SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 668/2015-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom podsp. zn. 13 C 4/2011 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011 p o r u š i lzákladné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenév čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd.
2. Okresnému súdu Piešťany vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 4/2011 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíceur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov odprávoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ýuhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 432,23 € (slovom štyristotridsaťdva eur a dvadsaťtri centov) na účet ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 668/2015-11 z 22. októbra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalejaj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011 (ďalej aj„napadnuté konanie“).
2. K skutkovému stavu sťažovateľka uviedla najmä, že:«(...) Ako sťažovateľ som navrhovateľkou v právnej veci o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom. Konanie je vedené pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 13C/4/2011.
(...) Sťažovateľ podal dňa 03.11.2011 žalobu o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom. Dňa 08.12.2011 súd vyzval sťažovateľa na odstránenie vád podania, na ktoré bolo dňa 02.01.2012 reagované doplnením návrhu. Výzvou zo dňa 19.06.2012 súd vyzval sťažovateľa na predloženie celého odborného vyjadrenia Dr. ⬛⬛⬛⬛, pričom obratom 26.06.2012 bolo súdu oznámené, že ním sťažovateľ nedisponuje a požiadali sme súd o postup podľa § 129 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Nakoľko sa odvtedy nekonalo vo veci podali sme k rukám predsedníčky súdu dňa 19.09.2014 žiadosť o riadne konanie. Výsledkom okrem oznámenia bolo, že prípisom zo dňa 03.10.2014 nám súd zaslal vyjadrenie odporcu doručené súdu 27.07.2012 (to znamená už pred 27 mesiacmi) a vyzval nás či trváme na návrhu.
Počas 3-och rokov nebol vo veci vykonaný ani jeden relevantný procesný úkon vedúci k odstráneniu právnej neistoty. Výsledkom absolútnej nečinnosti je teda do dnešného dňa nielen nerozhodnutie vo veci samej (ani neprávoplatne), ale ani vytýčenie žiadneho pojednávania.
Prieťahy spôsobené a spôsobované Okresným súdom Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu uplatňovať akokoľvek a kdekoľvek svoje práva.
Oprávnene prieťahy spôsobené a spôsobované Okresným súdom Piešťany bez právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajú a živia traumu z minulosti, neustáleho prežívania uvedenia do omylu odporcom (na základe, ktorého sa domáha nárokov uplatňovaných v predmetnom prieťahovom konaní).
Neúmerná dĺžka konania pred súdom má teda dopad najmä na jej psychickú stránku a absolútnu neistotu, nakoľko do dnešného dňa nie je vo veci rozhodnuté a nemôže byť uzavretá kapitola v jej živote.
Nekonaním súdu sa nemôže domôcť svojich práv a nepomohla ani žiadosť o riadne konanie a rozhodnutie vo veci čím by sa odstránila právna neistota sťažovateľky, žiaľ ani tento iný právny prostriedok nápravy sa nestretol so záujmom a neprinútil porušovateľa citlivejšie pristupovať k tomuto konaniu ako i plniť si svoju povinnosť ochrany základných práv sťažovateľky, čo je bezpochyby povinnosť i všeobecného súdu. Namiesto toho ju súd vyzval výzvou zo dňa 03.10.2014 ako účastníka konania či trvá na návrhu na základe obsahu vyjadrenia (vznesená námietka premlčania) a navádza ju na späťvzatie, aby súd nekonal vo veci samej.
Povaha veci, ako i skutkový stav a prístup Okresného súdu (vek sťažovateľky) si od začiatku vyžadoval a vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, tak aby bol naplnený účel konania a odstránený stav právnej neistoty. Napriek tomu porušovateľ nekoná a pravdepodobne odmieta konať čím u sťažovateľky vytvára a prehlbuje beznádej, ktorá sa nečinnosťou súdu znásobila až tak, že sa tým ohrozuje jej živobytie. Sťažovateľka nemá už inú možnosť ako obrátiť sa na Ústavný súd SR a výzvu súdu považuje za odňatie spravodlivosti a prístup k súdu.
I keď bola vznesená námietka premlčania, bez všetkého to neznamená, že právo je premlčané a určite nie od stola.
Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas.
V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa oprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). O tom však musí rozhodnúť a toto rozhodnutie riadne odôvodniť súd vo svojom rozhodnutí, a nie cez výzvu na trvaní či netrvaní na návrhu, ktorej cieľom je „donútiť“ navrhovateľku vziať návrh spať a zhojiť prieťahové konanie súdu. Nejde o vyjadrenie sa k súhlasu so späťvzatím, ide o návrh samotný.
V dôsledku tohto príliš formalistického a atypického postupu súdu pri prejudikovanom výklade premlčania v tomto štádiu tak v žiadnom prípade nemožno toto konanie pred ním označiť za spravodlivé (hľadanie spravodlivého riešenia), keď už dopredu (prostredníctvom ani nie sudcu rozhodujúcim vo veci samej, ale vyššou súdnou úradníčkou) bez zistenia dôležitých skutočností dospel už k extrémne nespravodlivému záveru, čím súd týmto spôsobom porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu, domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, právo na spravodlivé súdne konanie prekračujúc hranicu odňatia spravodlivosti a takto odníma zároveň právo vyjadriť sa ústne k prejednávanej veci. Súd nemôže bez zistenia podstatných dôvodov hodných osobitného zreteľa ako i konkrétnych okolností prípadu, ex cathedra po vznesení námietky premlčania druhou stranou právo považovať za premlčané a vyzvať len z tohto dôvodu či trvá navrhovateľka na návrhu (takto potom „môže“ súd „konať“ vždy po doručení vyjadrenia protistrany, čo popiera čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na verejné prerokovanie veci, v jeho prítomnosti... možnosť sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.), čo je neprípustné. V rovine jednoduchého práva je totiž nutné, pre účely dodržania už uvedených princípov starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu i cez prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho zásadu súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva odrazom zhora vymedzenej ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. (...)
Súd síce môže a i musí zisťovať či medzi účastníkmi nie je možný zmier alebo dohoda, avšak toto nemôže robiť výzvami, či na základe obsahu vyjadrenia zaslaného po 27 mesiacoch berie návrh späť, pričom sama navrhovateľka do dnešného dňa predmetnú výzvu nechápe a nepochopila i s prihliadnutím na jej vek. Tá len vidí, že o jej veci sa koná, resp. nekoná 3 roky.
Nakoľko v predmetnom konaní došlo k porušeniu viacerých základných práv, ochranu jej práv nezabezpečila ani žiadosť o riadne konanie a rozhodnutie vo veci adresovaná predsedníčke súdu a minula sa účinkom, navrhovateľka je nútená sa obrátiť na Ústavný súd SR s ochranou jej ústavných práv.
Predsedníčka súdu uviedla, že „... vzhľadom na vykonanie úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci, resp. k vytýčeniu pojednávania nevykonala som iné opatrenia...“; „... vo veci dohliadnem, aby po doručení Vášho vyjadrenia k vznesenej námietke premlčania, bolo vo veci v primeranej lehote konané s ohľadom na množstvo vecí v senáte sudkyne ako aj potrebu vybavovať spisy podľa poradia nápadu...“
K tomu uvádzame, že opatrenie na zabezpečenie ústavnosti konania nespočíva v tom, že súd vyzve účastníka konania na trvanie na návrhu a bude ho navádzať na späťvzatie, aby nekonal vo veci samej; ide v podstate nielen o zbytočný úkon, ale tento pôsobí na sťažovateľku arogantne porušujúc rovnosť účastníkov konania). Okrem toho, predsedníčka súdu sa exaktne vyjadrila, že dohliadne až po doručení vyjadrenia k námietke premlčania, pričom výzva súdu zo dňa 03.10.2014 o námietke premlčania neuvádzala nič. Taktiež množstvo vecí v senáte i s prihliadnutím na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu SR, nie je ospravedlnením konania s prieťahmi ako i údajná potreba vybavovať podľa poradia nápadu, keďže tento spis nie je už dávno vybavovaný podľa poradia.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry skúma so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.
a) Predmetom konania pred Okresným súdom Piešťany je konanie o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľky neexistuje žiadna skutočnosť svedčiaca o právnej zložitosti veci a taktiež o jej skutkových zložitostiach vyžadujúce si vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania (ďalšie listinné dôkazy, výsluchy svedkov, atď). Ide o bežnú agendu prvostupňového súdu a súd disponuje so všetkým čo potrebuje pre rozhodnutie a ak nie má možnosť si to zaobstarať, čoho sme sa domáhali cez § 129 ods. 2 O.s.p.
b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka žiadnym úkonom neprispela k prieťahom alebo k spomaleniu postupu Okresného súdu Piešťany, naopak žiadosťou o riadne konanie a rozhodnutie vo veci sa nestretlo so žiadnym záujmom a účinkom a výsledkom je absurdná výzva zo dňa 03.10.2014 ako i rovnaká odpoveď predsedníčky súdu, i to po lehote podľa zákona č. 757/2004 o súdoch.
c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí zbytočné prieťahy, je postup okresného súdu. Nečinnosť Okresného súdu, ako aj súčasný stav (po viac ako 3 rokoch od podania žaloby na začatie konania nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie, súd nevykonal ani jeden relevantný úkon, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa názoru sťažovateľky ničím ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať. Neodôvodnené prieťahy, ktorým sa konanie nezmyselne predĺžilo a predlžuje, viedli k porušeniu sťažovateľových základných práv, ktorých ochrany sa domáha v petite tejto sťažnosti. (...)
Vzhľadom k vyššie uvedenému, žiadame, aby Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti sťažovateľa takto:
l. Základné právo sťažovateľa(...) v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/4/2011 bolo porušené.
II. Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/4/2011 konal bez ďalších prieťahov a zakazuje sa mu pokračovať v porušovaní porušených základných práv.
III. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 € (slovom: štyritisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2014(...) ⬛⬛⬛⬛ v sume 284,08 € (slovom: dvestoosemdesiatštyri Eur a osem centov) advokátovi ⬛⬛⬛⬛ (...) dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 798/15 z 24. novembra 2016a právnazástupkyňasťažovateľkystanoviskomk vyjadreniuokresnéhosúduz 11. decembra 2015.
3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdomv danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Sťažovateľka do momentu, než sa dala zastúpiť advokátkou, nedostatočne zrozumiteľne a vykonateľne špecifikovala petit návrhu vo veci samej.
K prieťahom zo strany súdu v predmetnom konaní došlo z dôvodu nedostatočnej personálnej obsadenosti súdu, ktorý od znovuobnovenia v roku 2008 mal len 7 sudcov, hoci s ohľadom na veľkosť obvodu mal mať minimálne 15 sudcov. Uvedená skutočnosť mala za dôsledok to, že v senáte zákonnej sudkyne bolo priemerne okolo 600 vecí v pojednávacej agende, čo objektívne neumožňovalo sudkyni konať vo všetkých pridelených veciach plynule a bez prieťahov, prihliadnuc na skutočnosť že sudkyňa konajúca v danej veci vybavuje aj agendu starostlivosti o maloleté deti, ktorá je prednostná.
Vplyv na plynulosť konania mala aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa JUDr. Jana Tvrdá bola práceneschopná v roku 2012 od apríla do septembra a v roku 2013 od marca do mája.
Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1.5.2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.
Súčasne si dovoľujem poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 16 Kss 9/2013-91 z 20.03.2014, kde disciplinárny senát uznal pri hodnotení prieťahov v konaniach z hľadiska porušenia povinností sudcu a jeho prípadného disciplinárneho previnenia, že činnosť každého sudcu má svoje limity a po nikom nemožno požadovať, aby sa nie krátkodobo, ale trvale, pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom a v prospech nadštandardného plnenia pracovných úloh dlhodobo úplne potláčal svoj súkromný život. Sudca preto nemôže byť uznaný disciplinárne zodpovedným za to, že je dlhodobo značne vyťažený a v dôsledku toho jednoducho nie je schopný robiť všetky potrebné úkony bezodkladne tak, ako by zodpovedalo potrebám každého jednotlivého konania a najmä záujmom účastníkov na čo možno najrýchlejšom rozhodnutí vo veci. Netrvám na ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v zmysle ust. § 30 ods.2 zákona o ústavnom súde, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdutiež poukázala na skutkový stav sporu a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„V zmysle § 30 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR súhlasíme s upustením od verejného pojednávania. Trváme na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti. S vyjadrením predsedníčky Okresného súdu Piešťany nesúhlasíme, keďže ani v predošlom štádiu a ani v tomto štádiu konania nie je a nebola vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu prvostupňových súdov).
Obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení alebo optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Taktiež nie je možné nereagovať na poukázanie rozhodnutia NSS ČR zo dňa 20.03.2014, č. k. 16 Kss 9/2013-91. Sťažovateľka nepodala návrh na disciplinárne konanie voči žiadnemu sudcovi, ale domáha sa ústavnej ochrany porušovania jeho základných práv. K rozpisu procesných úkonov: Okresný súd Piešťany vo veci nekoná viac ako 4 roky. Ak predsedníčka súdu uvádza, že sťažovateľka do momentu, než sa dala zastúpiť advokátkou, nedostatočne zrozumiteľne a vykonateľne špecifikovala petit návrhu vo veci samej, k tomu uvádzame, že toto obdobie (necelé 2 mesiace) nemá žiaden vplyv na nečinnosť súdu samotného k pomeru obdobia nečinnosti súdu. Medzi jednotlivými úkonmi súdu, ktoré môžme považovať za administratívne úkony nevedúce k odstráneniu právnej neistoty, sú ročné až dvojročné prieťahy, celkovo tak je súd viac ako 4 roky nečinný, resp. neefektívne činný. Taktiež stojí za zmienku, že počas celého konania nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie.
Každý súd má možnosť a aj povinnosť zabezpečiť napĺňanie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v každom konaní a v každom štádiu konania, v opačnom prípade tak súd vytvorí ústavne netolerovateľné nekonanie vo veci.
Vzhľadom k vyššie uvedenému trváme na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu a zároveň sťažovateľ upresňuje a uplatňuje si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace s týmto vyjadrením(...)“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sas ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 4/2011:
Dňa 3. novembra 2011 podala sťažovateľkaz titulu bezdôvodného obohateniaproti odporcovi ⬛⬛⬛⬛ J.S. STYL INTERIER, s miestom podnikania ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca), na Okresnom súde Piešťany návrhna„zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 4/2011a na rozhodnutie bola pridelená sudkyni JUDr. Jane Jarošovej.
Dňa 8. decembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 4/2011-4 vyzvalsťažovateľku na doplnenie neúplného podania.
Dňa 2. januára 2012 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkynedoplnila žalobný návrh.
Dňa 1. júna 2012 bola vec v zmysle opatrenia sp. zn. 1 SprR 10/2012 náhodnýmvýberom pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. Vladimíre Slobodovej z dôvodu viacako 6 týždňov trvajúcej práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 19. júna 2012 okresný súd požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboruTrnava o zapožičanie spisu sp. zn. ORP-5447/5-OSV-TT-2004 a ORP-825/PN-TT-2009.V rovnaký deň bola právna zástupkyňa sťažovateľky vyzvaná na doloženie celéhoodborného vyjadrenia znalca dr..
Dňa 27. júna 2012 bola súdu doručená odpoveď na výzvu zo strany právnejzástupkyne sťažovateľky.
Dňa 28. júna 2012 boli súdu zaslané zapožičané spisy sp. zn. ORP-5447/5-OSV-TT-2004 a ORP-825/PN-TT-2009.
Dňa 27. júla 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k žalobe.Dňa 5. septembra 2012 bola vec v zmysle opatrenia sp. zn. 1 SprR 10/2012 vrátenádo senátu zákonnej sudkyni JUDr. Jane Tvrdej (predtým Jarošovej).
Dňa 3. októbra 2012 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky zaslané vyjadrenieprávneho zástupcu odporcu spolu s výzvou, či na podanom návrhu naďalej trvá.
Dňa 28. októbra 2014 bolo súdu doručené oznámenie od právnej zástupkynesťažovateľky.
Dňa 3. novembra 2014 bolo právnemu zástupcovi odporcu zaslané uvedenévyjadrenie.
Dňa 15. januára 2015 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k vyjadreniusťažovateľky. Toto vyjadrenie bolo v rovnaký deň zaslané právnej zástupkyni sťažovateľky.Neskôr bol už okresný súd celý rok 2015 nečinný.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Predmet tohto konania pred ústavným súdom bol vymedzený uznesením ústavnéhosúdu č. k. II. ÚS 668/2015-11 o prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie, teda predmetomtohto konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011„o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom“dochádzak porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osobyneodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenieústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní ažprávoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstráneniaprávnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžkaposudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predsedníčkaokresného súdu neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali faktickej alebo právnejzložitosti napadnutého konania.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľkyv preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byťosobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlov tomto konaní k zbytočným prieťahom. Je skutočnosťou, že sťažovateľka podala vo vecinepresný žalobný návrh, vzápätí však požiadala o právnu pomoc a splnomocnená právnazástupkyňa už spresnila pôvodné podanie sťažovateľky.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, žeokresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodovnečinný v podstate celý rok 2015. Okrem toho od 28. júna 2012 až do začiatku roka 2015bol okresný súd v danej veci neefektívne činný, pretože vykonával vo veci ibaadministratívne úkony (zapožičanie spisu, opatrenie o zákonnom sudcovi, zaslaniestanovísk na vyjadrenie atď., teda úkony, ktoré môže vykonať aj vyšší súdny úradník).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môžezapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Okresný súd teda cca tri roky veci nevykonal efektívne úkony smerujúcek odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas napadnutého konanianachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavya dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitostiveci ani správania účastníkov konania, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu. Naskutočnosť, že„k prieťahom zo strany súdu v predmetnom konaní došlo z dôvodu nedostatočnej personálnej obsadenosti súdu“, na ktorú v danej veci poukázala predsedníčkaokresného súdu, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiachviackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavnéhosúdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých samusí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a tolen v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatreniaumožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočnýchprieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností, na ktorépredsedníčka okresného súdu poukazuje, sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu čikonajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivostipripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacitypríslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovanezdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo boloporušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danúvec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nebolo možné prihliadnuť ani narozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 16 Kss 9/2013-91z 20. marca2014,tedanaskutočnostisúvisiaces prípadnoudisciplinárnounezodpovednosťou zákonného sudcu, na ktoré poukázala predsedníčka okresného súduvo svojom vyjadrení (pozri bod I/3.1).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedenévo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochranysťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdupodľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo vecibez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, pretože„Neúmerná dĺžka konania pred súdom má(...) dopad najmä na jej psychickú stránku a absolútnu neistotu, nakoľko do dnešného dňa nie je vo veci rozhodnuté a nemôže byť uzavretá kapitola v jej živote.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením presťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančnézadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásadspravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia jej práv, najmä navýšku uplatnenej pohľadávky („2132,84 € s prísl.“)považuje za primerané vo výške1 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 24. októbra 2014, spísanie ústavnejsťažnosti z 24. októbra 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súduz 11. decembra 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patríodmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovyprávneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 432,23 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkyrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016