znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 67/01-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 8. novembra 2001 prerokoval podnet A. G., bytom K., D. G., bytom B., A. M., bytom K., Ľ. N., bytom K., a V. S., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. V., K., na začatie konania vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie vo veci sp. zn. 15 C 45/93 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   A.   G.,   D.   G.,   A.   M.,   Ľ.   N.   a V.   S.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   pred Okresným súdom Košice – okolie vo veci sp. zn. 15 C 45/93 o vyrovnanie dedičských podielov   p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2001 doručené podanie A. G., bytom K., D. G., bytom B., A. M., bytom K., Ľ. N., bytom K., a V. S., bytom K. (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. V., K., označené ako „Podnet podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR“. Navrhovatelia v ňom žiadali, aby ústavný súd v konaní podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nálezom rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp.   zn.   15   C   45/93   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Svojím podnetom sa navrhovatelia tiež domáhali, aby ústavný súd rozhodol aj o povinnosti Slovenskej republiky zaplatiť každému z nich spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške Sk 100 000,-- od právoplatnosti jeho nálezu.

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľov   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí   20.   septembra   2001   a rozhodol   o jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   v časti namietajúcej   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a odmietnutí (z dôvodu   svojej   nepríslušnosti)   v časti   požadujúcej   priznanie   spravodlivého   finančného zadosťučinenia.

Navrhovatelia vo svojom podnete konkrétne uviedli: „Pred Okresným súdom Košice –   vidiek   v r.   1993   bola   proti   nášmu   neb.   otcovi   a manželovi   J.   G.   podaná   žaloba o vyrovnanie   dedičských   podielov,   ktorá   bola   vedená   a je   aj   t.   č.   vedená   pod sp. zn. 15 C 45/93. Žaloba sa nám nezachovala a zachovalo sa nám iba vyjadrenie k žalobe zo 7. 12. 1993....

Po   smrti   nášho   otca   a manžela   (1.   10.   1994)   sme   do   konania   vstúpili   my   deti a manželka, pričom súd žalobu žalobcov Dr. V. M. a A. M. zamietol.

Po odvolaní sa žalobcov ďalším rozsudkom z 22. 4. 1999 Okresný súd Košice – okolie žalobe žalobcov vyhovel. Proti rozsudku sme podali odvolanie....

Pretože ja žalovaný v 2 rade ako splnomocnený zástupca ostatných žalovaných som od podania odvolania neobdržal zo súdu odpoveď na naše odvolanie podal som sťažnosť listom z 12. 2. 2001 adresovaným predsedovi Okresného súdu Košice – okolie. Odpoveď som obdržal listom podpredsedu OS Košice – okolie z 26. 3. 2001, ktorým bola uznaná sťažnosť ako dôvodná....

V dôsledku toho, že pôdu o výmere vyše 16 hektárov nemáme doposiaľ prevedenú na   nás,   lebo   v dôsledku   dlhodobého   súdneho   konania   nemôžeme   túto   prejednať v dedičskom konaní po neb. J. G. máme obmedzené možnosti dispozície s pôdou, ktorá je predmetom súdneho konania a napr. nemôžeme ju nikomu prenajať a pod. keďže nemáme LV.Vzhľadom na vyššie uvedené domnievame sa, že sú porušované naše čl. 48 ods. 2 Ústavy SR zaručené práva na prerokovanie našej veci bez zbytočných prieťahov a to od 1. 10. 1994 do dnes.

Preto navrhujeme aby bolo vydané toto uzneseniePodnet A. G., D. G., V. S., A. M. a Ľ. N. zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Slovenskej   republiky   v zastúpení   všeobecnými   súdmi   Slovenskej republiky v konaní 15 C 45/93 Okresného súdu Košice – okolie porušené bolo.“

Po prijatí podnetu navrhovateľov na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) 21. septembra 2001 obrátil na predsedu okresného   súdu   so   žiadosťou   o písomné   vyjadrenie   k prijatému   podnetu.   Podpredseda okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 11.   októbra   2001   (Spr.   719/01)   uviedol:   „Je nepochybné,   že   konanie   o vyrovnanie   dedičských   podielov   evidované   pod sp. zn. 15 C 45/93 sa vedie od 29. 6. 1993 doposiaľ. (pôvodná žiadosť zo dňa 2. 12. 1992).Vec bola prvotne pridelená na prejednanie JUDr. P. Po jej odchode zo súdu bola pridelená JUDr. H. a následne JUDr. P., ktorá ju prejednáva doposiaľ.

I tento objektívny faktor spôsobil to, že došlo k predĺženiu súdneho konania.Ďalšou okolnosťou, ktorá ovplyvnila dĺžku konania bola tá skutočnosť, že nebolo včas   ukončené   dedičské   konanie   po   neb.   J.   G.   a bez   dedičského   spisu   nebolo   možné pokračovať v prejednávaní veci 15 C 45/93.

Dávam   do   pozornosti   Ústavnému   súdu,   že   prieťahy   v konaní   spôsobili   i samotní účastníci konania svojou nečinnosťou. V priebehu konania totiž pôvodne označení účastníci – tak navrhovateľ ako i odporca zomreli a na pojednávanie dňa 23. 9. 1996 sa dostavil len syn pôvodne označenej navrhovateľky, ktorému bola uložená lehota na zistenie okruhu účastníkov konania. Dňa 10. 1. 1997 bol opätovne súdom vyzvaný V. M. na oznámenie potrebných skutočností informácií (V. M.).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sme   toho   názoru,   že   včasnejšiemu prejednaniu   veci   bránili   objektívne   skutočnosti   a prieťahy   v konaní   neboli   spôsobené subjektívnou nečinnosťou pracovníkov súdu.“

Keďže žiaden z účastníkov konania netrval na ústnom pojednávaní ústavného súdu, ústavný súd o podnete navrhovateľov 8. novembra 2001 rozhodol bez jeho nariadenia podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Pokiaľ   ide   o fakty   prípadu,   zo   zadováženého   súdneho   spisu   vo   veci sp. zn. 15 C 45/93 vyplynuli pre ústavný súd nasledovné skutočnosti. Predmetom konania pred okresným súdom je vyrovnanie dedičských podielov, pričom pôvodnými účastníkmi tohto konania boli A. M., rod. G. (bytom P.), ktorá 29. júna 1993 podala na Okresný súd Košice – vidiek žalobu na vyrovnanie dedičských podielov voči odporcovi J. G., bytom K.

Podanie tejto žaloby možno označiť za začatie konania vo veci sp. zn. 15 C 45/93 o vyrovnanie dedičských podielov, ktoré nie je doposiaľ ukončené a v ktorom navrhovatelia namietajú prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže navrhovatelia sa účastníkmi tohto súdneho konania stali až po tom, čo 1. októbra 1994 zomrel J. G., porušenie ich základného práva   možno   vysloviť   iba   v období,   v ktorom   už   v uvedenom   konaní   mali   postavenie účastníkov konania.

Dňa 23. septembra 1996 (celkovo na 3. pojednávaní vo veci) oznámil syn žalobkyne V. M., že v čase tohto pojednávania sú už nebohí ako žalobkyňa A. M., tak aj žalovaný J. G. Bol preto súdom poučený, aby oznámil mená a adresy právnych nástupcov, či vstupujú do konania, na čo si vyžiadal lehotu 20 dní. Následne bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že súd vyzve účastníkov na doplnenie potrebných skutočností.

Dňa   1.   októbra   1996   predložil   syn   nebohej   žalobkyne V.   M.   úmrtný   list   A.   M. a oznámil súdu, kto sú zákonní dedičia po odporcovi J. G., a navrhol, aby do konania na strane odporcov vstúpili:

1. A. G., K.,

2. D. G., B.,

3. A. M., K.,

4. Ľ. N., K.,

5. V. S., K.

Začiatkom októbra 1996 došlo opätovne k zmene konajúcej sudkyne, ktorou sa stala JUDr. I. P. (ktorá vo veci koná doposiaľ). Dňa 7. novembra 1996 dala pokyn kancelárii na zistenie dátumov úmrtí žalobkyne a žalovaného a na zistenie dedičov po nich. Požiadaný Obecný úrad K. však 15. novembra 1996 vrátil túto požiadavku súdu späť so žiadosťou o jej spresnenie. Okresný úrad P. 18. novembra 1996 oznámil súdu úmrtie A. M., ale uviedol, že evidenciu dedičov nevedie.

Dňa 10. januára 1997 sa bez predvolania dostavil na okresný súd V. M. (na úradnom zázname sa neuvádza, za akým účelom) a súd mu uložil doložiť do spisu, resp. oznámiť súdu dátum a rok úmrtia odporcu J. G. Ide o skutočnosti, ktoré už okresný súd sám zisťoval na Obecnom úrade K., ale pre nepresnosť dožiadania mu neboli oznámené.

Po   preukázaní   úmrtia   pôvodnej   žalobkyne   A.   M.   a odporcu   J.   G.   súd   vytýčil pojednávanie na termín 28. október 1997.

Išlo   vôbec   o   prvé   pojednávanie,   na   ktorom   ako   účastníci   konania   vystupovali navrhovatelia (na strane odporcov). Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom z 28. októbra 1997 tak, že návrh žalobcov na vyrovnanie dedičských podielov zamietol. Proti tomuto rozsudku (15 C 45/93) sa 1. decembra 1997 odvolali právni nástupcovia žalobcov s tým, že svoje odvolanie podrobnejšie odôvodnia v lehote 15 dní.

Na   konanie   na   odvolacom   súde   žalobcovia   splnomocnili   advokáta   JUDr.   F.   K. a zároveň predložili 15. decembra 1997 podrobne odôvodnené odvolanie. Súdny spis bol 20. marca 1998 doručený na rozhodnutie Krajskému súdu Košice (ďalej len „krajský súd“) ako súdu odvolaciemu.

Krajský súd svojím uznesením č. k. 15 Co 45/98-49 z 30. apríla 1998 rozhodol, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že   k zrušeniu   rozsudku   súdu   prvého   stupňa pristúpil   preto,   že   „súd   prvého   stupňa   neskúmal,   či   v prejednávanej   veci   sú   splnené podmienky pre vyrovnanie dedičských podielov“. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd uložil súdu prvého stupňa, „aby v zmysle § 43 O. s. p. vyzval žalobcov na odstránenie nedostatku žaloby, a to aby žalobný petit upresnili tak, aby obsahoval náležitosti ustanovené v § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona a potom skúmal, či sú splnené podmienky pre vyrovnanie   dedičských   podielov   (§   14   zákona   č. 293/1992   Zb.)“.   Uznesenie   bolo okresnému súdu doručené 10. júna 1998. Následne 4. septembra 1998 vydal okresný súd uznesenie, ktorým uložil žalobcom v lehote 10 dní od jeho doručenia (a pod následkom zastavenia konania) doplniť návrh o výrok rozhodnutia s uvedením katastrálneho územia, čísla pozemnoknižných vložiek, resp. listov vlastníctva, vypísaním všetkých čísel parciel, ich výmery, ako aj výšky podielu poručiteľa a určením podielu, ktorý žiadajú určiť pre navrhovateľov,   pretože   ich   návrh   neobsahuje   úplný   výrok,   a teda   „nemá   náležitosti ustanovené v § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona, ako aj náležitosti § 42 ods. 3 O. s. p. a § 79 ods. 1 O. s. p.“ Právny zástupca žalobcov spresnil žalobný petit 26. októbra 1998. Tento bol zaslaný odporcom s tým, že sa k nemu budú môcť vyjadriť na pojednávaní, ktoré sudkyňa vytýčila na 19. január 1999.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 19. januára 1999 a bolo odročené na 2. február 1999 s tým, že právny zástupca žalobcov doloží v lehote 10 dní rozhodnutie súdu o vyporiadaní vlastníctva k rodinnému domu a žalobcovia tiež doložia listy vlastníctva na pozemnoknižnej vložke, resp. identifikácie.

Pojednávanie súdu vytýčené na 2. február 1999 bolo odročené na 18. február 1999 a súd uznesením sp. zn. 15 C 45/93 z 2. februára 1999 uložil žalobcom, aby v lehote 5 dní od doručenia uznesenia pod následkom zastavenia konania doplnili svoj návrh nasledovne:

1. špecifikovali výrok v súlade s katastrálnym územím, pozemnoknižnými vložkami, číslami   parciel,   ich   výmerou,   zápisom,   ak   je   založený   na   liste   vlastníctva   v podieloch poručiteľa,   ako   aj prepočítané podiely   navrhovateľov,   ktoré   žiadajú určiť   tak,   aby boli vykonateľné na zápis do katastra nehnuteľností,

2.   doložili   list   vlastníctva   na   pozemnoknižnej   vložke   č.   48   (resp.   vložku   + identifikáciu).

Okresný súd svoju požiadavku zdôvodnil tým, že „Podaný návrh na začatie konania má...   vady,   ktoré   bránia   riadnemu   pokračovaniu   v konaní,   nakoľko   nemá   náležitosti uvedené v § 42 ods. 3 O. s. p. a § 79 ods. 1 O. s. p.“

D. G. v mene odporcov spresnil svoje vyjadrenie zo 16. januára 1999.

Pojednávanie   stanovené   na   18.   február   1999   bolo   odročené   na   neurčito   pre práceneschopnosť konajúcej sudkyne. Toho dňa bol súdu doručený spresnený žalobný petit.

Na ďalšom pojednávaní 22. apríla 1999 (v neprítomnosti odporcov) okresný súd vo veci rozhodol a vyhlásil rozsudok o vyrovnaní dedičských podielov po poručiteľovi J. G. a potvrdil   vlastnícke   právo   žalobcov.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   8. júna   1999   odvolali odporcovia a ich odvolanie bolo 17. júna 1999 zaslané žalobcom.

Okresný súd predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako súdu odvolaciemu 23. septembra 1999. Pretože tento vo veci hneď nekonal, právny zástupca žalobcov požiadal 23. októbra   2000   o vytýčenie   termínu   pojednávania.   Krajský   súd   svojím   uznesením z 29. decembra 2000 (15 Co 116/00) však najskôr rozhodol, aby súd prvého stupňa rozhodol o celom predmete konania a opravil v rozsudku zrejmú nesprávnosť spočívajúcu v označení k. ú. K. n. T.

Po tomto rozhodnutí krajského súdu okresný súd uznesením zo 7. februára 2001 opravil výrok svojho rozsudku č. k. 15 C 45/93-89 z 22. apríla 1999 a toho istého dňa vydal doplňujúci   rozsudok   č.   k.   15   C   45/93-111   o doplnení   výroku   tohto   rozsudku.   Zároveň 7. februára 2001 vyzval právneho zástupcu žalobcov na špecifikáciu výroku, na čo tento súdu   oznámil,   aby   si   doklady   pre   dlhodobú   neprítomnosť   žalobcu   vyžiadal   sám   od katastrálneho úradu. Tieto ale následne predložil druhý zo žalobcov 2. marca 2001.

Všetci odporcovia spoločne (navrhovatelia v konaní pred ústavným súdom) podali 17. apríla 2001 odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 45/93-111 zo 7. februára 2001, a to z rovnakých dôvodov, ktoré už uviedli vo svojom odvolaní proti rozsudku z 8. júna 1999. Celý spis bol 20. apríla 2001 predložený krajskému súdu. Tento ho 11. júna 2001 ale opätovne vrátil okresnému súdu na doplnenie rozsudku (o časti pozemkov   nebolo   rozhodnuté,   treba   si   vyžiadať   aktuálne   výpisy   listov   vlastníctva, rozhodnutia   doručiť   všetkým   odporcom)   a obratom   uložil   povinnosť   spis   predložiť krajskému súdu na ďalší procesný postup. Okresný súd 26. júna 2001 dožiadal Okresný úrad Košice – okolie. Následne bol spis 12. júla 2001 predložený ústavnému súdu pre potreby konania o podnete navrhovateľov.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, v dôsledku čoho je jej odstránenie „podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Samotným prerokovaním veci na   súde   sa   však   právna   neistota   osoby   neodstráni,   pretože   právna   istota   sa   vytvára   až právoplatným rozhodnutím súdu. Pre splnenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy preto nepostačuje, aby súd vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd poskytuje ochranu označeného práva každému, kto sa o ňu uchádza predpísaným spôsobom bez ohľadu na to, či má v konaní pred všeobecným súdom postavenie navrhovateľa (žalobcu) alebo odporcu.

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v súdnom konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a napokon spôsob, akým súd v konaní postupoval (3) – I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97.

1. Predmetom prebiehajúceho konania sp. zn. 15 C 45/93 pred okresným súdom je vyrovnanie dedičských podielov k poľnohospodárskej pôde, ktorá bola predmetom konania o dedičstve po nebohom otcovi J. G. (zomr. 8. februára 1968). Podľa názoru ústavného súdu po   právnej   stránke   nejde   o komplikovanú   vec,   keďže   úlohou   súdu   bolo   zistenie,   či   sú splnené   podmienky   pre   vyrovnanie   dedičských   podielov   [v zmysle   §   13   a nasl.   zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 293/1992   Zb.   o úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 293/1992   Zb.“)] a v prípade, že tieto splnené boli, rozhodnúť o vyrovnaní dedičských podielov potvrdením vlastníctva oprávnenej osoby (osôb) - § 14 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. Hoci faktickú zložitosť veci je rozumné predpokladať (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré pri   vyrovnaní   dedičských   podielov   ide),   zodpovedajúcou   prípravou   samotného pojednávania, ako aj uplatnením § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) táto nemusela predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Pre úplnosť je možné dodať, že takéto   konania   neboli   začiatkom   90.   rokov   ničím   neobvyklým   v rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, keďže súviseli s praktickým uplatňovaním zákona č. 293/1992 Zb. ako jedného z reštitučných zákonov.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   navrhovateľov   ako   účastníkov   označeného   súdneho konania (na strane odporcov), z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd nezistil, že by k prieťahom   v tomto   konaní bolo   dochádzalo   ich   postupom.   Ich   postoj   možno   (a práve naopak)   hodnotiť   ako   aktívny   a súčinnostný,   pretože   požadované   úkony   (napríklad   ich účasť na pojednávaniach, vyjadrenie k návrhu žalobcov) vykonávali načas a bez zbytočných odkladov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   navrhovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol samotný postup okresného súdu. Pri uplatňovaní tohto   kritéria   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu (napríklad nevytyčovaním pojednávania), ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   súdneho   konania.   Takto   vo   veci sp. zn. II. ÚS 33/99   ústavný   súd   uviedol:   „Aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže zapríčiniť porušenie práva zaručeného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby   o   jej   veci   rozhodol.“   Aj   v   ďalšej   veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.“

Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   bral   preto   ústavný   súd   do   úvahy   oba spomenuté spôsoby. Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy spôsobené nekonaním okresného súdu (a bez zákonnej prekážky takéhoto postupu), ústavný súd zistil, že v období od októbra 1994 (odkedy prichádzala do úvahy účasť odporcov – navrhovateľov v konaní pred ústavným súdom, keďže 1. októbra 1994 J. G. zomrel) až do apríla 1996 okresný súd nekonal vôbec (od 24. augusta 1994 do 26. apríla 1996). Z písomného vyjadrenia podpredsedu okresného súdu   z 11. októbra   2001   vyplynulo,   že   dôvodom   tejto   jeho nečinnosti   mala byť zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú označil ako „objektívny faktor“ nečinnosti súdu. Podľa názoru ústavného súdu však zmena v osobe konajúceho sudcu (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníkom súdneho konania.Pokiaľ   ide   o konanie   od   uvedeného   termínu   až   do   súčasnosti,   okresný   súd (s výnimkou, keď sa spis nachádzal na krajskom súde ako na súde odvolacom) vo veci konal. Ako však už ústavný súd uviedol, samotné konanie súdu ešte nemusí znamenať, že ide o konanie bez zbytočných prieťahov. Základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale len ten, do ktorého sa   premieta   procesná   zásada   hospodárnosti   súdneho   konania,   rešpektovanie   ktorej   je nevyhnutným predpokladom rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany. Jej obsahom je nielen to,   aby súd viedol   konanie hospodárne   a aby bez zbytočných   prieťahov   zistil rozhodujúce skutočnosti a aby hneď rozhodol (§ 6 OSP), ale tiež aby v rámci prípravy pojednávania toto predseda senátu pripravil tak, aby bolo možné rozhodnúť na jednom pojednávaní (§   114   OSP),   aby predseda   senátu   podľa   §   43   OSP vyzval účastníkov na opravenie alebo doplnenie nesprávneho alebo neúplného podania, aby súd, ktorý je podľa § 89 OSP príslušný na konanie o určitej veci, bol príslušný aj na konanie vo veciach s ňou spojených a pod. Nerešpektovanie zásady hospodárnosti v konaní všeobecného súdu (jej jednotlivých zložiek buď samostatne, alebo v ich vzájomnej spätosti) je spôsobilé (vo väčšej či menšej intenzite či miere) porušiť základné právo účastníka súdneho konania na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   postup   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 15 C 45/93 a zistil, že ním došlo k porušeniu zásady hospodárnosti súdneho konania jednak tým, že si vec dôsledne nepripravil na rozhodnutie (adekvátnym využitím § 43 OSP), a takisto tým, že doteraz nerozhodol o celej veci, ktorá mu bola predložená na rozhodnutie.

Pokiaľ   ide   o nedôslednosť   prípravy   samotnej   veci   na   konanie   a rozhodnutie   po rozhodnutí okresného súdu z 28. októbra 1997, ktorým tento zamietol návrh žalobcov na vyrovnanie dedičských podielov, mu krajský súd vo svojom uznesení z 30. apríla 1998 (15 Co 45/98) vytkol, že vôbec „neskúmal, či v prejednávanej veci sú splnené podmienky pre   vyrovnanie   dedičských   podielov“.   Súčasne   mu   uložil,   aby   vyzval   žalobcov   na odstránenie nedostatkov žaloby, čo okresný súd urobil svojimi uzneseniami zo 4. septembra 1998 a 18. februára 1999.

K vzniku prieťahov došlo pri odstraňovaní vád podania žalobcov, pretože okresný súd vo veci sp. zn. 15 C 45/93 nepostupoval v súlade s OSP (a preto ho krajský súd musel vyzvať   na odstránenie   tohto   nedostatku)   tým,   že   nezabezpečil   splnenie   podmienok   na rozhodnutie vo veci prostredníctvom doplnenia a spresnenia žaloby.

Ďalšie rozhodnutie vo veci sp. zn. 15 C 45/93 vydal okresný súd 22. apríla 1999, pričom   odvolanie proti   nemu podali   odporcovia   (navrhovatelia   v konaní pred ústavným súdom) na krajský súd. V rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 15 Co 116/00 z 29. decembra 2000, ako aj v jeho ďalšej žiadosti z 11. júna 2001 tento ukladá okresnému súdu, aby podľa § 152 ods. 2 prvej vety OSP rozsudkom rozhodol o celej prejednávanej veci na základe podania navrhovateľov a nimi predloženej špecifikácie nehnuteľností.

V tomto   prípade   došlo   k vzniku   zbytočných   prieťahov   pri   rozhodovaní   o celom predmete   konania,   keď   okresný   súd   nepostupoval   v súlade   s OSP,   a preto   musel   byť (podobne   ako   pri   odstraňovaní   vád   žaloby)   vyzvaný   krajským   súdom   k náprave   tohto nedostatku.

Keďže takýmto postupom okresného súdu došlo k porušeniu zásady hospodárnosti súdneho   konania   vo   veci   sp.   zn.   15   C   45/93,   ústavný   súd aj   s prihliadnutím   na   jeho nekonanie v období rokov 1994 – 1996 tento jeho postup posúdil ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní narušujúce základné právo navrhovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.