znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 662/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom,Advokátska kancelária, Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom, pre namietané porušeniečl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 8 Sžo 15/2015 a jeho rozsudkom z 21. mája 2015 v súvislosti s námietkouumožnenia účasti na miestnom zisťovaní a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 15/2015p o r u š i l základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s námietkouumožniť mu zúčastniť sa miestneho zisťovania.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 15/2015 z 21. mája2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 662/2015-12 zo 6. októbra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietanéporušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 8 Sžo 15/2015 a jeho rozsudkom z 21. mája 2015 v súvislosti s námietkouumožnenia účasti na miestnom zisťovaní.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní bez označeniadátumu doručenom ústavnému súdu 10. decembra 2015 a najvyšší súd vo vyjadreníz 5. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súdvychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím obce VO(ďalej len „obec“) sp. zn.18/2012-Mi, Ma/R zo 14. novembra 2012 bola dodatočne povolená stavba„Zmena dokončenej stavby rodinného domu s. č. 164“na pozemkoch parc. č.,a parc.č.v k. ú. ⬛⬛⬛⬛. Následným rozhodnutím odboru výstavby a bytovej politiky,oddelenia štátnej stavebnej správy Obvodného úradu Trnava (ďalej len „obvodný úrad“)sp. zn. ObU-TT-OVBP2-2013/00128/Pa z 18. januára 2013 bolo odvolanie sťažovateľazamietnuté a rozhodnutie obce bolo potvrdené.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S 15/2013-64z 30. septembra 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutiaobvodného úradu. Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 15/2015z 21. mája 2015 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 26. júna 2015 bol rozsudokkrajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom oboch správnych orgánov k jeho ukráteniuna právach, a to z dvoch zásadných dôvodov.

Predovšetkým išlo o to, že 21. augusta 2012 uskutočnila obec miestne zisťovanie,pričom sťažovateľovi nebol umožnený prístup k nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania.Sťažovateľ totiž vystupoval v pozícii účastníka správneho konania ako vlastník susediacejnehnuteľnosti a predmetom konania bola dodatočná legalizácia zmeny dokončenej stavbyrodinného domu. Neumožnením účasti sťažovateľa na miestnom zisťovaní sa mu odoprelamožnosť oboznámiť sa so skutočným stavom predmetnej nehnuteľnosti, ďalej možnosťnavrhnúť ďalšie dôkazy a klásť otázky, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie. Tátoskutočnosť je uvedená aj v zázname z ústneho konania a miestneho zisťovaniauskutočneného 21. augusta 2012.

Okrem toho považuje sťažovateľ za podstatné, že už vo svojom odvolaníz 5. decembra 2012 podanom proti rozhodnutiu obce uviedol, že stavebník a starosta obcesú v príbuzenskom pomere, a preto sťažovateľ má dôvodné podozrenie, že táto skutočnosťmohla mať vplyv na priebeh konania a aj na rozhodnutie. Na spresnenie tohtopríbuzenského pomeru sťažovateľ uviedol, že otec stavebníka a manželka starostu obce súbratanec a sesternica.

Pokiaľ ide o námietku nemožnosti zúčastniť sa miestneho zisťovania v priebehukonania, sťažovateľ namietal neumožnenie prístupu na nehnuteľnosť stavebníka. Najvyššísúd bol toho názoru, že krajský súd sa s námietkou dostatočne vysporiadal, keď junepovažoval za relevantnú, a uviedol, že okrem prístupu na pozemok stavebníkasťažovateľovi boli umožnené všetky práva, ktoré mu ako účastníkovi stavebného konaniapriznáva zákon. Podľa krajského súdu neumožnenie vstupu sťažovateľa na pozemokstavebníka nie je takou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.Nemohla teda sťažovateľa ukrátiť na jeho právach.

V skutočnosti predpokladom správnosti a zákonnosti postupu stavebného úradu je, žepostupuje so všetkými účastníkmi konania a dá im možnosť riadne a včas uplatniť ichprocesné práva. V opačnom prípade účastníkovi konania odoberá prostriedky a možnostiprávnej ochrany predpokladané zákonom. Predpokladom pre riadne a včasné uplatnenieprocesných práv je aj riadne oboznámenie sa so skutočným stavom veci. Neumožnenímprístupu k nehnuteľnosti stavebníka bolo preto porušené základné právo sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy.

S námietkou existencie príbuzenského pomeru medzi otcom stavebníka a manželkoustarostu obce sa podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy dostatočne nezaoberali. Ibakonštatovali, že ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov upravujú len možnosť vylúčenia pracovníka správnehoorgánu, a nie vylúčenie štatutára, ktorý nie je pracovníkom, ale správnym orgánom, a žestarosta obce, ktorý je vecne príslušným správnym orgánom v stavebnom konaní, nemôžebyť vylúčený z prerokúvania a rozhodnutia vo veci, pretože nie je zamestnancom, ale aničlenom správneho orgánu, a neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci moholrozhodnúť. Sťažovateľ však vyslovil podozrenie, že práve príbuzenský vzťah viažuci sak starostovi obce ako vecne príslušnému správnemu orgánu k stavebníkovi viedol k vydaniupôvodne napadnutého rozhodnutia obce. Rozhodovaním starostu obce došlo podľa názorusťažovateľa k porušeniu jeho základného práva, pretože vo veci nerozhodoval nestrannýa nezávislý orgán.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, č. k. 20S/15/2013 zo dňa 30.09.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, č. k. 20S/15/2015 zo dňa 30.09.2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Trnave vracia na ďalšie konanie.“

Alternatívne žiada vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo15/2015 zo dňa 21.05.2015 sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.“

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-76 z 5. novembra 2015doručeného ústavnému súdu 16. novembra 2015 vyplýva, že subjektívny názor sťažovateľaa jeho nespokojnosť s rozhodnutím nemôže znamenať porušenie označených práv.Obsahom týchto práv totiž nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka konania. Najvyšší súd uviedol dostatočné dôvody, pre ktoré nepovažovalskutočnosť, že sťažovateľovi nebol umožnený vstup na pozemok stavebníka, za relevantnú.Výlučne z neumožnenia vstupu sťažovateľovi na pozemok stavebníka nemožno vyvodzovaťporušenie sťažovateľom označených práv. Sťažovateľovi bola daná možnosť (ktorú ajnáležite využil) uplatniť všetky procesné práva vyplývajúce zo zákona. Rovnako z vyjadrenía námietok predložených sťažovateľom v priebehu konania je nepochybné, že skutkový stavtýkajúci sa dotknutej stavby mu bol dostatočne známy. Z ústavnej judikatúry súdovrozhodujúcich v oblasti správneho súdnictva vyplýva, že rozhodnutie sa nezrušuje preto,aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, čivýhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Je preto na mieste konštatovať, že sťažovateľomoznačené práva nemohli byť postupom a rozsudkom najvyššieho súdu porušené a podanásťažnosť tak nie je dôvodná.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa bez označenia dátumu, ktorá bolaústavnému súdu doručená 10. decembra 2015, vyplýva, že sťažovateľ sa nestotožňujes názorom najvyššieho súdu a v plnom rozsahu sa pridržiava sťažnosti. Je toho názoru, žeuž v priebehu stavebného konania boli niekoľkokrát porušené príslušné právne predpisy,ako aj ústavné práva sťažovateľa. Následne pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutiasprávneho orgánu krajským súdom a najvyšším súdom boli nesprávne právne posúdenénámietky sťažovateľa, a tým došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 662/2015-12 zo 6. októbra 2015,vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľaOkresnému úradu Trnava (právnemu nástupcovi obvodného úradu), ako aj stavebníkovi( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), keďže títo boli tiež účastníkmi konania vedenéhovšeobecnými súdmi, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, lebo by mohli byť dotknutína svojich právach rozhodnutím ústavného súdu.

Okresný úrad Trnava prevzal výzvu ústavného súdu 21. decembra 2015, ale k veci sanevyjadril.

Z vyjadrenia stavebníka z 28. decembra 2015 doručeného ústavnému súdu 4. januára2016 vyplýva, že sťažovateľovi neumožnil 21. augusta 2012 vstúpiť na jeho pozemok naúčely miestneho zisťovania. K tomuto rozhodnutiu ho viedlo viacero dôvodov. Svojímrozhodnutím neporušil zákon a neodoprel sťažovateľovi jeho práva. Sťažovateľovi boldostatočne známy skutkový stav týkajúci sa stavby, o zmenu ktorej v konaní išlo.Sťažovateľovi boli umožnené okrem prístupu na pozemok stavebníka všetky práva, ktorému ako účastníkovi stavebného konania priznáva zákon. V priebehu celého konania aktívnevystupoval, pravidelne študoval spis, až nadmieru sa písomne vyjadroval, predkladal rôznenámietky, sťažnosti a odvolania. Zámerne zavádzal štátne orgány nepravdivýmivyjadreniami s úmyslom uškodiť stavebníkovi. Pracovníkom obce ako stavebného úradubol 21. augusta 2012 umožnený vstup na stavbu v súvislosti s miestnym zisťovaním.Ohliadkou bolo zistené, že stavba nie je v rozpore so záujmami spoločnosti a jejdodatočným povolením nebude ohrozené zdravie a životy vlastníkov nehnuteľností, ako ajvlastníkov a užívateľov susedných nehnuteľností. Prítomnosť sťažovateľa na svojompozemku stavebník nestrpí, keďže susedské vzťahy sú hlboko rozvrátené. Sťažovateľ primiestnych konaniach týkajúcich sa iných vecí, ako i pri vytyčovaní majetkovo-právnejhranice pozemkov sa vulgárne správal, urážal stavebníka a mal nemiestne pripomienky.Je arogantný, sleduje všetku činnosť na dvore aj v záhrade stavebníka. Často ho slovnenapáda, vykrikuje po ňom, vypisuje rôzne odkazy, ktoré následne lepí na plot alebo ichpopod plot podsúva. Na hranicu pozemkov zámerne vysádza popínavé rastliny brečtanu,ktoré sa upínajú už aj po nehnuteľnosti stavebníka a znehodnocujú ju. Sťažovateľ svojimičinmi a zákernosťami znepríjemňuje život rodiny stavebníka, hoci ide o nekonfliktnúrodinu.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 15/2015 z 21. mája 2015 vyplýva, že nímbol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 20 S 15/2013-64 z 30. septembra 2014. Podľanázoru najvyššieho súdu pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa príbuzenského vzťahustavebníka a starostu obce, treba uviesť, že starosta obce, ktorý je vecne príslušnýmsprávnym orgánom v stavebnom konaní, nemôže byť vylúčený z prerokúvaniaa rozhodovania veci, pretože nie je zamestnancom, ale ani členom správneho orgánua neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci, ako aj o prípadnej námietke zaujatostimohol rozhodnúť (pozri aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 43/2008 z 18. marca2009). Tento názor potvrdzuje aj právna doktrína zaoberajúca sa problematikou správnehopráva, podľa ktorej ak tvorí správny orgán jediná osoba, ktorá však nie je v pracovnompomere k tomuto orgánu (prípad starostu obce), tak na tieto prípady sa ustanoveniao vylúčení zamestnanca správneho orgánu nevzťahujú (pozri Sobihard J. Správny poriadok.Komentár. 6. vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2013, s. 47. ISBN 978-80-8078-600-7).Námietku sťažovateľa, že mu nebol umožnený vstup na pozemok stavebníka počasústneho konania a miestneho zisťovania, čím mu malo byť odopreté právo oboznámiť saso skutočným stavom predmetnej nehnuteľnosti, nemožno považovať za relevantnú.Sťažovateľovi boli umožnené okrem prístupu na pozemok stavebníka všetky práva, ktorému ako účastníkovi stavebného konania priznáva zákon. Sťažovateľ počas celého priebehustavebného konania v konaní aktívne vystupoval, a to najmä podával námietky, odvolanie,zúčastnil sa ústneho konania, kde mu bola daná na podpis zápisnica. Stavebný úrad všaknemá oprávnenie prikázať vlastníkom pozemku, aby strpeli prítomnosť sťažovateľa na ichpozemku. Z vyjadrení a podaných námietok sťažovateľa v priebehu stavebného konania jezrejmé, že sťažovateľovi bol dostatočne známy skutočný stav predmetnej stavby.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru skutočnosť,že mu nebola umožnená účasť na miestnom zisťovaní konanom 21. augusta 2012, čím samu odoprela možnosť oboznámiť sa so skutočným stavom nehnuteľnosti, navrhnúť ďalšiedôkazy a klásť otázky, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie.

Najvyšší súd je toho názoru, že výlučne z neumožnenia vstupu sťažovateľovi napozemok stavebníka nemožno vyvodzovať porušenie označených práv, pretože sťažovateľuplatnil všetky procesné práva vyplývajúce zo zákona a skutkový stav týkajúci sa stavby mubol dostatočne známy.

Stavebník je rovnakého názoru ako najvyšší súd a zároveň nepopiera, žesťažovateľovi neumožnil vstup na pozemok v súvislosti s miestnym zisťovaním, a to prekonflikty so sťažovateľom a pre jeho nevhodné správanie.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že medzi účastníkmikonania je nesporné, že sťažovateľ sa nemohol zúčastniť miestneho zisťovania konaného21. augusta 2012, pretože stavebník ako vlastník pozemku mu neumožnil vstup napozemok. Ako sporné sa medzi účastníkmi konania javí právne posúdenie tejto nespornejskutočnosti, resp. jej dopad na tvrdené porušenie označených práv sťažovateľa.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa § 140 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov ak nie je výslovne ustanovené inak,vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 4 ods. 2 správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaképrocesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníkakonania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej častikonania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania.

Podľa § 43 ods. 1 písm. a) správneho poriadku správny orgán môže pred skončenímkonania v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre zabezpečenie jeho účelu uložiť účastníkom,aby niečo vykonali, niečoho sa zdržali alebo niečo strpeli.

Podľa § 45 ods. 1 správneho poriadku tomu, kto sťažuje postup konania, najmä tým,že sa bez závažných dôvodov nedostaví na výzvu na správny orgán, ruší napriekpredchádzajúcemu napomenutiu poriadok, bezdôvodne odmieta svedeckú výpoveď,predloženie listiny alebo vykonanie ohliadky, môže správny orgán uložiť poriadkovúpokutu do 165 eur, a to aj opakovane.

Sťažovateľ bol ako vlastník susediacej nehnuteľnosti účastníkom stavebného konaniazačatého na návrh stavebníka, ktorý sa domáhal povolenia zmeny dokončenej stavby svojhorodinného domu. Vzhľadom na citované ustanovenie § 4 ods. 2 správneho poriadku, alepredovšetkým vychádzajúc z čl. 47 ods. 3 ústavy, mal preto sťažovateľ v prebiehajúcomkonaní rovnaké procesné práva a povinnosti ako stavebník. Napriek tomu, hoci bolo termíne miestneho zisťovania upovedomený a chcel sa ho zúčastniť, nemohol tak urobiť,pretože stavebník ako vlastník pozemku mu nedovolil na pozemok vstúpiť.

Konajúca obec ako stavebný úrad miestne zisťovanie vykonala bez toho, aby sapokúsila zákonnými prostriedkami dosiahnuť účasť sťažovateľa ako účastníka konania pritomto procesnom úkone. Nedošlo teda k vydaniu rozhodnutia, ktorým by sa stavebníkoviuložila povinnosť strpieť vstup sťažovateľa na jeho pozemok na účely vykonania miestnehozisťovania [§ 43 ods. 1 písm. a) správneho poriadku], ale ani k uloženiu poriadkovej pokutystavebníkovi za sťažovanie postupu konania (§ 45 ods. 1 správneho poriadku). Konajúcaobec teda nepodnikla vôbec nič na presadenie práva sťažovateľa zúčastniť sa miestnehozisťovania, ale len pasívne akceptovala stav nerovnosti sťažovateľa v jeho účastníckychprávach, ktorý vznikol v dôsledku postoja stavebníka.

Podľa názoru ústavného súdu preto došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní medziúčastníkmi konania ako jedného zo základných princípov spravodlivého procesu.

Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu (Neumeisterc. Rakúsko). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo,aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svojuzáležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhejstrane (Szwabovicz c. Švédsko).

Vychádzajúc z toho, že konajúca obec napriek námietkam sťažovateľa nepodniklažiadne zákonné kroky na ochranu jeho procesných práv, nemožno dospieť ani k záveru (akoto naznačuje najvyšší súd a stavebník), že v danom prípade táto nerovnosť v postaveníúčastníkov nediskvalifikovala celý proces ako proces spravodlivý. Nie je totiž možnépripustiť, aby skrátenie práv účastníka konania spôsobené druhým účastníkom konania bolov konečnom dôsledku vyhodnotené v prospech toho účastníka konania, ktorý uplatneniepráv druhého účastníka konania znemožnil.

Treba tiež dodať, že uvedené pochybenie obce nebolo napravené v odvolacomkonaní, ale ani v rámci správneho súdnictva. Najvyšší súd zaujal dokonca stanovisko, podľaktorého stavebný úrad nemá oprávnenie prikázať vlastníkovi pozemku, aby strpelprítomnosť sťažovateľa na svojom pozemku.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného právasťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 8 Sžo 15/2015 z 21. mája 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).Najvyšší súd bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016