znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 668/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. H. a V. H., obaja bytom S., a P. T. a L. S., obaja bytom   S.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   D.   U.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť T. H., V. H., P. T. a L. S. vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010 o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Sťažnosť T. H., V. H., P. T. a L. S. vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 p r i j í m a na ďalšie konanie.

3. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a V. H. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), obaja bytom S., a sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“) a L. S. (ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), obaja bytom S. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v adhéznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 108/08 konal okresný súd o žalobe žalobcu (Ing. B.), ktorou sa voči žalovaným v 1. a 2. rade a tiež voči sťažovateľom, ktorí v tomto konaní vystupovali v procesnom postavení žalovaných   v   3.   –   6.   rade,   domáhal   zaplatenia   škody   v   sume   2   987,45   €   s   prísl., s uplatnením   nároku   na   náhradu   ktorej   odkázal   žalobcu   okresný   súd   v   rozsudku z 9. novembra 2007 vydanom v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 4/07, pretože táto škoda mala žalobcovi vzniknúť v súvislosti s protiprávnou činnosťou žalovaného v 1. rade (M. V., bol mladistvý, pozn.), ďalej sťažovateľa v 1. rade, t. j. žalovaného v 3. rade (bol maloletý, pozn.) a tiež sťažovateľa v 3. rade, t. j. žalovaného v 5. rade (bol maloletý, pozn.).

Okresný súd rozsudkom č. k. 3 T 4/07-367 z 9. novembra 2007 uznal žalovaného v 1. rade (mladistvého M. V.) za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. e) a g) Trestného zákona, a to v súvislosti so skutkami popísanými v bodoch 1 – 3 skutkovej vety. V zmysle opisu jedného   zo   skutkov   v   bode   3   skutkovej   vety   sa   uvedeného   protiprávneho   konania   mal mladistvý žalovaný v 1. rade dopustiť tak, že 4. septembra 2006 vnikol neoprávnene spolu s maloletým žalovaným v 3. rade (T. H., t. j. sťažovateľ v 1. rade, pozn.) do bytu žalobcu za pomoci kľúča, ktorý si neoprávnene zadovážil od dcéry žalobcu, a z kovovej pokladničky mu odsudzil „najmenej   90   000   Sk“,   zatiaľ čo   maloletý   žalovaný v   5.   rade   (P. T.,   t. j. sťažovateľ v 3. rade, pozn.) čakal na ulici pred vchodom do bytového domu a dával pozor. Ostatných dvoch skutkov opísaných v bodoch 1 a 2 skutkovej vety označeného trestného rozsudku   sa   mladistvý   žalovaný v 1. rade mal dopustiť v súčinnosti s maloletým S. F. (skutok opísaný v bode 1 skutkovej vety, pri ktorom žalobcovi odcudzili z bytu sumu 170 000 Sk, pozn.) a s mladistvým D. K., maloletým E. T. a maloletým F. P. (skutok opísaný v bode 2 skutkovej vety, pri ktorom žalobcovi odcudzili z bytu sumu 200 000 Sk, pozn.).

Okresný súd napádaným rozsudkom č. k. 1 C 108/08-37 z 19. mája 2010 o žalobe žalobcu smerujúcej proti žalovanému v 1. a 2. rade (t. j. proti odsúdenému mladistvému M. V.   a   jeho   zákonnému   zástupcovi,   pozn.),   ako   aj   proti   žalovanému   v   3.   rade   (t. j. sťažovateľ v 1. rade, pozn.), proti žalovanej vo 4. rade (t. j. sťažovateľka v 2. rade, zákonná zástupkyňa   sťažovateľa   v   1.   rade,   pozn.),   proti   žalovanému   v   5.   rade   (t. j.   sťažovateľ v 3. rade,   pozn.)   a   napokon   aj   proti   žalovanej   v   6.   rade   (t. j.   sťažovateľka   vo   4.   rade, zákonná zástupkyňa sťažovateľa v 3. rade, pozn.) rozhodol tak, že tejto žalobe vyhovel a žalovaným v 1. a 2. rade, ako aj sťažovateľom (t. j. žalovaným v 3. – 6. rade, pozn.) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu a tiež trovy konania.

Na základe odvolania sťažovateľov (t. j. žalovaných v 3. – 6. rade, pozn.) krajský súd napádaným   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   152/2013   z   18.   apríla   2013   označený   rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

Námietky sťažovateľov proti označeným rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského   súdu   uplatnené   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   možno   sumarizovať   do štyroch   skupín.   Sťažovatelia   v   prvom   rade   namietajú,   že   (1)   okresný   súd   si   voči   nim nesplnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, keď ich nepoučil,   že   všetky   dôkazy   musia   predložiť   alebo   označiť   najneskôr   do   vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie s upozornením, že na neskôr predložené alebo označené   dôkazy   sa   nebude   prihliadať,   pričom   toto   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľov nenapravil ani krajský súd. Okrem tohto sťažovatelia namietajú, že (2) ani jeden z napádaných súdov nezohľadnil pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že sťažovatelia v 1. a 3. rade, resp. ich zákonné zástupkyne (t. j. sťažovateľky v 2. a vo 4. rade) vrátili na nich   pripadajúcu   časť   sumy,   ktorú   získali   na   úkor   žalobcu   v   súvislosti   s   protiprávnou činnosťou opísanou v bode 3 skutkovej vety trestného rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 4/07   z 9. novembra   2007,   na   podklade   ktorého   si   žalobca   nárok   na   náhradu   škody v skúmanom konaní uplatňoval, pričom o tejto skutočnosti majú existovať aj hodnoverné dôkazy   (napr.   potvrdenie   o   zaistení   veci   spísané   príslušným   obvodným   oddelením Policajného   zboru   a pod.,   pozn.)   vyplývajúce   z   trestného   spisu,   ktoré   však   súdy   bez odôvodnenia nevykonali. V tejto súvislosti sťažovatelia tiež považujú za arbitrárne závery tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré bez ďalšieho uzavreli, že predmetná suma vrátená sťažovateľmi na polícii „sa netýka nároku žalobcu uplatnenom v tomto konaní“, a preto bola započítaná k dobru pri uplatnení si nároku žalobcu v inom civilnom konaní, ktorý si mal tiež uplatniť na podklade už označeného trestného rozsudku. Sťažovatelia však poukazujú na to, že oni neboli účastní pri spáchaní všetkých troch skutkov popísaných v skutkovej vete označeného trestného rozsudku, pri ktorých boli tiež odcudzené žalobcovi peňažné   prostriedky,   takže   nimi   vrátené   sumy   odcudzené   žalobcovi   ani   nemohli   byť započítané k dobru v prípade iných skutkov, s ktorými sťažovatelia nemali nič spoločné. Okrem toho sťažovatelia namietajú aj to, že (3) obidva súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože   podľa   ich   názoru   v   danej   veci   nie   je   daná   na   starne   sťažovateľov   solidárna zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi, keďže aj z vykonaného dokazovania (napr. z výpovedí svedkov, pozn.) malo vyplynúť, že sťažovatelia v 1. a 3. rade dostali z ich protiprávnej činnosti presne určiteľné sumy (po 20 000 Sk). V tejto súvislosti sťažovatelia tiež poukazujú na to, že súdy mali konanie voči sťažovateľkám v 2. a vo 4. rade zastaviť, keďže   sťažovatelia   v   1.   a   3.   rade   sú   už   plnoletí.   Napokon   poslednou   námietkou sťažovateľov   bolo,   že   (4)   ani   okresný   súd   a   ani   krajský   súd   pri   rozhodovaní o zodpovednosti sťažovateľov za škodu vzniknutú žalobcovi nezohľadnili podiel samotného žalobcu   na   tejto   škode,   ktorý   nemal   riadne   zabezpečené   finančné   prostriedky   pred   ich odcudzením a za pomoci dcéry ktorého malo k protiprávnej činnosti žalovaného v 1. rade a sťažovateľov v 1. a 3. rade dôjsť.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:«Sťažovatelia   v   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   dňa   02.   07.   2010 namietali   okrem   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   aj   to,   že   konanie   súdu   prvého stupňa trpí tou vadou, že nezohľadnil, a pravdepodobne ani nepoznačil do zápisnice o pojednávaní   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľmi,   že   peniaze   pochádzajúce   z   krádeže   boli sťažovateľmi vrátené buď úplne alebo sčasti. Mám za to, že postup súdu prvého stupňa, ktorým nevykonal označené dôkazy, viedol k tomu, že neúplne zistil skutkový stav, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu, a teda konanie súdu prvého stupňa je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), resp. súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.).

Rovnako mám za to, že aj postup odvolacieho súdu, ktorým nevykonal označené dôkazy, viedol k tomu, že neúplne zistil skutkový stav, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu, a   teda   konanie   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Okrem uvedeného mám za to, že   v   odvolacom   konaní   neboli   splnené   podmienky   na   rozhodnutie   veci   bez   nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a vzhľadom na okolnosti prípadu bolo potrebné doplniť   vykonané   dokazovanie   (§   214   ods.   1   písm.   a/   O. s. p.),   keďže   odvolací   súd   si výsluchom žalovanej v 4/ rade a žalovanej v 6/ rade mal overiť, či peniaze, ktoré vrátili žalobcovi, sa týkali konania na súde prvého stupňa č. 1 C/108/2008 alebo iného konania, keďže   dokumentácia   konania   na   súde   prvého   stupňa   nedáva   jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz o tom, že suma 31 790 Sk, ktorú žalovaní v 3/ a 5/ rade spolu vrátili, sa netýka predmetného konania, najmä keď z trestného spisu č. 3 T 4/2007 vyplýva, že   žalovaný   v 3/   rade   a   žalovaný   v   5/   rade   boli   účastní   krádeže   so   žalovaným   1/   len jedenkrát, teda vrátená suma peňazí sa nemôže týkať iného konania....

Na šiestej strane rozsudku (3 T 4/2007-372) sa rovnako uvádza, že „... Až tretíkrát bol (M. V.) v byte spoločne s T. H., P. T. Celkom bol v byte trikrát.“. Z toho vyplýva, že žalovaná v 6/ rade nemohla vrátiť peniaze tykajúce sa inej krádeže, keďže žalovaný v 5/ rade   bol   so   žalovaným   v   1/   účastný   krádeže   len   jedenkrát,   pričom   to   isté   platí   pre žalovaného v 3/ rade. V tomto smere vyhodnotenia dôkazov, resp. ich nevykonania, súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd pochybili, pretože skutočnosť vrátenia peňazí v celkovej výške 31 790 Sk žalovanými v 3/ až 6/ rade nezohľadnili....

Ďalej   mám za to (z dôvodu právnej opatrnosti),   že konanie súdu prvého stupňa č. 1 C 108/2008   porušilo   základné   právo   sťažovateľov   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), a to tým, že trpí vadou, že nepoučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a ktorá   viedla   k   tomu,   že   súd   prvého   stupňa   neúplne   zistil   skutkový   stav,   čo   viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu, a teda konanie súdu prvého stupňa je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).... K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uvádzam nasledovné okolnosti. Mám za to, že nie je daná solidárna zodpovednosť žalovaných v 3/ a 5/ rade, keďže z trestného spisu č. k. 3 T 4/2007 jednoznačne vyplýva pomer, akým boli rozdelené ukradnuté peniaze, a teda nemožno   v uvedenom   prípade založiť spoločnú a   nerozdielnu   zodpovednosť   žalovaných v 3/ až 6/ rade a vidím v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj v rozhodnutí odvolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci, keďže ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd vôbec nezohľadnili okolnosť miery účasti žalovaných v 3/ a 5/ rade na spôsobení škody v zmysle § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.“ Rovnako mám za to, že nie je daná solidárna zodpovednosť žalovanej v 4/ rade a žalovanej v 6/ rade vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaní v 3/ a 5/ rade už dosiahli   plnoletosť   a   sú   zodpovední   sami   za   seba   a   už   za   nich   nekonajú,   a   teda   ani nezodpovedajú ich zákonní zástupcovia, ktorými sú žalovaná v 4/ rade a žalovaná v 6/ rade. V   tomto   smere   odvolací   súd   svojím   rozhodnutím   č.   k.   2   Co   152/2013-133   zo   dňa 18. 04. 2013   nesprávne   právne   posúdil   vec,   pretože   mal   zmeniť   rozsudok   súdu   prvého stupňa tak, že voči žalovanej v 4/ rade a žalovanej v 6/ rade mal konanie zastaviť, čím opäť porušili   základné   právo   sťažovateľov   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR)....

... podanie žaloby na spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť voči žalovaným v 3/ až 6/ rade nemá svoje opodstatnenie. Z citovaného trestného konania vyplýva jednoznačný záver o tom, akú sumu peňazí v rámci ich rozdeľovania po krádeži dostal žalovaný v 3/ rade a žalovaný v 5/ rade, a síce obaja dostali po 20 000 Sk. Z toho vyplýva, že žalobca nebol oprávnený uplatniť si súdnou cestou od žalovaných v 3/ až 6/ rade spoločne a nerozdielne sumu vo výške 90 000 Sk, ale si mal súdnou cestou uplatniť od žalovaných v 5/ a 6/ rade sumu 8 210 Sk (20 000 - 5 000 - 6 790), a od žalovaných v 3/ a 4/ rade si nemal žiadať nič, pretože   škoda   vo   výške   20   000   Sk   mu   bola   nahradená.   Podanie   žaloby   spis.   zn. 1 C 108/2008   je   o   to   viac   neopodstatnené,   keďže   žalobca   sám   v   úvodnej   časti   žaloby uvádza, že „Potom si všetci traja odporcovia odcudzenú finančnú hotovosť medzi sebou rozdelili.“....

Zavinenie   aj   poškodeného   (žalobcu)   vidím   predovšetkým   v   tom,   že   zanedbal prevenčnú povinnosť predchádzať škodám, keď ani len neuzamkol pokladničku, v ktorej mal uložené peniaze a nechal ju otvorenú a voľne dostupnú. Žalobca taktiež zanedbal dohľad nad svojou maloletou dcérou, ktorá výrazným spôsobom napomohla žalovanému v 1/ rade v jeho trestnej činnosti, keď mu odovzdala pravý kľúč od dverí do bytu. V tejto súvislosti si dovoľujem vysloviť názor, že aj dcéra žalobcu bola spoluzodpovedná za spôsobenú škodu, pretože nebyť skutočnosti, že odovzdala žalovanému kľúč od pokladničky, tento by nikdy nebol peniaze odcudzil. Súd prvého stupňa, ani odvolací súd ani len nevykonali výsluch tejto žalobcovej dcéry, aby si overili skutkový stav!! Výsluchmi dcéry žalobcu a žalovaného v 1/, 3/ a 5/ rade v rámci občianskoprávneho konania o náhradu škody, by súd prvého stupňa a rovnako odvolací súd zistili viac informácií o zavinení a motívoch ich konania, čo by malo podstatný vplyv na zodpovednosť za škodu. Toto považujem za takú vadu konania na súde prvého stupňa, ako aj konania na odvolacom súde, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd prvého stupňa, ani odvolací súd nerozhodol o tom, že tieto dôkazy nevykoná, čím došlo jednoznačne k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„a)   Základné právo   sťažovateľov na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves, č. k. 1 C 108/2008-37 zo dňa 19. mája 2010, a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2 Co 152/2013-133 zo dňa 18. 04. 2013, bolo porušené.

b) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 1 C 108/2008-37 zo dňa 19. mája 2010, a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2 Co 152/2013-133 zo dňa 18. 04. 2013 a vracia vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie....

d) Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 €, ktoré sú Okresný súd Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach spoločne a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľom a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.

e) Okresný súd Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 583,12 €,   a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

V rámci petitu sťažnosti v bode c) sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „rozhodol o dočasnom opatrení a odkladá vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 1 C 108/2008-37 zo dňa 19. mája 2010“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla   2013   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010

V súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd ich sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovatelia   mali   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C 108/08 z 19. mája 2010, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, aj účinne využili. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 152/2013 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovatelia proti tomuto rozhodnutiu uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013

Pokiaľ ide o napádaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť sťažovateľov spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpísané v § 20   zákona   o   ústavnom   súde,   ako   aj   osobitné   náležitosti,   ktoré   sú   pre   konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 zákona o ústavnom súde, a pretože nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie v tejto časti, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   rozhoduje   o   jej   prijatí   len vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   ňou   namieta. Rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd zrušil napádané rozhodnutia a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov právneho   zastúpenia,   nie   je   rozhodovaním   o   základnom   práve   alebo   slobode.   Z   tohto dôvodu   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   o   takýchto   otázkach   ešte nerozhodoval (I. ÚS 50/01).

3. K návrhu na dočasné opatrenie

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

V danom prípade ústavný súd s prihliadnutím na to, že nárok žalobcu na náhradu škody   ako   taký   nebude   ohrozený,   ako   aj   s   ohľadom   na   verejný   záujem   na   zákonnom rozhodovaní o náhrade škody rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku okresného súdu sp.   zn.   1   C   108/08   z   19.   mája   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013