znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 663/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 2589/2014, sp. zn. Rvp 3811/2014,sp. zn.   Rvp   4033/2014,   sp.   zn.   Rvp   4588/2014,   sp.   zn.   Rvp   4781/2014   až   sp.   zn.Rvp 4784/2014, sp. zn. Rvp 4832/2014, sp. zn. Rvp 4876/2014, sp. zn. Rvp 5114/2014,sp. zn.   Rvp   5115/2014,   sp.   zn.   Rvp   6383/2014,   sp.   zn.   Rvp   6446/2014,   sp.   zn.Rvp 8067/2014, sp. zn. Rvp 8068/2014, sp. zn. Rvp 8575/2014 a sp. zn. Rvp 8576/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušeniačl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici, ako aj im predchádzajúcim postupom a uzneseniami Okresného súduRevúca a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod vedené podsp.   zn.   Rvp   2589/2014,   sp.   zn.   Rvp   3811/2014,   sp.   zn.   Rvp   4033/2014,   sp.   zn.Rvp 4588/2014, sp. zn. Rvp 4781/2014 až sp. zn. Rvp 4784/2014, sp. zn. Rvp 4832/2014,sp.   zn.   Rvp   4876/2014,   sp.   zn.   Rvp   5114/2014,   sp.   zn.   Rvp   5115/2014,   sp.   zn.Rvp 6383/2014, sp. zn. Rvp 6446/2014, sp. zn. Rvp 8067/2014, sp. zn. Rvp 8068/2014,sp. zn. Rvp 8575/2014 a sp. zn. Rvp 8576/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2589/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) boli   v priebehuroka 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   2589/2014,   sp.   zn.Rvp 3811/2014, sp. zn. Rvp 4033/2014, sp. zn. Rvp 4588/2014, sp. zn. Rvp 4781/2014 ažsp.   zn.   Rvp   4784/2014,   sp.   zn.   Rvp   4832/2014,   sp.   zn.   Rvp   4876/2014,   sp.   zn.Rvp 5114/2014, sp. zn. Rvp 5115/2014, sp. zn. Rvp 6383/2014, sp. zn. Rvp 6446/2014,sp. zn.   Rvp   8067/2014,   sp.   zn.   Rvp   8068/2014,   sp.   zn.   Rvp   8575/2014   a   sp.   zn.Rvp 8576/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň ajporušenie   základného   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a spravodlivý   proces   podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniamiKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej lej „krajský súd“; uznesenia krajského súdu súuvedené   v prílohe   č.   1   tohto   uznesenia),   ako   aj   im   predchádzajúcim   postupoma uzneseniami Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“; uznesenia okresného súdusú uvedené v prílohe č. 1 tohto uznesenia).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinnívrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom,   ako   príslušný   okresný   súd   v začatých   exekučných   konaniach   poverilsťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia okresného súdu potvrdenéuzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď beznávrhu exekúcie zastavil, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej neboloumožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadnýmspôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom prípadek dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšaktento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa tvrdenia sťažovateľkynenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka   v   úvode   svojich   sťažností   poukázala   na   to,   že „všeobecné   súdy postupovali   v   priamom   rozpore   so   záväznou   interpretáciou   práva   EU   obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je   garantovaná   článkom   47   Charty základných   práv   Európskej   únie.“,   a to   v dôsledku   toho,   že „(a)   vôbec   neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom   ovplyvniť   súdne   rozhodnutie,   (d)   vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vykonať   jeho   majetkové   právo   dopytom   na   povinného   o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.

V sťažnostiach sťažovateľka ďalej tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutýchkonaniach   a   napadnutými   uzneseniami   boli   porušené „...   1)   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd...,   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl. 20   ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1 Protokolu   č. 1 k   Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie   ustanovený čl. 12   ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S   poukazom   na   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   sťažovateľkapredovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané   skôr,   ako   bolo   citované   ustanovenie   súčasťou   Exekučného   poriadku   (t.   j.   pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.

V   tejto   súvislosti   ďalej   sťažovateľka   namieta, že   «súd   sa   nijako   nevysporiadal s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   teda   aby   v jeho   mene   uznal   dlh   do   výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17   a   čl. 47   Charty   základných   práv   EÚ...   S   poukazom   na   vyššie   uvedenú   právnu argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavnéhosúdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniacha napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ačl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu atiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uzneseniamiokresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základnéhopráva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uzneseniaokresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania azároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uzneseníkrajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uzneseniaa z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností,   a   taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to jeuvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 2589/2014,sp.   zn.   Rvp   3811/2014,   sp.   zn.   Rvp   4033/2014,   sp.   zn.   Rvp   4588/2014,   sp. zn.   Rvp4781/2014 až sp. zn. Rvp 4784/2014, sp. zn. Rvp 4832/2014, sp. zn. Rvp 4876/2014, sp. zn.Rvp 5114/2014, sp. zn. Rvp 5115/2014, sp. zn. Rvp 6383/2014, sp. zn. Rvp 6446/2014, sp.zn. Rvp 8067/2014, sp. zn. Rvp 8068/2014, sp. zn. Rvp 8575/2014 a sp. zn. Rvp 8576/2014týkajúcich sa rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu uvedených v prílohe č. 1 tohtouznesenia   a v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentáciasťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použilav tisíckach predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom obdobía v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov,   a ktoré   skončili   odmietnutímsťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomociústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov),resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajskýchsúdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdutak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konaniaskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnicea   rozsudku   rozhodcovského   súdu),   ako   aj   na   ostatné   skutkové   okolnosti,   ktoré   bolipodstatné pre závery všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupua záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitejprávnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecnýchsúdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov odmietnutiasťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnuproblematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdova sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tieisté   dôvody   odmietnutia.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňujes dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn. I. ÚS 509/2013 zo 7. augusta2013, sp. zn. II. ÚS 394/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013,sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp.zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nichcitovaná prejudikatúra, ale aj sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS369/2013 z 28. augusta 2013,   sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS488/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013), ktoré skončiliodmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálenéprávne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   týchto   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   (v   častiachtýkajúcich   sa   uznesení   okresného   súdu),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti(v častiach týkajúcich sa uznesení krajského súdu).

V   závere   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   namietala   voči   postupua uzneseniam okresného súdu vydaným po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresný súdnevykonal   pojednávanie;   táto   podmienka   vyplývala   z v tom   čase   platného   a účinnéhoExekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonomč. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmenea doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012].Z odôvodnenia   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   potvrdiluznesenia okresného súdu o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú námietku sťažovateľkaneuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že vo vzťahu k postupua uzneseniam   krajského   súdu   sťažovateľka   v samotnej   sťažnosti   ani   nenamietala   anedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa krajský súds touto nevysporiadal a nepreskúmal na jej základe postup okresného súdu v zmysle § 57ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp.sťažovateľka   v sťažnosti   nenamietala   v tejto   súvislosti   porušenie   svojich   ústavných   právpostupom a uzneseniami krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že hoci sťažovateľkaz   formálneho   hľadiska   vyčerpala   možnosť   podania   riadneho   opravného   prostriedku   –odvolania,   z   hľadiska   materiálneho   túto   možnosť   v súvislosti   s uvedenou   námietkounevyužila,   pretože   ochranu   svojich   práv   nerealizovala   v plnom   rozsahu   v   konaní   predvšeobecným (krajským) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľka anilen netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky nedošlo z dôvodovhodných   osobitného   zreteľa,   a   preto   vôbec   neprichádzal   do úvahy   prípadný   postupústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Tieto skutočnosti boli dôvodomodmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015

Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 663/2015

Uznesenie Okresného súdu Revúca č. k. 6 Er 3905/2008-27 z 1. júla 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 CoE 123/2013 z 11. decembra 2013

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 3969/2008 z 24. júna 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 421/2013 z 19. decembra 2013

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 18/2009 z 30. mája 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 440/2013 z 19. decembra 2013

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 2462/2008 z 15. júla 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 186/2013 z 27. novembra2013

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 3597/2008 z 24. júna 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 160/2013 z 12. februára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 324/2008 z 20. marca 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 143/2013 z 12. februára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 3556/2008 zo 6. augusta 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 417/2013 z 19. decembra 2013

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 3982/2008 z 24. júna 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 320/2013 z 21. januára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 3556/2008 zo 6. augusta 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 417/2013 z 19. decembra 2013

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 4008/2008 z 27. mája 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 85/2013 z 9. januára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 3987/2008 zo 6. augusta 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 424/2013 z 12. februára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 408/2009 z 31. mája 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 CoE 16/2014 z 25. februára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 3992/2008 z 1. júla 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 15/2014 z 27. februára 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 3938/2008 z 27. júna 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 57/2014 z 27. februára 2014Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 7 Er 285/2011 zo 6. augusta 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 CoE 30/2014 z 23. apríla 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 3111/2008 zo 6. augusta 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 148/2013 z 30. apríla 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 3911/2008 z 27. júna 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 7/2014 z 31. marca 2014

Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 6 Er 136/2009 z 30. mája 2013Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 29/2014 z 25. marca 2014