znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 665/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom, Advokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 1 S 2/2014 z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   S   2/2014   z 20.   marca   2014   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   priložených   príloh   vyplýva,   že   v   dôsledku   sťažovateľom namietaných zásahov do jeho osobnostných práv a vlastníckeho práva a do osobnostných práv členov jeho domácnosti zo strany narušiteľov - susedov sťažovateľa - sa sťažovateľ 2. apríla   2013   obrátil   so   žiadosťou   o   ochranu   na   mesto (miesto   bydliska sťažovateľa a jeho susedov) podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Mesto vydalo vo veci 30. apríla   2013   rozhodnutie   (označené   ako „rozhodnutie   o   predbežnom   opatrení“) č. 1167/2013, ktorým s účinnosťou odo dňa doručenia rozhodnutia zakázalo zasahovanie do pokojného stavu zo strany narušiteľov - susedov sťažovateľa. Podľa vyjadrenia sťažovateľa však naďalej dochádzalo k útokom voči nemu, členom jeho rodiny a narúšaniu pokojného výkonu   vlastníckeho   práva.   V   dôsledku   týchto   skutočností   podal   sťažovateľ   na   mesto sťažnosť na postup v konaní, v ktorom namietal jeho nečinnosť. Sťažnosť bola doručená   mestu 13.   augusta   2013.   Mesto sťažovateľovi   listom z 21. októbra   2013   (označeným   ako „oznámenie   o   výsledku   prešetrenia   sťažnosti“) oznámilo,   že   túto   sťažnosť   považuje   za   neopodstatnenú,   pretože   predbežnú   ochranu sťažovateľovi v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka už poskytlo. S uvedeným názorom sa sťažovateľ nestotožnil, v dôsledku čoho podal 7. januára 2014 návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na krajskom súde. Ten napadnutým uznesením návrh zamietol.

3. Sťažovateľ svoje výhrady proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zhrnul v sťažnosti takto: «Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave vyjadrenom v odôvodnení napádaného rozhodnutia: [„]Odporca vo veci vydal rozhodnutie ktorým predbežne zakázal narušiteľom - susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v   medziach   susedských   vzťahov.   Ak   takto   poskytnutá   ochrana   odporcom   je   neúčinná, neznamená to, že odporca je nečinný. Ochrana podľa § 5 Občianskeho zákonníka nie je o riešení sporu o právo, ale o predbežnú ochranu faktického stavu. Ak takto poskytnutá ochrana správnym orgánom je neúčinná, navrhovateľ sa môže kedykoľvek domáhať ochrany na súde svojho práva, čo však neurobil.[“]

S   uvedeným   názorom   Krajského   súdu   v   Bratislave   nemožno   súhlasiť.   S   vyššie opísaného upovedomenia Verejného ochrancu práv vyplýva, že sťažovateľ a členovia jeho domácnosti   podnikli   viacero   krokov   vrátane   žaloby   na   súd   podľa   §   127   Občianskeho zákonníka.

Záver Krajského súdu v Bratislave, je teda arbitrárny. Rozhodol bez akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť predmetnej ochrany. Bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa alebo si ju sám preveril.

Nie je tiež možné súhlasiť ani s názorom Krajského súdu v Bratislave v tom, že podľa § 5 Občianskeho zákonníka ide len predbežnú ochranu. Toto ustanovenie v prvej vete zreteľne   dáva   právo   každému   domáhať   sa   ochrany   na   obci.   Teda   nie   len   predbežnej ochrany,   ale   ochrany   ako   takej.   Je   pravdou,   že   druhá   veta   hovorí   o   možnosti   obce predbežne zásah zakázať. Tá istá veta však dáva možnosť aj uložiť obnovenie predošlého stavu, čo súd nebral na zreteľ. Tiež je potrebné poukázať na tretiu vetu, ktorá hovorí o možnosti domáhať sa ochrany na súde. Z jazykového výkladu tejto vety vyplýva, že osoba sa môže domáhať ochrany na obci a na súde paralelne. Ochranu na obci preto nemožno podmieňovať využitím súdnej ochrany, tak ako to urobil Krajský súd v Bratislave.

Podľa názoru prvostupňového súdu, sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky podľa § 250t odseku (1) poslednej vety zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien, nakoľko nepodal žalobu podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku [správne má byť § 127 Občianskeho zákonníka; pozn.]. Sťažovateľ však poukazuje na to, že predmetom sporu pred Krajským súdom v Bratislave nebolo primárne nezákonné konanie osôb zdržiavajúcich sa v ich susedstve. Predmetom sporu bola nečinnosť mesta. Túto nečinnosť napadol sťažnosťou podľa zákona číslo 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších   zmien. Žalobou   podľa   §   127   Občianskeho   zákonníka   sa   sťažovateľ   nemôže domáhať ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej moci.

Sťažovateľ   si   uvedomuje,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nie   je   ďalšou inštanciou voči všetkým porušeniam zo strany všeobecných súdov. Poukazuje však na to, že zo   napádaným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   bolo   porušené   jeho   základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces a v súvislosti s tým aj jeho vlastnícke právo. Napádané rozhodnutie sťažovateľ považuje za svojvoľné. Súd totiž rozhodol o nároku odvolávajúc sa na argumenty, ktoré nemajú absolútne žiadnu oporu v skutkovom stave. Navyše súd takéto dokazovanie ani nevykonal. Sťažovateľovi nie je absolútne zrejmé, odkiaľ mal   súd   informáciu,   že   sa   sťažovateľ   nebránil   podľa   §   127   Občianskeho   zákonníka. Stanovenie takejto podmienky nemá žiadnu oporu v zákone a ani súd nemôže sťažovateľa nútiť k niečomu, čo zákon neprikazuje.»

4. So   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne, nemajúce oporu v účinnej právnej úprave a porušuje „člán[ok] 2 odsek (2) Ústavy v tom, že súd núti sťažovateľa k podaniu žaloby podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku (správne má byť § 127 Občianskeho zákonníka, pozn.) voči rušiteľom   pokojného   užívania   jeho   vlastníckeho   práva   pre   úspešné   podanie   žaloby o nečinnosť mesta v konaní o ochranu podľa § 5 Občianskeho zákonníka, článok 46, článok 48 odsek (2) Ústavy a článku 6 odseku (1) Dohovoru v tom, že Krajský súd v Bratislave bez akéhokoľvek zdôvodnenia a vykonaného dokazovania vychádza z tvrdení, ktoré sú v rozpore so skutkovým stavom veci, napádané rozhodnutie a odôvodnenie nemá oporu v zákone, rozhodnutie je teda svojvoľné, navyše v dôsledku jednostupňovosti tohto konania bez nariadenia pojednávania a výzvy súdu na prípadné doplnenie dôkazov sa sťažovateľ nemal možnosť brániť nepravdivým tvrdeniam nachádzajúcim sa v odôvodnení napadaného   rozhodnutia   týkajúcim   sa   nepodania   žaloby   podľa   §   127   Občianskeho zákonníka, člán[ok] 20 Ústavy a člán[ok] 1 Dodatkového protokolu číslo 1 k Dohovoru, nakoľko v dôsledku názoru Krajského súdu v Bratislave v podstate sťažovateľ nemá ďalšie možnosti brániť sa na meste zabezpečenia ochrany vlastníckeho práva a jeho pokojného   užívania.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   podstate   vyložil   ustanovenia   §   5 Občianskeho súdneho poriadku tak, že ide o predbežnú ochranu. Takáto formulácia však v predmetnom ustanovení nie je“.

5.   V   závere   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že „základné   práva sťažovateľa uvedené v článku 2 odseku (2), článku 20, článku 46, článku 48 odseku (2) Ústavy,   článku   6   odseku   (1)   Dohovoru   a   článku   1   Dodatkového   protokolu   číslo   1 k Dohovoru boli uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 3. 2014 vydaného v konaní číslo 1S 2/2014 porušené“, ďalej aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a uložil krajskému súdu nahradiť trovy konania v sume 340,90 eur.

II.

6. Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa doručený mu 7. januára 2014 zamietol a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Súd z návrhu aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu mal za preukázané, že odporca na základe žiadosti navrhovateľa rozhodnutím č. 1167/2013 zo dňa 30.4.2013 predbežne zakázal narušiteľom - susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v medziach susedských vzťahov.

Podľa § 5 Občianskeho zákonníka, ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na príslušnom orgáne štátnej správy. Ten môže predbežne zásah zakázať, alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.

Príslušný orgán štátnej správy na návrh poskytuje predbežnú právnu ochranu najmä v prípadoch, keď zrejmý zásah do pokojného stavu trvá, alebo keď je nebezpečenstvo jeho opakovania.   Má   sa   ňou   urýchlene   zabezpečiť   poriadok   a   pokoj   pred   zasahovaním   do faktického pokojného stavu. Sporné právne otázky tento orgán nerieši. Právna ochrana poskytnutá   orgánom   štátnej   správy   môže   spočívať   v   zakázaní   rušiteľovi   zasahovať   do existujúceho   pokojného   stavu,   prípadne   v   odstránení   závadného   alebo   v   obnovení predošlého   stavu.   Spornú   právnu   otázku   medzi   účastníkmi   právneho   vzťahu   môže v konečnom dôsledku vyriešiť na návrh až súd, pričom tento nie je viazaný rozhodnutím orgánu štátnej správy.

Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca je v konaní o jeho žiadosti o ochranu podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka nečinný. Odporca vo veci   vydal   rozhodnutie   č.   1167/2013   zo   dňa   30.4.2013,   ktorým   predbežne   zakázal narušiteľom - susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v   medziach   susedských   vzťahov.   Ak   takto   poskytnutá   ochrana   odporcom   je   neúčinná, neznamená to,   že odporca je nečinný. Ochrana podľa § 5 Občianskeho zákona nie je o riešení sporu o právo, ale o predbežnú ochranu faktického stavu. Ak takto poskytnutá ochrana správnym orgánom je neúčinná, navrhovateľ sa môže kedykoľvek domáhať ochrany na súde svojho práva, čo však neurobil.

Súd preto konštatuje, že odporca nebol v preskúmavanej veci nečinný. Súd ďalej poukazuje, že navrhovateľ v zmysle ust. § 250t posledná veta OSP nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, čo je ďalší dôvod, aby súd návrh navrhovateľa zamietol.   Ak   mal   za   to,   že   predbežným   opatrením   boli   uložené   len   povinnosti   totožné s povinnosťami   uloženými   právnymi   predpismi   a   fakticky   ním   boli   len   zdupľované povinnosti vyjadrené napríklad ust. § 127 Občianskeho zákonníka a k reálnej ochrane ním nedošlo,   mal voči tomuto rozhodnutiu podať   opravný prostriedok,   čo neurobil.   Naviac právnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na ktoré je účastník administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik povinnosti na strane správneho orgánu urobiť právne úkony na odstránenie nečinnosti.“

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie viacerých   článkov   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením krajského   súdu,   pričom   sťažovateľ   toto   porušenie   v konkrétnostiach   spojil   najmä s námietkami, podľa ktorých (i) krajský súd núti sťažovateľa na podanie žaloby podľa § 127 Občianskeho zákonníka voči rušiteľom pokojného užívania jeho vlastníckeho práva pre úspešné   podanie   návrhu   podľa   §   250t   OSP   proti   mestu,   (ii)   krajský   súd   bez akéhokoľvek   zdôvodnenia   a   vykonaného   dokazovania   vychádza   z   tvrdení,   ktoré   sú v rozpore so skutkovým stavom veci, napadnuté uznesenie a jeho odôvodnenie nemá oporu v zákone, a je teda svojvoľné, (iii) v dôsledku názoru krajského súdu sťažovateľ nemá ďalšie možnosti domáhať sa od mesta zabezpečenia ochrany vlastníckeho práva a jeho pokojného užívania.

K namietanému porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho   práva zaručené čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že závery krajského súdu sú arbitrárne, krajský   súd rozhodol   bez   akýchkoľvek   dôkazov,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   možnosť predmetnej ochrany, bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa alebo si ju sám preveril, t. j. krajský súd rozhodol o nároku sťažovateľa, odvolávajúc sa na argumenty, ktoré nemajú žiadnu oporu v skutkovom stave.

11. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ označil namietané porušenie práva len článkom ústavy (čl. 46 ústavy), pričom z celého obsahu sťažnosti a charakteru jeho námietok (podľa sťažovateľa závery krajského súdu sú arbitrárne,   krajský   súd rozhodol   bez   akýchkoľvek   dôkazov,   že   sťažovateľ   nevyčerpal možnosť predmetnej ochrany, bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa alebo si ju sám preveril) je možné konštatovať, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet   tohto   konania   v zmysle   posúdenia   námietok   sťažovateľa   iba   vo   vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Sťažnosť, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu vychádzajú z interpretácie § 5 Občianskeho zákonníka.

14. Podľa § 5 Občianskeho zákonníka ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.

15.   Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   zákonníka   predstavuje   občianskoprávnu ochranu v prípade zrejmého zásahu do pokojného stavu, ktorá je zákonodarcom zverená na účely   rýchlej   nápravy   obci.   Ako   je   samotným   ustanovením   zdôraznené,   ide   o ochranu predbežnú   a dotknutá   osoba   sa   môže   naďalej   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde. K ochrane   podľa   §   5   Občianskeho   zákonníka   a   predbežnosti   rozhodnutia   podľa   tohto ustanovenia právna doktrína uvádza: «Aj táto ochrana je... ochranou občianskoprávnou... a §   5   ju   vo   svojej   druhej   vete   výslovne   charakterizuje   ako   ochranu   predbežnú.  ... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva predovšetkým v tom, že... nevyhlasuje právny stav a ani ho nevytvára. K tomu je príslušný jedine súd. Rozhodnutie podľa § 5 konštatuje nie stav právny, ale pokojný stav, t. j. určitý stav faktický. Toto rozhodnutie je záväzné pre účastníkov konania i erga omnes jedine v otázke pokojnosti faktického stavu, a ani v tej nezaväzuje súd... Ani vtedy, ak sa ten, kto je k tomu aktívne legitimovaný, neobráti na súd, sa rozhodnutie podľa § 5 nemôže stať „konečné“ v tom zmysle, že by záväzne určilo stav právny.... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva ďalej v tom, že o právnom stave rozhoduje... výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie podľa § 5 nie je prejudiciálne a ani inak záväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia pokojného stavu samého. I túto skutkovú otázku môže súd zhodnotiť inak... Predbežnosť rozhodovania podľa § 5 naproti tomu   neznamená,   že...   by   bolo   podmienkou   konania   súdneho.  ...   Z uvedeného   vzťahu rozhodnutia súdu a rozhodnutia... podľa § 5 ostatne vyplýva, že označenie rozhodnutia podľa § 5 ako rozhodnutia predbežného je skôr parabolické, než exaktné. Súd i obec... tu síce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale z hľadiska právneho každý o niečom úplne inom.» [Knap, V. Quieta non movere (§ 5 obč. zák.). IN Právní praxe, 1993, č. 3, s. 267 268; k tomu pozri aj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1406/14 (bod 9), II. ÚS 1256/13 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 207/2011].

16. Ústavný súd k uvedenému názoru právnej doktríny a súdov dopĺňa, že v rámci postupu obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka ide o transformovaný inštitút sumárnej repozície platný na našom území do roku 1950. V rámci sumárnej repozície sa mohol ten, do koho pokojnej držby bolo zasiahnuté, obrátiť na súd, aby poskytol držbe ochranu. Súd neskúmal právo, ale iba faktickú držbu. Tento inštitút sa však následne (od roku 1950) transformoval takto:

Podľa § 151 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník: „(1) Kto bol svojmocne vo svojej držbe rušený alebo držby pozbavený, môže do tridsiatich dní po tom, keď sa dozvie o rušení a o rušiteľovi, žiadať na miestnom národnom výbore, aby rušenie zakázal, a ak to zodpovedá povahe veci, aby nariadil všetko uviesť do pôvodného stavu.

(2) O právnych pomeroch medzi stranami a o povinnosti nahradiť škodu rozhoduje súd.“

Podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného od 1. 4. 1964 do 31. 12. 1991:

„Ak   je   socialistické   spolužitie   porušené zrejmým   zásahom   do   práva,   možno   sa domáhať   ochrany na   miestnom   národnom   výbore.   Aby   zachovávanie   pravidiel socialistického spolužitia bolo obnovené, môže miestny národný výbor predbežne zásah do práva zakázať alebo uložiť, aby závadný stav bol odstránený. Právo domáhať sa ochrany na súde nie je tým dotknuté.“

V roku 1992 zákonodarca novelizoval § 5 Občianskeho zákonníka a s účinnosťou od 1. 1. 1992 do 31. 12. 2003 upravil:

„Ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na príslušnom orgáne štátnej správy. Ten môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.“

17. K dnešnému dňu platné a účinné znenie § 5 Občianskeho zákonníka sa do jeho textu dostalo novelou s účinnosťou k 1. 1. 2004 (namiesto orgánu štátnej správy prešla právomoc na obce).

18. V rámci teoretickej rozpravy nad úpravou § 5 Občianskeho zákonníka v dnešnej podobe, ktorá sa podstatne líši od sumárnej repozície spred roka 1950 a je čo do jasnosti a určitosti svojho znenia (v zmysle právnych účinkov, ktoré má jeho aplikácia vyvolať) značne   vágna,   je   možné   komunikovať   vo   vzťahu   k   právnej   úprave   §   5   Občianskeho zákonníka   tieto   úvahy:   V rámci   socialistického   zjednodušovania   civilistiky   bol   inštitút sumárnej repozície vskutku zjednodušený, čim sa zložito hľadá súčasná náplň v podstatne pestrejšej   spoločnosti.   Pôvodnou   ideou   §   5   Občianskeho   zákonníka   bolo   snáď romantizované   využitie   dobovej   lokálnej   komunitnosti,   lokálnej   autority   predsedu miestneho národného výboru. Otázne je, či aj na spory mimo ochrany držby. Presunúc sa do dnešných dní možno dôvodiť, že v konaní podľa § 5 Občianskeho zákonníka obec (v pozícii orgánu verejnej správy) v rámci výkonu samosprávy (a teda nie preneseného výkonu štátnej správy) poskytuje v občianskoprávnej veci posesórnu ochranu faktickému stavu (opakom je petitórna   ochrana   subjektívneho   práva   v občianskoprávnej   veci   poskytovaná   súdom v zmysle   §   4   v spojitosti   s §   126   Občianskeho   zákonníka).   Obec   teda   nerozhoduje o súkromnom   práve   alebo povinnosti   v rámci   súkromnoprávneho   vzťahu   (nejde   o   „spor o právo“, quid iuris; mohli by sme teda povedať, že ústavné nároky na judicializáciu sú značne oslabené), avšak znenie § 5 Občianskeho zákonníka jasne ustanovuje, že obec ako verejno-mocenský   orgán   (orgán   verejnej   správy)   má   v rámci   občianskoprávnej   veci právomoc   niečo   „zakázať“   a   „uložiť“,   čím   obec   bezpochyby   ukladá   subjektu   určitú povinnosť (aj keď len vo vzťahu k faktickému stavu). Ide o netradičnú formu výrazného prelínania   súkromného   práva   a verejného   práva.   Taktiež   možno   poukázať,   že   nemožno zo znenia a účelu § 5 Občianskeho zákonníka (t. j. účelu poskytnúť ochranu faktickému stavu TU a TERAZ - zmyslom právnej úpravy je okamžitosť a dočasnosť) jednoznačne ustáliť, aký právny úkon (právny akt) má byť výsledkom poskytnutia ochrany faktickému stavu   zo   strany   obce,   v   akom   procese   dôjsť   k poskytnutiu   ochrany   a pod.   Lakonickosť právnej úpravy § 5 Občianskeho zákonníka vytvára každopádne veľké aplikačné problémy.

19. Akokoľvek, judikatúra všeobecných súdov, ako aj slovenská odborná spisba k § 5 Občianskeho zákonníka zastáva konštantný právny názor, podľa ktorého obec v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka koná ako správny orgán a na postup obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka sa použije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších   predpisov   (k   tomu   pozri   napr.   rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 1 S 47/2012   z   11.   júla   2012;   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8 Sžo 208/2009 z 12. januára 2010; Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos, 2007, s. 49; Vojčík, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, s. 43). Taktiež nie je v aplikačnej praxi nateraz sporné, že výsledkom postupu obce v konaní podľa § 5 Občianskeho zákonníka je individuálny právny akt (rozhodnutie) a že takýto postup a rozhodovanie obce sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Ústavný súd sa na   pôdoryse   prerokovávanej   sťažnosti   nemá   dôvod   v tomto   momente   od   citovaných a ustálených právnych názorov odchýliť.

20.   K judicializácii   postupu   obce   podľa   §   5   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné v prvom rade odkázať na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce správne súdnictvo, a to s ohľadom na právnu vec sťažovateľa.

21. Podľa § 244 ods. 4 OSP súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na uloženie povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia svojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

22.   V sťažovateľovej   veci   krajský   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   návrh sťažovateľa s tým, že sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca je v konaní o jeho žiadosti o ochranu podľa § 5 Občianskeho zákonníka nečinný, podľa krajského súdu obec rozhodnutím zakázala zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v medziach susedských vzťahov. Podľa krajského súdu ak takto poskytnutá ochrana obcou je neúčinná, neznamená to, že odporca je nečinný. Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu obstojí   vzhľadom   na   skutočnosť,   že mesto vo   veci   vydalo   30.   apríla   2013 rozhodnutie (označené ako „rozhodnutie o predbežnom opatrení“) č. 1167/2013, ktorým s účinnosťou   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   zakázalo   zasahovanie   do   pokojného   stavu zo strany narušiteľov - susedov sťažovateľa. Mesto teda poskytlo s konečnou platnosťou predbežnú ochranu v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd uznáva, že nazvať rozhodnutie,   ktorým   sa   poskytuje   predbežná   ochrana „rozhodnutie   o predbežnom opatrení“, nie je najšťastnejšie, keďže môže evokovať, že to nie je rozhodnutie konečné, avšak materiálne týmto rozhodnutím mesta bola poskytnutá predbežná ochrana v kvalite, ako ju predpokladá § 5 Občianskeho zákonníka.

23. Ústavný súd sa však nestotožňuje s krajským súdom v tvrdení, podľa ktorého „navrhovateľ   v zmysle   ust.   §   250t   posledná   veta   OSP nevyčerpal   prostriedky,   ktorých použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   čo   je   ďalší   dôvod,   aby   súd   návrh   navrhovateľa zamietol.... právnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na ktoré je účastník administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik   povinnosti   na   strane   správneho   orgánu   urobiť   právne   úkony   na   odstránenie nečinnosti.“.   Krajský   súd   neuviedol,   čo   mal   pod   pojmom   právne   prostriedky,   ktorých použitie   umožňoval   sťažovateľovi   v jeho   veci   osobitný   predpis,   na   mysli,   keďže   §   5 Občianskeho zákonníka žiadne opravné ani iné právne prostriedky ochrany neupravuje, a § 50 správneho poriadku nemožno v prípade § 5 Občianskeho zákonníka aplikovať, keďže niet odvolacieho orgánu, ktorý by rozhodoval v prípade nečinnosti obce v konaní podľa § 5 Občianskeho zákonníka.

24.   Keďže   však   nosné   dôvody   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   obstoja vo svetle namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda že v prípade   sťažovateľa   obec   poskytla   predbežnú   ochranu   a   nebola   nečinná,   ústavný   súd nevyhodnotil neodôvodnené závery krajského súdu citované v predchádzajúcom bode za také, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľa.

25. Z uvedených dôvodov sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

26. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

27. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“ (II.   ÚS   26/95).   Základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

28. Ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie pred krajským súdom právoplatne skončené a aj potenciálna právna neistota sťažovateľa bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu odstránená.

29.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dopĺňa,   že   z rozhodnutia   krajského   súdu vyplýva, že sťažovateľ sa obrátil s návrhom na krajský súd dňa 7. januára 2014. Krajský súd vo   veci   rozhodol   20.   marca   2014.   Celková   doba   konania   pred   krajským   súdom   tak predstavuje dva a pol mesiaca. Ústavný súd toto obdobie nehodnotí ako zbytočné prieťahy v konaní   pred   krajským   súdom.   Uvedené   obdobie   nemožno   nazvať   ani   ojedinelou nečinnosťou a postup krajského súdu možno hodnotiť ako súladný s čl. 48 ods. 2 ústavy.

30.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

31. Ústavný súd sa musí i na tomto mieste vysporiadať s rozsahom namietaného porušenia   označených   práv   v petite   a   odôvodnení   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   označil namietané porušenie práva len článkom ústavy (čl. 20 ústavy), pričom z celého obsahu sťažnosti   a   charakteru   námietok   sťažovateľa   (podľa   sťažovateľa v dôsledku   napadnutého uznesenia   nemá   ďalšie   možnosti   domáhať   sa   od   mesta zabezpečenia   ochrany vlastníckeho práva a jeho pokojného užívania) je možné konštatovať, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil   predmet   tohto   konania   v zmysle   posúdenia   námietok   sťažovateľa   iba   vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.

32. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

33. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v posudzovanom   prípade   mal v zmysle už popísaných záverov konanie pred ním uznesením zastaviť a otázku ochrany vlastníckeho práva nemohol na základe návrhu sťažovateľa ani posudzovať. Avšak aj tým, že   krajský   súd   návrh   uznesením   zamietol,   nijako   nezasiahol   do   právneho   postavenia sťažovateľa   a do   jeho   ústavných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   keďže   právne   postavenie   sťažovateľa   a jeho   právo   na   ochranu vlastníckeho práva nemohlo byť (a nebolo) ani týmto napadnutým uznesením o zamietnutí návrhu dotknuté.

34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy

35. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil „základné práv[o] sťažovateľa uvedené v článku 2 odseku (2)“ ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 2 ods. 2 ústavy neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, ale je základným či všeobecným   ustanovením   limitujúcim   konanie   štátu,   a tým   i   zásahy   štátu   vo   vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia   individuálne   určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a   preto požiadavka   na   vyslovenie   porušenia   čl.   2   ods.   2   ústavy   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená   (porov. IV. ÚS 115/04, III. ÚS 229/2011, I. ÚS 543/2012). Z obsahu sťažnosti nie je možné ani implicitne   vyvodiť   spojitosť   namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   ústavy   s namietaným porušením konkrétneho základného práva alebo slobody sťažovateľa. Naopak, sťažovateľ explicitne namieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy samostatne, bez spojitosti s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody napadnutým uznesením krajského súdu, resp. zo samotného čl. 2 ods. 2 ústavy odvodzuje garanciu domnelého základného práva. Z týchto dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015