znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 67/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2002 prerokoval   sťažnosť A.   B.,   bytom   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 645/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   to,   aby   jej   záležitosť   bola   prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   v   Michalovciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 645/98   b o l o   p o r u š e n é.

2. Okresnému súdu v Michalovciach   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 645/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk (slovom: jedenstopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Michalovciach p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

Sťažnosť a stanovisko Okresného súdu v Michalovciach

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2002 doručená sťažnosť A. B., bytom M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 645/98.

Dňa   29.   októbra   1991   podala   sťažovateľka   spolu   s   ďalším   žalobcom   proti Poľnohospodárskemu   potravinárskemu   družstvu   M.   návrh   na   majetkovo-právne vysporiadanie,   v ktorom   sa   domáhala   okrem   iného   aj   uzatvorenia   dohody   o   nájme   na poľnohospodárske pozemky, ktoré boli užívané odporcom.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C   1173/91-84   z   2.   júla   1993   súd   uložil Poľnohospodárskemu   potravinárskemu   družstvu   M.   zaplatiť   navrhovateľom   sumu 670 027 Sk do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, v prevyšujúcej časti súd nárok   navrhovateľov   na   náhradu   za   zničené   nehnuteľnosti   zamietol   s   tým,   že   nároky navrhovateľov   na   náhradu   za   živý   a   mŕtvy   inventár   a   o   povinnosti   uzatvoriť   nájomnú zmluvu vylúčil na samostatné konanie.

Podaním z 30. decembra 1996 sťažovateľka požiadala súd o rozhodnutie vo veci. Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10 C 469/94-120 z 26. júla 1996   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Co 573/96-154 z 27. januára 1998 rozhodol o druhom nároku žalobcov a nárok žalobcov na zaplatenie nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy (išlo o upresnenie pôvodného nároku na povinnosť uzavrieť zmluvu o nájme) vylúčil na samostatné konanie.

Listom z 20. januára 1997 odporca odpovedal na urgenciu sťažovateľky. Prihláškou zo   6.   apríla   1998   sťažovateľka   prihlásila   svoju   pohľadávku   voči   úpadcovi.   Podaním z 8. júna 1998 sťažovateľka doplnila svoj návrh. Listom z 5. novembra 1998 sťažovateľka podala urgenciu vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 469/94. Uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   645/98   z   25.   januára   1999   súd   pripustil,   aby   na   strane žalovaných v 2. rade vstúpilo do konania Agropotravinárske družstvo M.. Dňa 28. apríla 1999 podala sťažnosť sťažovateľka predsedovi Krajskému súdu v Košiciach. Na sťažnosť sťažovateľky   Krajský   súd   v   Košiciach   odpovedal   oznámením   sp.   zn.   Spr 11061/99 z 25. mája 1999. Žiadosťou z 28. decembra 1999 sťažovateľka žiadala JUDr. G. D., správcu konkurznej   podstaty,   o   predloženie   dokladov.   Oznámením   sp.   zn.   Spr 11184/99 z 21. januára 2000 Krajský súd v Košiciach oznámil sťažovateľke, že boli dané pokyny na ďalší postup v prípade   zistení neodôvodnených   prieťahov zo strany správcu   konkurznej podstaty. Sťažovateľka podaním z 28. januára 2000 sa opätovne dožadovala odstránenia prieťahov v konaní. Prípisom z 1. februára 2000 okresný súd oznámil, že v danej veci došlo síce   k   dlhému   vybavovaniu   veci,   čo   však   nebolo   spôsobené   výlučne   zo subjektívnych dôvodov.   Listom   zo   17.   februára   2000   Krajský   súd   v   Košiciach   sp.   zn.   Spr 11184/99 oznámil   meno   nového   správcu.   Krajský   súd   v Košiciach   listom   sp.   zn.   Spr 11184/99 z 9. mája 2000 odpovedal na sťažnosť sťažovateľky. Listom z 2. júna 2000 adresovaným Krajskému   súdu   v   Košiciach   sa   sťažovateľka   dožadovala   konania   vo   veci   vedenej   na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 645/98. Krajský súd v Košiciach listom z 27. júla 2000 oznámil,   že postupuje   sťažnosť   na vybavenie   predsedovi   okresného   súdu.   Okresný   súd oznámil   listom   z   1.   augusta   2000,   že   spis   je na   Krajskom   súde   v   Košiciach   z dôvodu rozhodovania   o námietke   zaujatosti   vo   veci   konajúceho   sudcu.   Dňa   16.   augusta   2000 oznámil okresný súd, že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz, čím došlo k prerušeniu   tohto   konania   a v spore   je   možné   pokračovať   len   so   súhlasom   správcu konkurznej   podstaty.   Sťažovateľka   sa   opätovne   domáhala   konania   vo   veci   listami z 13. septembra 2000 a z 28. novembra 2000. Dňa 18. decembra 2000 oznámil JUDr. P. Č., že   bol   ustanovený   za   nového   správcu   konkurznej   podstaty   Poľnohospodárskeho potravinárskeho družstva M. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“).

Dňa   20.   decembra   2000   oznámil   okresný   súd,   že   vo   veci   možno   konať   len po skončení   konkurzného   konania   na   majetok   Poľnohospodárskeho   potravinárskeho družstva M. alebo od vyslovenia súhlasu správcu konkurznej podstaty. Sťažovateľka listom z 21. decembra 2000 doplnila svoj návrh a oznámila, že trvá na podanom návrhu. Dňa 9. februára   2001   sťažovateľka   požiadala   opätovne   správcu   konkurznej   podstaty o stanovisko. Listom z 9. februára 2001 sťažovateľka predložila okresnému súdu stanovisko

- vyjadrenie správcu konkurznej podstaty z 12. marca 2001. Sťažovateľka 26. marca 2001 spresnila svoj návrh na majetkové vysporiadanie. Okresný súd vo veci sp. zn. 16 C 645/98 nariadil termín pojednávania na deň 16. júl 2001, na ktorom však vo veci nerozhodol, pretože na pojednávaní došlo len ku rozšíreniu návrhu vo veci samej.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril tak, že nesúhlasí s jej obsahom, pretože vec sťažovateľky je právne a skutkovo komplikovaná. V čase po prijatí zákona č. 229/1991 Zb. o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení neskorších   predpisov   neexistovala   žiadna   judikatúra,   sťažovateľka   nebola   zastúpená právnym   zástupcom,   ktorý   by ovládal   túto   problematiku,   a   naviac sťažovateľka   spojila viaceré nároky do jednej žaloby. Okresný súd poukázal aj na to, že pôvodne sťažovateľka žalovala o ochranu iného nároku (chcela uzavrieť dohodu na užívanie poľnohospodárskej pôdy). Ďalej okresný súd argumentoval jeho postup v súdnom konaní.

Okresný súd predložil prehľad úkonov vo veci sťažovateľky. Podľa prehľadu úkonov súdu v tejto veci sa o nároku sťažovateľky rokovalo na pojednávaní len 19. augusta 1992. Ostatné úkony sa týkali len vylúčenia tejto veci pod samostatnú spisovú značku, upresnenia žaloby a štúdia a prípravy pojednávania v roku 1998. Pojednávanie nariadené na 20. januára 1999 bolo odročené pre úmrtie správcu konkurznej podstaty. Pojednávanie konané 16. júla 2001 tiež nemalo meritórny význam, došlo len k rozšíreniu návrhu o ďalší nárok.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 645/98 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na to, aby jej záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Požiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 645/98 konal bez zbytočných prieťahov. Napokon navrhla, aby ústavný súd jej   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500   000   Sk.   Sťažovateľka neuplatnila náhradu trov konania.

Obaja účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

K právomoci ústavného súdu pred 15. februárom 1993

Konanie vo veci návrhu sťažovateľky začalo v roku 1991, keď si uplatnila v rámci jednej   žaloby tri   nároky   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov vrátane nároku na   uzavretie   zmluvy   o nájme   poľnohospodárskej   pôdy,   ktorý   v roku   1996   upresnila   na nárok na nájomné za užívanie pôdy. Tento nárok uplatnila sťažovateľka v roku 1991 a na jeho modifikovanom obsahu (podanie z 19. augusta 1996) zotrvala. Tento stav veci potvrdil aj okresný súd a ním vypracovaný rozbor veci.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).

K východiskám ochrany základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov

Ústavný   súd   v   konaniach,   v   ktorých   sa   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy, konštantne   vychádza   z   toho,   že   „účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   zásadne   až právoplatným   súdnym   rozhodnutím“   (napr.   II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   47/96,   I.   ÚS   55/97   a II. ÚS 813/00).

Rýchlosť   a   účinnosť   každého   súdneho   konania   je   objektívne   podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním sa samotného   účastníka   súdneho   konania   a   napokon   aj   činnosťou   (súčinnosťou)   štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   osoba   obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   a   napokon   v   §   114   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (I. ÚS 57/97). Plynulosť súdneho konania závisí aj od toho, ako rýchlo súd odstráni nedostatky žaloby, ktoré mu bránia vec samu prejednať a rozhodnúť. Význam má aj   rozsah poučovacej povinnosti súdu v dobe začatia   konania,   prípadne   aké môžu   byť následky   nerešpektovania   poučenia   súdom,   ak nedôsledná   akceptácia   poučenia   vôbec   bráni   konať   a   rozhodovať,   prípadne   rozhodnúť v prospech účastníka konania.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu.

Právna a skutková zložitosť veci

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávny spor, ktorý začal 29. októbra 1991. Napriek tomu nebol vynesený ani jeden rozsudok vo veci samej, ktorý   by sa   záväzne vyslovil   k   žalobe o nájomné za poľnohospodársku   pôdu   (pôvodne žaloba znela na uzavretie dohody na užívanie poľnohospodárskej pôdy). Okrem toho sa k tomuto dňu   nevykonalo ani jedno pojednávanie, ktorého obsahom by bolo vykonanie dôkazov a zisťovanie skutkového stavu.

Sťažovateľka uplatnila nárok, ktorý vychádzal zo zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, pričom išlo o nárok z reštitúcie. Tieto spory boli spočiatku komplikované tým, že súdy   nemali   skúsenosti   s   reštitučnými   zákonmi.   Nedostatok   skúseností   súdov   možno považovať   za   prvok,   ktorý   robil   tieto   veci   zložitejšími   (skutkovo,   pretože   bolo   treba zisťovať   vlastnícke   vzťahy   ich   rekonštruovaním   do   minulosti,   a   právne,   pretože   sprvu neexistoval   jednotný,   resp.   jednotiaci   výklad   a   aplikácia   zákona),   avšak   žiadna   právna a skutková   zložitosť   veci,   prípadne   nedostatok   judikatúry   nemôže   ospravedlniť   to,   že takmer 11 rokov po začatí sporu nie je vo veci vykonané ani jedno relevantné pojednávanie, nebol vynesený ani jeden rozsudok a podľa obsahu rozboru okresného súdu začalo štúdium spisu v apríli 1998 (podobne III. ÚS 9/00). Od tohto dátumu sa však vo veci opäť nevykonal do 1. júna 2002 žiaden procesný úkon, ktorý by účinným spôsobom viedol k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej. Pritom v roku 1998, kedy došlo už k druhému vylúčeniu nároku sťažovateľky na samostatné konanie, už existovala ustálená judikatúra vzťahujúca sa na nároky   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov,   ktorá   obsahovala   metodiku dokazovania   obsahu   aj   nárokov   na   nájomné   za   užívanie   poľnohospodárskej   pôdy, ktorú reštituenti   neužívali   (napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 21. augusta   1997   sp.   zn.   3   Cdo   103/96   uverejnený pod   č.   R 60/1997).   Napriek   tomu okresný súd naďalej vo veci nekonal tak, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľke a tento stav trvá aj v čase rozhodovania ústavného súdu.

Správanie sťažovateľky v súdnom konaní

Významným   kritériom   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   vo   veci   zbytočných prieťahov je správanie účastníkov konania. Od podania žaloby sťažovateľka postupovala tak, že zásadne jej nemožno vyčítať právne významný podiel na nečinnosti súdu vo vzťahu k tretiemu nároku, ktorý pôvodne uplatnila ako nárok na uzatvorenie dohody na užívanie poľnohospodárskej pôdy a neskôr ho upresnila ako nárok na zaplatenie nájomného za túto pôdu.   Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   tzv.   objektívnu   kumuláciu   nárokov   a   túto možnosť sťažovateľka využila. Objektívna kumulácia viacerých žalôb do jedného podania (do   jednej   žaloby)   však   nezbavuje   okresný   súd   povinnosti   o   každom   nároku   konať a rozhodovať od okamihu začatia konania až po právoplatné rozhodnutie o ňom, ak navyše ide o nárok, ktorý by mohol byť predmetom aj samostatného konania a bol uplatniteľný aj samostatne.   To   potvrdzuje   aj   postup   okresného   súdu,   ktorý   tento   nárok   sťažovateľky dvakrát vylúčil na samostatné konanie, a preto aj spisová značka súčasného konania je z roku 1998.

V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd vo svojom vyjadrení argumentoval tým, že v konaní sa prejednávala a rozhodovala skutkovo a právne zložitá vec týkajúca   sa   reštitúcií,   v ktorých   neexistovala   judikatúra.   Napriek   tomu   okresný   súd na druhej   strane   požadoval   od   sťažovateľky,   aby   ako   osoba   práva   neznalá   správne formulovala svoj nárok na súdnu ochranu, resp. aby bolo zastúpená zástupcom, ktorý by podrobne ovládal problematiku   zákona č.   229/1991 Zb. o   úprave vlastníckych   vzťahov k pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov.   V   tejto spojitosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že do 30. marca 1994, ale aj po tomto dátume, aj keď v obmedzenejšej podobe, platila poučovacia povinnosť súdu, ktorú si okresný súd voči   sťažovateľke   nesplnil   tak,   aby   došlo   k   nastoleniu   stavu   právnej   istoty.   Postup okresného súdu podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku neviedol k upresneniu, čoho sa sťažovateľka domáha a aký je potrebný rozsah dokazovania, hoci zásadu „iura novit curia“, mal v tomto prípade uplatniť bezvýnimočne.

Okresný súd vo vyjadrení vytýka procesné a iné pochybenia sťažovateľky (všetkých navrhovateľov), ktoré mali podľa jeho názoru negatívny dopad na dĺžku konania. Procesné pochybenia však v prvom rade idú na vrub okresného súdu, ktorý si zjavne neuvedomil, že žaloba bola podaná v čase, kedy poučovacia povinnosť súdov mala širší záber a vyžadovala iný prístup než po 30. marci 1994. Vo veci sťažovateľky však okresný súd mal a musel postupovať podľa právneho stavu, ktorý tu bol v čase začatia konania, t. j. v októbri 1991. Správanie sťažovateľky preto nezbavuje v tomto prípade súd zodpovednosti za prieťahy v konaní, ktoré primárne súvisia s tým, že okresný súd si nesplnil povinnosti vyplývajúce z § 5 a § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom k dátumu podania žaloby.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka zásadne neovplyvnila dĺžku konania v jej veci tak, aby jej bolo možné pričítať podiel na stave, v ktorom sa jej vec teraz nachádza.

K postupu okresného súdu a k jeho prispeniu k zbytočným prieťahom

K postupu   okresného súdu vo veci sťažovateľky treba uviesť, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na konanie pre všetky štátne orgány   spôsobom,   ktorý   vytvára   právnu   istotu   pre   subjekty   práva.   Základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť   a   optimálnu   dĺžku   súdneho   konania,   ktorého   výsledkom   je   právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Vo veci návrhu sťažovateľky ústavný súd uvádza, že podľa ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   „Predseda   senátu   vyzve   účastníkov,   aby   sa   nesprávne a neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť“. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku „Len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil mierne a aby konanie pôsobilo výchovne“.

Ak bol okresný súd názoru (uvedenom vo svojom vyjadrení), že už v roku 1991 žaloba sťažovateľky vo vzťahu k tretiemu uplatnenému nároku nezodpovedala hmotnému právu, neobsahovala správny petit, bolo jeho povinnosťou podľa vtedy platného znenia § 5 Občianskeho súdneho poriadku (Súdy poskytujú občanom i organizáciám poučenie o ich právach a povinnostiach, pomáhajú im pri uplatnení ich práv a všestranne dbajú o to, aby nikto pre nedostatok právnych znalostí neutrpel ujmu) v spojení s § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   urobiť   výzvu   podľa   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku a podľa spôsobu jej rešpektovania rozhodnúť o ďalšom postupe súdu. Úkony súdu, ktoré   sú   obsahom   poučovacej   povinnosti,   sa   musia   vykonávať   na   začiatku občianskoprávneho konania alebo v jeho bezprostrednej nadväznosti.   Len takýto postup občianskoprávneho   súdu   je   zlučiteľný   so   základným   právom   účastníka   na   konanie   bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd od podania žaloby si nesplnil základnú   procesnú   povinnosť   vyplývajúcu   z   §   5   a   §   43   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   a k tomuto   postupu   (ale   nie   priamo   na   základe   úkonu   súdu)   došlo   až   po vyhlásení rozhodnutia   vo   vylúčenej   veci   sp.   zn.   10 C 469/94   podaním   sťažovateľky z 19. augusta 1996.   Nedôsledný   postup   okresného   súdu   nemožno   prenášať   v roku   2002 na sťažovateľku, ak je zjavné, že okresný súd už v rokoch 1991 a 1992 mal konať tak, aby bolo   možné   o veci   sťažovateľky   (o   treťom   skutkovo   a   právne   samostatnom   nároku) rozhodnúť.

Z celého rozboru veci, ktorý predložil okresný súd,   vyplýva, že tretiemu nároku sťažovateľky sa okresný súd venoval na pojednávaní konanom 19. augusta 1992, kedy bola vypočutá navrhovateľka v druhom rade (sťažovateľka), ktorá uviedla, že žiada uzatvoriť dohodu o nájme pôdy. Okresný súd ju nijako nepoučil ani neusmernil (hoci bol povinný tak urobiť podľa vtedy platnej úpravy poučovacej povinnosti) a pojednávanie odročil bez toho, aby upozornil navrhovateľov (vrátane sťažovateľky), že uplatňujú nárok, ktorý pre nich nevyplýva z hmotného práva. Ďalej okresný súd až 16. mája 1994 rozhodol o vylúčení aj nároku na uzavretie zmluvy o nájme na samostatné konanie, ale o tomto nároku v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 469/94 nekonalo (pojednávania 1. júna 1994 a 20. júna 1994 sa tohto nároku netýkali). V júli 1996 spresnila navrhovateľka svoj pôvodný nárok na nájomné za poľnohospodársku pôdu, ale tento nárok sa vylúčil do konania sp. zn. 10 C 645/98, v ktorom niet žiadneho úkonu súdu, ktorý by za túto dobu viedol k vytvoreniu skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej (za také úkony nemožno považovať dve pojednávania v rokoch 1999 a 2001, ktoré boli odročené).

Závery a rozhodnutie o primeranom finančnom zadosťučinení

Z uvedeného vyplýva, že konanie pred okresným súdom o nároku sťažovateľky na nájomné za poľnohospodársku pôdu (predtým o nároku na uzavretie zmluvy o nájme) je poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku nečinnosti okresného súdu ako celok. Preto ústavný súd nepovažoval za potrebné bližšie určovať jednotlivé obdobia nečinnosti, resp. činnosti,   ktorú   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy.   Rovnako   hodnotenie jednotlivých   úkonov   a postupov   okresného   súdu   vyznieva   do   záveru   o nečinnosti,   resp. do robenia takých úkonov (vylúčenie veci na samostatné konanie, pojednávanie, kde sa požadoval len základný postoj sťažovateľky alebo ktoré bolo odročené z dôvodov, ktoré nemali priamy súvis s prejednávaným nárokom), ktoré nemožno považovať za relevantný postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky v jej právnej veci.

Okresný súd takýmto postupom porušil základné právo sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy. Súčasne okresný súd porušil aj základné právo   sťažovateľky,   ktoré   jej   zaručuje čl.   6   ods.   1   dohovoru   (prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote).

So zreteľom na zistený a vyhodnotený stav konania pred okresným súdom ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prikázal okresnému   súdu,   aby   konal   vo   veci   sp.   zn.   10   C   645/98   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil v čo najkratšej dobe právnu neistotu sťažovateľky v jej veci.

Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   ochranu   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   v   reštitučnej   veci,   ktorá   sa   týka   jej   odškodnenia   za   niektoré majetkové   krivdy   spôsobené   predošlým   režimom.   Doba   jedenástich   rokov,   ktoré   súdu nepostačovali na to, aby v tejto veci právoplatne rozhodol, sama osebe je veľmi významným zásahom   do   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Porušenie   tohto základného   práva   je   však   zvýraznené   tým,   že   ide   o   spor,   ktorý   vznikol   na   základe reštitučného   zákona,   spor,   u   ktorého   by   sa   predpokladalo,   že   súd   bude   s   osobitnou starostlivosťou skúmať, či sú, alebo nie sú splnené predpoklady na nápravu tých krívd, na odstránenie ktorých bol reštitučný zákon prijatý.

Dobu jedenástich rokov, počas ktorej nedošlo ku rozhodnutiu v jej reštitučnej veci, sťažovateľka vníma už ako ďalšiu krivdu. Sťažovateľka to aj naznačuje, ak uvádza, že spor začal, keď mala 60 rokov, teraz už je o viac ako desať rokov staršia a ešte stále naisto nevie, či   dôjde,   alebo   nedôjde   k uspokojeniu   niektorých   majetkových   nárokov,   ktoré   súvisia s odňatým vlastníctvom pozemkov patriacich jej rodine. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby občan čakal na výsledok súdneho sporu jedenásť rokov a po takej dobe, aby bol stav konania taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľky.

Vychádzajúc   z   tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľky,   princípov   spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv človeka ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk (slovom: jedenstopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu.