znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 663/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala   –   Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska   cesta 102,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu   č.   RP/078/2012 zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 325-PLO/O-3837/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 28/2012 z 11. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP/078/2012 zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 325-PLO/O-3837/2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie rady“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 28/2012 z 11. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka uvádza, že 30. júla 2012 jej bolo doručené oznámenie rady o začatí správneho   konania   v súvislosti   s možným   porušením   §   16   ods.   3   písm.   l)   zákona č. 308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   za   nedodanie   súvislého   záznamu z vysielania na vyžiadanie rady. Napadnutým rozhodnutím rady bola uložená sťažovateľke pokuta   1 500   €.   Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu   rady   odvolanie.   Najvyšší   súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady.

Sťažovateľka namieta:„... podkladom pre vydanie rozhodnutia RVR, ktoré bolo potvrdené Najvyšším súdom SR, bola skutočnosť, že sťažovateľka nedodala RVR súvislý záznam z vysielania programu na základe vyžiadania RVR.

Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru došlo postupom RVR tým, že v rozpore s právom   sťažovateľky   neobviňovať   seba   samú   použila   štátne   donútenie   a štátnym donútením   sa   pokúsila   získať   dôkaz   proti   sťažovateľke   a následne   sankcionovala sťažovateľku. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu RVR, tým, že neposkytol ochranu ústavných práv sťažovateľky a postup RVR pri získavaní dôkazu a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom... Sťažovateľka má za to, že nie je a nebola povinná RVR predložiť záznam z vysielania a to   ani   na   vyžiadanie   RVR,   nakoľko   táto   povinnosť   neoprávnene   zasahuje   do   jej garantovaných práv...“

Podľa sťažovateľky: „Najvyšší súd nerešpektoval a neaplikoval test proporcionality zásahu do základného práva sťažovateľky, hoci tak ako všeobecný súd, ktorý má za úlohu poskytovať   ochranu   základným   ľudským   právam   a slobodám   garantovaným   ústavou a dohovorom, urobiť mal. Takýmto konaním zasiahol do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV s. r. o... na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a ods.   2)   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3 Sž/28/2012 zo dňa 11. 06. 2013 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 06. 11. 2012, číslo RP/078/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 325-PLO/O-3837/2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3 Sž/28/2012 zo dňa 11. 06. 2013 a rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 06.   11.   2012,   číslo   RP/078/2012,   v konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou 325-PLO/O-3837/2012 sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   a Rada   pre   vysielanie   a retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti MAC TV s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažovateľka doplnila 7. októbra 2013 svoju sťažnosť o splnomocnenie pre právneho zástupcu, do dňa predbežného prerokovania sťažnosti však nepredložila ústavnému súdu kópie   napadnutých   rozhodnutí.   Sťažovateľka   je   v konaní   zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto nie je povinnosťou ústavného súdu vyzývať ju na doplnenie sťažnosti o to viac, že sťažovateľka − zastúpená svojím právnym zástupcom − sa na ústavný súd   neobrátila   prvý   raz   (do   doručenia   tejto   sťažnosti   ide   celkom   o   30   sťažností). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou splnomocnený advokát je osobou znalou práva, a preto by   mal byť oboznámený aj s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu týkajúcou sa posudzovania zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania,   teda on nesie   zodpovednosť   za podanie   sťažnosti   bez   nedostatkov   v zákonom   predpísaných náležitostiach (napr. IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III.   ÚS   357/2010,   II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Ústavný   súd   poukazuje   v tejto   súvislosti   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Vzhľadom   na   nepredloženie   kópií   napadnutých   rozhodnutí   k sťažnosti   nemožno preskúmať   splnenie   procesných   podmienok   konania   ani   námietok   sťažovateľky,   a preto ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014