znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 667/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   EURO   CASH   s.   r.   o.,   ČSA   24,   Banská   Bystrica,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ondrejom   Sochorom,   Ulica   prof.   Sáru   3873/44,   Banská   Bystrica,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave sp. zn. 24 CoE 191/2012 z 30. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EURO   CASH   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EURO CASH s. r. o., ČSA 24, Banská   Bystrica   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej advokátom JUDr. Ondrejom Sochorom, Ulica prof. Sáru 3873/44, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 CoE 191/2012 z 30. júla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 07. 2013, sp. zn. 24 CoE/191/2012 potvrdil uznesenie Okresného súdu Trnava... zo dňa 14. 03. 2012, sp. zn. 27 Er 618/2010, ktorým súd žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie... zamietol... Krajský   súd...   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu...»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že sa sčasti stotožnila s právnymi závermi krajského súdu,   avšak   krajský   súd   podľa   nej   v   rozpore   s   týmito   závermi,   ako   aj   v   rozpore s ustanovením § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku nevydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Arbitrárnosť rozhodnutia podľa sťažovateľky spočíva v tom,   že   krajský   súd «žiadnym   spôsobom   nezdôvodnil,   prečo   by   malo   byť   povinnou náležitosťou   notárskej   zápisnice   uznanie   dlhu   v   zmysle   §   558   Občianskeho   zákonníka a z čoho uvedená povinnosť vyplýva. Konajúci súd taktiež žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by absencia uznania dlhu (resp. existencia neplatného uznania dlhu, t. j. uznania dlhu neexistujúceho   v   čase   uznania)   mala   mať   za   následok   nedostatok   materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice...

V prípade, ak by aj bol názor odvolacieho súdu správny, t. j. že hmotnoprávny dlh musí existovať, podľa názoru sťažovateľa sa však uvedená podmienka nemá skúmať ku dňu podpisu   notárskej   zápisnice,   ale   ku   dňu,   kedy   je   rozhodované   o   nariadení   exekúcie, t. j. o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi...

Sťažovateľ taktiež poukazuje na dôležitú skutočnosť, a to že v čase rozhodovania Krajského súdu v Trnave (30. 07. 2013) bola pohľadávka sťažovateľa nepochybne splatnou (25. 02. 2013). Nakoľko je pre súd rozhodujúci stav v čase jeho rozhodnutia, mal podľa názoru   sťažovateľa   konajúci   súd   na   uvedenú   skutočnosť   prihliadnuť,   t.   j.   v   čase rozhodovania bola pohľadávka sťažovateľa nepochybne splatná v celom rozsahu, pričom vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti   na   plnenie   (nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   I.   ÚS   5/2000).   Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ argumentáciu Krajského súdu v Trnave, na ktorej založil svoje rozhodnutie („notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľná, nakoľko peňažné plnenie,   s   vykonateľnosťou   ktorého   povinný   vyjadril   svoj   súhlas   v   notárskej   zápisnici, nebolo   v   čase   spísania   notárskej   zápisnice   splatné,   a   preto   ani   súdne   vymáhateľné“), za nesprávne,   nakoľko   vykonateľnosť   nastáva   uplynutím   času   na   dobrovoľné   plnenie, pričom   uvedená   skutočnosť   sa   má   skúmať   ku   dňu   rozhodovania   o   vydaní   poverenia na vykonanie exekúcie, a nie ku dňu podpisu notárskej zápisnice...

Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že v súlade s ust. § 240a Exekučného poriadku účinného od 15. 10. 2008 Exekučný poriadok účinný od 15. 10. 2008, nevzťahuje, t.   j.   na tieto notárske zápisnice sa nevzťahuje ani obmedzenie ustanovené § 41 ods.   3 Exekučného poriadku, účinného od 15. 10. 2008...

Prvostupňový   súd   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia z dôvodu, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom, pričom konajúci súd vyhodnotil, že zmluva o úvere obsahuje ustanovenia, ktoré sú neplatné. Prvostupňový súd uviedol, že exekučný súd je oprávnený preskúmavať exekučný titul aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, nielen z procesného hľadiska.».

Sťažovateľka na podporu svojho stanoviska uvádza právny názor Krajského súdu v Bratislave obsiahnutý v jeho rozhodnutí v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 132/2013 z 26. júna 2013,   ktorý   je podľa   nej   aplikovateľný   aj na tento   prípad (t.   j. na notársku zápisnicu),   v zmysle   ktorého „napriek   tomu,   že   exekučný   súd   nedisponuje   legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného   titulu,   konštatovať   neprijateľnosť   zmluvných   podmienok,   súd   prvého   stupňa tak v preskúmavanom   rozhodnutí   činí,   čo   treba   odmietnuť   ako   neprípustné.   Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú   svoje   oprávnenie   vyplývajúce   zo   zákona   a   to   z   ustanovenia   §   44   ods.   2   EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami...“.

Sťažovateľka zhŕňa svoje výhrady voči namietanému rozhodnutiu do tohto záveru: „Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje sťažovateľ rozhodnutie Krajského súdu v Trnave (vrátane odôvodnenia,   ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi názormi prvostupňového súdu) za arbitrárne a v rozpore so zákonom, nakoľko prvostupňový   súd   nevydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   s   poukazom   na   neplatnosť zmluvy   o   úvere,   ktorú   podľa   názoru   sťažovateľa   podrobil   skúmaniu   nad   rámec   svojej právomoci, a odvolací súd s poukazom na materiálnu nevykonateľnosť notárskej zápisnice, pričom požiadavka odvolacieho súdu, aby dlh existoval v čase podpisu notárskej zápisnice, a aby v čase podpisu notárskej zápisnice bol aj splatný, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, vrátane ust. § 41 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„I.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   základné   právo   spoločnosti EURO   CASH   s.   r.   o.,   IČO:   36 637   301,   so   sídlom   ČSA 24,   974   01 Banská   Bystrica, zapísaná   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Banská   Bystrica...   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 07. 2013, sp. zn. 24 CoE/191/2012, porušené bolo. II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 07. 2013, sp. zn. 24 CoE/191/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti EURO CASH s. r. o... finančné zadosťučinenie vo výške 1,- EUR, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Trnave povinnosť uhradiť   spoločnosti   EURO   CASH   s.   r.   o.,   IČO:   36   637   301,   so   sídlom   ČSA   24, 974 01 Banská   Bystrica,   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   275,94   EUR   na   účet jej právneho zástupcu..., v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 24 CoE 191/2012 z 30. júla 2013.

Ústavný   súd,   zohľadňujúc svoju   doterajšiu   judikatúru, uvádza, že   nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   uznesením   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudok Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“), s ktorým sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 27 Er 618/2010 zo 14. marca 2012 okrem iného uviedol:

„Predmetné   plnenie,   z   ktorého   má   povinný   pre   nesplnenie   pohľadávky   vo   výške 995,81 Eur zaplatiť oprávnenému sumu 1725,58 Eur s úrokom z omeškania ku dnešnému dňu vo výške 12 917,09 Eur, ktorá už v tomto čase 14-krát prevyšuje samotnú istinu, pričom ďalej narastá, možno považovať za plnenie úžerné. Úžerné plnenie spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale aj z celkového charakteru dojednania – v zmysle   zhrňujúceho   zohľadnenia   obsahu,   pohnútky   a   účelu   pričom   sú   dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Plnenie, ktoré žiada oprávnený a ktoré mnohonásobne prevyšuje plnenie ním poskytnuté, by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo by neúmerne prísnu a bezdôvodnú sankciu pre dlžníka. Takéto plnenie je bezpochyby v rozpore aj s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. 9972/08 zo dňa 25. 2. 2008 obsahuje viaceré ustanovenia,   ktoré   sú   neplatné,   a   to   buď   z   dôvodu,   že   sú   neprijateľnými   zmluvnými podmienkami, alebo z dôvodu, že sú v rozpore s dobrými mravmi. Na základe toho exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom.   Z týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 44 ods.   2 Exekučného poriadku, a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.“

Kľúčová   argumentácia sťažovateľky proti uzneseniu exekučného súdu obsiahnutá v jej   odvolaní   proti   nemu   bola   založená   predovšetkým   na   tvrdení,   že   toto   rozhodnutie je arbitrárne, pretože exekučný súd konal nad rámec svojej právomoci, keď hmotnoprávne (pre)skúmal zmluvu o úvere, a nie samotný exekučný titul (notársku zápisnicu); notárska zápisnica   podľa   sťažovateľky   obsahuje   všetky   formálne   a   materiálne   náležitosti,   ktoré sú potrebné pre jej vykonateľnosť. Okrem toho namietala, že ak exekučný súd považoval zmluvne   dohodnutý   úrok   z   omeškania   za   neprimerane   vysoký,   mal   v   časti   úroku z omeškania zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia a nerozhodnúť zamietajúcim výrokom o žiadosti ako celku. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala uznesenie exekučného súdu vo výroku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnosti,   ktorý   spočíva   v   tom,   či   krajský   súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto   štádiu   konania prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu (II. ÚS 165/2011), resp. aký je rozsah tejto preskúmavacej právomoci exekučných súdov. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom   v ktoromkoľvek štádiu   exekučného konania plne korešponduje so   záverom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods.   1);   uvedené   možno   vztiahnuť   aj   na   skúmanie   spôsobilosti   exekučného   titulu a predpokladov jeho vzniku (porovnaj napr. tiež II. ÚS 545/2010, IV. ÚS 183/2011).

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne:

„...   Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku – ďalej len OSP)... preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia,   môže sa v   rozhodnutí obmedziť len   na skonštatovanie správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplní   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sú právne odôvodnené. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné:

Z   notárskej   zápisnice   –   exekučného   titulu   nachádzajúcej   sa   v   spise   N   5/08, NZ 7781/08,   NCR1s   7774/08   zo   dňa   25.   02.   2008   uzatvorenej   pred   notárom JUDr. Vladimírom Gondom vyplýva, že povinní (V. B. a J. P.) ako dlžníci spísali vyhlásenie o   uznaní   dlhu   s exekučným titulom,   pretože povinní   ako   dlžníci   uzavreli   s veriteľom   – oprávneným zmluvu o úvere, ktorou veriteľ poskytol povinným sumu 30.000,- Sk, pričom dlžníci sa zaviazali zaplatiť veriteľovi z poskytnutých prostriedkov úroky vo výške 50 %. Povinní   zároveň   vyhlásili,   že   uznávajú   záväzok zo   zmluvy   v   plnom   rozsahu do dôvodu a výšky. Povinné osoby vyhlásili, že v prípade nesplnenia záväzkov zo zmluvy, sa notárska zápisnica stáva vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Osobitným   exekučným   titulom   v   sústave   iných   exekučných   titulov   je   notárska zápisnica,   v   procese   ktorej   musia   byť   prísne   dodržané   všetky   formálne   náležitosti, aby z hľadiska uvedeného mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania. Predpokladom   materiálnej   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice   sú   označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby,   ktorá   s   vykonateľnosťou   výslovne   súhlasí.   Obsahom   notárskej   zápisnice   je   teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice   je   jej   najdôležitejšou   náležitosťou   ako   exekučného   titulu.   Tento   prejav   vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej   v jej   obsahu.   Ak podstatou tohto   prejavu   je   vyjadrenie   povinného, že súhlasí   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice,   jej   vykonateľnosť   je   jeho   základným účelom   a   cieľom,   obdobne   ako   účelom   a   cieľom   každého   občianskoprávneho   súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu... Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným zaväzovacím dôvodom   a   ani   sa   ním   nezakladá   domnienka   o   existencii   dlhu   v   dobe   jeho   spísania. Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c) výslovne   uvádza,   že   notárska   zápisnica   je   exekučným   titulom,   ak   povinná   osoba   v   nej s vykonateľnosťou súhlasila.“

V ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   poukazuje na „... uznesenie   Ústavného   súdu   SR   IV. ÚS 183/2011-16,   ktorým   odmietol   ako   zjavne neopodstatnené   sťažnosti   oprávneného   v obdobných   prípadoch   (oprávnený   namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli   exekúcie   vyhlásené   za   neprípustné   a zastavené,   pričom   exekučným   titulom   bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej   úverovej   zmluve).   V tomto   uznesení   sa   ďalej   konštatuje,   že   jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho a lebo   z   hľadiska   materiálneho,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie exekučného konania...

Notárska zápisnica bola spísaná 25. 2. 2008, teda v deň uzavretia zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá rovnako dňa 25. 2. 2008. V čase podpísania notárskej zápisnice teda neexistoval dlh povinného, nakoľko tento sa nedostal do omeškania so splácaním záväzku. V čase spísania notárskej zápisnice existoval len záväzok v budúcnosti vrátiť poskytnuté peňažné   prostriedky   oprávnenému.   V čase   uznania   dlhu   a   vyhlásenia   povinnej   osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ešte žiadny dlh neexistoval a uznať možno len dlh, ktorý už vznikol a nie dlh, ktorý v budúcnosti môže vzniknúť.

Výška   dlhu   ako   aj   čas   plnenia   musia   byť   presne   uvedené   v   notárskej   zápisnici, nestačí odvolať sa iba na zmluvu o úvere. V danom prípade predmet plnenia, teda dlh povinného   nie   je   dostatočne   určitý   a   ani   nie   je   zrejmé,   kedy   a   v   akej   výške   došlo k poskytnutiu plnenia zo strany oprávneného. Predmetná notárska zápisnica neobsahuje ani lehotu na dobrovoľné splnenie dlhu.   V čase spísania žiadny dlh neexistoval a teda vykonateľnosť   notárskej   zápisnice   podľa   príslušných   predpisov   procesného   práva ani nemohla nastať.

Na základe uvedeného nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom v   zmysle   §   41   odsek   2   Exekučného   poriadku,   nakoľko   nie   je   materiálne   vykonateľná, vzhľadom na skutočnosť, že peňažné plnenie, s vykonateľnosťou ktorého povinný vyjadril súhlas v notárskej zápisnici, nebolo v čase spísania notárskej zápisnice splatné, a preto ani súdne vymáhateľné.“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uznesení sp. zn. 24 CoE 191/2012 z 30. júla 2013 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý   by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 27 Er 618/2010 zo 14. marca 2012, ktorým okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Za   týchto   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uznesením krajského súdu sp. zn. 24 CoE 191/2012 z 30. júla 2013 k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré   by   nasvedčovali   tomu,   že   by   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   možné považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo zmysel   práva   na   súdnu   ochranu.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   podrobne   odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše rozšíril   vecnú   argumentáciu   na   podporu   správnosti   odôvodnenia   uvedeného   rozsudku. Súčasne sa tým celkovo vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú v zásade totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn.   24   CoE   191/2012   z   30.   júla   2013   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014