znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 669/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu   zo   zamestnania zaručeného v čl.   36   písm.   b) Ústavy   Slovenskej   republiky personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   J.   H. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   ochranu   proti svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania zaručeného v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „personálny rozkaz ministra“) č. 465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „rozhodnutie ministra“) č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   personálnym   rozkazom   ministra   č.   465 zo 4. novembra   2010   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného zboru na tom skutkovom základe, že 25. septembra 2010 v raných hodinách mal   pod   vplyvom   alkoholu   jazdiť   osobným   motorovým   vozidlom   po   električkovom koľajisku, pričom na výzvy a upozornenia príslušníkov hliadky príslušnej mestskej polície reagoval   neprimerane   (voči   členom   hliadky   mal   byť   agresívny   a   arogantný,   pozn.) a následne   po   príchode   hliadky   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Dúbravka a služobných   funkcionárov   privolaných   hliadkou   mestskej   polície   sa   sťažovateľ   na   ich výzvu mal odmietnuť porobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi, čím   sa mal dopustiť porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom. O rozklade podanom sťažovateľom proti označenému personálnemu rozkazu ministra rozhodol minister rozhodnutím   č.   SLV-PS-PK-172/2010   z   22.   februára   2011,   ktorým   personálny   rozkaz ministra potvrdil.

Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   č.   SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 S 82/2011-91 z 5. júna 2012 tak, že žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Označený rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo   40/2012 z 29. apríla 2013.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta neústavnosť personálneho rozkazu   ministra   a aj   rozhodnutia   ministra   o   jeho   prepustení   zo   služobného   pomeru z dôvodu, že podľa jeho názoru pri miestnom šetrení jeho skutku mal prítomný zástupca riaditeľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Bratislava   IV   postupovať   v   rozpore   so   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, keď na miesto skutku na účely   jeho   riadneho   prešetrenia   neprivolal   príslušného   vyšetrovateľa   inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v dôsledku čoho nebol podľa sťažovateľa náležite a zákonným spôsobom   prešetrený jeho skutok, ktorý   bol dôvodom   jeho prepustenia zo služobného pomeru.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: «Moje prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ na základe personálneho rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2010, č. 465 v zmysle § 192 ods. 1 písm. e./ zákona č. 73/1998 Z. z. bolo následkom neodbornej činnosti a vedomého uvádzania nepravdivých skutočností   príslušníkmi   hliadky   Stanice   Jazdnej   polície   a   Kynológie   Hl.   mesta   SR Bratislava (ďalej len „hliadka Mestskej polície“ alebo aj „príslušníci hliadky Mestskej polície“) na moju adresu, keď následne vo veci konali príslušníci Policajného zboru SR (ďalej   len   „príslušníci   PZ“),   ktorí   vo   svojej   činnosti   na   mieste   činu   nekonali   podľa príslušných právnych predpisov z čoho vyplýva, že počas výkonu služby si neplnili svoje služobné povinnosti....

Z dôvodu, že na moju adresu boli oznámené skutočnosti o páchaní závažnej trestnej činnosti,   bola   zákonná   povinnosť   polície   konať   v   zmysle   §   2   ods.   1   písm.   b./   zákona č. 171/1993 Z. z. V danom prípade mal byť vyrozumený vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR z dôvodu,   že   trestnej   činnosti   sa   mal   dopustiť   príslušník   PZ   a   následne   sa   mali   začať vykonávať procesné úkony v zmysle zákona 301/2005 Z. z. s poukazom na základné zásady trestného konania, t.j. podľa § 2 ods. 6 konať z úradnej povinnosti, ods. 10 zistiť skutkový stav veci a zistiť dôkazy, ktoré svedčia proti, ale aj v prospech obvineného.

Zodpovednosť za konanie polície na mieste činu mal policajný vyšetrovateľ, v danom prípade zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý mal povinnosť zabezpečiť miesto činu, zabezpečiť riadnu obhliadku miesta činu, najmä mal však povinnosť vyrozumieť vecne príslušného   vyšetrovateľa   Inšpekcie   MV   SR.   Menovaný   vyšetrovateľ   má   zákonnú kompetenciu vyšetrovať trestné činy príslušníkov PZ, vyšetrovať skutky, ktoré zakladajú podozrenie   z   páchania   trestnej   činnosti,   tieto   skutky   kvalifikovať   v   zmysle   zákona č. 300/2005   Z.   z.   a   nariadiť   neodkladné   úkony   ako   obhliadku   miesta   činu,   zaisťovanie dôkazov, vypočúvanie poškodených príslušníkov Mestskej polície a svedkov udalosti, ktorí fotili a filmovali zásah mestských policajtov voči mojej osobe.

Uvedomujúc si závažnosť situácie som žiadal prítomných vedúcich funkcionárov PZ, aby bol na miesto činu privolaný vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR a aby sa riadne vykonala obhliadka   miesta   činu,   ktorou   sa   buď   preukáže   tvrdenie   príslušníkov   Mestskej   polície o mojej   nebezpečnej   jazde,   šmykoch   počas   cúvania,   následného   takmer   vrazenia   do služobného vozidla mestskej polície a taktiež moje arogantné a agresívne správanie voči príslušníkom Mestskej polície.

Z   nejakého   dôvodu   zástupca   riaditeľa   ÚJKP   OR   PZ   Ba   IV   neprivolal   vecne príslušného vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR a nebola vykonaná ani obhliadka miesta činu, neboli zistení svedkovia udalosti a polícia bola nečinná. Dôvod prečo prítomný zástupca riaditeľa nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993 mi   nie   je   známa,   ale   (ne)   konanie   zástupcu   riaditeľa   možno   kvalifikovať   ako   závažné odborné zlyhanie a neplnenie si zákonom uložených služobných povinností....

Za   tejto   situácie   som   odmietol   akékoľvek   úkony   voči   svojej   osobe   z   dôvodu,   že procesné úkony, okrem iných aj zisťovanie stôp a aj prípadnú skúšku na zistenie požitia alkoholu môže nariadiť len vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR. Činnosť uvedeného vyšetrovateľa nemôže nariadiť príslušník hliadky OO PZ Dúbravka. V tejto súvislosti poukazujem na čl. 13 ods. 1 písm. a./ Ústavy SR, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona.... Ja som v duchu vyššie citovaných povinností trval na tom, aby sa vec riadne vyšetrila tak, ako to určujú zákonne predpisy, tzn. že vyšetrovanie mal viesť príslušný vyšetrovateľ Inšpekcie   MV   SR.   Ten   však   o   veci   nebol   vyrozumený.   Podľa   môjho   názoru   služobnú disciplínu porušil predovšetkým zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý mal priamu zodpovednosť   ako   aj   kompetenciu   rozhodovať   na   mieste   páchania   závažnej   trestnej činnosti, z ktorej som bol na základe oznámenia mestskej polície dôvodne podozrivý. Ako podozrivý   som   sám   iniciatívne   žiadal,   aby   vec   bola   riadne   vyšetrená,   boli   vykonané procesné   úkony   príslušným   vyšetrovateľom,   povedané   inými   slovami,   žiadal   som,   aby polícia konala zákonným spôsobom v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993 Zb. Z   personálneho   rozkazu   ministra   vnútra   SR   zo   dňa   04.11.2012   č.   465   o   mojom prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2013, č. k.: 5 Sžo/40/2012 sa ako dôvod môjho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ uvádza: „Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré spočíva v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď v čase mimo výkon štátnej služby po tom ako riadil osobné motorové vozidlo sa odmietol na výzvu podrobiť skúške na zistenie   požitia   alkoholických   nápojov.“   Ministerstvo   vnútra   SR   a   ani   Najvyšší   súd   SR vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú (nevedia uviesť) aký príslušný zákon, resp. právny predpis   som   porušil.   Ako   potom   možno   kvalifikovať   moje   správanie   ako   protiprávne a tvrdiť, že som nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ....

...   Z   dôvodu   nevykonávania   žiadnych   procesných   úkonov   v   zmysle   zákona č. 301/2005   Z.   z.   som   nemal   žiadnu   právnu   povinnosť   strpieť   zaisťovanie   dôkazu,   tzn. vyšetrenie na požitie alkoholu, nakoľko príslušníci PZ, konkrétne zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, si neplnil zákonnú povinnosť vyšetrovať trestné činy tak, ako mu to ukladá § 2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993 Z. z.

Z dôvodu, že Ministerstvo vnútra SR a ani Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú   akého   konkrétneho   porušenie   právnej   povinnosti   a   podľa   akého   právneho predpisu   som   sa   mal   podrobiť   vyšetreniu   krvi   a   následného   zisťovania   alkoholu   alebo omamných látok, resp. som mal strpieť vyšetrenie na prístroji, ktorým sa zisťuje požitie alkoholu. Za takéhoto stavu sa nedá ustáliť, že bol nečestný a nedisciplinovaný. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukazuje na čl. 1 ods. 1 písm. c./ vestníka MV SR čiastka 18, zo   dňa   12.03.2008,   v   ktorom   je   uvedené,   že:   „Policajt   poruší   služobnú   prísahu   zvlášť hrubým spôsobom vtedy, ak odmietne dychovú skúšku v súvislosti s vedením vozidla“. Citovaný   vestník   Ministerstva   vnútra   SR   ako   podzákonná   právna   norma   nemôže sprísňovať zákon č. 8/2009 Z. z., kde sú v § 3 ods. 2 písm. c./ stanovené povinnosti vodiča a v §   69   ods.   1 písm.   d./   je zakotvené   oprávnenie policajta za akých podmienok bude vyzvaný   vodič   či   už   občan   alebo   aj   príslušník   PZ   na   vyšetrenie,   či   pred   jazdou   požil alkoholický nápoj. Uvedený zákon platí aj pre príslušníka PZ v čase jeho osobného voľna a nie nejaká bližšie špecifikovaná úvaha vyplývajúca z čl. 1 písm. c./ vestníka MV SR č. 18, že: „odmietne dychovú skúšku v súvislosti s vedením vozidla“. Pre príslušníka PZ v čase osobného   voľna   platia   také   isté   povinnosti   ako   pre   každého   iného   občana   a   súvislosť s vedením vozidla môže byť aplikovaná len podľa zákona č. 8/2009 Z. z., v ktorom sú povinnosti vodiča stanovené v § 3 ods. 2 písm. c./ alebo ako procesný úkon pri vyšetrovaní trestných činov. Akýkoľvek iný svojvoľný výklad pojmu „v súvislosti s vedením vozidla“, je v rozpore so zákonom č. 8/2009 Z. z....

Je preukázateľne evidentné, že som ničím nemohol narušiť vážnosť a ani dôveru v Policajný zbor. Podľa mňa vážnosť a dôveru v Policajný zbor SR mohol narušiť svojím (ne) konaním zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý bol na mieste činu pasívny a činnej   službe   si   neplnil   služobnú   povinnosť   privolať   na   miesto   činu   vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR, prípadne zabezpečiť neodkladné procesné úkony (obhliadka mesta činu, výsluchy svedkov, poškodených a pod.). Stav, keď si policajti v aktívnej službe neplnia svoje zákonné   povinnosti   v   zmysle   §   2   ods.   1   písm.   b./   zákona   č.   171/1993   Z.   z.   z   dôvodu zámerného účelového konania, neodbornosti alebo iných osobných pohnútok (opisovanie diplomových   prác   iných,   kontakty   s   podsvetím,   vybavovanie   zadržaných   vodičských preukazov prominentom a pod.), je podľa mňa vážnym porušením dôvery v Policajný zbor SR. Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo vnútra SR aj s poukazom na môj prípad len moralizuje, cituje § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. a v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia   uvádza   hypotetické   úvahy   o možnosti   ohroziť   dôveru v   Policajný zbor   SR. Ministerstvo   vnútra   SR   v   mojom   prípade   nebolo   schopné   náležité   odôvodniť   ani konkretizovať v čom spočívalo moje konanie, ktoré malo za následok ohrozenie vážnosti a dôvery v Policajný zbor SR. Ak sa občan bez ohľadu na to, či je alebo nie je policajtom domáha, aby si službukonajúci policajti plnili svoje zákonné povinnosti a vyšetrovali trestné činy   a   keď   títo   nekonajú   v   zmysle   zákona,   je   právom   občana   odmietnuť   neodborné a nekvalifikované konanie vecne nepríslušných policajtov ako napr. konanie hliadky OO PZ Dúbravka dňa 25. 09. 2010 atď.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. J. H. upravené v čl. 36 písm. b./ Ústavy SR postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, Personálnym rozkazom Ministra vnútra SR, zo dňa 04.11.2010, č.: 465 a Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo dňa 22.02.2011, č. p.: SLV-PS.PK-172/2010 porušené bolo.

2. Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2010, č.: 465 a Rozhodnutie Ministerstva vnútra SR zo dňa 22.02.2011, č. p.: SLV-PS-PK-172/2010 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ministerstvu   vnútra   SR   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konalo,   zakazuje   sa   mu pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa uvedeného v čl. 36 písm. b./ Ústavy SR a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 36 písm. b./ Ústavy SR.

4.   Ústavný   súd   SR   priznáva   trovy   konania   /právneho   zastúpenia   v   sume   275,94 EUR..., ktoré je Ministerstvo vnútra SR povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd mohol preskúmať porušenie sťažovateľom označeného základného práva iba v príčinnej súvislosti   s   tými   rozhodnutiami   (personálny   rozkaz   ministra   a   rozhodnutie   ministra), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.   Tvrdenia   o   neústavnosti   rozsudkov   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom na uvedené tak predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či personálnym   rozkazom   ministra   č.   465   zo   4.   novembra   2010   a   rozhodnutím   ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011 došlo k porušeniu čl. 36 písm. b) ústavy.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namieta,   t. j.   základného   práva   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania zaručeného v čl. 36 písm. b) ústavy, k porušeniu ktorého   malo   dôjsť   dôsledkom   jeho   nedôvodného   prepustenia   zo   služobného   pomeru príslušníka Policajného zboru personálnym rozkazom ministra č. 465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím   ministra   č.   SLV-PS-PK-172/2010   z   22.   februára   2011,   neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho základného práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   preskúmania sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadnutého   personálneho   rozkazu   ministra   č.   465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutia ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011 využitím žaloby podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej žaloby boli tak krajský súd, ako aj najvyšší súd povinné vyrovnať sa rovnakými s skutkovými a právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľ   proti   personálnemu   rozkazu   ministra   č. 465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutiu ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011 uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúcu   proti   už   všeobecnými   súdmi   preskúmaným rozhodnutiam správnych orgánov po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013