znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 67/03-34Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   24.   septembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti RNDr. A. P., M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 14 C 245/95 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   RNDr.   A.   P.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 14 C 245/95   p o r u š e n é   b o l o.   2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. V- 2 14 C 245/95 konať bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. A. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania RNDr. A. P. vo   výške   4   400   Sk   (slovom   štyritisíc   štyristo   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokátky JUDr. G. Z., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. februára 2003 doručené podanie RNDr. A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci jej návrhu proti odporcovi M. J., B., o ochranu „proti neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva“ v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 14 C 245/95. Vlastnícke právo, ochrany ktorého sa žalobou domáhala, sa týkalo nehnuteľnosti, ktorá bola v čase podania žaloby vo vlastníctve jej otca M. M. (zomrel 26. októbra 1999), ktorý bol v tom čase pozbavený spôsobilosti na právne úkony a Okresný súd Bratislava - vidiek (pozn. teraz Okresný súd Bratislava III) mu ako opatrovníčku ustanovil jeho dcéru RNDr.   A.   P.   (uznesenie   sp.   zn.   15   P   97/94,   právoplatné   27.   septembra   1995).   Žalobu v zastúpení svojho otca podala sťažovateľka   okresnému súdu 24. októbra 1995. Okresný súd po zhromaždení potrebných údajov (vrátane doplnení podania) začal vo veci konať v primeranej   lehote   a konanie   pokračovalo   bez   prieťahov   do   10.   októbra   1997,   keď   sa konala   ohliadka   miesta.   Ďalšie   úkony   vykonal   okresný   súd   až   20.   februára   2003. V odpovedi na sťažnosť sťažovateľky konštatoval podpredseda okresného súdu prieťahy v konaní v období od 10. októbra 1997 do 20. februára 2003.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby začal konať o jej sťažnosti,   aby ju predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a po predbežnom prerokovaní jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Po vykonanom dokazovaní žiadala, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava III v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 14 C 254/95 (pozn. správne sp. zn. 14 C V-2 245/95) porušil základné právo sťažovateľky aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje aby vo veci sp. zn. V-2 14 C 254/95 (pozn. správne sp. zn. 14 C V-2 245/95) konal bez zbytočných prieťahov.

Porušovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 85 000,- Sk pre pretrvávajúci stav právnej neistoty a prieťahov v konaní.

Porušovateľ základného práva je povinný sťažovateľke zaplatiť náhradu trov tohto konania.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ju uznesením z 2. apríla 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd listom z 9. apríla 2003 obrátil   na   predsedu   okresného   súdu   so   žiadosťou   o vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení (Spr. 3233/03) doručenom ústavnému súdu 10. júla 2003 uviedol:

„  ...   v odpovedi   na   sťažnosť   navrhovateľky   zo   dňa   24.   2.   2003   (č.   l.   99)   bol konštatovaný prieťah v konaní v období od obhliadky nehnuteľnosti dňa 10. 10. 1997 do dňa 20. 2. 2003, kedy sudca JUDr. Ľ. S. nariadil pojednávanie na deň 20. 3. 2003, inak sa vo veci konalo prakticky bez výraznejších zdržaní.

Sudca JUDr. Ľ. S. je tretí sudca, ktorý vec prejednáva a rozhoduje. Podotýkam,   že   ide   o vynikajúceho   erudovaného   sudcu,   avšak   každému   sudcovi občianskoprávneho   úseku   Okresného   súdu   Bratislava   III   bráni   v systematickej   práci v súdnom oddelení vysoký počet nevybavených vecí...   treba pripomenúť, že každý sudca má v oddelení vysoký počet reštančných vecí bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek, ktorého agendu sme prevzali.

K 30. 6. 2003 bolo v oddelení sudcu JUDr. Ľ. S. 624 nevybavených vecí, pričom ešte raz zdôrazňujem, že ide o špičkového sudcu.“

Predseda okresného súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

  Sťažovateľka sa vo svojom oznámení doručenom ústavnému súdu 28. apríla 2003 vyjadrila, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   5.   septembra   2003   nariadil   verejné   pojednávanie   vo   veci   prijatej sťažnosti na 24. september 2003.

Okresný súd v oznámení doručenom ústavnému súdu 16. septembra 2003 oznámil, že na pojednávaní sa zúčastní JUDr. M. K., podpredseda uvedeného súdu.

Sťažovateľka   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   ústnom   pojednávaní   23.   septembra 2003 z dôvodu kolízie súdnych pojednávaní splnomocnenej advokátky v rôznych mestách v tom istom čase, pričom uviedla:

„Po   porade   s klientami   v oboch   sporoch   oznamujem   Ústavnému   súdu   SR, sťažovateľka RNDr. P. súhlasí s tým, aby pojednávanie na Ústavnom súde sa uskutočnilo bez jej prítomnosti a bez účasti jej právneho zástupcu, JUDr. G. Z.“

Podpredseda   okresného   súdu   po   oboznámení   sa   s obsahom   ospravedlnenia sťažovateľky   uviedol,   že   sa   na   verejnom   pojednávaní   nezúčastní.   Oznámil,   že   trvá   na predloženom   písomnom   stanovisku   predsedu   okresného   súdu   z 10.   júla   2003,   pričom ponechal   na   úvahe   ústavného   súdu,   či   pojednávanie   odročí   alebo   rozhodne   v jeho neprítomnosti.II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia svojho práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. V-2 14 C 245/95 o ochranu proti neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva.Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, ak štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. V-2 14 C 245/95 doručeného 10. júla 2003 zistil nasledovné skutočnosti:  

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom   je návrh   na ochranu   vlastníckeho   práva   proti   neoprávnenému zasahovaniu.   Vec nemožno považovať za právne zložitú, nedá sa však prehliadnuť určitá faktická zložitosť veci spôsobená tým, že prebiehajú, resp. prebiehali aj ďalšie konania súvisiace s vecou (11 C   142/91,   V-2   16   C   29/96),   ako   aj   dedičské   konania   po   vlastníkoch   spornej nehnuteľnosti,   v dôsledku   čoho   dochádzalo   aj   k zapožičaniu   spisu   na   účely   súvisiacich konaní (spis bol dňa 24. septembra 1999 pripojený k spisu 16 C 29/96, od ktorého bol odpojený   9.   marca   2000).   Nešlo   však   o   obdobie   takého   rozsahu,   aby   bolo   príčinou niekoľkoročnej prestávky v konaní.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska hodnotenia   uvedeného   kritéria   nemožno   vysloviť   záver,   že   by   sťažovateľka   prispela k zdĺhavosti konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa zúčastňovala na nariadených pojednávaniach, reagovala na výzvy súdu a viackrát sa osobne zaujímala o stav konania. Ústavný súd nezistil pri skúmaní správania sťažovateľky žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť v jej neprospech pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že výsledkom konania okresného súdu nie je ani po viac ako siedmich   rokoch   právoplatné   rozhodnutie.   Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   súvisiace s konaním   v uplynulom   období,   ústavný   súd   konštatoval,   že   tento   súd   po   počiatočnom relatívne plynulom postupe v konaní vo veci od podania žaloby do 10. októbra 1997 prestal vo veci konať až do 20. februára 2003, keď vo veci konajúci sudca určil úpravou ďalšie pojednávanie   na   20.   marec   2003.   Okresný   súd   odročil   aj   ďalšie   pojednávanie   konané 15. mája 2003 napriek tomu, že sa dostavili predvolaní účastníci. Na pojednávaní 24. júna 2003 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito a spis postúpil ústavnému súdu, pričom právnej zástupkyni JUDr. G. Z. uložil predložiť v lehote troch týždňov znalecký posudok. Po doručení spisu ústavnému súdu ústavný súd tento vrátil okresnému súdu 7. augusta 2003 (doručený 11. augusta 2003).

V období od 10. októbra 1997 do 20. februára 2003, t. j. približne päť a pol roka okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon.

Sťažovateľka namietala túto skutočnosť vo svojej sťažnosti podľa § 17 ods. 1 a § 20 až   23   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov   adresovanej   predsedovi okresného   súdu.   V odpovedi   na   uvedenú   sťažnosť   z 24.   februára   2003   podpredseda okresného   súdu   JUDr.   M.   K.   konštatoval   prieťah   v konaní   od   10.   októbra   1997   do 20. februára 2003.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku a v tej súvislosti veľkého počtu nevybavených vecí nemá povahu okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodovanie s prieťahmi vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal na vedomie všetky uvedené skutočnosti a vychádzajúc z nich rozhodol, že postupom okresného súdu vo veci vedenej pod   sp. zn. 14 C 245/95 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.III.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal   okresnému   súdu, aby   vo   veci   sp.   zn.   V-2   14   C   245/95   konal   bez zbytočných prieťahov.

2. V súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd zaoberal žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie základného práva.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 85 000 Sk, čo odôvodnila tým, že namietaný postup okresného súdu „spôsobuje sťažovateľke značnú majetkovú   a citovú   ujmu...   Citová   ujma   spočíva   v narušení   jej   sociálnych   istôt a v degradácii   jej   postavenia   ako   oprávnenej   užívať   priestory   v rodisku....  . Finančným zadosťučinením „dosiahne   aspoň   čiastočné   zadosťučinenie   za   roky   čakania   a právnu neistotu, ktorá stále trvá“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného práva sťažovateľky nemožno účinne odstrániť len vyslovením porušenia základného práva a prikázaním okresnému súdu, aby   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku tejto skutočnosti vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, ktorá sa predĺžila zbytočným prieťahom vo veci, pričom sťažovateľka sa o predĺženie tejto   doby   nijako   nepričinila,   zohľadňujúc   tiež   celkové   okolnosti   prípadu   ústavný   súd rozhodol priznať jej sumu 50 000 Sk, ktorú považuje za primerané zadosťučinenie.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. G. Z., ktoré vyčíslil sumou 4 400 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za jeden úkon po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. septembra 2003