znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 67/05-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána Mazáka, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti A., a. s., B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 C 65/00 a postupom Krajského súdu   v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 180/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A., a. s., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 180/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo A., a. s., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/00 p o r u š e n é   n e b o l o.

3.   Krajskému   súdu   v   Trnave p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Co 180/03 konal bez zbytočných prieťahov.

4. A., a. s., B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Trnave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Krajský   súd   v   Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.,   a.   s.,   B.   trovy   právneho zastúpenia   11   070 Sk (slovom   jedenásťtisícsedemdesiat   slovenských   korún)   na   účet advokátky Mgr. M. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. júla 2004 doručené podanie A., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., označené ako „Sťažnosť pre porušovanie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy   v konaní Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 65/00 a v konaní   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 180/03 vo veci zaplatenia dlžného nájomného z prenajímaného nebytového priestoru.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla:„Dňa   4.   6.   1999 podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sťažovateľ na Okresný súd v Banskej Bystrici žalobu, ktorou začal súdne konanie, v súčasnosti vedené na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou 8 C 65/00 a na Krajskom súde v Trnave pod spisovou značkou 10 Co 180/03 vo veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Živnostenskej strane Slovenskej republiky ako odporcovi o zaplatenie 110.310,50 Sk.

Napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo už viac ako päť kalendárnych rokov, vo veci doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Dňa   27.   3.   2000   bol   spis   z Okresného   súdu   Banská   Bystrica   z dôvodu   miestnej príslušnosti odstúpený na Okresný súd Trnava. Na OS Trnava bolo po dvoch žiadostiach zo strany právneho zástupcu sťažovateľa o vytýčenie pojednávania zo dňa 10. 8. 2000 a zo dňa 15.   11.   2000,   vytýčené   pojednávanie,   ktoré   sa   konalo   dňa   15.   10.   2001.   Na   tomto pojednávaní bol vytýčený termín ďalšieho pojednávania, a to 4. 12. 2001. Následne však bolo sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu písomne zo strany OS Trnava oznámené, že termín pojednávania sa odročuje z dôvodu dlhodobej PN predsedníčky senátu na termín 7. 2. 2002. Na tomto pojednávaní bol vytýčený termín ďalšieho pojednávania, a to 8. 4. 2002. Na pojednávaní konanom dňa 8. 4. 2002 OS Trnava vo veci rozhodol. Voči rozsudku, ktorého písomné vyhotovenie bolo na poštovú prepravu podané dňa 4. 6. 2002, t. j. po uplynutí 30-dňovej lehoty stanovenej § 158 ods. 3) O. s. p., podal sťažovateľ ako navrhovateľ   na   Krajský   súd   Trnava   prostredníctvom   Okresného   súdu   Trnava   dňa 17. 6. 2002, odvolanie. Keďže KS Trnava vo veci nekonal, bola mu zo strany právneho zástupcu sťažovateľa dňa 12. 2. 2003, dňa 22. 4. 2003 a dňa 22. 8. 2003 zasielaná žiadosť o konanie vo veci. Na poslednú žiadosť zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa odpoveď OS   Trnava   s tým,   že   vo   veci   bolo   už   na   KS   Trnava   rozhodnuté,   spis   bol   vrátený   na doplnenie   na   OS   Trnava   a dňa   30.   7.   2003   opäť   postúpený   na   KS   Trnava.   Žiadne rozhodnutie KS Trnava vo veci však sťažovateľovi zaslané nebolo. Keďže KS Trnava vo veci ďalej nekonal, bola zo strany sťažovateľa dňa 7. 11. 2003 podaná predsedovi KS Trnava sťažnosť na prieťahy v konaní na sudcu KS Trnava, ktorému bola predmetná vec pridelená. Dňa 5. 12. 2003 bola sťažovateľovi doručená odpoveď predsedu KS Trnava, v ktorej bolo potvrdené, že sťažnosť sťažovateľa je čiastočne opodstatnená. Keďže sa vo veci naďalej nekonalo,   podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 30. 3. 2004 opätovne žiadosť o konanie vo veci. Zrejme na základe tejto žiadosti vytýčil KS Trnava vo veci   pojednávanie,   a to   na   deň   12.   5.   2004.   Dva   dni   pred   vytýčeným   termínom pojednávania,   t.   j.   10.   5.   2004   bolo   sťažovateľovi   i právnemu   zástupcovi   sťažovateľa doručené   upovedomenie   o nekonaní   pojednávania   z dôvodu   PN   predsedu   senátu.   Nový termín   pojednávania   napriek   žiadosti   o vytýčenie   pojednávania,   zasielanej   právnym zástupcom sťažovateľa na KS Trnava dňa 2. 6. 2004, nebol do dnešného dňa vytýčený.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1) Krajský súd Trnava a Okresný súd Trnava v konaní vedenom na OS Trnava pod č. 8 C 65/00, na KS Trnava pod č. 10 Co 180/03 porušili právo sťažovateľa na to, aby sa jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2)   Krajskému súdu   Trnava   a Okresnému   súdu Trnava   v konaní,   vedenom   na   OS Trnava pod č. 8 C 65/00, na KS Trnava pod č. 10 Co 180/03 sa prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu predložila 6. septembra 2004 splnomocnenie, ktoré spĺňalo náležitosti podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Advokátka JUDr. E. K. ďalej 8. februára 2005 ústavnému súdu oznámila, že ukončila zmluvu o poskytovaní právnej pomoci sťažovateľke, a teda odvolala svoje splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom. Ústavný súd preto 11. februára 2005 sťažovateľku vyzval, aby si pre konanie pred ústavným súdom zvolila nového právneho zástupcu.   Sťažovateľka   predložila   25.   februára   2005   ústavnému   súdu   splnomocnenie udelené advokátke Mgr. M. K.

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. II. ÚS 67/05-25 z 2. marca 2005.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky, predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky, predsedníčka okresného súdu a podpredsedníčka krajského súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla:„...   Konanie   v predmetnej   veci   sa   predlžovalo   v dôsledku   nejasností   ohľadom právneho   zastupovania   žalobkyne,   predlžovalo   sa   vznesením   námietky   zaujatosti   voči sudcovi Krajského súdu v Trnave, ktorý vo veci konal. Spisový materiál sa nachádza dlhšiu dobu mimo Okresného súdu Trnava. Vo veci konal prvostupňový súd priebežne s ohľadom na personálny stav tunajšieho súdu v predmetnom období...“

Podpredsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedla:„Predmetná vec bola v dôsledku odvolania tunajšiemu súdu predložená dňa 30. 7. 2003 a bola pridelená v senáte 10 Co sudcovi - spravodajcovi a zároveň predsedovi senátu JUDr. P. M.

Tento sudca bola opakovane dlhodobo práceneschopný, od nápadu veci v roku 2003 od 30. 9. do 10. 10. a v roku 2004 od 4. 5. do 28. 9.

JUDr. P. M. v novembri 2003 oznámil predsedovi tunajšieho súdu, že vo veci sa cíti byť zaujatý z dôvodu, že účastník (sťažovateľ) podal proti nemu sťažnosť, v ktorej ho obvinil z prieťahov   v konaní.   Keďže   predseda   tunajšieho   súdu   dôvody   uvádzané   sudcom nepovažoval   za   dôvody   na   jeho   vylúčenie   z konania,   podaním   zo   dňa   2.   12.   2003   vec predložil   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky. Najvyšší súd uznesením doručeným tunajšiemu súdu dňa 21. 1. 2004 rozhodol, že JUDr. P. M. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Vzhľadom na nečinnosť menovaného sudcu vo viacerých veciach boli proti nemu začaté dve disciplinárne konania. V dôsledku toho mu bol dňom 11. 6. 2004 Ministrom spravodlivosti pozastavený výkon funkcie sudcu. Následne sa JUDr. P. M. vzdal funkcie sudcu a táto mu zanikla s účinnosťou k 31. 10. 2004.

Opatreniami   predsedu   tunajšieho   súdu   došlo   najskôr   k prerozdeleniu   vecí menovaného sudcu medzi ostatných členov senátu 10 Co a následne bol pozastavený nápad do tohto senátu.   Opatrením zo dňa 1.   10.   2004 boli nevybavené veci po JUDr.   P.   M. prerozdelené všetkým senátom Krajského súdu v Trnave. Predmetná vec bola pridelená v senáte 11 Co sudkyni JUDr. E. B. Tento senát prípisom zo dňa 31. 12. 2004 vrátil vec Okresnému   súdu   bez   vydania   rozhodnutia   o odvolaní   z dôvodu   pochybností   o zastúpení žalobkyne. Spis bol Okresnému súdu Trnava odoslaný dňa 10. 1. 2005.

Z uvedeného   prehľadu   je   zrejmé,   že   dĺžka   odvolacieho   konania   bola   ovplyvnená čiastočne objektívnymi, čiastočne i subjektívnymi okolnosťami. Či v danej veci postupom Krajského súdu v Trnave došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ponechávame na úvahu ústavného súdu.“

II.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/00 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 180/03.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej alebo k nastoleniu právnej istoty iným zákonom predvídaným spôsobom inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (a), správanie účastníka súdneho konania (b) a postup samotného súdu (c). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Ústavný súd najprv preskúmal priebeh označeného konania na okresnom súde a dospel   k záveru,   že   okresný   súd   konal   na   základe žaloby   vo   veci   zaplatenia   dlžného nájomného (pôvodne podanej 7. júna 1999 na Okresnom súde Banská Bystrica, a potom postúpenej okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému) v období od 27. marca 2000 (prvé pojednávanie nariadené na 15. október 2001, druhé pojednávanie nariadené na 8. apríl 2002, keď okresný súd rozhodol vo veci samej). V čase podania sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu (sťažnosť bola doručená 12. júla 2004) v predmetnej veci konal o odvolaní sťažovateľky proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolací súd (od 15. novembra 2002).

Po   šiestich   mesiacoch   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený, okresný súd však spis 30. júla 2003 opäť doručil krajskému súdu. Koncom roku 2004 bol spis opakovane vrátený okresnému súdu na odstránenie vád právneho zastúpenia sťažovateľky (odstránené 3. februára 2005).

Tieto skutočnosti ústavný súd zistil predovšetkým z vyžiadaného spisu, rovnako ako to, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (12. júl 2004) okresný súd vo veci nekonal (rozhodol o nej 18. apríla 2002). Okresný súd takto ani nemohol porušiť označené základné právo sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov, pretože v tom čase už vo veci nekonal, pričom namietané porušovanie označeného práva už v tom čase netrvalo a uvedený súd odstránil stav právnej neistoty vo vzťahu k sťažovateľke.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/00 označené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nebolo porušené.

2. Podľa uvedených kritérií pre posúdenie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd ďalej preskúmal priebeh konania na krajskom súde.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu zistil, že v odvolacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 10 Co 180/03 ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy týchto súdov a nie je právne zložitá. Ústavný súd   zdôrazňuje, že ide   o odvolacie konanie, účelom   ktorého je len preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, a preto sa odvolacie konanie spravidla končí po jednom pojednávaní. Vo vzťahu k tomu, že krajský súd viackrát vrátil spis okresnému súdu, ústavný súd zistil, že išlo o odstránenie vád odvolania v súvislosti s úkonmi podľa § 209 a 210   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   bolo   možné   odstrániť jedným úkonom odvolacieho súdu.

b)   Správanie   sťažovateľky   (jej   právnej   zástupkyne)   možno   hodnotiť   ako   aktívne a súčinnostné. Formálne nedostatky týkajúce sa jej právneho zastúpenia pritom súd mohol odstrániť v rámci prípravy pojednávania.

c)   Tretím   kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup krajského súdu vo veci sp. zn. 10 Co 180/03.

Krajskému súdu bol 15. novembra 2002 doručený spis okresného súdu. Po šiestich mesiacoch krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený z toho dôvodu, že rozsudok okresného súdu nebol doručený žalovanej v prvom rade. Okresný súd zistil, že odporkyňa v prvom rade neexistuje a vec opätovne predložil krajskému súdu, ktorému bol doručený 30. júla 2003.

Sudca krajského súdu, ktorému bola vec pridelená, namietol svoju zaujatosť podľa § 15 ods. 1 OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol 16. decembra 2003 tak, že zákonný sudca vo veci nie je vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania.

Krajský   súd nariadil   termín   pojednávania na 12. máj 2004.   Žalovaná neprevzala predvolanie vzhľadom na to, že medzičasom zmenila svoje sídlo. Krajský súd požiadal opätovne o výpis z registra politických strán a zároveň zrušil pojednávanie. Následne bol 11. júna 2004 zákonnému sudcovi vo veci pozastavený výkon funkcie sudcu a opatrením predsedu krajského súdu boli jeho veci prerozdelené ostatným sudcom.

Sudkyňa, ktorej vec bola pridelená 31. júla 2004, do decembra 2004 nevykonala vo veci žiadny úkon. Ďalej poverila vyššiu súdnu úradníčku, aby zistila podmienky konania. Sudkyňa   potom   vrátila   vec   okresnému   súdu,   aby   odstránil   vady   právneho zastúpenia sťažovateľky, pretože tá predložila len tzv. všeobecné splnomocnenie. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila 3. februára 2005 okresnému súdu splnomocnenie k danej veci.  

Sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní krajského súdu uznal predseda tohto súdu v decembri 2003 ako čiastočne opodstatnenú.

Postup   krajského   súdu   bol   poznamenaný   ako   obdobiami   nečinnosti,   tak   aj neefektívnosťou   konania   v čase,   keď   tento   súd   vo   veci   konal.   Napriek   tomu,   že sťažovateľka vzala žalobu voči odporkyni v prvom rade späť, krajský súd ďalej doručoval písomnosti na jej adresu. Krajský súd pre neznalosť spisu ohľadne späťvzatia veci zbytočne vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   ako   predčasne   predloženú.   Vady   splnomocnenia   právnej zástupkyne boli odstránené až po výzve krajského súdu, pričom však tento problém mohol súd vyriešiť postupom podľa § 43 alebo podľa § 114 OSP.

Po vyžiadaní spisu ústavným súdom bol tento spis opätovne vrátený 7. septembra 2005 krajskému súdu.

Ústavný súd so zreteľom na uvedené dôvody konštatoval, že krajský súd konal vo veci sp. zn. 10 Co 180/03 so zbytočnými prieťahmi a ani po období takmer troch rokov od doručenia odvolania proti   rozhodnutiu okresného súdu   neodstránil   stav právnej neistoty sťažovateľky   a vo   veci   nerozhodol.   Týmto   postupom   súčasne   porušil   základné   právo sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov.  

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka požadovala priznanie finančného zadosťučinenia 100 000 Sk, pričom v tejto súvislosti uviedla:

„Sťažovateľ túto požiadavku odôvodňuje tým, že ide o konanie, predmetom ktorého je nárok na zaplatenie peňažnej sumy vo výške 110.310,50 Sk, túto sumu je nútený počas celého trvania súdneho konania viesť v účtovníctve, nemôže ju z účtovníctva vyradiť ani na základe   toho,   že   mu   nárok   v súdnom   konaní   priznaný   nebol,   ani   ako   nevymožiteľnú pohľadávku,   ani   z dôvodu,   že   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   súdu   mu   bude pohľadávka   zo   strany   odporcu   uhradená.   Takýto   stav   je   pre   sťažovateľa   neúnosný, spôsobuje mu trvalé problémy pri podnikateľskej činnosti.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   krajského   súdu,   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti a povahu prípadu, vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré vznikli   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   advokátke   Mgr.   M.   K.   a   ktoré   vyčíslil   sumou 11 070   Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16,   §   22   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   1.   polrok   roku   2003,   ktorá   bola 13 602 Sk (pre účely odmeny po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 540 Sk, po 140 Sk režijný paušál a 1 725 Sk daň z pridanej hodnoty.

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2005