znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 67/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 157/2004, za účasti Okresného súdu Trnava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie   jej   základného   práva   na podnikanie   podľa   čl. 35 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 157/2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podal „27. 5. 2004 návrh na vykonanie exekúcie. Po   podaní   návrhu   súd   nevyzýval   sťažovateľa   na   opravu   návrhu,   resp.   poskytnutie   inej súčinnosti.   Súd   uznesením   zo   dňa   10. 9. 2004   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia.   Sťažovateľ   v predmetnej   právnej   veci   podal   odvolanie,   a to   dňa 18. 10. 2004. Sťažovateľ podal pre nečinnosť zo strany súdu v zmysle ustanovení zákona č. 757/2004   Z. z.   dňa   14. 12. 2005   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Súd   vybavil   podanú sťažnosť oznámením právnemu zástupcovi sťažovateľa, o skutočnosti, že vec bola podaná v rámci odvolacieho konania na Krajský súd, a to dňa 19. 12. 2005, t. j. až po podanej sťažnosti“.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   spisový   materiál   v uvedenej   veci   neodôvodnene postúpil Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní až po 14 mesiacoch. Týmto podľa neho bezdôvodne pomalým konaním zo strany súdu   dochádza v tomto konaní k porušeniu jeho základného práva na podnikanie podľa čl. 35   ods. 1   ústavy,   pretože   sa   v   dôsledku   nečinnosti   súdu   nachádza   v stave   právnej neistoty, ktorá   ho obmedzuje v rozvoji jeho podnikateľskej   činnosti,   s ktorou   je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a udržania si materiálnej a osobnej zložky podnikania.

Okresný   súd   v uvedenej   veci   nekoná   bez   existujúcej   procesnej   prekážky,   a tým porušuje aj sťažovateľovo základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku nečinnosti okresného súdu sťažovateľ podaním zo 14. decembra 2005 podal   podľa   § 62   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom   konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Z odpovede okresného súdu z 29. decembra 2005 sa sťažovateľ dozvedel, že spis sa od 19. decembra 2005 z dôvodu ním podaného odvolania ako oprávneného   nachádza   na   krajskom   súde   (zo   spisu   okresného   súdu   bolo   zistené, že predkladacia   správa   bola   vypracovaná   20. decembra 2005   a spis   bol   predložený krajskému súdu 23. decembra 2005, pozn. ústavného súdu).

S   poukazom   na   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   a   prijatí   jeho sťažnosti   na ďalšie   konanie vyniesol vo veci samej tento nález:

„Okresný   súd   Trnava   v konaní   sp. zn.   16 Er 157/2004   porušil   základné   právo spoločnosti P., s. r. o., na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1, súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň sťažovateľovi priznáva 15.000,- Sk ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov na účet právneho zástupcu sťažovateľa a trovy právneho zastúpenia 5 794,- Sk,   spočívajúce   v zmysle   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 2 733,- Sk a dvoch režijných paušáloch po   164,- Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   zaplatiť   v rovnakej   lehote   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   si   ústavný   súd   vyžiadal   súvisiaci   spis okresného súdu, ktorý mu bol doručený 20. februára 2006 a z ktorého ústavný súd zistil takýto stav konania:

Dňa   10. júna 2004   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie   proti   povinnej.   Okresný   súd 10. septembra 2004   túto   žiadosť   zamietol.   Uznesenie   o zamietnutí   žiadosti   bolo   sťažovateľovi   ako oprávnenému a súdnemu exekútorovi doručené 6. októbra 2004. Sťažovateľ sa podaním z 18. októbra 2004 odvolal proti tomuto uzneseniu. Dňa 27. októbra 2004 bola zásielka s uznesením   o zamietnutí   sťažnosti   adresovaná   povinnej   vrátená   súdu   po   prvýkrát a po opätovnom   doručovaní   29. novembra 2004   bola   vrátená   súdu   po   druhýkrát,   a to 4. januára 2005, s poznámkou, že adresát sa na uvedenej adrese nezdržiava. Vzhľadom na to okresný   súd   21. januára   2005   zisťoval   trvalý   pobyt   povinnej   v Registri   obyvateľov Slovenskej   republiky a na Mestskom   úrade v T.   Oba dopyty   však boli podľa   pečiatky kancelárie expedované až 26. apríla 2005. V dňoch 9. a 10. mája 2005 boli okresnému súdu doručené odpovede na uvedené dopyty. Na základe informácií vyplývajúcich z odpovedí ohľadom trvalého pobytu povinnej jej okresný súd 14. júna 2005 ustanovil opatrovníka – pracovníčku okresného súdu. Uznesenie o ustanovení opatrovníka nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2005.   Súdom   ustanovená   opatrovníčka   prevzala   zásielku   27. septembra 2005. Dňa 23. decembra 2005   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní oprávneného.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

K namietanému porušeniu základného práva na podnikanie (čl. 35 ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   podnikanie   podľa   čl. 35   ods. 1   ústavy,   a to,   ako   sťažovateľ   uvádza, „bezdôvodne pomalým konaním zo strany súdu“. Sťažovateľ všeobecnému súdu vyčíta, že v dôsledku jeho nečinnosti sa nachádza „v stave právnej neistoty, ktorá ho obmedzuje v rozvoji jeho podnikateľskej činnosti, s ktorým je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a udržania   si   materiálnej   a osobnej   zložky   podnikania,“ a teda   de   facto   podľa   neho „je existujúci právny stav v rozpore s ústavným právom podnikať“.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti, jej príloh a súvisiaceho spisu ústavný súd zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom (resp. nečinnosťou) okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 Er 157/2004   a   sťažovateľom   namietaným   porušením základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v   ustanoveniach   zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú tak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná   zodpovednosťou   podnikateľa   a   v   širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 157/2004 vidí ústavný súd aj v tom, že týmto postupom nebola priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľa   podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť. Je pravdou, že súčasťou úspechu alebo prosperity podnikateľa je aj, ako uvádza sťažovateľ, nadobudnutie   a udržanie   si   osobnej   a materiálnej   zložky   podnikania.   Vymožiteľnosť pohľadávky, resp. právo na ochranu práv sťažovateľa v procese vymáhania pohľadávky vzniknutej pri podnikateľskej činnosti však nespadá pod ochranu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03, IV. ÚS 290/04).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňoval tým, že ak súd „vo veci bez existujúcej procesnej   prekážky   nekoná,   porušuje   sťažovateľovo   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a súčasne aj právo na súdnu ochranu“. Podľa sťažovateľa „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej precizuje a rozvíja právo na súdnu ochranu   a tvorí   jeden   z jeho   viacerých   aspektov“. Sťažovateľ   ďalej   uviedol, že „nerozhodnutím v zákonnej lehote bez primeraného dôvodu je odmietnutím poskytnutia spravodlivosti zo strany súdu, a teda porušením čl. 46 ods. 1 (...)“.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   v   konaní   pred   ústavným   súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na základe toho, že okresný súd konal v napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi. Skutkovým stavom, v ktorom vidí sťažovateľ porušenie uvedeného základného práva, je teda neprimeraná dĺžka konania okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn.   16 Er 157/2004,   rozhodnutie   okresného   súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie v zákonom stanovenej 15-dňovej   lehote,   ako   aj   predloženie   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní až po 14 mesiacoch od podania odvolania.

V systematike   ústavy   aj   dohovoru   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   [teda   len   jedného z aspektov „spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl. 46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Podľa   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   došlo   okrem   iného   aj   v dôsledku   toho,   že   nebola   dodržaná   lehota ustanovená   v § 44   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   na   rozhodnutie   o žiadosti   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom však nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, a k tomu ústavný súd už zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   (obdobne   aj pojem   v   „primeranej   lehote“   obsiahnutý v čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   pojem   autonómny, ktorý   nemožno   vykladať a aplikovať   len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného   štátneho   orgánu.   Pri   posúdení,   či   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej   veci.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu tomu tak nie je.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľa konať, konanie nezastavil a ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni vo veci sťažovateľa meritórne rozhodnúť, a sťažovateľ nepreukázal, že by jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením uvedených práv.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ namietané porušenie označeného základného práva odôvodnil poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s tvrdenými   zbytočnými   prieťahmi   v namietanom   konaní   považoval   za   zjavne neopodstatnenú   a odmietol   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   už   pri   jej predbežnom prerokovaní.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   (…)   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   namietal   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 157/2004.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup   všeobecného   súdu   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie základného práva sťažovateľa (I. ÚS 969/05).

Z opísaného   priebehu   konania   možno   poukázať   na   dve   obdobia   krátkodobej nečinnosti okresného súdu, a to od 21. januára 2005, keď okresný súd dal pokyn na zistenie adresy   trvalého   pobytu   povinnej,   do   26. apríla 2005,   keď   tento   pokyn   zrealizoval, a od 27. septembra 2005, keď bolo opatrovníčke doručené uznesenie o zamietnutí žiadosti, do 20. decembra 2005, keď okresný súd vypracoval predkladaciu správu krajskému súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoje ďalšie rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“ (I. ÚS 42/01,   III. ÚS 91/04). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď   sa   vyskytli   opakovane   a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   opakovane   zdôraznil,   že   čl. 48   ods. 2   ústavy   v   relevantnej   časti ustanovuje imperatív,   ktorý   platí   pre všetky   súdne konania, a ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho   súdneho   konania, vyjadruje   predovšetkým   záujem o   to,   aby   sa   čo   najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   názor   (napr.   II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04),   že   ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m. m.   IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05).

Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté),   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namietal nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní, keď uviedol, že spis bol predložený odvolaciemu súdu po 14 mesiacoch (o čom sa dozvedel z odpovede okresného súdu z 29. decembra 2005, ktorá mu bola doručená 9. januára 2006), a aj toto sa podľa   neho uskutočnilo   až po   podanej   sťažnosti   na   postup   súdu   zo 14. decembra 2005. Jeho sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu 31. januára 2006, teda v čase, keď vec už bola postúpená odvolaciemu súdu a okresný súd v nej nekonal.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   čl. 48   ods. 2   ústavy   základom   pre   záver   ústavného   súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd   ďalej   konštatuje,   že   využitie   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal sťažovateľ   právo   podľa   citovaných   ustanovení   zákona   o   súdoch,   sa   v   okolnostiach posudzovanej   veci   prejavilo   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   ako   účinný prostriedok nápravy. Po podaní sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu možno z ďalšieho   postupu   vo   veci   vyvodiť,   že   okresný   súd   na   predmetnú   sťažnosť   adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia, keď už 20. decembra 2005 bola vypracovaná   predkladacia   správa   krajskému   súdu   a 23. decembra   2005   mu   bol   spis   aj predložený.   V   dôsledku   toho   došlo   aj k odstráneniu   namietaného   protiprávneho   stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou okresného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu znamená, že sťažnosť nie je aj z tohto dôvodu opodstatnená.Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   považoval   za   zjavne   neopodstatnenú, a z toho dôvodu ju odmietol.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že výrok, ktorým sa sťažovateľ domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný   na   vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení označených práv, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť   smeruje.   Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   po jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006