znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 663/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P. P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Štefanom   Haulíkom,   Advokátska   kancelária,   Jesenského   2,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 184/2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   P. P.   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 184/2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. P. p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Štefana   Haulíka,   Advokátska   kancelária,   Jesenského   2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 663/2013-21 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P. P.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 184/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 5. augusta 2010 podala Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod č. k. 2 Kv 38/2005-455 z 3. augusta 2005 Okresnému súdu Bratislava I obžalobu, okrem iných aj na osobu sťažovateľa pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd Bratislava I konanie viedol pod sp. zn. 6 T 60/2013.

Po   podaní   obžaloby   Okresný   súd   Bratislava   I   na   verejnom   zasadnutí   konanom 28. októbra 2010 vyslovil svoju nepríslušnosť v tejto veci a uznesením rozhodol o postúpení veci   okresnému   súdu   ako   vecne   a   miestne   príslušnému,   ktorý   však   6.   februára   2013 uznesením sp. zn. 1 T 184/2010 rovnako vyslovil svoju nepríslušnosť a predložil trestný spis Najvyššiemu súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie sporu o príslušnosť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupmi   oboch   uvedených   súdov   (Okresného   súdu Bratislava   I   a   okresného   súdu)   v   jeho   trestnej   veci   došlo   k   porušeniu   jeho   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to ich nečinnosťou.

Presvedčenie o porušení svojich práv sťažovateľ odôvodnil aj takto:„...   celková   dĺžka konania   od   vznesenia obvinenia   do   dnešného   dňa   predstavuje takmer 8 rokov. Vo veci sa pritom zatiaľ neuskutočnilo ani hlavné pojednávanie. Sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   priebehu   konania   mnohokrát   namietal nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní. Závažnosť porušovania práv sťažovateľa v tomto vysoko reštančnom konaní je o to vyššia, že ide o trestnú vec, v rámci ktorej bol sťažovateľ bezmála 6 mesiacov väzobne stíhaný, pričom počas väzby došlo k vážnym ujmám na   jeho   osobnom   živote...,   na   profesionálnom   živote...   a   v   priebehu   konania   už   bolo Ústavným súdom SR konštatované,   že nečinnosťou príslušných orgánov došlo v konaní k zbytočným   prieťahom   a   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci v primeranej lehote...“

Z   doplnenia   sťažnosti   doručeného   ústavnému   súdu   27.   mája   2013   vyplýva,   že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 7/2013 z 24. apríla 2013 rozhodol, že vecne a miestne príslušným   v   trestnej   veci   sťažovateľa   (a   ďalších   troch   obvinených)   je   Okresný   súd Bratislava I.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/60/2010 a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/184/2010.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov v súlade so zákonom č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok).

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-   EUR,   ktoré   mu   súd   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Okresný   súd   Žilina   povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania, ktoré mu sú Okresný súd Bratislava I a Okresný súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia označených práv postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   663/2013-21 z 12. decembra   2013   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú   a vo   zvyšnej   časti   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde na ďalšie konanie.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprS 642/2013 z 20. januára 2014 v spojení s vyjadrením vo veci konajúcej zákonnej sudkyne a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 10. februára 2014.

2.1 Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení, ku ktorému predseda okresného súdu „nemal viac čo dodať“, uviedla, že išlo „o trestnú vec, ktorá najskôr napadla na Okresný súd   Bratislava   I,   ktorý   túto   vec   postúpil   na   prejednanie   Okresnému   súdu   Žilina... Po naštudovaní veci predsedníčka senátu 1 T Okresného súdu Žilina dospela k záveru, že príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I a na neverejnom zasadnutí bola vyslovená nepríslušnosť.   Trestná vec bola   následne predkladaná   Najvyššiemu súdu SR   za účelom rozhodnutia sporu o príslušnosť medzi Okresným súdom Bratislava I a Okresným súdom Žilina.   Najvyšší   súd   rozhodol,   že   na   konanie   vo   veci   je   príslušný   Okresný   súd Bratislava I a z toho dôvodu po rozhodnutí Najvyššieho súdu Okresný súd Žilina spisový materiál na ďalšie konanie zaslal Okresnému súdu Bratislava I, kde sa toho času nachádza a z toho dôvodu sa nemožno k veci bližšie vyjadriť. K obdobiu, ktoré uplynulo od nápadu veci na Okresný súd Žilina do jej predloženia Najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia sporu   o príslušnosť   možno   uviesť   jedine   toľko,   že   sa   jednalo   o značne   rozsiahly, mnohozväzkový   spisový   materiál,   ktorého   štúdium   si   vyžadovalo   určitý   čas,   súčasne v senáte 1 T bolo nutné konať vo veciach staršieho nápadu a v tejto trestnej veci nebol zistený žiaden taký dôvod, ktorý by odôvodňoval prednostné konanie vo veci (v čase nápadu na súd sa nejednalo o vec väzobnú, prednostné konanie vo veci nebolo dané ani povahou prejednávanej veci). Obdobie nečinnosti vo veci bolo spôsobené výlučne pridelením takého množstva vecí do senátu, že vo veciach nebolo možné konať priebežne a súčasne nutnosťou prioritne konať vo veciach väzobných, staršieho dátumu nápadu, resp. kde to odôvodňovala povaha prejednávanej veci.“.

Predseda   okresného   súdu   oznámil, že   na   ústnom   pojednávaní o prijatej   sťažnosti netrvá.

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu (zákonnej sudkyne) uviedol:

„Sťažovateľ   je   presvedčený,   vychádzajúc   z konštantnej   judikatúry   Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   že   veľký   nápad   agendy   a organizácia   práce   súdu   nie   sú relevantnými dôvodmi ospravedlňujúcimi vznik zbytočných prieťahov v konaní a porušenie práv sťažovateľa.   Podotýkame,   že   od   postúpenia   veci   z Okresného   súdu Bratislava I do rozhodnutia   Okresného   súdu   Žilina   o svojej   nepríslušnosti   uplynulo   viac ako 27 mesiacov... sme toho názoru, že o otázke svojej príslušnosti Okresný súd Žilina mohol a mal rozhodnúť bezodkladne.

... je pravdou, že v čase rozhodovania Okresného súdu Žilina nešlo o väzobnú vec. Sťažovateľ   síce   bol   pôvodne   v roku   2005   stíhaný   väzobne,   avšak   súd   rozhodol   o jeho prepustení z tzv. kolúznej väzby o. i. z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní počas jej trvania vykonali len jeden procesný úkon, čo spochybnilo samotnú opodstatnenosť kolúznej väzby.

...   Okresný   súd   mal   prihliadnuť   aj   na   skutočnosť,   že   v prípade   sťažovateľa   už Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v roku   2009   nálezom   IV.   ÚS   167/08-46   konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote.   Už   v čase   konania na Okresnom súde Žilina navyše išlo o reštančnú vec, keďže obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené ešte dňa 13. 06. 2005.

Sme... toho názoru, že práve povaha veci odôvodňovala jej prednostné vybavenie.... v predmetnej veci od vznesenia obvinenia do dnešného dňa ubehlo sedem rokov a osem   mesiacov,   a to   bez   uskutočnenia   hlavného   pojednávania...   Domnievame   sa,   že vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa je nutné prihliadnuť nielen na trvanie prieťahov na Okresnom súde Žilina, ale aj v kontexte práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   aj na celkovú dĺžku konania od vznesenia obvinenia...

Nedá   nám   napokon   nepodotknúť,   že   neprimeraná   dĺžka   trestného   konania   je z pohľadu sťažovateľa o to závažnejšia, že do dnešného dňa mu nie je zrejmé, z čoho bol obvinený a dnes už aj obžalovaný...

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ trvá na sťažnosti v rozsahu, v akom bola Ústavným súdom Slovenskej republiky prijatá na ďalšie konanie.“

Právny zástupca sťažovateľa tiež uviedol, že „sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu“.

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 184/2010:

Dňa 14. decembra 2010 bol trestný spis týkajúci sa sťažovateľa doručený okresnému súdu   (pridelená sp.   zn. 1 T   184/2010) po tom,   ako Okresný   súd Bratislava I,   ktorému 5. augusta 2010 Krajská prokuratúra v Bratislave podala pod č. k. 2 Kv 38/05-455 obžalobu na sťažovateľa a ďalších troch obvinených pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, uznesením sp. zn. 6 T 60/2010 z 28. októbra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2010, podľa § 244 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „Trestný   poriadok“)   rozhodol o postúpení veci okresnému súdu ako vecne a miestne príslušnému.

Dňa   17.   januára   2013   okresný   súd   nariadil   termín   neverejného   zasadnutia na 6. február 2013 na účel predbežného prejednania obžaloby.

Dňa 6. februára 2013 okresný súd na neverejnom zasadnutí vyslovil podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku per analogiam svoju nepríslušnosť v tejto trestnej veci.Dňa   18.   apríla   2013   okresný   súd   predložil   súdny   spis   (sp.   zn.   1   T   184/2010) najvyššiemu súdu na rozhodnutie o príslušnosti súdu (na najvyššom súde bola vec vedená pod sp. zn. 3 Ndt 7/2013).

Dňa 23. apríla 2013 najvyšší súd nariadil neverejné zasadnutie na 24. apríl 2013.Dňa   24.   apríla   2013   najvyšší   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn. 3 Ndt 7/2013 rozhodol, že príslušným na konanie v trestnej veci sťažovateľa je Okresný súd Bratislava I (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 2013, pozn.).Dňa 2. mája 2013 bol súdny spis najvyšším súdom vrátený okresnému súdu.Dňa   3.   júna   2013   bol   súdny   spis   z okresného   súdu   doručený   Okresnému   súdu Bratislava I na ďalšie konanie (bola mu pridelená sp. zn. 6 T 42/2013).

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   184/2010   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba,   ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. 6. 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k naplneniu práva na súdnu ochranu v   rozhodovaní   o   veci   samej   dochádza   spravidla   právoplatným   rozhodnutím   (obdobne I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je konanie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi a spol., pričom už samotný charakter tohto konania   kladie   na   orgány   činné   v   trestnom   konaní   zvýšené   nároky   na   ich   prednostné a rýchle vybavenie v záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného konania tak, ako to priamo vyplýva aj z § 2 ods. 7 Trestného poriadku, podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v „primeranej lehote“ prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie,   než   doba   konania   v   občianskoprávnych   veciach,   a   to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987)].

1. Vo   vzťahu   ku   kritériu   zložitosť   veci   ústavný   súd   vzhľadom   na   zistenia vyplývajúce z trestného spisu uvádza, že konanie, resp. dĺžka jeho trvania absolútne nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci, pretože jedinou, z hľadiska dosiahnutia účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   relevantnou okolnosťou, ktorou sa v preskúmavanom konaní okresný súd zaoberal, bolo riešenie otázky miestnej   príslušnosti.   Iné   procesné   úkony,   pokiaľ   ide   o meritum   veci,   okresný   súd nevykonával.

2. Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   strany   trestného   konania,   tento   podľa ústavného súdu žiadnym spôsobom neprispel k predĺženiu napadnutého konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 184/2010.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, okresný súd svojou neodôvodnenou nečinnosťou spôsobil neúmerné predĺženie skúmaného konania. Okresný súd totiž po tom, ako mu bol trestný spis 14. decembra 2010 doručený, vykonal podľa zistenia ústavného súdu prvý úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty smerujúci   až   17.   januára   2013,   t. j.   po   troch   rokoch   a jednom   mesiaci,   čo   je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné.

Obranu okresného súdu, že sa „jednalo o značne rozsiahly, mnohozväzkový spisový materiál, ktorého štúdium si vyžadovalo určitý čas, súčasne v senáte 1 T bolo nutné konať vo veciach staršieho nápadu a v tejto trestnej veci nebol zistený žiaden taký dôvod, ktorý by odôvodňoval   prednostné   konanie   vo   veci   (v   čase   nápadu   na   súd   sa   nejednalo   o   vec väzobnú,   prednostné   konanie   vo   veci   nebolo   dané   ani   povahou   prejednávanej   veci). Obdobie nečinnosti vo veci bolo spôsobené výlučne pridelením takého množstva vecí do senátu, že vo veciach nebolo možné konať priebežne a súčasne nutnosťou prioritne konať vo veciach   väzobných,   staršieho   dátumu   nápadu,   resp.   kde   to   odôvodňovala   povaha prejednávanej veci.“, ústavný súd nemohol akceptovať. Je nepredstaviteľné, aby štúdium akokoľvek rozsiahlej trestnej veci trvalo viac ako tri roky a hoci zo strany okresného súdu nebol   zistený   dôvod   na   prednostné   konanie   v nej,   táto   okolnosť   nemôže   ospravedlniť absolútnu trojročnú nečinnosť. Okrem toho ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani obranná argumentácia okresného súdu o nadmernej zaťaženosti konajúceho senátu, pretože podľa judikatúry   ústavného   súdu   ani   prípadné   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka (m. m. IV. ÚS 58/02, II. ÚS 326/2013).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 184/2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

4. Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie iba v rozsahu namietaného porušenia práv postupom okresného súdu, ktorý   však v čase rozhodovania ústavného   súdu   už   vo   veci   nekoná,   ústavný   súd   nevyhovel   jeho   návrhu,   aby   mu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil stavom právnej neistoty, v ktorej sa nachádza, ako aj tým, že „Samotné trestné stíhanie a vykonaná väzba... vážnym spôsobom zasiahli a stále zasahujú do osobného, rodinného, spoločenského a pracovného života sťažovateľa.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na predmet konania a na zistenú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané v sume 3 000 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu, v celkovej sume 417,98 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €. Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014   je   134   € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti   ústavnému   súdu)   a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba v   sume 417,98   €, ústavný   súd,   súc viazaný petitom   sťažnosti,   túto   úhradu sťažovateľovi   priznal len   vo   výške   uplatneného nároku,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode 3 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014