znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 67/07-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. P. P., správcu konkurznej podstaty P. s. r. o., „v likvidácii“, B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. P. P. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2006 doručená sťažnosť JUDr. Ing. P. P., správcu konkurznej podstaty P.„v likvidácii“, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   v spojení s čl. 142 ods. 3   ústavy   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005.

Najvyšší súd porušil podľa sťažovateľa jeho základné práva tým, že v rámci konania o dovolaní svojím rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 zrušil rozsudok Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 188/02 z 11. novembra 2003 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 61/04 zo 7. septembra 2004 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd popísal   len   tvrdenia   žalovaných   v 2.   až   6.   rade,   pričom   z odôvodnenia   rozhodnutia nevyplýva, aké vyjadrenie podali žalovaný v 1.   rade a žalobkyňa a ako sa   najvyšší   súd zaoberal týmito vyjadreniami, ďalej namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho procesným návrhom uvedeným v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 2. až 6. rade, ktorým ho upozornil na splnenie podmienky na prerušenie konania zo zákona. Tým, že najvyšší súd konanie   neprerušil   a vyhlásil   rozhodnutie,   navodil   stav,   na   základe   ktorého   došlo k zmareniu celého konkurzného konania, ktoré prebieha v súlade so schváleným plánom speňaženia   a právoplatnými   rozhodnutiami   vydanými   v konkurznom   konaní.   Týmto najvyšší súd podľa sťažovateľa porušil čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   nezachoval   podľa   sťažovateľa   rovnosť   účastníkov   konania,   keď   sa nevysporiadal s jeho procesným návrhom a vôbec nebral do úvahy jeho tvrdenia, a to až do tej miery, že nepovažoval ani za potrebné v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, aké procesné   návrhy   sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   predložil   a ako   sa   najvyšší   súd   s týmito návrhmi vysporiadal.

Porušenie   základných   práv   a slobôd   spočíva   podľa   sťažovateľa   v nasledovnom konaní najvyššieho súdu:

1.   Najvyšší   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   procesným   návrhom   uvedeným v písomnom   vyjadrení   k dovolaniu   žalovaných   v 2.   až   6.   rade,   ktorým   ho   upozornil na prerušenie konania zo zákona.

Najvyšší   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   tvrdeniami   a tvrdeniami   žalobkyne o predčasnosti dovolania. Týmto najvyšší súd porušil čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.   Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   –   napriek   upozorneniu   sťažovateľa   – z judikatúry, ktorá je značne zastaralá a vychádzala z dovtedy platných právnych predpisov, ktoré sa od uvedeného obdobia zmenili.

Týmto   svojím   rozhodnutím   a konaním   najvyšší   súd   porušil   čl.   12   ods.   1   ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy, zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa a porušil ho, keď o ňom rozhodol   na   základe   judikatúry,   ktorá   sa   opiera   o platné   právne   predpisy,   ktoré   boli medzičasom novelizované.

3.   Sťažovateľ   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia,   čím   najvyšší   súd porušil čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v uvedenej veci nezachoval rovnosť účastníkov konania a nepostupoval spravodlivo   voči   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   a ako   občanovi   Slovenskej republiky a neodôvodneným, resp. nedostatočne odôvodneným rozhodnutím spôsobil, že sťažovateľ disponuje s rozhodnutím, z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa najvyšší súd vysporiadal s jeho tvrdeniami a procesnými návrhmi.

Rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje právny názor, ktorý je záväzný pre súdy nižšieho stupňa, avšak z obsahu rozhodnutia nie je zrejmé

- prečo majú súdy postupovať podľa názoru najvyššieho súdu,

- o aké zákonné ustanovenia sa majú opierať pri odôvodnení svojho rozhodnutia,

- a akým   spôsobom   majú   rozhodnúť   o sťažovateľových   procesných   návrhoch, ktoré   boli   predložené   už   aj   najvyššiemu   súdu   a tento   ich   nijakým   spôsobom nevyhodnotil a ani sa nimi vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1 Cdo 27/2005 zo dňa 22. 11. 2005 došlo k porušeniu ustanovenia článku 2 ods. 2, článku 12 ods. 1, článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 3, článku 47 ods. 3 Ústavy SR a článku 2 ods. 2, článku 7 ods. 1, článku 36 ods. 1, 3 a článku 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1 Cdo 27/2005 zo dňa 22. 11. 2005 sa zrušuje   a vracia   sa   vec   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   SR   pri dodržaní vyššie uvedených zákonných ustanovení.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 5.788,- Sk (1 úkon = 2.730,- Sk + režijný paušál 164,- Sk) na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú.:..., ktorý je vedený v T. a. s. pobočka B. v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Sťažovateľ   svoje   podanie   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22. júna 2006, v ktorom opakovane uviedol niektoré z argumentov uvedených v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. apríla 2006. Sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o namietanie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy z dôvodu nevyhlásenia rozsudku sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 verejne a petit návrhu na rozhodnutie upresnil takto: „1. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom sp. zn.: 1 Cdo 27/2005 zo dňa 22. 11. 2005 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň porušil právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1 Cdo 27/2005 zo dňa 22. 11. 2005 sa zrušuje   a vracia   sa   vec   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   SR   pri dodržaní vyššie uvedených zákonných ustanovení.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 5.788,- Sk (1 úkon = 2.730,- Sk + režijný paušál 164,- Sk) na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú.:..., ktorý je vedený v T. a. s. pobočka B. v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   požiadal   o vyjadrenie   k sťažnosti   sťažovateľa   predsedu   najvyššieho súdu, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. septembra 2004 sp. zn. 23 Co 61/04 a rozsudok Okresného súdu v Ružomberku z 11. novembra 2003 č. k. 5 C 188/02-220 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vychádzal z jednotnej   súdno-aplikačnej   praxe,   ktorá   je   jednotná   v názore,   že   všeobecná   trojročná premlčacia doba, ktorá podľa § 101 Obč. zákonníka plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, začína plynúť objektívne. Uviedol, že uplatnenie nároku spoluvlastníka na   predkupné   právo   môže   byť   vykonané,   resp.   uplatnené   v deň,   kedy   nárok   dosiahol vo svojom vývoji najvyššie procesné štádium, ktorým je právo podať žalobu na súde (actio nata). Toto právo nie je závislé od subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu o podstate práva a o jeho výkone. Vyslovil, že v danom prípade bolo možné predkupné právo reálne uplatniť   24.   5.   1999,   kedy   bola   uzavretá   kúpna   zmluva,   ktorou   bolo   predkupné   právo porušené.   Okamžik   kedy   došlo   k porušeniu   práva,   nemožno   posúvať   až   do   dňa   zápisu (vkladu) vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože v takomto prípade už ide o spôsob,   ktorým   sa   završuje   súkromnoprávny   úkon,   ktorý   má   význam   pre   prevod vlastníckeho   práva   a nie   pre   právny   úkon   ako   taký.   Je   treba   dôsledne   odlišovať obligačnoprávny účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti, t. j. existenciu účinnej zmluvy ako právneho titulu na strane jednej a vecnoprávny účinok vkladu do katastra nehnuteľnosti ako spôsob   nadobúdania   vlastníckeho   práva   na   strane   druhej.   Najvyšší   súd   výslovne v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v posudzovanom prípade nebol dôvod odchýliť sa od konštantnej judikatúry o začiatku plynutia premlčacej doby (predovšetkým R 50/85). Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení § 40a, § 140 a § 101 Obč.   zákonníka   v danej   veci   v súlade   s ústavou.   Skutkový   stav   a právne   závery   súd vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodniteľnosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (I. ÚS 131/05).

Keďže   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľa   uvedenými   v ústavnej   sťažnosti, navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tejto   sťažnosti   nevyhovel.   Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“.

Na   toto   vyjadrenie   zareagovala   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   svojím   podaním z 21. decembra 2006, ktorá opakovane namietala, že

„1.   Najvyšší   súd   SR   sa   vôbec   nezaoberal   mojim   procesným   návrhom   uvedeným v písomnom   vyjadrení   k dovolaniu   žalovaných   v 2.   až   6.   rade,   ktorým   som   upozornil Najvyšší súd SR na prerušenie konania zo zákona. (...)

2. Najvyšší súd SR nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. (...)

3. Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal mojou námietkou ohľadom predčasnosti podania dovolania. (...)“, a preto zotrváva na už formulovanom petite na rozhodnutie.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sa predovšetkým zaoberal otázkou jeho procesnej legitimácie v tomto konaní.

Predpokladom na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je, že fyzická osoba alebo právnická osoba je účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie svojich základných práv alebo slobôd, teda že je nositeľom tých základných práv a slobôd, porušenie ktorých namieta.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“), ktorý platil v čase rozhodovania najvyššieho súdu (od 1. januára 2006 je účinný nový zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov),   sú   účastníkmi   konkurzu veritelia, ktorí podali na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20 (konkurzní veritelia), a dlžník.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods.1).

Podľa   §   66e   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   sa   na   konkurz   primerane   použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Správca konkurznej podstaty alebo predbežný správca nie je v konkurznom konaní v pozícii   účastníka   konania.   Je   osobitným   subjektom   konkurzného   konania   (osobou   na konaní zúčastnenou). Do funkcie ho ustanovuje súd, ktorý ho v zákonom ustanovených prípadoch môže funkcie aj zbaviť. Súd je oprávnený vykonávať nad činnosťou správcu konkurznej podstaty dohľad (vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania). Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky   názor   veriteľského   výboru,   alebo   správcovi   môže   dať   pokyny   sám.   Základnou úlohou správcu je zistenie a zabezpečenie majetku a jeho následné speňaženie. Pri plnení týchto úloh je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako aj voči veriteľom. Zákonná úprava konkurzného konania mu zveruje realizáciu   takých   úkonov,   ktorých   výkon   samotným   konkurzným   súdom   neprichádza vzhľadom na ich povahu a rozsah do úvahy.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   ide   o subjekt,   prostredníctvom   ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Jeho procesné postavenie a vzťah ku konkurznému súdu vylučujú možnosť, aby bol správca konkurznej podstaty nositeľom práv vytvárajúcich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   (čl.   46   až   50   ústavy)   priznaného   výlučne   účastníkovi   konania, s výnimkou tých fáz konkurzného konania, v ktorých sa bezprostredne rozhoduje o jeho práve   na náhradu   výdavkov   a na   odmenu   (teda   o majetkových   právach   civilnej   povahy obdobným   právam   účastníkov   konania).   Aj   v takomto   prípade   však   ide   (z   hľadiska predmetu a účelu konkurzného konania) o vedľajší procesnoprávny vzťah. Ochrana práv správcu   konkurznej   podstaty   vo   fáze   konkurzného   konania,   v ktorej   sa   bezprostredne rozhoduje o jeho právach, sa (z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu) zabezpečuje   právom   správcu   konkurznej   podstaty   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa opravným prostriedkom – odvolaním.

Ústavný   súd   v súvislosti   s predchádzajúcim   odôvodnením   a v súlade   so   svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 47/06) sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007