znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 665/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. Ď., Česká republika,   a   M. T.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, z obsahu ktorej sa dá usudzovať, že namietajú porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a 3, čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7   C   157/2001   z 24. októbra   2012 a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 Co 1/2013 z 28. februára 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   D.   Ď.   a   M.   T. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013 doručená   sťažnosť   D.   Ď.,   Česká   republika,   a M.   T.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr. Jozefom   Holičom,   Advokátska   kancelária,   Lužická   7, Bratislava, z ktorej obsahu sa dá usudzovať, že ňou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 157/2001 z 24. októbra 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 1/2013 z 28. februára 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovatelia 4. júla 2013 doručili ústavnému súdu podanie, v ktorom opakovane žiadajú o vydanie rozhodnutia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1463 z 28. februára 2013 do právoplatného rozhodnutia o ich sťažnosti vo veci samej.

Predmetom namietaného konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe sťažovateľov, ktorou sa domáhajú, aby okresný súd vyslovil, že v žalobe identifikované nehnuteľnosti patria do ich podielového spoluvlastníctva.

Sťažovatelia nesúhlasia tak s uznesením okresného súdu, ako aj uznesením krajského súdu v častiach týkajúcich sa výrokov o náhrade trov konania.

Napriek   tomu,   že   sťažovatelia   sú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   vo   svojej   sťažnosti   nejasnými   a   nejednoznačnými formuláciami   namietajú   porušenia   svojich   práv   a   dožadujú   sa   ich   ochrany v konaní pred ústavným   súdom.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že namietajú   porušenie už uvedených základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   a   práv   podľa   dohovoru a dodatkového protokolu,   hoci   návrh   na rozhodnutie   ústavného   súdu   vo   veci   samej formulujú takto:

„I. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. odkladá vykonateľnosť   právoplatného   rozhodnutia   −   Krajského   sudu   Bratislava   sp.   zn. 3 Co 1/2013-1463 zo dňa 28. 2. 2013, a to ž do doby právoplatného rozhodnutia nálezom o tejto sťažnosti.

II. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3   Co   1/2013-1463   zo   dňa 28. 02. 2013   zrušuje   a   zrušuje   aj   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III.   sp.   zn. 7 C 157/2001-1153 zo dňa 24. 10. 2012 a konanie o náhrade trov právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade zastavuje.

III. Alebo,   po   zrušení   zmeneného   výroku   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave pod sp. zn. 1/2013-1463   zo   dňa   28.   02.   2013   vec   o   náhrade   trov   odvolacieho a prvostupňového konania − vracia na ďalšie konanie (podľa možnosti inému samosudcovi alebo samosudkyni).

IV. Pokiaľ   Ústavný   súd   SR   nezruší   zmenený   výrok   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 1/2013-1463 zo dňa 28. 02. 2013 o priznaných trovách v celom rozsahu   priznaných   oboma   napadnutými   uzneseniami,   tak   za   porušenia:   čl.   36   ods.   1 Listiny   základných   ľudských   práv,   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   čl.   6   ods.   1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a za nespravodlivo vedený proces po rozhodnutom náleze sp. zn. IV. ÚS 365/09 zo dňa 17. 06. 2010, M. T. prizná finančné zadosťučinenie 30 000,- eur, ktoré sú oba súdy spoločne a nerozdielne povinné zaplatiť účet... jej právneho zástupcu: JUDr. Jozefa Holiča... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

VI. Sťažovateľke   v   2. rade   prizná   náhradu   trov   právneho   zastúpenia 331,86 Eur, a to za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 2, § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov, ktoré sú porušovatelia I. a II. povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet č... právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. Jozefa Holiča... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľov, musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Z   hľadiska   predbežného   prerokovania   sťažnosti   je   podstatný   najmä   §   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami § vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí   rozsah   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011). Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   tvrdenia   o   porušení   iných ustanovení   ústavy,   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu, je potrebné považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľov   (III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   prvom   rade   konštatuje, že sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, ktorý je v súlade § 18   ods.   2   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona č. 455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky,   a   takto   chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, IV. ÚS 267/08).

Sťažovatelia   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   kombinujú s alternatívnymi návrhmi na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu, resp. s jeho zrušením za súčasného zrušenia prvostupňového uznesenia, resp. so zrušením napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   a   jeho   vrátením   mu   na   ďalšie   konanie.   V petite   však nepožadujú/nenavrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   ich   práv   a neoznačujú v návrhu na rozhodnutie ani súd, ktorý má byť porušiteľom ich práv. Pritom podstatou konania ústavného súdu o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy   je   rozhodovanie   o porušení   základných   práv   a slobôd.   Zrušenie   napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými došlo k porušeniu základných práv a slobôd, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, prípadne ďalšie rozhodnutia a opatrenia ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy sú právnym dôsledkom vyslovenia porušenia základných práv a slobôd. Sťažovatelia však porušením svojich práv označených v návrhu na   rozhodnutie   podmieňujú,   resp.   odôvodňujú   nimi   požadovanú   sumu   primeraného finančného   zadosťučinenia.   Takto   formulovaný   petit   sťažnosti   ústavný   súd   považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne určiť predmet konania o sťažnosti, pričom vybočuje v niektorých častiach z ústavou vymedzenej právomoci ústavného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   petit   a   zároveň   sťažovateľmi formulovaný návrh na rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákona o ústavnom súde, keďže

- nie sú v ňom uvedené základné práva alebo slobody, ktoré mali byť právoplatnými rozhodnutiami alebo inými zásahmi (postupom) príslušných štátnych orgánov porušené,

-   nie   sú   v   ňom   uvedené   konkrétne   štátne   orgány,   ktorých   právoplatnými rozhodnutiami alebo inými zásahmi mali byť základné práva alebo slobody sťažovateľov porušené.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, ktorú by ústavný súd mohol   prijať   po   jej   predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie.   Neobsahuje   jasný a zrozumiteľný   petit   ako   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   čo   je   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde.   Je   koncipovaná   neprofesionálne   s   elementárnou neznalosťou   kompetencií   ústavného   súdu   a podmienok   konania pred   ním.   Ústavný   súd pritom   opakovane   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľov,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04). Nesplnenie požiadaviek kvalifikovanej sťažnosti, ktoré by zodpovedali požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, zakladá dôvod   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04,   IV. ÚS   168/05, III. ÚS 210/09,   III.   ÚS   32/2011),   a   preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľov už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014