znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 666/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti J. Ď., a mal. B. J. Ď.,   zastúpených   advokátom   Mgr.   Pavlom   Michalíkom,   Advokátska   kancelária,   Pred poľom 8, Trenčín, vedené pod sp. zn. Rvp 18165/2013, sp. zn. Rvp 18166/2013 a sp. zn. Rvp18167/2013, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   uzneseniami   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   32   P   171/2009-648 z 31. mája   2013,   č. k. 32 P   171/2009-687   zo   4.   júna   2013   a č.   k.   32   P   171/2009-690 z 5. júna   2013   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoP 79/2013-714, 4 CoP 87/2013, 4 CoP 88/2013, 4 CoP 89/2013 zo 4. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   J.   Ď.   a   mal. B.   J.   Ď.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   18165/2013,   sp.   zn. Rvp 18166/2013 a sp. zn. Rvp 18167/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť pod sp. zn. Rvp 18165/2013.

2. Sťažnosti J. Ď. a mal. B. J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 9. septembra 2013 doručené sťažnosti J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), a mal. B. J. Ď. (ďalej len   „maloletý“   alebo   „maloletý   syn“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom   Mgr.   Pavlom   Michalíkom,   Advokátska   kancelária,   Pred   poľom   8,   Trenčín, vedené pod sp. zn. Rvp 18165/2013, sp. zn. Rvp 18166/2013 a sp. zn. Rvp 18167/2013. Zo sťažností sa dá usudzovať, že sťažovatelia nimi namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 1 Protokolu   č.   12   k dohovoru   a   práva   podľa   čl.   12   Dohovoru   o právach   dieťaťa, ako aj porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy uzneseniami Okresného súdu Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   32   P   171/2009-648   z 31. mája   2013, č. k. 32 P 171/2009-687   zo   4. júna 2013   a   č. k.   32 P 171/2009-690   z   5. júna 2013 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   CoP 79/2013-714,   4 CoP 87/2013,   4 CoP 88/2013, 4 CoP 89/2013 zo 4. júla 2013.

V súvislosti s nedostatkami, ktoré sťažnosti a predovšetkým ich petity v predloženom znení obsahujú, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že petit (návrh na rozhodnutie) má pre posudzovanie sťažnosti zásadný význam, keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím   zároveň   vymedzí   rozsah   predmetu   konania   pred   ústavným   súdom   z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   podľa   §   18   ods.   2   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09). Tieto musí každý návrh obsahovať. Bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v   zmysle   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05,   III.   ÚS   210/09, III. ÚS 32/2011).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za porušiteľov svojich práv a práv maloletého označil v petite všetkých troch sťažností „štátne orgány“. V sťažnostiach formulovaný petit, hoci z kvantitatívneho hľadiska rozsiahly, po obsahovej stránke považuje ústavný súd za neurčitý a   nekonkrétny,   ktorý   nekorešponduje   požiadavkám   vyvoditeľným   z   §   20   ods.   1   a 3, ako aj § 50 ods. 1 a tiež § 56 zákona o ústavnom súde a uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažností pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek uvedeným nedostatkom sťažností ústavný súd, uplatniac materiálny prístup k ochrane   ústavnosti   a   základných   práv   a s osobitným   zreteľom   na   ochranu   práv maloletého, podľa obsahu sťažností a príloh k nim pripojených ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia, a v takom rozsahu ich aj predbežne prerokoval.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľov, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľov   napadnutými   uzneseniami okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta porušenie svojich práv a práv svojho maloletého syna týmito uzneseniami okresného súdu:

1. V   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   18165/2013   namieta   porušenie   práv uznesením okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia č.   k. 32 P 171/2009-648 z 30. apríla   2013,   ktorým   mu súd   prvého   stupňa uložil   povinnosť   prispievať na výživu maloletého sumou 80 eur mesačne k rukám matky.

2. V   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   18166/2013   namieta   porušenie   práv uznesením okresného súdu č. k. 32 P 171/2009-687 zo 4. júna 2013, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zrušenie predbežného opatrenia sp. zn. 30 PPOm 2/2009 zo 14. októbra 2009 o ponechaní maloletého v starostlivosti matky.

3. V   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   18167/2013   namieta   porušenie   práv uznesením okresného súdu č. k. 32 P 171/2009-690 z 5. júna 2013, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zmenu kolízneho opatrovníka.

Proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   boli   sťažovatelia   oprávnení   podať odvolania   (čo   sťažovateľ   aj   urobil),   o   ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaniach   proti   napadnutým uzneseniam okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd tieto časti sťažností pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľov   napadnutým   uznesením krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta porušenie svojich práv a práv svojho maloletého syna aj uznesením krajského súdu č. k. 4 CoP/79/2013-714, 4 CoP 87/2013, 4 CoP 88/2013, 4 CoP 89/2013, ktorým krajský súd rozhodol o odvolaniach proti napadnutým uzneseniam okresného   súdu   č.   k.   32   P   171/2009-648   z   30.   apríla   2013,   č.   k.   32   P   171/2009-687 zo 4. júna 2013 a č. k. 32 P 171/2009-690 z 5. júna 2013.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   posúdením   tejto   časti   sťažnosti   považuje za   potrebné predovšetkým   uviesť,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia je vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy).   Ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V   nadväznosti   na   uvedené   ale   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   ďalej   uviesť, že aj v konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   poukazuje tiež   na   to,   že   účelom   predbežného   opatrenia   je   dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov   konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť   ochranu   tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter   nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012).   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Vychádzajúc z uvedených východísk, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto   časti   sťažností   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

II.3.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Krajský súd „preskúmal napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie matky a otca proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 30. apríla 2013, č. k. 32 P/171/2009-648   nie   sú   dôvodné   a   odvolania   otca   proti   uzneseniam   toho   istého súdu...,   zo   dňa   4. júna 2013,   č. k.   32 P/171/2009-687,   zo   dňa   30.   júna   2013, č. k. 32 P/181/2009-690   nie   sú   dôvodné“.   Po   preskúmaní   odvolaniami   napadnutých uznesení okresného súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo ich vydaniu, zaujal k nim svoj právny názor.

1. V odôvodnení   v   poradí   prvého   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia č. k. 32 P 171/2009-648   z 30.   apríla   2013   okresný   súd   uviedol, „že   matka   osvedčila existenciu   právneho   vzťahu   účastníkov,   právny   záujem   na   tomto   rozhodnutí, ako i skutočnosť, že právne vzťahy účastníkov si vyžadujú dočasnú úpravu. Maloletý B. J. pochádza zo vzťahu mimo manželstva svojich rodičov. Matka spolu s mal. B. J. nežije v spoločnej   domácnosti   s   otcom   dieťaťa.   Komunikácia   rodičov   je   dlhodobo   a hlboko narušená a na tamojšom súde je vedené konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému   B.   J.   a   úprave   styku   otca   s   maloletým.   V   konaní   je nariadené   znalecké dokazovanie, a preto nie je skončené. Narušené vzťahy medzi rodičmi zasahujú aj do oblasti úhrad potrieb mal. dieťaťa, ktoré rozpormi rodičov nemá byť ukrátené na svojich právach a trpieť ujmu. V konaní o nariadenie tohto predbežného opatrenia mal súd za preukázané, že otec maloletého si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému B. J. neplní už takmer dva roky,   a   preto   predbežným   opatrením   súd   rozhodol   o povinnosti   otca   prispievať na jeho výživu. Pri rozhodovaní o výške výživného pri predbežnom opatrení podľa § 76 odst. 1 O. s. p. platí, že povinnosť platiť výživné sa stanoví len v nevyhnutnej miere, čomu v danom   prípade podľa názoru súdu zodpovedá   pre mal.   B.   J.   suma 80 Eur mesačne. Konečná úprava výšky výživného bude riešená v konaní samom. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 74 - § 77 O. s. p., § 62 ods. 1, 2, 4 Zákona o rodine, § 102 O. s. p.“.Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   vo   vzťahu   k   prvému   odvolaním   napadnutému uzneseniu okresného súdu odôvodnil takto:

„Podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a/ O. s. p. súd môže predbežným opatrením uložiť účastníkovi najmä, aby platil výživné v nevyhnutnej miere.

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   30.   apríla   2013, č. k. 32 P/171/2009-648,   odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   súdu   prvého   stupňa, že v danej   veci   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia, ktorým   bola otcovi uložená povinnosť   platiť   výživné na   maloletého   B.   J.   v nevyhnutnej miere.   Nariadenie   predbežného   opatrenia   v   zmysle   §   76   ods.   1   písm.   a/   O. s. p. predpokladá, aby sa osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, a to z dôvodu, že nariadenie predbežného opatrenia má dočasný charakter. V dôsledku toho sa nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci, a skutočnosti, z ktorých sa   vyvodzuje   dôvodnosť   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   nemusia   byť preukázané dôkazmi. Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle ust. § 76 ods. 1 písm. a/ sa výživné predbežným   opatrením   určuje   len   v   nevyhnutnej   miere,   ktoré   je určené   len   na uspokojovanie základných osobných (životných) potrieb oprávneného a nie je rozhodujúce, že povinný je schopný platiť aj vyššie dávky výživného. Pre nariadenie tohto predbežného opatrenia sa vyžaduje iba preukázanie aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania a osvedčenie,   t.   j.   rodinný   vzťah,   ktorý   podľa   zákona   opodstatňuje   platenie   výživného. Všetky tieto podmienky v danej veci boli splnené, pričom výživné určené súdom prvého stupňa   na   maloletého   B.   J.   vo   výške   80   Eur   mesačne   slúži   na uhrádzanie   základných životných potrieb maloletého dieťaťa. Z obsahu spisu vyplýva, že otec dieťaťa od júna 2011 na výživu maloletého B. J. neprispieva žiadnou čiastkou. V súčasnosti je maloletý B. J. vo veku 6 rokov, navštevuje materskú Škôlku, matka uhrádza mesačne cca 30 Eur za stravu, cca 20 Eur mesačne za tanečnú školu. Matka dosahuje priemerný čistý mesačný príjem 670 Eur. Pokiaľ ide o zárobkové a majetkové pomery otca, je potrebné uviesť, že otec v písomnom   vyjadrení   k   návrhu   matky   na nariadenie   predbežného   opatrenia   o   určení výživného   neoznámil   súdu   svoje   zárobkové   pomery   a   žiadnym   listinným   dôkazom nepreukázal,   že   platí   výživné   na   maloleté   dieťa.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   v   období od 01. 10. 2010   do   30. 09. 2011   otec   dosahoval   priemerný   mesačný   príjem   vo   výške 1.272,69 Eur a za obdobie od mája do júla 2012 mal priemerný mesačný príjem vo výške 1.067,31 Eur. Zo správy o príjme otca od jeho zamestnávateľa K. s. r. o. M. vyplýva, že otec v   období   od   10/2011   do 4/2012   dosahoval   priemerný   mesačný   zárobok   1.152,42   Eur. Z úradnej činnosti odvolacieho súdu bolo zistené, že otec dieťaťa bol naposledy v evidencii uchádzačov   o zamestnanie   na   Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   T.   v   období od 13. 11. 2012   do   31. 12. 2012,   pričom   z evidencie   −   H-4 CoP/79/2013   uchádzačov o zamestnanie   bol vyradený   z   dôvodu   nástupu   do   pracovného   pomeru   (obchodná spoločnosť S. s. r. o. B...). Vzhľadom k tomu, že otec svoje tvrdenia o nepriaznivej finančnej situácii,   uvedené   v odvolaní,   žiadnym   spôsobom   nepreukázal,   a s prihliadnutím   k   tej okolnosti, že v súčasnosti nie je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, keď z tejto evidencie bol dňom 31. 12. 2012 vyradený z dôvodu nástupu do pracovného pomeru, dospel aj odvolací   súd   k   záveru,   že   v   jeho   schopnostiach   a možnostiach   je   platiť   výživné v nevyhnutnej miere, t. j. v sume 80 Eur mesačne. Zistenie výšky reálneho príjmu otca a jeho majetkových pomerov bude predmetom dokazovania vo veci samej. Pokiaľ sa matka podaným odvolaním domáhala určenia výživného vo výške 270 Eur mesačne, odvolací súd odvolacie námietky matky nepovažoval za dôvodné, nakoľko výživné určené nariadeným predbežným opatrením vo výške 80 Eur mesačne slúži na uhrádzanie základných životných potrieb   maloletého   dieťaťa   v   nevyhnutnej   miere.   Odvolací   súd   dodáva,   že   nariadené predbežné opatrenie je len dočasného charakteru, neprejudikuje práva a záujmy účastníkov konania a neznamená konečnú úpravu vo veci samej, pričom až do rozhodnutia súdu vo veci samej je potrebné, aby bola zabezpečená výživa maloletého dieťaťa v nevyhnutnej miere. K ďalším odvolacím námietkam otca je potrebné uviesť, že maloletý B. J. bol na základe   nariadeného   predbežného   opatrenia   ponechaný   v starostlivosti   matky,   preto   si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu musí plniť predovšetkým otec. Aj matka dieťaťa je povinná zo svojho príjmu prispievať na výživu maloletého dieťaťa, pričom jej vyživovacia povinnosť je čiastočne vyvažovaná osobnou starostlivosťou o maloletého.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   (krajský   súd)   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa   zo   dňa   30.   apríla   2013,   č.   k.   32 P/171/2009-648   podľa   §   219   ods.   1   O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

2. V odôvodnení   v   poradí   druhého   odvolaním   napadnutého   uznesenia sp. zn. 32 P 171/2009-687   zo   4.   júna   2013   okresný   súd   uviedol, „že   otec   sa   podaným návrhom   zo dňa   23. 05. 2013   domáhal,   aby   súd   zrušil   predbežné   opatrenie č. k. 30 PPOm/2/2009 zo dňa 14. 10. 2009 o ponechaní maloletého B.   J. v starostlivosti matky a navrhovaným predbežným opatrením ponechal dieťa v osobnej starostlivosti otca. V návrhu uviedol, že dňa 22. 05. 2013 v stredu o 18:00 hod. prišiel prevziať maloletého do miesta bydliska matky podľa rozhodnutia súdu o styku dieťaťa a otca, pričom matka mu neotvorila. Matka maloletého opäť obmedzila osobnú slobodu dieťaťa tým, že zabránila dieťaťu a otcovi v styku. Uviedol, že matka opakovane pácha násilie na maloletom a medzi rodičmi vyvoláva hádky. Mal za to, že dieťa je nútené žiť nasilu v prostredí domácnosti matky,   ktorá   je nepriateľská   voči   otcovi   a   z   dlhodobého   stresu   má   dieťa   zdravotné problémy. Preto žiadal o vydanie predbežného opatrenia. Súčasne ďalším návrhom navrhol určiť matke predbežným opatrením výživné na maloletého B. J. v sume 350 Eur mesačne. Súd   prvého   stupňa   po   preskúmaní   návrhov   otca   na nariadenie   predbežného   opatrenia dospel k záveru, že ani v prvom a ani v druhom návrhu otca nie sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaných predbežných opatrení. Mal za to, že v oboch prípadoch nebola splnená podmienka naliehavej potreby okamžitého zásahu súdu. Zo zistených skutočností nemal osvedčené, že by bolo v záujme dieťaťa súdnym rozhodnutím okamžite ho ponechať v osobnej starostlivosti otca a matke určiť povinnosť platiť na výživu maloletého k rukám otca. Mal za osvedčené, že maloletý je v starostlivosti matky a otec sa so synom stretáva. Skutočnosť, že dňa 22. 05. 2013 nebol otcovi umožnený styk so synom, nie je dôvodom pre okamžité   vyňatie   dieťaťa   z   jeho   doterajšieho   prostredia   a jeho   ponechanie   v   osobnej starostlivosti   otca.   Otec   súdu   ničím   neosvedčil   ním   tvrdené   skutočnosti   o   zdravotných problémoch dieťaťa a že tieto by mali byť následkom zhoršujúceho psychického stavu matky dieťaťa.   V   konaní   bolo   preukázané,   že   maloletý   sa od roku   2009   až   doteraz   nachádza v starostlivosti matky, ktorá mu zabezpečuje všetku starostlivosť. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 102 ods. 1, § 74 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2, § 76 ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p.“

Okresný súd v poradí druhým uznesením č. k. 32 P 171/2009-687 zo 4. júna 2013 konanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 104 ods. 1 prvej vety v spojení s § 159 ods. 3 OSP zastavil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k odvolaním napadnutému druhému uzneseniu   okresného   súdu   uviedol,   že „právoplatné   rozhodnutie   súdu   tvorí   prekážku res iudicate vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v predchádzajúcom rozhodnutí. Musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť predmetu konania. Prekážku rozsúdenej veci tvorí právoplatné   rozhodnutie   súdu   len   v   takom   rozsahu,   v   akom   sa   o   predmete   konania rozhodlo.

O takýto prípad, prekážky veci právoplatne rozhodnutej ide aj v danej veci, keď otec dieťaťa sa opätovne svojím návrhom zo dňa 01. 05. 2013 domáha zrušenia predbežného opatrenia   č.   k.   30 PPOm/2/2009-17   zo   dňa   14. 10. 2009,   ktorým   bol   maloletý   B.   J. ponechaný v osobnej starostlivosti matky. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením zo dňa 03. 05. 2010, č. k. 32 P/171/2009-81 právoplatne zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia o zverení maloletého do jeho osobnej starostlivosti, uznesením zo dňa 25. 06. 2010, č. k. 32 P/171/2009-108 právoplatne zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia o zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti, uznesením zo dňa 08. 02. 2011, č. k. 32 P/171/2009-190 právoplatne zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým navrhol zrušiť predbežné opatrenie zo dňa 14. 10. 2009,   č. k.   30 PPOm/2/2009-17   a   ponechať   maloletého   v   jeho   starostlivosti, uznesením zo dňa 28. 02. 2011, č. k. 32 P/171/2009-206 právoplatne zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal ponechať maloletého v jeho osobnej starostlivosti, uznesením zo dňa 21. 04. 2011, č. k. 32 P/171/2009-249 právoplatne zamietol návrh   otca,   ktorým   žiadal   zrušiť   uznesenie   o   nariadení   predbežného   opatrenia   zo   dňa 14. 10. 2009, č. k. 30 PPOm/2/2009-17 a ponechať maloletého v jeho osobnej starostlivosti, uznesením zo dňa 15. 07. 2011, č. k. 32 P/171/2009-311 právoplatne zamietol návrh otca na zrušenie   predbežného   opatrenia   zo   dňa   14.   10.   2009,   č.   k.   30   PPOm/2/2009-17, uznesením zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 32 P/171/2009-358 právoplatne zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal zrušiť nariadené predbežné opatrenie zo dňa 14. 10. 2009, č. k. 30 PPOm/2/2009.

O ďalšom návrhu otca na zrušenie uvedeného predbežného opatrenia rozhodoval súd   prvého   stupňa   uznesením   zo   dňa   20.   07.   2012,   č.   k.   32   P/171/2009/483,   ktorým opätovne   zamietol   návrh   otca   a   tiež   zamietol   návrh   na   ponechanie   maloletého   v   jeho osobnej starostlivosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal otec dieťaťa odvolanie a Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 4 CoP/86/20l2-512 zo dňa 13. 08. 2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o zrušenie a nariadenie predbežného opatrenia zastavil /s poukazom   na   §   159   ods.   3   O.   s.   p./.   Následne   otec   podal   ďalší   návrh   na   zrušenie predbežného opatrenia, č. k. 30 PPOm/2/2009 zo dňa 14. 10. 2009, uznesením zo dňa 04. 09. 2012, č. k. 31 P/264/2012-06 súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zrušenie predbežného opatrenia. Konanie o ďalšom návrhu otca o zrušenie predbežného opatrenia bolo uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 14. 02. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoPom/1/2013-29 zo dňa 27. 03. 2013 zastavené. Otec v návrhu na zrušenie predbežného opatrenia opätovne poukazuje na skutočnosť, že dôvody, pre ktoré bolo   predbežné   opatrenie   nariadené,   nikdy   nenastali,   poukazuje   na   neobjektívnosť zamestnankyne ÚPSVaR T. pani T. s tým, že vydané predbežné opatrenie je postavené na správe   kolíznej   opatrovníčky,   ktorej   bolo   kolízne   opatrovníctvo   odňaté   samotným ÚPSVaR T. pre jej zaujatosť a neschopnosť. Poukazuje tiež na to, že neexistuje svedectvo matky,   či   iné dôkazy,   ktoré   by   preukazovali   opodstatnenosť vydania tohto   predbežného opatrenia.   Z   nariadeného   predbežného   opatrenia   zo   dňa   14.   10.   2009,   č. k. 30 PPOm/2/2009-17   vyplýva,   že   dôvodom   jeho   nariadenia   boli   rozpory   medzi   rodičmi, ktoré   môžu   nepriaznivo   ovplyvniť   zdravý   vývoj   maloletého   dieťaťa.   Aj   keď   v   návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, ktorý je predmetom preskúmania odvolacím súdom, otec   dieťaťa   poukazuje   na   neobjektívnosť   zamestnankyne   Úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny T. a nepravdivé tvrdenia matky, ktoré by preukazovali opodstatnenosť vydania predbežného   opatrenia,   uvedené   okolnosti   nie   sú   takým   skutkovým   zistením,   ktoré by predstavovali zmenu pomerov, že už vyššie uvedené právoplatné rozhodnutia, zamietajúce návrh otca na zrušenie predbežného opatrenia, by nezakladali prekážku veci rozhodnutej. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo v danej veci k zmene skutkových okolností, preto horeuvedené   uznesenia,   ktorými   súd   zamietol   návrh   otca   na   nariadenie   predbežného opatrenia, naďalej tvoria prekážku veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa zo dňa 04. 06. 2013, č. k. 32 P/171/2009-687 podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.

3.   V   poradí   tretím   sťažnosťami   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ktoré preskúmaval v odvolacom konaní krajský súd,   bolo uznesenie č. k. 32 P 171/2009-690 z 5. júna 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh otca na zmenu kolízneho opatrovníka. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny T. v konaní pred súdom o úpravu práv a povinností k maloletému B. J. si plní riadne svoju funkciu kolízneho opatrovníka, zastupuje maloletého riadne, so všetkou starostlivosťou a súd nezistil, že by konal proti jeho záujmom. Z návrhu otca je zrejmé, že žiada zmenu kolízneho opatrovníka aj z dôvodu osobnej   zaujatosti   a   predpojatosti   pracovníkov   úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny. Je potrebné zdôrazniť, že o námietke zaujatosti pracovníka úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je oprávnený rozhodnúť orgán príslušný podľa § 12 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení. Pokiaľ otec v podanom odvolaní namietal, že kolízny opatrovník porušoval práva maloletého B. J. tým, že nezistil názor maloletého v predmetnej veci, k tomu je potrebné uviesť, že maloletý B. J. bol v čase podania návrhu na začatie konania v útlom veku (2 roky). Zo správy zo šetrení vykonaných kolíznym opatrovníkom v domácnosti matky, ako aj zo správ z odborného pohovoru vykonaného na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny T. vyplýva, že maloletý B. J. bol vyšetrený kolíznym opatrovníkom, avšak vzhľadom k svojmu veku nebol schopný vyjadriť svoj názor v danej veci. Odvolací súd aj   vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí   −   uznesení   zo   dňa   10.   januára   2013,   č.   k. 4 CoP/105/2012, 4 CoP/106/2012-616 okrem iného vyslovil názor, že je potrebné doplniť dokazovanie výsluchom maloletého a vzhľadom na vek dieťaťa by bolo vhodné zistiť názor dieťaťa prostredníctvom znalca z odboru psychológie.

Z   týchto   dôvodov odvolací súd   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa zo dňa 05. 06. 2013,   č. k.   32   P/171/2009-690   podľa   §   219   ods.   1   O.   s.   p.   ako   vecne   správne potvrdil.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že ho nemožno z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd v požadovanom rozsahu preskúmal napadnuté uznesenia okresného súdu a po zvážení všetkých relevantných okolností dospel k záveru,   že boli   vecne   správne,   a   preto   ich   potvrdil.   Krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého uznesenia podľa názoru ústavného súdu uviedol dostatok dôvodov pre svoje rozhodnutia   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   napadnutým   rozhodnutiam   okresného   súdu a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho maloletého syna umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného   práva.   V   neposlednom   rade   dospieť   k   iným   právnym   záverom,   ako   dospel krajský súd v napadnutom konaní, by nebolo možné bez vykonania dokazovania, respektíve skúmania skutkového stavu, čo nie je úlohou ústavného súdu. Navyše, ani v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ktorého   predmetom   je   rozhodovanie   o   predbežnom   opatrení, sa dokazovanie nevykonáva (stačí len osvedčenie istých skutočností pre potreby vydania rozhodnutia,   pozn.).   Inak   by   tiež de   facto mohlo   dôjsť   k   prejudikovaniu   meritórneho rozhodnutia   ako   takého,   a tým   by   sa   nahradila   činnosť   všeobecného   súdu,   čo   v   rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je žiaduce.

Ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdom skutkovým,   t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami.

Navyše princíp subsidiarity zahŕňa okrem iného aj zásadu minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právoplatných   rozhodnutí   iných   orgánov   verejnej   moci,   ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011, IV. ÚS 567/2012).

V súvislosti s tým, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, tak svojho, ako aj svojho maloletého syna, ústavný súd poukazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   základné   právo   na   súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   to,   že   obsahom   označeného   základného   práva nie je právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažností na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažností   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vylučuje aplikovateľnosť čl.   6 ods.   1 dohovoru   na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,   pretože   nie   sú   rozhodnutiami   o   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   (pozri rozhodnutie Apis   versus Slovenská   republika   z   10.   1. 2000,   č.   39754/98,   v   ktorom sa konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   dohovoru ratione   materiae v   konaní   o   zrušení predbežného opatrenia, resp. aj III. ÚS 59/2012, III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosti aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.3.2   K   namietanému   porušeniu   čl.   41   ods.   1   ústavy   a   čl.   12   Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detí a mladistvých.

Podľa   čl.   12   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   jeho zmluvnou stranou, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory   slobodne   vyjadrovať   vo   všetkých   záležitostiach,   ktoré   sa   ho   dotýkajú,   pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa za tým účelom dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv   podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce   z čl.   41   ods.   1   ústavy   a   právo   vyplývajúce z   čl.   12   Dohovoru   o   právach dieťaťa),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže absencia porušenia ústavnoprávnych princípov v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, pričom v posudzovanom prípade k nim zjavne nemohlo dôjsť, ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru užívanie všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.

Podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k dohovoru nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené v odseku 1.

Sťažovatelia namietajú porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré majú charakter všeobecných   ústavných   princípov,   a   nie   konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd garantovaných   ústavou.   Všeobecné   ústavné   princípy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   383/08)   sa   ich   aplikácia   v   individuálnych sťažnostiach   viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (ide   teda   o sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody). V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažností podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľov   uplatnených   v ich sťažnostiach.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014