znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 67/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., toho času vo vydávacej väzbe, Väzobná väznica, O., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., so sídlom v B., vo veci porušenia jeho základnej slobody upravenej v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva upraveného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. októbra 2003, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003, uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 27. októbra 2003 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.   zn.   5   Tpo   140/03   z   1.   decembra   2003,   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   a Generálnou   prokuratúrou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. decembra 2003 doručená sťažnosť Ing. P. P., toho času   vo vydávacej väzbe, Väzobná väznica, O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. M. so sídlom B., vo veci porušenia jeho základnej slobody upravenej v čl. 17 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   upraveného   v čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   Ntv   146/03   z   2.   októbra   2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   7   Ntv   108/02   z 24.   10.   2002   boli obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. podľa § 68 ods. 1 Tr. por. a z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) (Ing. P. ), resp. písm. a), b) a c) (JUDr. Ing. J. M.) vzatí do väzby.“

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 7 To 152/02 zo 7. 11. 2002 sťažnosti oboch obvinených podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.... Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 7 Tpo 3/03 z 12. 2. 2003 zmenil dôvody väzby s tým, že tieto sú u oboch obvinených dané už iba podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. Súd dospel k záveru, že nakoľko na spoločnosť Horizont a. s. Košice bol vyhlásený konkurz, ani   jeden   z obvinených   –   teda   ani   Ing.   P.   P.,   jednoducho   nemajú   reálnu   možnosť pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

.... Okresný súd Košice I. uznesením sp. zn. 7 Ntv 108/02 zo 17. 6. 2003 zamietol návrh krajského prokurátorav Košiciach zo dňa 10. 6. 2003 na predĺženie doby trvania väzby u oboch obvinených. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že nie je dôvod na ďalšie jej predlžovanie, pretože doba 8 mesiacov trvania väzby bola dostatočne dlhá na to,   aby vyšetrovateľ   vykonal   úkony,   ktoré   majú   odôvodňovať údajné trvanie väzobných dôvodov.

Krajský prokurátor v Košiciach potom uznesením sp. zn. 1 Kv 82/02 z 21. 6. 2003 oboch obvinených z väzby prepustil na slobodu.

... Minister spravodlivosti Slovenskej republiky pod sp. zn. 3013/2003-61/D/291 dňa 25.   6.   2003   podal   vo   veci   sťažnosť   pre   porušenie   zákona,   a to   jednak   proti   uzneseniu KS Košice sp. zn. 7 Tpo 3/03 z 12. 2. 2003, ako aj proti uzneseniu OS Košice I sp. zn. 7 Ntv 108/02 zo 17. 6. 2003.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. 7. 2003 rozhodol, že oboma napadnutými súdnymi rozhodnutiami bol porušený zákon. Vo vzťahu k uzneseniu   KS   Košice   sťažnosti   oboch   obvinených   zamietol,   čím   vlastne   ponechal v platnosti aj dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. a vo vzťahu k rozhodnutiu OS Košice I tomuto prikázal, aby vo veci konal a rozhodol.

Ihneď po doručení rozsudku NS SR obhajca zaslal OS Košice I dňa 23. 9. 2003 list, v ktorom upozornil súd na nerealizovateľnosť rozsudku NS SR.

Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. 10. 2003 predĺžil lehotu trvania väzby u obv. Ing. P. P. o 4 mesiace s tým, že lehota predĺženej väzby začína plynúť dňom obmedzenia osobnej slobody obvineného v súvislosti s jeho dodaním do výkonu väzby na základe tohto rozhodnutia.“.

Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam sťažovateľ namieta, že „Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím z 29. 7. 2003, ktoré bolo účastníkom doručené koncom septembra 2003 vlastne vyvolal stav, že OS Košice I musel v októbri (!), t. j. po uplynutí viac ako 3 mesiacov opätovne rozhodovať o pôvodnom návrhu prokurátora na predĺženie väzby z 10. 6. 2003. Okresný súd teda nerozhodoval na základe stavu, aký tu bol v čase rozhodovania, t. j. 2. 10. 2003,   ale   na   základe   stavu,   aký   tu   podľa   názoru   prokurátora   bol   pred   troma mesiacmi. Niet žiadnych pochybností o tom, že je to v hrubom rozpore s platnou zákonnou úpravou“.

Podľa   sťažovateľa   má   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   charakter „akademického výroku“, ktorého realizácii bráni priamo zákon – platný Trestný poriadok. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, „že nie je možné a prieči zásadám elementárnej logiky predlžovať väzbu, ktorá už viac ako 3 mesiace reálne neexistuje.“.

Namietané   uznesenie   okresného   súdu   vydané   na   základe   právneho   názoru najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľa „nemá v dejinách trestného práva v SR, ale zrejme ani v celom svete obdobu: súd predĺžil dobu trvania neexistujúcej väzby, pričom začiatok takto predĺženej väzby učinil závislým od budúcej udalosti – dodania obvineného do väzby.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   riadiaci   sa rozhodnutím najvyššieho súdu rozhodol v hrubom rozpore s platným Trestným poriadkom, čím porušil aj jeho ľudské práva   zaručené mu ústavou a dohovorom.

  Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:   „1. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. 10. 2003 vydaným na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. 7. 2003, ktorým   bola   podľa   §   71   ods.   1   Tr.   por.   predĺžená   lehota   trvania   väzby   u obvineného Ing. P. P., bol porušený čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. 10. 2003 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. 7. 2003 sa zrušujú.“.

Dňa 5. januára 2004 bolo ústavnému súdu doručené „Doplnenie ústavnej sťažnosti podanej advokátom JUDr. R. M. zo dňa 28. novembra 2003“, v ktorom sťažovateľ dáva na zváženie súdu, „aj opodstatnenosť § 266 a nasl. Trestného poriadku v súčasnom znení“.

Dňa 11. februára 2004 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa (ďalej len „doplnok sťažnosti“), ktorým rozšíril okruh odporcov aj o Krajský súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a upravil   petit  ,   ktorý   po   doplnení   znie nasledovne:

„1. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. 10. 2003 vydaným na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. 7. 2003, ktorým   bola   podľa   §   71   ods.   1   Tr.   por.   predĺžená   lehota   trvania   väzby   u obvineného Ing. P. P., bol porušený čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 27. 10. 2003, ktorým boli rozšírené väzobné dôvody u obvineného Ing. P. P., o väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm.   a)   Tr.   por.,   ako   aj   naň   nadväzujúcim   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 5 Tpo   140/03   z 1.   2.   2003,   ktorým   bola   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por. zamietnutá sťažnosť obvineného, bol porušený čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 145/03 (správne 7 Ntv 146/03) z 2. 10. 2003, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. 7. 2003, uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 27. 10. 2003 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tpo 140/03 z 1. 12. 2003 sa zrušujú.“.

V odôvodnení   doplnku   sťažnosti   právny   zástupca   sťažovateľa   poukazuje   na skutočnosť, že uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 27. októbra 2003 boli rozšírené   väzobné   dôvody   aj   o väzobný   dôvod   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku   a krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   140/03   z 1.   decembra   2003   sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Z týchto skutočností vyvodzuje právny zástupca sťažovateľa záver, že „súdy konajúce a rozhodujúce o väzbe... pokračovali   v porušovaní   jeho   ľudských   práv“,   pričom   argumentuje,   že   odchod   jeho mandanta do Českej republiky nemožno považovať za naplnenie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže „ihneď po príchode do Českej republiky sa prihlásil príslušným orgánom ČR a plne s nimi spolupracoval. A to všetko s plným vedomím toho,   že   medzi   ČR   a SR   existuje   zmluva   o právnej   pomoci,   v rámci   ktorej   môže   byť kedykoľvek vydaný do SR...“.

Dňa   5.   marca   2003   bolo   ústavnému   súdu   doručené   ďalšie   „doplnenie   sťažnosti z 28. novembra 2003 a 9. februára 2004“, ako aj „Dodatok k sťažnosti Ing. P. P.“.

V doplnení   sťažnosti   sťažovateľ   rozširuje   okruh   odporcov   ako   porušiteľov   jeho základných   práv,   a to   o Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“),   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo vnútra“) a Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“); od ústavného súdu však požaduje nález tohto znenia:

„I.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   vyšetrovateľa   ČVS:   VKE-10/OVOZTČ-BA-2002 z 21. 10.   2002   a všetky   na   to   naväzujúce   rozhodnutia,   a uznesenie   vyšetrovateľa ČVS: VKE 17/OVOZTČ-BA-2002 z 30. 7. 2002.

II.

Všetky rozhodovania súdov o väzbe uvedených v ustanoveniach § 68 až § 74 TP ako aj riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch sa musia konať za účasti obvineného a obhajoby,   kontradiktórne   a len   na   základe   dôkazov   vykonaných   dôkazov   pred   súdom, ibaže by sa obvinený či obhajoba tohto práva vzdali.

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný prijať každé podanie strany vrátane obhajoby   obvineného   na   rozhodovanie   o sťažnosti   pre   porušenie   zákona   a minister spravodlivosti a generálny prokurátor nie sú oprávnení zadržiavať takéto podnety ak im nevyhovejú v rámci svojich kompetencií, pričom sú viazaní záväznými lehotami obzvlášť pri rozhodovaní o väzbe, teda ihneď alebo urýchlene.

IV.

Prokurátor je povinný každé podanie smerujúce k rozhodovaniu o väzbe pred súdom postúpiť v lehote súdu, ak mu sám nevyhovie, a to aj za situácie, ak sa obvinený fyzicky vo väzbe v SR nenachádza. V.

Lehoty v žiadnom stupni rozhodovania o väzbe nesmú prekročiť hranicu 14 dní. Toto sa rovnako týka aj rozhodovania o riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkoch. Lehota sa pritom počíta od podania takého podnetu, nie od postúpenia súdu iným orgánom a končí dňom právoplatného rozhodnutia (resp. rozhodnutia).“.

Vo   svojom   dodatku   k sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   zásadu   rovnosti   zbraní s poukázaním na čl. 13 ods. 3 ústavy a ďalej na čl. 1, čl. 2 a čl. 3 dohovoru a navrhuje doplniť petit na rozhodnutie ústavného súdu nasledovne:

„VI.

Každý, kto tvrdí, že bol alebo je na svojich pravach ukrátený, musí mať možnosť podať návrh na konanie, vrátane trestného oznámenia, v ktorom bude jeho vec dôkladne, a pokiaľ porušenie spôsobil niektorý orgán štátu, verejne, urýchlene, nezávislo, nestranne a kontradiktórne preskúmaná. Konanie musí byť takej osobe prístupné, musí mať prístup k spisu a o priebehu musí byť informovaná. Taký návrh nie je možné odmietnuť, založiť ani posudzovať podľa obsahu ináč, než kam smeruje svojím pomenovaním, alebo domáhaním sa určitého rozhodnutia. Také konanie musí byť zahájené okamžite, najneskôr do 30 dní.“.

  II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl.144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Námietky sťažovateľa vyjadrené v sťažnosti ústavný súd zhrnul nasledovne:

1. Námietka založená na tvrdení, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyvolal stav, v dôsledku ktorého musel okresný súd rozhodovať o predlžení väzby nie na základe stavu, aký bol v čase jeho rozhodovania (2. októbra 2003), ale „...na základe stavu, aký tu podľa názoru prokurátora bol pred troma mesiacmi“, čo je podľa jeho názoru „...v hrubom rozpore s platnou zákonnou úpravou“. Táto námietka smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003.

Vo vzťahu k tejto z námietke sťažovateľa sa ústavný súd stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej v rámci rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo väzobných veciach   má nadriadený   súd rozhodovať na základe   skutkového a právneho stavu, ktorý existuje v čase rozhodovania a ktorý sa prípadne líši od stavu, ktorý bol daný v čase vydania napadnutého   uznesenia.   Tejto   zásade   zodpovedá   aj   judikatúra   najvyššieho   súdu   (napr. uznesenie   najvyššieho   súd   sp.   zn.   2   Ntv   545/93   z 3.   februára   1994   alebo   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv – II 215/94 z 20. mája 1994).

Osobitná povaha a účel sťažnosti pre porušenie zákona ako mimoriadneho opravného prostriedku však limituje uplatnenie uvedenej zásady v takom konaní, ktorého zmyslom a hlavným   účelom   je   náprava   závažných   prípadov   nesúladu   právoplatných   rozhodnutí orgánov   činných   v trestnom   konaní,   prípadne   postupu   týchto   orgánov,   ktorý   uvedeným rozhodnutiam   predchádzal,   so   zákonom.   Je   nesporné,   že   pri   preskúmavaní   zákonnosti právoplatného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo na podklade sťažnosti   pre porušenie zákona, musí najvyšší súd pre účely rozhodovania v rozsahu ustanovenom v § 268 Trestného poriadku vychádzať zo skutkového a právneho stavu existujúceho v čase vydania napadnutého rozhodnutia.  

To   ale nebráni,   aby   po   zrušení   napadnutého   rozhodnutia   súd,   ktorému   bola   vec prikázaná na opätovné prejednanie a rozhodnutie (§ 270 Trestného poriadku), neprihliadal na nové okolnosti týkajúce sa skutkového a právneho stavu, ktoré sú významné z hľadiska rozhodovania o ďalšom trvaní väzby.

V zmysle § 271 ods. 1 Trestného poriadku by mohol najvyšší súd vo väzobnej veci sám   hneď   rozhodnúť,   ak   by   na   podklade   predloženého   spisového   materiálu   mohol s určitosťou   vyvodiť   záver,   že   v konkrétnom   prípade   nedošlo   k podstatným   zmenám skutkového a právneho stavu existujúceho v čase rozhodovania súdu, ktorého rozhodnutie bolo   sťažnosťou   pre   porušenie   zákona   napadnuté   a nové   rozhodnutie   možno   urobiť   na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí správne zistený.  

Obsah   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 29.   júla   2003   podľa   názoru ústavného   súdu   nenasvedčuje,   že   tento   v naznačenom   smere   postupoval   v rozpore   so zákonom,   či   už vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   z 12.   februára 2003,   po   zrušení ktorého sám rozhodol o sťažnosti obvinených [viď napr. str. 9 tohto rozsudku „... Dôvodné podozrenie, že obvinení sa stíhaných trestných činov dopustili, však existovalo a existuje. V čase keď im bolo vznesené obvinenie (a doposiaľ nebolo v predpísanom konaní zrušené) pramenilo   z   (....)   Tým   boli,   a aj   v súčasnosti,   sú   splnené   podmienky   predpokladané ustanovením § 68 ods. 1 veta prvá Tr. p., podľa ktorej vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163)“; alebo str. 10 tohto rozsudku „...je logické, že vyšetrovateľ a neskôr i prokurátor a súdy považovali toto konanie obvineného - (tu však nejde o osobu sťažovateľa) – za také, ktoré vzbudzovalo a naďalej i napriek odstupu času vzbudzuje obavu, že ujde alebo sa bude skrývať...“; resp. str. 11 tohto rozsudku „... nie je v súčasnom štádiu konania možné vylúčiť (nie dokonanie, ale) dokončenie trestného činu podvodu...“], alebo vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 17. júla 2003 o nepredĺžení lehoty trvania väzby. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu dospel najvyšší súd k záveru, že čo sa   týka   dôvodov,   je   protirečivé   a okresný   súd   sa   „veľmi   okrajovo   zaoberal   obsahom podaného návrhu“, resp. (na inom mieste) že nedôsledne vyhodnotil návrh prokurátora a že v čase rozhodovania okresného súdu neboli splnené zákonné podmienky na to, aby tento súd nepostupoval podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku a nepredĺžil lehotu trvania väzby obvinených.

Z vyššie   uvedeného   a napokon   ani   z formulácie   najvyššieho   súdu   o povinnosti okresného súdu znovu prejednať návrh krajského prokurátora z 10. júla 2003 a „dôsledne sa s ním vysporiadať“ nemožno podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho vyvodiť záver (a to ani s prihliadnutím k viazanosti okresného súdu právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle § 270 ods. 4 Trestného poriadku), že by najvyšší súd znemožnil okresnému súdu prihliadnuť na závažné zmeny skutkového a právneho stavu od 17. júla 2003 podstatné pre rozhodnutie o návrhu na predĺženie väzby (naopak, najvyšší súd poukázal napr. na potrebu prihliadnuť k zrušeniu uznesenia krajského súdu z 12. februára 2002).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že námietka sťažovateľa smerujúca proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003 nie je opodstatnená.

2.   Námietka,   podľa   ktorej   okresnému   súdu   pri   opätovnom   prerokovaní   návrhu prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa bránil zákon (konkrétne § 67 ods. 3 Trestného poriadku), pretože v čase opätovného prerokovania neboli splnené podmienky § 67 ods. 3 Trestného poriadku pre opätovné vzatie do väzby a ani z hľadiska „logiky“ nebolo možné predĺžiť väzbu, ktorá „už viac ako tri mesiace neexistuje“. Táto námietka smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. októbra 2003.

Pokiaľ ide o túto námietku, ústavný súd konštatoval, že podľa jeho názoru napriek kritike zo strany sťažovateľa sa dá z namietaného uznesenia vyvodiť, že okresný súd si jednak osvojil právny názor najvyššieho súdu (aj s ohľadom na § 270 ods. 4 Trestného poriadku),   pokiaľ   ide   o samotný   návrh   prokurátora,   a jednak   že   okresný   súd   dospel k záveru, že v období od 17. júla 2003 do opätovného rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (2. októbra 2003) nedošlo k takej zmene skutkového a právneho stavu, ktorá   by   odôvodňovala   iné   rozhodnutie   vo   veci,   i keď   sa   tento   záver   mohol   a mal v rozhodnutí   výslovne   uviesť.   V prospech   tohto   názoru   svedčí   i okolnosť,   že   obhajoba v konaní pred   najvyšším   súdom   a neskôr   pred   opätovným   rozhodnutím   okresného   súdu vo veci (v podaniach z 22. júla 2003 a z 23. septembra 2003) nenamietala podstatnú zmenu dôkaznej   situácie,   resp.   skutkového   stavu   oproti   stavu   z júna   2003.   V podaní z 23. septembra 2003 obhajca sťažovateľa   síce   vzniesol   námietku, že návrh   prokurátora „obsahuje tvrdenia časovo neaktuálne“, toto konštatovanie ale nekonkretizoval žiadnymi konkrétnymi údajmi o zmene skutkového stavu ohľadne existencie dôvodov väzby.V nadväznosti na uvedené sa potom ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľa o skončení jeho väzby a z toho vyplývajúcej nemožnosti nového rozhodnutia o predĺžení jeho   väzby.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   opätovne   procesnú   situáciu, v ktorej   rozhodoval   najvyšší   súd   o sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podanej   ministrom spravodlivosti. Ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd sa síce pri svojom rozhodovaní mohol obmedziť na akademický výrok podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. že „bol porušený zákon“, s odôvodnením, že po prepustení obvineného na slobodu možno o jeho opätovnom vzatí do väzby rozhodnúť len na základe návrhu podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku a z dôvodov podľa § 67 ods. 3 Trestného poriadku, ale keďže podľa jeho právneho názoru (ktorý vyplýva aj z vyššie citovaných častí z jeho rozsudku z 29. júla 2003) v čase podania návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby (10. júla 2003) pretrvávali u sťažovateľa dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku, napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zo   17.   júla   2003   zrušil   a prikázal   vec   znovu   prejednať a rozhodnúť. V dôsledku takéhoto postupu najvyššieho súdu podľa § 270 ods. 1 Trestného poriadku   sa   väzobná   vec   de   iure   procesne   vrátila   do   štádia   rozhodovania   o návrhu prokurátora   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa, t. j. väzby podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Za týchto okolností mohol okresný súd posudzovať pri svojom rozhodovaní existenciu väzobných dôvodov len podľa § 67   ods.   1   Trestného   poriadku   a musel   vylúčiť   aplikáciu   §   67   ods.   3,   ako   aj   §   71a Trestného poriadku.  

Ústavný súd vzal do úvahy, že Trestný poriadok nerieši expressis verbis osobitnú procesnú situáciu, do ktorej sa dostal okresný súd (ostatne aj najvyšší súd) a konštatoval, že táto spôsobila „atypickosť“ výroku uznesenia okresného súdu 7 Ntv 146/03 z 2. októbra 2003 v časti týkajúcej sa stanovenia začiatku plynutia predĺženej lehoty väzby. V tomto kontexte nepovažoval ústavný súd túto časť výroku uznesenia okresného súdu z ústavného hľadiska   za   neudržateľnú   a neospravedlniteľnú,   aj   s ohľadom   na   to,   že   tento   výrok zodpovedal   skutkovému   stavu   veci,   ako   aj   požiadavke,   aby   v súdnom   rozhodnutí o predĺžení   trvania   väzby   bolo   toto   predĺženie   presne   určené,   vylučujúc   akúkoľvek pochybnosť   pri   jeho   výkone   o dobe   trvania   pozastavenia   osobnej   slobody   obvineného (k tomu napr. Rt 60/94).

 

Na   základe   vyššie   uvedených   argumentov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 2. októbra 2003.

3. Ústavný súd sa zaoberal aj námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti uzneseniu okresného súdu sp.zn. 7 Ntv 146/03 z 27. októbra 2003, ktorým boli rozšírené väzobné dôvody u sťažovateľa o väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ako aj naň nadväzujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 140/03 z 1. decembra 2003, ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 Ntv 146/03   z 27.   októbra   2003   vo   vzťahu   k rozšíreniu   väzobných   dôvodov   o dôvod uvedený v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu z 27. októbra 2003 sa okrem iného uvádza: „Krajský prokurátor v Košiciach podal návrh na rozšírenie väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. o väzobný dôvod § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por., ktorý zdôvodnil tým, že i keď samotný obvinený Ing. P. P. verejne deklaroval vôľu podrobiť sa rozhodnutiu Okresného súdu Košice I o predĺžení jeho väzby, vyšetrovateľ PZ na základe vykonaných operatívno-pátracích   úkonov   zistil,   že   obvinený   Ing.   P.   P.   opustil   územie   Slovenskej republiky   a najmenej   od   7.   10.   2003   sa   zdržiava   na   území   Českej   republiky,   kde   má požiadať o politický azyl. A teda tým sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený Ing. P. P. ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.... Súd po preskúmaní návrhu Krajského prokurátora Košice a spisového materiálu dospel k záveru, že návrh prokurátora je dôvodný, preto tomu vyhovel a rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Krajský súd sa v namietanom uznesení stotožnil so záverom okresného súdu, keď konštatoval „... že obvinený po tom, čo mal nastúpiť do výkonu väzby, k čomu bol vyzvaný, opustil územie Slovenskej republiky. Uvedené konanie aj napriek zdôvodneniu zo strany obvineného, ktorý tak mal konať pre nedôveru voči orgánom činným v trestnom konaní v celom rozsahu bolo možné subsumovať pod uvedené zákonné ustanovenie a z takéhoto konania nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že išlo o snahu vyhnúť sa trestnému stíhaniu“.  

Z citovaného vyplýva, že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú odôvodnené   a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Z uznesenia   krajského   súdu   možno navyše   vyvodiť,   že   argumenty   sťažovateľa   odôvodňujúce   opustenie   územia   Slovenskej republiky, ktoré sú uvedené aj v doplnku sťažnosti adresovanom ústavnému súdu, považuje krajský súd za účelové, a preto ich odmietol.

Vzhľadom   na   argumentáciu   uvedenú   v odôvodneniach   uznesení   okresného   súdu i krajského   súdu   opierajúcu   sa   o reálny   fakt,   že   sťažovateľ   opustil   územie   Slovenskej republiky považoval ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.

4. Ďalej sa ústavný súd zaoberal doplnením sťažnosti sťažovateľa, ktorým rozšíril okruh subjektov (porušiteľov jeho základných práv), proti ktorým sťažnosť smeruje, a to o ministerstvo   spravodlivosti,   ministerstvo   vnútra   a generálnu   prokuratúru,   pričom   toto rozšírenie   spojil   s návrhom   na   rozhodnutie   zrušiť   uznesenie   vyšetrovateľa ČVS: VKE 10/OVOZTČ-BA-2002   z 21.   októbra   2002   a všetky   na   to   nadväzujúce rozhodnutia a uznesenie vyšetrovateľa ČVS: VKE-17/OVOZTČ-BA-2002 z 30. júla 2002. Vzhľadom na to, že sťažovateľ „nadväzujúce rozhodnutia“ bližšie nekonkretizoval, ústavný súd   mal   za   to,   že   ide   o rozhodnutia,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   vo   svojich   podaniach z 28. novembra 2003 a 11. februára 2004 (vzťahuje sa na nich to, čo je uvedené v bodoch 1 až 3).

Čo sa týka vyššie uvedených rozhodnutí vyšetrovateľa, ústavný súd uzavrel, že voči týmto   rozhodnutiam   mal   sťažovateľ   k dispozícii   opravné   prostriedky   v systéme všeobecných súdov (ktoré, ako vyplýva z jeho sťažnosti, aj využil). Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že individuálnym podaním na ochranu základných práv   a   slobôd   (v   danom   prípade   sťažnosťou)   nemožno   nahrádzať   opravné   prostriedky, ktorými   sa   účastník   konania   mohol   účinne   domáhať   ochrany   týchto   práv   v systéme všeobecných súdov (I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97, I. ÚS 90/97). Takéto podania (sťažnosti) sú podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnené.

5. Čo sa týka ďalších návrhov na rozhodnutie ústavného súdu, ktoré sťažovateľ vo svojich   podaniach   z marca   2004   uviedol,   ústavný   súd   uzavrel,   že   sú   formulované   tak všeobecne,   že z nich   nemožno vyvodiť   príčinnú   súvislosť   medzi   porušením   základných práv   sťažovateľa,   ktoré   bližšie   ani   v návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   neuviedol, a označenými orgánmi, a preto aj tieto doplnenia sťažnosti považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   je   jej   zjavná   neopodstatnenosť.   V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, mutatis mutandis II. ÚS 84/03).

Opierajúc sa o vyššie uvedené čiastkové závery ústavný súd dospel   k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nesignalizuje možnosť porušenia základných práv sťažovateľa po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto ju odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 9. marca 2004