 24.   júla   2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom.

Vzhľadom na uvedené stanoviská účastníkov konania a namietaný postup okresného súdu   sa ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sústredil na posúdenie otázky, či postup okresného súdu, ktorým neprijal podanie sťažovateľky   uskutočnené   elektronickou   formou   a podpísané   zaručeným   elektronickým podpisom   z dôvodu   nedostatočného   technického   vybavenia   tohto   súdu,   mohol v konkrétnych   okolnostiach   predmetnej   veci   znamenať   porušenie   jej   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   Ústavný   súd   zároveň poznamenal, že sťažovateľkou tvrdené porušenie jej označených práv postupom okresného súdu   posudzoval   len   v rozsahu,   v akom   bola   sťažnosť   sťažovateľky   prijatá   na   ďalšie konanie uznesením č. k. II. ÚS 67/08-89 zo 7. februára 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   v znení   novelizácie   uskutočnenej   čl.   III   zákona o elektronickom podpise účinnej od 1. mája 2002 podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom.

Podľa   §   132   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov pri prijímaní podaní urobených elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129.

Podľa   §   6   ods.   1   vyhlášky   Národného   bezpečnostného   úradu   č.   542/2002   Z.   z. o spôsobe a postupe používania elektronického podpisu v obchodnom a administratívnom styku v znení neskorších predpisov ak orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva   zaručený   elektronický   podpis,   zriaďuje   elektronickú   podateľňu   na   prijímanie, odosielanie, overovanie, potvrdzovanie a spracovanie elektronických dokumentov v styku s fyzickými osobami alebo s právnickými osobami, alebo s inými orgánmi verejnej moci a orgánmi verejnej správy.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom sa možno domáhať jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07).

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou konštatoval, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného   súdu   o veci   konať a rozhodnúť (I.   ÚS   62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z citovaných právnych noriem podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda   aj   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickou   formou   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom   v zmysle   príslušných   právnych   predpisov.   Aj   z ústavného imperatívu „... konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví   zákon“,   uvedeného   v čl.   2   ods.   2   ústavy   možno   vyvodiť   príkaz   adresovaný všetkým štátnym orgánom, a teda aj všeobecným súdom, prijať každé podanie uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade   okresný   súd,   neurobí,   dopustí   sa   neprípustného   zásahu   do   základných   práv dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorým   treba   priznať   ústavnoprávnu ochranu. Konanie, resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný príkaz konkretizovaný v dotknutých ustanoveniach zákona, predstavuje porušenie základného práva aj za okolností, keď tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej alebo právnickej osoby v čase jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom.

V danom prípade § 41 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 OSP nepochybne priznáva navrhovateľovi (sťažovateľke) možnosť urobiť podanie viacerými rovnocennými spôsobmi, v ktorých je zahrnuté aj podanie návrhu elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že v danom prípade došlo postupom okresného súdu vo veci neprijatia podania sťažovateľky z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom, doručeného okresnému súdu 26. júla 2006, k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a z vyjadrení účastníkov   konania   má   ústavný   súd   za   preukázané,   že   okresný   súd   dosiaľ   neprijal prostredníctvom elektronickej podateľne návrhy sťažovateľky z 24. júla 2006, a v týchto veciach nekoná, bolo v záujme účinnej ochrany práv sťažovateľky, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením jej   označených   práv.   Ústavný   súd preto   vydal   okresnému súdu   príkaz, aby vo veci   jej podania z 24. júla 2006 opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku nálezu). V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom ustanovenou formou, a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoju doterajšiu judikatúru k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú sú povinné vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať   všetky   štátne   orgány,   vrátane   všeobecných   súdov.   Zo   zásady   ústavne konformného   výkladu   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby   v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné   v pochybnostiach   vykladať   právne normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06). V okolnostiach prípadu je preto nepochybné, že okresný súd bude povinný opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, a pritom musí zabezpečiť zachovanie jeho právnych účinkov ku   dňu   jeho   podania,   a to   bez   ohľadu   na   technické   problémy,   ktoré   by   mohli   v tejto súvislosti vzniknúť

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala   o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   10   000   Sk „... za   každé   jednotlivé porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“,   t.   j.   za   každý okresným súdom neprijatý návrh na vydanie platobného rozkazu. Požiadavku na priznanie finančného zadosťučinenia zdôraznila aj tvrdením, že „neprijatím návrhov došlo vo vzťahu k majetkovým právam sťažovateľa k premlčaniu“ a „ani pozitívne rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prístup súdu“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   samotné deklarovanie porušenia označených práv (bod 1 výroku nálezu), ako aj príkaz, aby okresný súd opätovne v danej veci konal (bod 2 výroku nálezu), ktorým sa garantuje, že práva uplatnené   podaním   z 24.   júla   2006   zostanú   sťažovateľke   zachované,   za   dostatočné   na zabezpečenie ochrany označených práv sťažovateľky (podobne napr. m. m. IV. ÚS 22/03, IV.   ÚS   142/03).   Opierajúc   sa   o skutočnosť,   že   týmto   spôsobom   sa   obnoví   stav   pred porušením označených práv sťažovateľky, čo jej umožní zákonom ustanoveným spôsobom domáhať sa práv uvedených v jej žalobnom návrhu - podaní z 24. júla 2006 urobenom elektronickými   prostriedkami   a podpísanom   zaručeným   elektronickým   podpisom,   čím sa zároveň tiež naplní účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv sťažovateľky potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie, a preto v tejto časti jej návrhu nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia vychádzal   z   toho,   že   sťažovateľku   zastupoval   advokát   JUDr. M.   P.   a 18.   marca   2008 oznámil   advokát   JUDr.   J.   F.,   že   prevzal   zastupovanie   sťažovateľky.   (splnomocnenie   z 1. marca 2008).

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania sťažovateľky za právne zastupovanie advokátom   JUDr.   M.   P.   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a to vzhľadom na skutočnosť, že relevantné úkony právnej služby boli pôvodným právnym zástupcom sťažovateľky vykonané v roku 2006. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2-krát 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % z 5 788 Sk, osvedčenie z 31. mája 2006) predstavuje sumu 6 887,72 Sk. Podania JUDr. P. doručené ústavnému súdu 27. októbra 2006 a 25. januára 2007 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Za právne zastúpenie JUDr. J. F. priznal ústavný súd náhradu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a prípravu zastúpenia a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 17. apríla 2008) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky,   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, a teda za každý úkon po 3 176 Sk a režijný paušál po 190 Sk a DPH (19 % z 6 732 Sk), čo spolu predstavuje sumu   8 011,08   Sk.   Podania   právneho zástupcu   sťažovateľky   doručené ústavnému súdu 28. marca   2008,   4.   apríla   2008, 6.   mája 2008   a 15. júla 2008   nevyhodnotil   ústavný   súd vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátov JUDr. M. P. a JUDr. J. F. tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. októbra 2008