znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 664/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala   –   Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska   cesta 102,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 8 Sž 19/2012 z 22. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. novembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV   s.   r.   o., Brečtanová 1,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sž 19/2012 z 22. augusta 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   27.   januára 2012   jej Rada   pre vysielanie a retransmisiu (ďalej   len   „rada“)   ako   správny   orgán   v oblasti   vysielania   a retransmisie   doručila   výzvu na predloženie súvislého záznamu z televízneho vysielania. Sťažovateľka výzvu nesplnila a rada jej 15. mája 2012 doručila oznámenie o začatí správneho konania č. 232-PLO/O-2368/2012 pre možné porušenie § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. Rozhodnutím č. RP/037/2012 z 10. júla 2012 rada uložila sťažovateľke pokutu 2 000 €. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odvolanie. Najvyšší súd rozhodnutie rady napadnutým rozsudkom potvrdil.

Sťažovateľka   namieta,   že «nie   je   a nebola   povinná   RVR   predložiť   záznam z vysielania a to ani na vyžiadanie RVR, nakoľko táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej   garantovaných   práv.   Spôsob   akým   dochádza   k získavaniu   dôkazu   –   záznamu z vysielania programu jednoznačne porušuje právo sťažovateľky na inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru), a to v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“...

Rada si selektívne vyberá, ktorý záznam z vysielania a ktorú jeho konkrétnu časť od sťažovateľky vyžiada... Účelom takéhoto selektívneho vyžiadania však nie je evidencia a ani archivácia predmetnej časti vysielania alebo kontrola dodržania lehoty archivácie, ale naopak jeho účelom je kontrola obsahu a následné možné zahájenie správnych konaní. Takýto spôsob konania sa nijako výrazne nelíši napríklad od vyšetrovacích úkonov policajta pred začatím trestného stíhania, pričom v takomto prípade má podozrivá osoba zaručené všetky práva v zmysle trestnoprávnych zásad (vrátane práva neobviňovať seba samého)... Sťažovateľka má teda za to, že vzhľadom na špecifickosť postupu Rady a selektívny proces   vyžiadania   záznamu   z vysielania,   navyše   v čase   kedy   už   existuje   „podozrenie“, že sťažovateľka mohla spáchať správny delikt, nie je možné povinnosť podľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní považovať za povinnosť, ktorá má len informačný, evidenčný   alebo   archivačný   charakter,   ale   za   povinnosť,   ktorá   zaväzuje   sťažovateľku poskytnúť   aktívnu   súčinnosť   pri   produkovaní   materiálnych   dôkazov,   ktoré   môžu (ale aj nemusia) v konečnom dôsledku viesť k usvedčeniu zo spáchania správneho deliktu.».

Podľa   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd   nesprávne   vysporiadal   s jej   argumentom v odvolaní   o existencii   pokračovacieho   správneho   deliktu   a jej   skutky   mali   byť posudzované „ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu“ a mala byť za ne uložená len jedna sankcia.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV s. r. o... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 8 Sž/19/2012 zo dňa 22. 08. 2013, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 8 Sž/19/2012   zo   dňa   22.   08.   2013   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť spoločnosti MAC TV s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažovateľka   podala   sťažnosť   prostredníctvom   advokáta,   do   dňa   predbežného prerokovania   sťažnosti   však   nepredložila   splnomocnenie,   z ktorého   by   vyplývalo, že ju označený advokát zastupuje v konaní pred ústavným súdom. Rovnako sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu kópiu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľka splnomocnila na podanie sťažnosti kvalifikovaného zástupcu, ktorý v jej mene sťažnosť aj podal (hoci túto sťažnosť neosvedčila predložením splnomocnenia, že   ju   zastupuje   v tomto   konaní),   nie   je   povinnosťou   ústavného   súdu   vyzývať ju na odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   o to   viac,   že   sťažovateľka,   zastúpená   svojím právnym zástupcom sa na ústavný súd neobrátila prvý raz (do doručenia tejto sťažnosti celkom 32-krát). Splnomocnený advokát, ktorý je osobou znalou práva, a preto by mal byť oboznámený   aj s rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   týkajúcou   sa posudzovania zákonom   predpísaných   náležitostí podaní   účastníkov   konania, je zodpovedný   za podanie sťažnosti   bez nedostatkov v zákonom predpísaných   náležitostiach (napr.   IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010,   II.   ÚS   309/2010,   I.   ÚS   162/2010,   IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Ústavný   súd   poukazuje   v tejto   súvislosti   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Vzhľadom   na   nepredloženie   kópie   napadnutého   rozsudku   k sťažnosti   nemožno preskúmať splnenie procesných podmienok konania ani skúmať námietky sťažovateľky, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014